Život treba dokončiť, aj keby to bolo poslepiačky
Možno v najpríznačnejšom zo všetkých svojich filmov, vo filme Matador z roku 1985, označil Pedro Almodóvar filmovú módnu šou názvom Rozdvojené Španielsko. To prvé je vraj Španielsko závistlivé, to druhé netolerantné. Autorom slávneho pojmu je básnik a jeden zo symbolov protifašistického odboja Antonio Machado, ktorý ním vyjadril odveké príkre paradoxy, charakterizujúce podoby iberského umenia i spôsobu nazerania na život. Bizarná nerovnováha, archetypálne, komicky tragické a zároveň tragicky komické zdôrazňované princípy života, smrti a lásky sa vinú španielskym umením odpradávna a vyčleňujú ho tak z viac-menej usporiadaného západoeurópskeho kánonu. Aj to je jeden z dôvodov, prečo Pedro Almodóvar vyvoláva svojím dielom rovnako rozporuplné reakcie, ako je samotné španielske umenie. V poslednom filme Rozorvané objatia (Los abrazos rotos) sa mu však podarilo ukázať, aké nesmierne harmonické môžu byť rozpory, a ako rôznorodo s nimi on sám dokáže narábať.
Harry Caine je spisovateľ a scenárista, a predtým, ako pred štrnástimi rokmi prišiel o zrak, bol aj filmový režisér. V tom čase ešte používal svoje pôvodné meno, Mateo Blanco. Na život však nerezignoval, naďalej píše pre film s pomocou mladého syna svojej producentky Judit, Diegom, a z času na čas, keď mu pri prechode ulicou pomôže mladá žena, pozve ju domov a pomiluje. Prežiť mu pomáha odhodlanie vychutnávať si život pomocou irónie a vôľou osvojeného zabudnutia na minulosť. Jedného dňa sa z novín, ktoré mu číta náhodná milenka, dozvie, že zomrel istý Ernesto Martel. O niekoľko dní neskôr mu pri dverách zazvoní mladý muž, ktorý sa predstaví ako Ray X a žiada ho o napísanie scenára podľa svojho námetu. Spočiatku mu nedôveruje, no zvedavosť a možno predtucha ho donúti vypočuť si Rayov námet. Okamžite ho zamietne. Na základe prerozprávaného príbehu zistí, kto sa za prezývkou Ray X skrýva.
Presunieme sa v čase o šestnásť rokov späť, do roku 1992. Ernesto Martel je milionár na hranici stredného veku a staroby, ktorý zbohatol na kšeftoch s Čile počas najagresívnejšie uplatňovanej neoliberálnej politiky Augusta Pinocheta pod kuratelou Ronalda Reagana, vedie nadnárodnú firmu so sídlom v Madride a za sekretárku má krásnu mladú ženu menom Magdalena v podaní Penélope Cruz. Magdalenin svet je celkom iný, je ambiciózna a túži sa stať herečkou, no nadovšetko miluje svojich rodičov žijúcich na hranici chudoby, a pre otca zomierajúceho na rakovinu je ochotná urobiť čokoľvek. Aby mali strhaní rodičia čo najväčšie pohodlie, prispieva im peniazmi, ktoré si privyrobí ako občasná prostitútka, no keď jej otca vyhodia z lacnej nemocnice na ulicu, je nútená požiadať o pomoc svojho rozprávkovo bohatého zamestnávateľa. Zmluva je spečatená a jej ďalší život tiež: otca vykupuje tak, že sa predá bohatému, vlastníckemu a nemilovanému mužovi.
