Plachý básnik
Hovorí si Hevi, snaží sa byť lepším človek prostredníctvom svojich básní a tvorby, rád sa zamýšľa nad životom a nad tým, čo robí človeka na tejto Zemi dôležitým. Aj takto sám seba charakterizuje jeden z najväčších, a pritom najnenápadnejších slovenských básnikov posledných desaťročí. Jeho slovám nedáva silu intenzita hlasu, ale ich krása a hlboká myšlienka ukrytá aj v tých zdanlivo najjednoduchších.
Daniel Hevier sa narodil 6. 12. 1955 v Bratislave. Detstvo prežil v Prievidzi, kde vyštudoval aj gymnázium a do Bratislavy sa opäť vrátil ako študent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde študoval estetiku a slovenský jazyk. Zrejme práve táto kombinácia mu pomohla rozvinúť dar pracovať so slovami a nachádzať v nich krásu a zmysel.
Už svoju prvou básnickou zbierkou Motýlí kolotoč zaujal literárnu kritiku, no i čitateľov. Vyšla, keď básnik nemal ani dvadsať (1974). Po skončení školy si trúfol na v tom čase nezvyčajný stav – pôsobil na voľnej nohe. V osemdesiatych rokoch sa zamestnal vo vydavateľstve Mladé letá, po roku 1989 v ňom pôsobil ako šéfredaktor. Dnešní dvadsiatnici a tridsiatnici by si určite ešte spomenuli na niekoľko jeho vtipných a chytľavých detských básničiek. A možno by ani nemuseli loviť v pamäti veľmi hlboko, keďže sa detskej tvorbe venuje dodnes. Podaktorí sa vracajú k jeho dielkam už so svojimi potomkami. Diela pre deti tvoria veľkú časť Hevierovej tvorby možno aj preto, že je sám trojnásobným otcom, má dcéru a dvoch synov. Jeho manželka Maruška je prekladateľka a bývalá redaktorka literárnej redakcie Slovenského rozhlasu.
Podobne sú na tom aj texty piesní. Reklama na ticho. Sotva by sa na Slovensku našiel niekto, kto tento už 20 rokov starý a stále rovnako silný text nepozná. Dnes, keď reklama kričí z každej strany, keď jej nemôžeme ujsť na ulici, doma, ani na internete, je reklama na vytúžené výberové ticho ešte oveľa aktuálnejšia ako v čase svojho vzniku v roku 1988. Pripomeňme si: „V konzervách a v plechovkách od Coca-Coly / také čerstvé ticho, až to zabolí.“ Nezostarla ani sentencia „ľudia nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné“, triafala presne do atmosféry „divokého východu“ konca deväťdesiatych rokov, triafa presne aj dnes. Len ciele sú rozličné. No a Prievan v peňaženke je asi rovnako nekonečnou témou. Nekonečnou rovnako ako láska. „Život príliš krátko trvá, v tom smrť býva dôsledná / Bývala tu láska prvá, príde aj tá posledná.“
V jeho básňach by sme márne hľadali veľké revolučné či plamenné slová. Ako Daniel Hevier sám o sebe hovorí, nikdy nebol revolucionárom a nemal ani politické ambície. Dokonca aj v novembri 1989 mal pocit, že všetko, čo sa deje, by sa pokojne udialo aj bez neho. Svoje miesto v meniacom sa svete asi najlepšie ukázal v texte piesne Jeden kabát, jedna koža, jedna tvár. „Jeden kabát mám už niekoľko zím, proti vetru stále chodievam s ním. Má pár dier, mám ho však rád, nemusel som ho prevracať.“
Tento umelec nikdy nestratil tvár. Ako jeden z mála slovenských básnikov dodnes nie je spájaný so žiadnou politickou stranou či hnutím. Neznamená to však, že by mu na veciach verejných nezáležalo. Naopak, často rozmýšľa nad tým, ako dar slova, ktorý dostal do vienka, využiť čo najlepšie. Prináša ľuďom radosť a robí ich život krajším. Mimoriadne sympatické je, že radosť z písania pomáha nájsť aj iným ľuďom. Organizuje preto rôzne kurzy tvorivého písania a kreativity pre verejnosť.
Daniel Hevier je všestranne nadaný. Patrí k najproduktívnejším slovenským literátom, no v posledných desiatich rokoch rozšíril svoje pole pôsobnosti aj na výtvarné umenie. Knihy už nielen píše, ale aj ilustruje. Venuje sa aj maľbe, jeho obrazy vystavujú rôzne známe galérie. Daniel Hevier je bez veľkého hluku a mediálnej pozornosti bezpochyby veľkým básnikom. Veľkým hlavne v tom, že dokáže pútavo písať o veciach malých.
Ľudia nie sú zlí
Zlodejov je také kvantum
že si kradnú navzájom.
Boh sa túla iba sám tu
a hľadá si podnájom.
V daždi šuštia vkladné knižky.
Na toto sa čakalo.
Dobrú noc nám dajú líšky,
dobrú noc nám šakalom.
Kašli drahá na slzy,
odvlečiem ťa do herne.
Ľudia vôbec nie sú zlí,
len ľudstvo je príšerné.
Prváci si v kvetináčoch
nasadili marišku
Nik nečaká Niet už na čo
koniec sveta nablízku.
Holohlaví pred kostolom
upálili anjela
Dobre že vraj už raz bolo
diabol vodku nalieva
