Reklama
Reklama

Oskar Nedbal

Nedávno sme si opäť pripomenuli výročie Československej republiky, ktorá podobne ako iné národné republiky vznikla na troskách mnohonárodnostnej rakúsko – uhorskej monarchie. Pripomenuli sme si teda aj to, čo zvykneme nazývať „začiatkom rozvoja našej kultúry“. Ani naša, ani žiadna iná kultúra nevzniká v okamihu vzniku nového národného politického útvaru, zmenili a zlepšili sa však podmienky na rozvoj českého a slovenského kultúrneho života.
Počet zobrazení: 1826
Oskar_Nedbal-wikimedia-m.jpg

Lenže ani pre mnohým z tých, ktorí za monarchie venovali národnej kultúre to najlepšie zo svojho úsilia, sa nové pomery nestali ružovou záhradou a bolestnú rozporuplnosť doby prežívali s intenzívnou osobnou radosťou, no i hlbokou tragikou. Jedným z nich bol český hudobný skladateľ Oskar Nedbal, ktorého meno je nerozlučne späté s rozvojom hudby na Slovensku za prvej republiky.

V tej súvislosti sa mi vynára osud veľkého ruského básnika Sergeja Jesenina a Novomeského slová o ňom: Ja ho nečítam, ja ho žijem. Jesenin bol mladý vidiecky génius, priťahovaný aj odpudzovaný ruskou revolúciou, pre ktorú, alebo proti ktorej, sa nikdy presne nevyhranil. Chápal však, že jeho svet, jeho Rusko, boli definitívne preč. Stratený v novom pragmatickom svete sa cítil najbližšie k spoločenským „vyvrheľom“, kriminálnikom či prostitútkam. Na konci decembra 1925 v moskovskom hoteli spáchal samovraždu po tom, ako na stenu krvou napísal svoju poslednú báseň.

Z Tábora do Viedne

Oskar Nedbal sa narodil 24. októbra 1874 v meste Tábor vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Jeho otec bol advokát, no najradšej zo všetkého sa venoval hudbe a založil aj miestny hudobný spolok, v ktorom hrávalo všetkých šesť jeho hudobne nadaných detí. Nedbalova matka rod. Hejnová bola vzdelaná žena a deti vychovávala k láske k českému jazyku a českému vlasteneckému povedomiu. Nedbalov otec bol možno najviac nadšený vtedy, keď v Oskarovi, vtedy v jedenásťročnom študentovi gymnázia, objavil nielen obrovský talent, ale aj záujem o hudbu, a okamžite ho prihlásil na pražské konzervatórium. Pravdepodobne sa mu nemohlo stať nič lepšie. Na konzervatóriu vtedy vyučoval hudobnú kompozíciu Antonín Dvořák a aj pod jeho vedením ukončil Nedbal štúdium absolventským husľovým koncertom. Počas štúdií sa zoznámil s Josefom Sukom a obaja výnimoční hudobníci založili České kvarteto, v ktorom Nedbal štrnásť rokov hral na viole a venoval sa aj vedeniu tohto telesa. Oskar Nedbal bol však nepokojný, večne kypiaci duch a okrem hrania a komponovania veľmi túžil aj dirigovať. V roku 1896 preto začal spolupracovať s Českou filharmóniou, ktorej bol spoluzakladateľom a už 22-ročný ju dirigoval. Nedbal bol známy svojou extatickou radosťou zo života, no patril k tomu typu ľudí, ktorí za dar obrovského šťastia musia platiť rovnako obrovskou bolesťou. V roku 1894 zomrel jeho blízky priateľ z Českého kvarteta Otto Berger a o štyri roky neskôr Nedbalov starší brat Vilém spáchal samovraždu. Nasledovala smrť otca a z týchto zatiaľ „len“ štyroch egyptských rán bola najhoršia smrť jeho dvadsaťsedem ročnej manželky Josefiny rod. Setunskej, po ktorej ostal syn Oskar. Z tejto udalosti sa Nedbal dlho nemohol spamätať, no postupne sa vrátil k vedeniu Českej filharmónie, s ktorou podnikol víťazné ťaženie po celej Európe od Londýna cez Paríž, Berlín, Varšavu, Petrohrad, Odesu až po Viedeň. Valse triste (Smutný valčík) ktorý skomponoval po smrti svojej ženy, sa stal jednou z najslávnejších skladieb svetovej hudby. Zahrnul ju do baletu Rozprávka o hlúpom Janovi (1902), ktorý sa ako potom mnoho ďalších Nedbalových diel – napríklad balet Z rozprávky do rozprávky (1908) stal hitom divadelnej sezóny.