Málokto v kinematografii vystihuje vývoj a posuny španielskej spoločnosti od obdobia občianskej vojny po súčasnosť lepšie ako dvaja emblematickí režiséri: Carlos Saura a Pedro Almodóvar. Saura je predstaviteľ staršej generácie a jeho filmy sú väčšmi poznačené tragickým videním sveta a priamymi následkami vojny; Almodóvar je skôr dieťa postmoderny a zakoreneným traumám čelí skôr komickým spracovaním. Samozrejme, v duchu harmónie protikladov – ako to najlepšie vystihol spisovateľ a filozof Miguel de Unamuno – tragickosť má svoje komické a komickosť zas tragické jadro. Nech je však už forma spracovania akákoľvek, základné témy spracovania ostávajú tie isté, charakterizované tromi výraznými piliermi španielskej spoločnosti: politikou, náboženstvom a erotikou. Na ich podčiarknutie používajú obaja režiséri rôzne formy, Saura predovšetkým podobenstvo, Almodóvar krikľavú výtvarnosť a štylizáciu. Tento svoj charakteristický rukopis neopustil ani v Rozorvaných objatiach a tak sa aj v nich stretávame s krikľavo červenými topánkami na vysokom opätku, minuciózne vypracovanými extravagantnými kostýmami, bytovým dizajnom či výtvarne (animovane) spracovanými prvkami deja zdôrazňujúcimi subjektívne prežívanie postavy. A samozrejme, reč fotografií – takého typického prostriedku spojenia s minulosťou pre Almodóvara ako i pre Sauru, minulosťou, ktorá nikdy nemôže úplne zomrieť. Rozorvané objatia sú veľmi „almodóvarovské“, no predsa sú v porovnaní s predchádzajúcim režisérovým dielom iné: bizarnosť, šokantnosť aj výtvarná štylizácia ostávajú uchované predovšetkým vo filmovom filme Harryho Caina (s názvom Ženy a kufre), než v samotnom filme Rozorvané objatia. Almodóvarov najnovší príbeh je aj formálnym spracovaním hĺbavejší, vážnejší, miernejší a tragickejší, než ako sme zvyknutí. Diváka udržiava v napätí aj vďaka typickým výrazovým prostriedkom, no pôsobí oveľa vyrovnanejšie a tragikou príbehu ukrytého za slepými očami Harryho Caina a na fragmentoch starých fotografií sa približuje filmovej reči, ktorú poznáme zo španielskych filmov vzniknutých bezprostredne po páde frankizmu.
Štrnásť rokov pred líniou súčasného deja sa teda Magdalena stane oficiálnou milenkou Ernesta Martela, zachrániac tak otca, no jej ambície tento druh odovzdania sa nijako nezabije. Nielenže obstojí v hereckom konkurze u Harryho Caina – vtedy ešte vystupujúceho ako Mateo Blanco – no vtiahne do deja aj syna svojho milenca Ernesta Martela, mladého Ernesta, ktorého otec nemiluje, neželá si jeho návštevy a bridí sa mu jeho homosexualita. Magdalena sa však mladého zakomplexovaného Ernesta ujme, a rovnako ako v prípade záchrany svojho otca, aj jeho záchranou si upletie bič sama na seba. Jej vášnivý vzťah s Mateom Blancom na seba nedá dlho čakať, rovnako ako pomsta starnúceho a majetníckeho milenca. Toho najprv znepokojuje Magdalenina túžba pracovať a napokon ho šialenstvo vyplývajúce z jej neskrotnej nezávislosti dovedie k špehovaniu jej každučkého kroku prostredníctvom svojho syna, ktorý ju na každom kroku filmuje, a k produkovaniu filmu, v ktorom hrá. Jeho moc a obrovské peniaze držia všetkých v šachu. Vtedy sa Magdalena obetuje pre tretieho významného muža svojho života – po otcovi a mladom Ernestovi je to režisér a milenec Mateo Blanco (Harry Caine), keď je ochotná trpieť vo vzťahu s tyranom, len aby Mateo film dokončil. Podobne ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch, aj v tomto na to doplatí, tentoraz definitívne. A neostane v tom sama.
