Medzinárodný filmový festival v Bratislave

Množstvo plagátov, modrý koberec vinúci sa celým bratislavským Auparkom a priemerný vek návštevníkov na úrovni trojnásobku bežného veku v kinách Palace Cinemas, to všetko signalizovalo, že sa niečo deje. Medzinárodný filmový festival jednoznačne ukázal, že zvyčajná jednotvárnosť návštevníkov kina nie je spôsobená nedostatočným záujmom o kultúru, ale slabou rozmanitosťou bežného programu.
Počet zobrazení: 1051
4609-35-ilustracna foto-www iffbratislava sk-m.jpg

Množstvo plagátov, modrý koberec vinúci sa celým bratislavským Auparkom a priemerný vek návštevníkov na úrovni trojnásobku bežného veku v kinách Palace Cinemas, to všetko signalizovalo, že sa niečo deje. Medzinárodný filmový festival jednoznačne ukázal, že zvyčajná jednotvárnosť návštevníkov kina nie je spôsobená nedostatočným záujmom o kultúru, ale slabou rozmanitosťou bežného programu.

Ak bolo cieľom filmového festivalu prelomiť najmä spomínanú jednotvárnosť a ponúknuť aj niečo iné, rozmanité, splnil ju vynikajúco. Svoje si našli milovníci jednoduchého romantického žánru, psychologických sond, aj dokumentu. A to zo všetkých kútov sveta. Umelecký riaditeľ festivalu Francúz Matthieu Darras odhadol vkus bratislavského diváka bravúrne. Premietané snímky vás ani na chvíľu nenechali chladnými a dávali obrovský priestor na premýšľanie nezvyčajným spôsobom. Presne natoľko nezvyčajným, aby to mohol ešte divák, otupený štandardným programom, pochopiť.

A boh odišiel / Belgicko, Francúzsko

Občianska vojna v Rwande zachytená takmer bez slov. Jednoduchým a pomalým príbehom, ktorý práve svojou nízkou rýchlosťou dáva priestor detailnému zobrazeniu pocitov a hrôzy ženy, ktorá prišla o všetko – prácu, domov, rodinu. Po tom, ako videla hututskú ženu, ktorá v rámci upratovania jej bývalého domu vyhadzuje von mŕtve telá jej detí, podobne ako sa to robí s haraburdami pri jarnom upratovaní, uteká do džungle. Na svojom úteku pred Hututmi pripravenými zabiť každého muža, ženu a dieťa z kmeňa Tutsov, ktoré sa im dostane do rúk, stretáva muža, zraneného a odkázaného na pomoc. Pomáha mu akosi s nechuťou, len inštinkt a zvyk jej hovorí, že by mala. A tak utekajú džungľou ďalej spoločne. Kým z jeho stany vzniká isté citové puto a nachádza zmysel v snahe pomôcť utrápenej žene, ona o to nestojí. Nestojí vlastne o nič, ani o svoj život. V momente, keď sa on snaží vybudovať aspoň niečo malé – prístrešok, ktorý by im uľahčil ďalší život, ona ho ničí. Napriek tomu, že hlavná hrdinka vo filme neprehovorí ani slovo, jej pohľad a správanie zrozumiteľne hovoria jazykom človeka, ktorý prišiel o všetko a ktorého duša zomrela spoločne s jeho blízkymi. Kým filmy o prvej a druhej svetovej vojne patria skôr do sveta našich rodičov a starých rodičov, toto je, žiaľ, náš svet. Svet, v ktorom sa podobné osudy odohrávajú dennodenne.