Monarchistický univerzalizmus českého besa

Predprevratová Viedeň bola ideálnym miestom pôsobenia českého umelca stredoeurópskeho a európskeho formátu. V roku 1906 sa tam Nedbal usadil, no nikdy neprestal chodiť hosťovať do Prahy a jeho uvedenie Beethovenovej Deviatej symfónie tam vraj nadšením zdvíhalo zo stoličiek celé medzinárodné publikum. Prahu veľmi miloval, no pre jeho nepokoj bola preňho príliš pokojným jazerom. Hlavné mesto stredoeurópskej monarchie Viedeň sa pre Nedbala stala rozbúreným morom, ktoré potreboval na uspokojenie všetkých svojich „akrobatických“ výkonov v toľkých hudobných odvetviach. Viedeň mu jeho nadšenie a lásku splácala a jeho búrlivá, živelná, žoviálna, veselá a bonvivánska povaha dokonale zapadala do atmosféry vtedajšej Viedne, spoločne s jeho čistým a absolútnym oddaním hudbe, vďaka čomu si vyslúžil prezývku Furor Bohemicus (Český bes). V roku 1910 sa Nedbal v Bratislave, vtedajšom Prešporku, po druhý raz oženil s dlhoročnou priateľkou a bývalou manželkou primária českého kvarteta Karla Hoffmanna Máriou Hoffmannovou rod. Mokrou a až do roku 1918 stál na čele Tunkünstler orchestra. Dirigoval, hral, komponoval a ocital sa na vrchole slávy. Po operete Cudná Barbora (1911) skomponoval vo Viedni operety Poľská krv (Polenblut, 1913), Vinobranie (Die Winzerbraut, 1916), Krásna Saskia (Die schöne Saskia, 1917). Poľská krv mala len vo Viedni dvesto repríz a s veľkým úspechom sa hrala aj v Prahe. Jeho národný cit nijako neodporoval neskrotnému svetáctvu, ktoré bolo najrýdzejšou črtou jeho svetu otvoreného charakteru, a potôčiky českej rýdzosti povyšoval svojím kozmopolitným univerzalizmom na svetový piedestál. Pre toto všetko miloval Prahu, a najmä život vo Viedni, no ako každá láska, aj táto mala svoju druhú tvár.

Jeho svet bol preč

Všetkými milovaný a uznávaný Nedbal ťažko niesol bolestné rany života, ale s o to väčšou vervou sa vrhal do práce a o to väčšmi objímal svet svojou „burácajúcou“ láskou. Unášaný poetickou krásou umenia si priveľmi neskoro uvedomil, že svet sa zmenil – aj ten jeho svet, ktorý bol možno nedokonalý, bol v ňom však doma. Obrovská monarchia sa za veľkého žiaľu jedných a nesmiernej radosti druhých rozpadla a Nedbal, Čech a zároveň Európan, náhle nikam nepatril. Pre svojich milovaných Viedenčanov sa zo dňa na deň stal nacionalistickým Čechom, ktorý chce vraj zákerne počeštiť operetu, a o nič zhovievavejšia nebola ani jeho domovská Praha. Pre tú bol zradcom, ktorý v opovrhovanej Viedni zradil svoje národné, české korene. Svetového hudobníka odrazu nikto nechcel zamestnať. Po rokoch plných úspechu navyše prišla ďalšia hlboká životná rana: Nedbalov šestnásťročný syn Oskar, ktorého roku 1917 ako študenta vyššej vojenskej reálky prevelili do Prešporka, poslal otcovi list, v ktorom ho prosil o odpustenie za previnenia voči nemu. Nedbal sa za synom okamžite vybral vlakom z Planej nad Lužicou cez Viedeň, kde však ďalší spoj meškal. Mladý Oskar Nedbal sa v presvedčení, že otec oňho nejaví záujem, v júni 1918 v Prešporku zastrelil.

Bratislava

Prešporok sa stal Bratislavou a Bratislava sa pre mladú generáciu neveľkej skupiny slovenských intelektuálov stala čímsi ako malým stredoeurópskym Parížom, v ktorom chcela v poprevratovom období rozvíjať a upevňovať slovenský kultúrny život, po dlhé obdobie obmedzovaný a likvidovaný. Jej medzinárodná atmosféra, významné a hlboké hudobné, výtvarné a divadelné tradície a spojitosť so svetom sa stali skvelým zázemím pre slovenských i českých literátov a umelcov. Slovenské kultúrne inštitúcie však neexistovali, a tak ktosi navrhol odstrčeného Nedbala za riaditeľa čerstvo založeného Družstva Slovenského národného divadla. Nedbal bol rád, a nikdy neprestal dúfať, že cez Bratislavu sa mu raz opäť podarí vrátiť do Prahy. Do práce sa pustil s nadšením a v presvedčení, že najlepšou cestou pre slovenskú kultúru je heslo „svojráznosť a svetovosť“ naštudoval už v prvej sezóne 20 opier. V spolupráci s Milošom Ruppeldtom, Aloisom Kolískom a Fricom Kafendom zostavil symfonický orchester, učil na čerstvo založenej Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko, stal sa lektorom univerzity a od založenia rozhlasu v roku 1926 pod Ruppeldtovou kuratelou pracoval aj pre slovenskú pobočku Československého rozhlasu. V Bratislave ako prvý uviedol súborný cyklus Beethovenových symfónií (čo malo pre Bratislavu ako pre Beethovenom obľúbené mesto veľký význam), Smetanov cyklus Má vlast a Dvořákove Slovanské tance. K životu prebudil aj prvú slovenskú operu Kováč Wieland od Jána Levoslava Bellu, zasadzoval sa za Detvana Viliama Figuša-Bystrého a pomáhal mnohým slovenským hudobníkom vrátane Alexandra Moyzesa.