Keby sme mali zhrnúť motívy, s ktorými Almodóvar opakovane narába, v každom z jeho filmov by sme objavili nasledovné: sexualita, homosexualita, smrť, krv a pocit viny (často v spojitosti s náboženstvom). Všetko témy neprestajne a exaltovane prítomné v španielskom umení a kinematografii, ktorých exaltovanosť do rozhodujúcej miery vyplýva z ich dlhodobého spoločenského potláčania. Navyše, pozornému divákovi nemôže uniknúť, akú mimoriadnu a svojbytnú úlohu zohrávajú v španielskych filmoch (najmä u Sauru a Almodóvara) ženy, predstavujúce okrem homosexuálov v tradične mačistickom Španielsku dlhodobo najutláčanejšiu spoločenskú skupinu. Všetky motívy dodržiavajú aj Rozorvané objatia, vrátane postáv silných a svojbytných žien s rozvinutou sexualitou, zmyslom pre humor a schopnosťou nekonečnej lásky. Možno i preto Almodóvar mnohých provokuje, no málokto by mohol poprieť, ako jeho hrdinky skvelo odrážajú spoločenské posuny Španielska po smrti Francisca Franca. Ak si tvorcovia často vyberajú za hlavných protagonistov práve ženy, nie je to nič samoúčelné. Na ich postavách sa dá najlepšie vyjadriť rozkol medzi svetom odchádzajúcim a nastávajúcim, a to nielen v rámci vzťahov medzi mužmi a ženami, ale v širších kontextoch politiky a otvorenejších, slobodnejších a tolerantnejších trendov v spoločnosti.
Ernesto Martel je Magdalenou posadnutý, no jej nezávislosť a chuť pracovať ho desí. Spoločnosť, ktorú reprezentuje, akceptuje ženy len ako ozdoby či chodiace inkubátory a ich chuť pracovať vníma ako čosi neprirodzené. Rovnako ako nespútaný kapitalizmus (v postave Ernesta s feudálnymi latinskoamerickými rysmi) vníma všetko cez vlastnícke vzťahy, a aj žena by teda mala byť tým, čo v spoločnosti dlho bola – majetkom. Usiluje sa ju teda pripútať a vlastniť – najprv ponukou manželstva, ktoré ona odmieta, neskôr otvoreným hrubým násilím. Hoci je moc takýchto hierarchických štruktúr v spoločnosti stále prítomná a vplyvná, Magdalena, ale aj Mateo Blanco alias Harry Caine ako reprezentanti novej a liberálnejšej spoločnosti už neostávajú len pasívnymi elementmi, ktorých vzbura by sa skončila zákonitou prehrou a ostala len zúfalým vzopätím. Sociálny rozmer filmu nám ukazuje, ako sa z Magdaleny prijímajúcej spočiatku do istej miery ponižujúce pravidlá spoločenskej hierarchie stáva človek, ktorý si sám diktuje, ako chce žiť. A hoci je možno cena za takúto samostatnosť vysoká, jej život dostáva zmysel, aký by nikdy nezískal odovzdaným prispôsobením sa zabehaným spoločenským pravidlám.
Keď sa minulosť oslobodí, Harry Caine sa po rokoch rozhodne skončiť svoju dobrovoľnú amnéziu a opäť sa stáva Mateom Blancom. Napriek slepote a životnej bolesti sa odhodlá zmeniť stratégiu svojho boja so zúfalstvom, a rozhodne sa dokončiť dávno zabudnutý nedokončený filmový príbeh. Jeho posledné slová, ktoré som parafrázovala v titulku, ostávajú hlavným filmovým i životným posolstvom: Film treba dokončiť, aj keby to malo byť poslepiačky. Zdá sa to absurdné? Pedro Almódovar predsa nikdy nezabudol na príslovečnú le gout de l´absurde (príchuť absurdnosti), ktorou kedysi Jean Cassou charakterizoval isté špecifické španielske nerovnováhy a premrštene vyzdvihovanú estetickú stránku. Táto estetika však nemá za cieľ prezentovať svoju zaliečavú krásu, ale to, čo je podmienkou každého veľkého umeleckého diela – pravdivosť a hľadanie koreňov ľudských pohnútok. Rozorvané objatia sú presne takým dielom, a odvažujem sa tvrdiť, že sú z tohto hľadiska najucelenejším, najvyváženejším, najhlbším a vôbec najlepším Almodóvarovým filmom posledného desaťročia.