Nič osobné / Francúzsko

Farmaceutická spoločnosť Muller usporiada večierok, na ktorom chce predstaviť svoj nový produkt. Manažérov a zamestnancov na všetkých úrovniach zapája do hry, v ktorej má každý hrať svoju úlohu: od šéfa odborárov, cez školiteľov, upratovačky až po riaditeľa. Hra sa však zvrtne úplne iným smerom. Všetko sa začína, keď začnú kolovať fámy o tom, že šéf firmy Philippe Muller plánuje prepustiť tridsať zamestnancov. Nataša prvá začne šípiť, že sa niečo deje. Dá sa odosobniť od fráz o prepúšťaní a neschopnosti? Ako sa správať pri podozrení, že vám manžel a zároveň kolega niečo tají? Zamestnanci tak veľmi rýchlo prestávajú rozlišovať medzi hrou a skutočnosťou. Strach a odpor ovládajú jednotlivých aktérov, ktorých predstavivosť vytvára v ich hlavách tie najhoršie scenáre. Na povrch sa začnú vyplavovať osobné tajomstvá, vzdor a pud sebazáchovy. Tie isté scény sa vo filme znovu a znovu opakujú, vždy však z iného uhla pohľadu. Kým na začiatku máte pocit, že filmu nerozumiete, na konci to všetko začne do seba zapadať.

Miesto pod Slnkom / Taiwan

Realita rýchlej doby a globalizujúceho sa sveta, kde sa predmetom biznisu stávajú aj krásne a krehké veci a duše, ktoré však bezohľadný svet ničí. Tak končí aj hlavný hrdina, tvorca prekrásnych domčekov alebo skôr víl origami. Pre životne dôležitú operáciu sa zadlží a keďže dlh nespláca načas, prichádza o svoje majstrovské dielo – origamovú pagodu, ktorou miestny mafián vyzdobí svoje nové biznis centrum. Neslávne skončí aj mladý spevák, ktorý nezvládne úspech svojej priateľky a svoj neúspech. Ako to už chodí, biznisom sa stáva aj jeho samovražda. Zrazu svet reklamy mení prívlastky jeho života z výrazov skrachovaný, beznádejný a neúspešný na hviezdny a geniálny. Celá jeho pôvodne neúspešná a skrachovaná kapela zarába na spomienkových koncertoch. Nuž, biznis je biznis. Rovnako ako v Európe, tak aj v Ázii. Ideálny liek na ilúzie o nemateriálnosti ázijskej kultúry. Biznisom sa vo filme stáva aj feng shui (majstrovi chcú zbúrať dom, lebo zistili, že pozemok je dobrým feng shui miestom a dom si tam chce postaviť miestny boss), taoistické rituály a prchavá krása origami. Peniaze sú nesmrteľné.

Optické ilúzie / Čile, Francúzsko

Ani čilský film sa nevyhol téme dôverne známej celému svetu – kupčeniu so zdravím. Hlavným „hrdinom“ je súkromná klinika Vidasur, ktorá pri príležitosti desiatych narodenín venuje svojim zamestnancom 50-percentnú zľavu na plastické operácie. Hlavným motívom filmu sú cynický humor a tragikomédia každodenného života. Už názov napovedá, že nič nemusí byť, ako sa zdá. Slepec, ktorému operácia prinavráti zrak, zisťuje, že jeho život sa vlastne veľmi nezlepšil. Stráca výhody slepca, svoju klientelu maséra, ale jeho zrak nie je natoľko dobrý, aby mu reálne pomohol v každodennom živote. Mladý strážnik podlieha klamu, že elegantná kráska, ktorá kradne v nákupnom centre (alebo sa mu to len zdalo?) by mohla stáť aj o niečo hlbšie než len príležitostný sex. Zarytý ateista uverí, že v jeho živote niečo zmení židovská viera. Mladá, nie práve atraktívna sekretárka, je presvedčená o tom, že jej život zmenia nové prsia. A napokon, rodičia predpubertálneho syna sa dajú obalamutiť tvrdením, že so svojou opatrovateľkou spí len preto, lebo sa bojí duchov. Iba marketingový firemný manažér rezignovane pozoruje, ako sa všetky ilúzie rozpadávajú a ľudia vôbec nie sú takí šťastní, ako plánovali. Bola by to krásna juhoamerická telenovela, keby sa neukázalo, že všetko sú len optické ilúzie.

Miesto pravdy / Turecko

Mazhar, žijúci už dvanásť rokov vo Francúzsku, sa po samovražde matky vracia do Istanbulu, kde sa na pohrebe stretáva so svojou sestrou Neslihan. Po chladnej a neosobnej poslednej rozlúčke s matkou sa súrodenci vydávajú na ostrov vyhľadať svojho otca a oznámiť mu smrť jeho bývalej manželky. Tam nastáva správna chvíľa vykričať sa zo svojich bolestí a pocitov. Ostrov sa stáva miestom pravdy, kde každý každému vyčíta, ako sa obetovali jeden pre druhého. Otec sa oženil z donútenia rodičov, a napriek tomu vychovával nechcené deti, syn Mazhar napriek svojmu nesúhlasu musel opustiť krajinu a dcéra Neslihan sa sama starala o duševne chorú matku. Film je zároveň prienikom do tureckej kultúry – napoly utopenej v minulosti a napoly modernej.

Hrať svoju hru / Bulharsko, Švédsko

Aj keď možno nebolo na čom, diváci sa smiali. Podobnosť s bratislavskou každodennou realitou bola však až komicky tragická. Vlastne, keby nápisy neboli v cyrilike, vari aj zabudneme, že film nie je o nás. Mladý muž, Christ Christos – skutočný protagonista, má svoj sen. Niečo vie a chcel by to ukázať svetu. Nevie však ani poriadne ako, a neskôr už ani načo, a tak sa celé dni trápi v dielni s toxickými farbami. Vo filme sa postupne objavujú všetky postavy klasického sídliskového života bez nádeje, bez podnetov, bez radosti zo života. Mimochodom, to sídlisko malo zrejme rovnakého architekta ako bratislavská Vrakuňa. Mladší brat, ktorý sa cíti sám, nevie, kam sa pohnúť, a tak sa pridáva k nacionalistickej bande. Tá sa snaží poslať Turkov za... Bosfor. Myšlienka dezilúzie a absencie chuti naozaj žiť je prítomná v celom filme. Aj keď sa kde-tu zjaví nejaký plamienok nádeje, zhasne rýchlejšie, ako sa zažal. Nechýba ani rómska otázka, rast nových bizniscentier na každom voľnom metri štvorcovom, hysterická priateľka, ktorá sa umelo snaží hrať na veľkú lásku či psychiater v povinnej uniforme lekára postkomunistického štátu v tričku s logom farmaceutickej firmy. Na konci hádam ani nikoho neprekvapí, že film je venovaný hlavnému hrdinovi in memoriam.

Červený satén / Francúzsko, Tunis

Ako napovedá názov, príbeh filmu je vytiahnutý z červenej knižnice. Každý charakter, ktorý sa vo filme mihne, sme už videli nespočetnekrát, len bol v americkom, francúzskom či talianskom prevedení. Zápletka tiež sotva niekoho prekvapí. Film rozpráva príbeh matky a dospievajúcej dcéry. Dcéra práve začína žiť svoj život a matka-vdova sa o to pokúša tiež. Kroky ju zavedú do miestneho kabaretu, kde stretáva zaujímavých ľudí, skúsenú a priateľskú tanečnicu a milenca svojej dcéry. Ako to v správnom červenoknižničnom príbehu chodí, nevie, že je partnerom jej dcéry. A tak sa stáva aj jej milencom. Udalosti už potom naberajú klasický spád, až po vyvrcholenie, keď sa stretne celá trojica. Film neprináša nič prevratné, ale na filmovom festivale v Bratislave zastal svoju úlohu veľmi dobre. Ponúkol pohľad do inej kultúry. A ukázal divákom, že nie je zase tak iná, ako by možno čakali.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984