Krutý výsmech sveta

Lenže Bratislava ostávala vlažná. Na slovenské predstavenia chodil málokto, a najmenej Slováci. V úsilí prelomiť nízke kultúrne povedomie a prebudiť záujem Slovákov o umenie napísal dokonca pre Bratislavu revuálnu operu Z Prešporka do Bratislavy, no zo strany slovenských úradníkov sa dozvedel, že svojou lascívnosťou nie je vhodná pre slovenskú scénu. Slovenský bratislavský divák vyvíjal väčšie úsilie na hlučné protesty počas maďarských alebo nemeckých predstavení, ako na podporu slovenského divadla, ktorého predstavenia zívali prázdnotou. A pritom len v roku 1929 uviedol Nedbal SND deviatimi slovenskými operami vo Viedni a za veľkej pozornosti sa hrala naša opera aj v Budapešti. SND predstavil v roku 1930 aj v Prahe a na slovenskom vystúpení sa vďaka Nedbalovi ako Boris Godunov podieľal samotný Šaľjapin.

Patetická

V roku 1930 boli mnohé z nadšených ideálov preč. Nedbal upadol do hlbokej depresie a jeho veselé výlety do viech sa zmenili na dekadentné úniky z reality nového sveta. Vraj sa hocikedy za svitania vychytil a blúdil po poliach Lamača, Karlovej Vsi či Rače. Tido Jozef Gašpar vo svojich spomienkach píše, ako sa mu raz Nedbal trudnomyseľne vyznal: „Tidáčku, miláčku, utečme z ošklivého světa...“ Gašpar ho zaviedol do hostinca Zlatá fantázia, kde začal na klavíri hrať tragickú Čajkovského Patetickú a zavŕšil ju zvolaním o láske života, z ktorej ostane len krutý výsmech. Tragický Čajkovského osud, tak verne vyjadrený v Patetickej, mu bol blízky: „Myslím právě tak jako Čajkovský: žít, užívat, nepřemýšlet; nepůjde-li to dále, konec.“ Prišli tridsiate roky a nič sa nezlepšovalo, naopak, Európu a tradične vľúdne bratislavské pivnice čoraz väčšmi zachvacoval ošiaľ nacionalizmu a blížiaceho sa nacizmu. Divadelný svet bol plný intríg a Nedbal z posledných síl odišiel do Záhrebu, kde sa chystal uviesť svoj balet Rozprávka o hlúpom Janovi. Uviedol ho deň pred Štedrým večerom.

Zbohom, prázdna romantika sveta

Na začiatku som spomínala osud Sergeja Jesenina a poprevratovú slovenskú intelektuálnu scénu. Tá analógia nie je náhodná ani zbytočná. Všetci z nich – davisti, no celá intelektuálna generácia poprevratových rokov na Slovensku, Oskar Nedbal ako aj Sergej Jesenin žili v dobe, ktorú najlepšie vystihuje báseň extravagantného ruského futuristu Vladimíra Majakovského 150 000 000, v ktorej odhodlane deklamuje túžbu skoncovať so starým svetom: Skoncujeme s tebou, prázdna romantika sveta! Stretnutie s „plnou realitou“ však malo ďaleko do idyly, aj v Majakovského prípade. V apríli si rovnako ako Jesenin rezervoval izbu v moskovskom hoteli a zastrelil sa. S romantikou sveta som skoncovala, oznámila jemu a jeho šokovaným obdivovateľom a súčasníkom realita. V tom istom roku navštívila realita – tentoraz na osobnej audiencii – aj Oskara Nedbala. Po smrti mu svet, do ktorého sa nikdy celkom nenaučil patriť, nakládol na hlavu ešte viac špiny: neriadil sa vraj vznešeným vlasteneckým a národným cieľom, bol lascívny, kozmopolitný a trpel tým predovšetkým vraj jeho hudobný talent. Niektorí priatelia mu pravdaže venovali aj láskyplné nekrológy plné vďaky za prácu pre umenie a pre slovenskú kultúru. Výsmech sveta však nezmizol, Slovensko na Nedbalov obrovský podiel pri rozvoji slovenského hudobného života až na to, že mu umiestnilo bustu vo foyeri historickej budovy SND, prakticky zabudlo. Oskar Nedbal ukončil svoj život skokom z okna záhrebského divadla na Štedrý deň roku 1930. V rodnej zemi ho pochovali o 76 rokov neskôr. Dnes odpočíva na pražskom Slavíne.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama