Nie je diplom ako diplom
Blížiaci sa sedemnásty november nie je iba symbolom zmeny režimu v bývalom Československu, ale aj Medzinárodným dňom študentstva. Jedno s druhým súvisí, veď aj zbití demonštranti z nežne revolučnej Prahy boli príslušníci stavu študentského. O súčasných študentoch a stave vysokého školstva po roku 1989 diskutovali členovia Klubu Nového Slova s rektorom Univerzity Komenského Františkom Gahérom. Logik, ktorý vyštudoval fyziku na Matematicko-fyzikálnej a filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, je „vo vzťahu“ so svojou univerzitou už od roku 1976, keď zasadol do jej lavíc. Po vyše tridsiatich troch rokoch vysokoškolského života hodnotí rektor František Gahér dianie nielen na svojej alma mater, ale na slovenských vysokých školách všeobecne.
Moderovala Gabriela Rothmayerová
Ako ste vnímali udalosti, ktoré sa diali pred dvadsiatimi rokmi?
– Dostal som otázku z jedného denníka, čo som robil 17. novembra. Odpovedal som, že si presne nepamätám, ale pravdepodobne som bol doobeda na fakulte a večer som sa zrejme pripravoval na brigádu. Založili sme totiž Spolok slovenských ochrancov prírody a krajiny a opravovali sme múr na farskom kostole v Svätom Jure. Práve, keď som vyťahoval kábel z miešačky u miestneho farára, dopočul som sa, že v Prahe sa niečo deje. Že študenti protestujú, že sú bití, dokonca jedného zabili. Táto informácia, ktorá sa neskôr ukázala ako lož, bola jednou z kľúčových. V pondelok sme už na univerzite zasadali. Pozorne som sledoval, čo študenti chcú. Bol som prekvapený, že nemajú žiaden program, žiadne body. Tie prišli až okolo štrnástej z Prahy. Potom už všetci vedeli, čo majú rozprávať. Keď sa dnes pozrieme na ich hlavné požiadavky, zistíme, že sa mnohé nesplnili. Ani také, s ktorými by aj dnes všetci súhlasili. Rekapitulácia hlavných bodov z roku ´89 by teda bola „zaujímavá“. Tú bilanciu si sám pre seba vie spraviť každý, kto to zažil.
Čo znamenal rok 1989 pre vysoké školy?
– Prinavrátili sa im akademické práva a slobody. To je pozitívna vec, z ktorej sa dodnes tešíme, pretože sú v tejto spoločnosti dôležité. Nemôžeme totiž povedať, že je voči vysokým školám prajná. Ak spoločnosť uznáva hodnoty majetku a zisku ako najvyššie, je len dobré, že sú školy do iste miery izolované. Bolo obdobie, keď chcel istý predseda vlády prelomiť akademickú hradbu, a nepodarilo sa mu to – práve pre to, že tu boli práva a slobody. Dlho ich ešte bude treba. Pozitívne pre je aj to, že verejné vysoké školy vlastnia majetok. Náš rezort je jediný, kde sa neudiala aká-taká privatizácia. Uchránili sme si majetok, čo je veľmi cenné, hoci ataky naň stále prebiehajú,. Podobáme sa tým moderným univerzitám na Západe, ktoré mnohé samy seba vlastnia. Sú snahy, aby sme boli sprivatizovaní, lebo vraj až potom budeme dobrými školami, no ja si to nemyslím a budem vždy obhajovať verejnoprávny status VŠ. Je to lepšie ako byť štátny a lepšie ako byť súkromný.
Skúste porovnať úroveň vysokých škôl, študentov a absolventov spred dvadsiatich rokov a dnes.
– Musel by som byť kritický. Počet študentov na UK sa viac ako zdvojnásobil, počet zamestnancov vrátane učiteľov sa znížil o 500. Mávali sme okolo 4750 zamestnancov, dnes ich je 4250, z toho asi dvetisíc učiteľov. Vznikli nové študijné programy a odbory, nové fakulty a vysoké školy, nemožno však povedať, že je to vždy v prospech kvality. Skôr naopak. Mnohé študijné programy nedosahujú takú úroveň ako pred 20 rokmi. Ani na prijímačkách už nemáme takých kvalitných uchádzačov ako kedysi. Na mnohých fakulách sme si v minulosti neobyčajne vyberali, dnes si vyberáme menej a niekde si takmer nevyberáme. Čo potom iné vysoké školy, ktoré berú uchádzačov bez prijímacích skúšok? No podľa počtu študentov, ktorí nastupujú na vysokoškolské štúdium, sa asi staneme „najmúdrejšou“ krajinou na svete. Na VŠ smeruje počet, ktorý zodpovedá 72 percent počtu maturantov. V Európe z formálneho hľadiska asi vedieme a v počte vysokoškolsky vzdelaných ľudí dobiehame vyspelé krajiny. Problém však je, či si kvantita podáva ruku s kvalitou.
Máte k dispozícii štatistiky, ako sa študenti Univerzity Komenského uplatňujú v pracovnom živote?
– Podľa štatistík máme do deviatich mesiacov zamestnaných prakticky všetkých absolventov. O niektorých z nich je neobyčajný záujem. V oblasti hard science sa zamestnávatelia trhajú o všetkých trošku lepších magistrov, a nie len na Slovensku. Niektorí školitelia ani nechcú púšťať našich doktorandov na zahraničné mobility, lebo sa už nevrátia. Je to dôsledok toho, že fyziku či chémiu vo vyspelejších krajinách skoro nikto nechce študovať. Sú príliš ťažké. Dopyt po odborníkoch však je. A tak sa stalo, že viac ako polovica doktorandov v USA je z Európy a z Ázie. Mozgy od nás odchádzajú aj v iných oblastiach ako v prírodných vedách a technike, napríklad v medicíne. Produkujeme lekárov, no oni odchádzajú na Západ – a prichádzajú z Ukrajiny. Tento fenomén sa onedlho začne prejavovať aj v iných profesiách.
Pozícia univerzít na Slovensku aj v Európe sa mení. Existuje záujem, aby sa z nich stávali podnikateľské subjekty a kto si na seba nevie zarobiť, je odsúdený na neúspech. Negatívne sa to dotýka predovšetkým humanitných vied. Nemôžu získať toľko prostriedkov ako prírodovedné disciplíny. Ako vidíte perspektívu humanitných vied v najbližšom období?
– Nemusí byť zlé, že sa v hodnotení škôl a fakúlt uplatňujú isté kritériá výkonovosti. Určitá miera ekonomického rozmýšľania aj v prípade takých inštitúcií, akými sú vysoké školy, nie je na škodu. Delenie peňazí vo vnútri univerzity medzi fakulty a v rámci fakúlt medzi katedry podľa kritérií, ktoré hovoria o vedeckej činnosti, publikáciách, grantoch a objeme výučby je výsledok pokusu o objektivizovanie hodnotenia činnosti. Na druhej strane, keď sa kladieme na úroveň firiem, dochádza k absurdným záverom. Každý rok musíme obhajovať našu existenciu. Dokazovať, že sme to a to vykonali, a preto máme nárok existovať ďalej a dostať od štátu prostriedky. To začína byť kontraproduktívne, pretože to motivuje školy správať sa účelovo. Nerobiť skutočnú výučbu a skutočný výskum, ale iba všetko pre to, aby dostali „čiaročky“, formálne splnili kritériá. Ďalej je tu predstava, že všetko v spoločnosti vyprodukujú podniky a my sme len nejakí pripravovatelia zamestnancov. Exaktní vedci zasa kritizujú spoločensko-vedných. Z času na čas padne otázka, načo je vôbec taká filozofia. Moja odpoveď je, že spoločnosť potrebuje spolunažívanie, nesmie v nej byť trvalá vojna. Je to otázka elementárnych noriem spolužitia. Bez filozofie nič také nevybudujeme. Krásny príklad som počul zo Švédska. Kedysi tam postavili parádnu loď, pustili ju na more a ona sa potopila. Prečo? Nemala balastný náklad. Nič, čo má byť dnu, aby držalo loď v rovnováhe. Tí, ktorí hovorievajú o filozofií a spoločenských vedách, že sú balast, nie sú z tohto pohľadu ďaleko od pravdy. Bez takéhoto „balastu“ by sme neudržali spoločnosť v žiadnom smerovaní. Dnes nie je problém niečo vyrobiť, o čosi väčší problém je to predať a najväčší problém je udržovať civilizácie s rozličnými hodnotovými systémami v mieri. Bez kultivovania intelektu a pestovania hodnôt odznova v každej generácii to nejde. Preto som tvrdošíjny zástanca spoločenských vied. Ich úloha je nenahraditeľná. Mali by akademici robiť základný, alebo aplikovaný výskum? – Univerzity robia predovšetkým základný výskum. Bez neho nemôže vzniknúť ani aplikovaný výskum a nemožno zachovať vzdelanosť a prosperitu Slovenska, ani ústavov a firiem, ktoré naň potrebujú nadväzovať. Samozrejme, špičkový aplikovaný výskum sa málokedy deje v krajinách dcérskych spoločností, akou je Slovensko. Preto čokoľvek, čo by sem prišlo a zdvihlo by našu úroveň z veľkej montážnej haly na úroveň vedomostnej spoločnosti, by bolo veľmi cenné. Preto treba bojovať o zachovanie základného výskumu, a preto kritizujem obrovský obnos peňazí, ktorý ide z operačnej výzvy pre súkromné firmy. Tie majú nakontraktovať ľudí zo škôl a sami im povedať, čo od nich chcú. No ktoré firmy to budú využívať na skutočnú inováciu, a nie na vykrývanie túžob po zisku? Vo svete sa to deje naopak – peniaze zo súkromných firiem idú do vedy, nie zo štátu pre súkromné firmy.
V Plzni vraj rozdávali zrýchlené doktoráty a v posledných dňoch sa podobné správy šíria aj z Trenčianskej univerzity. Šušká sa, že sa také praktiky dejú aj na súkromných vysokých školách. Je niečo také možné aj na UK a iných verejných univerzitách?
– Keď som nastupoval do funkcie rektora, jedným z hlavých bodov bolo zbaviť sa tretích subjektov. Ak si spomínate, kedysi existovalo externé štúdium, ktoré neprevádzkovala sama fakulta, hoci externisti boli zapísaní ako študenti fakulty. Tretí subjekt za ich štúdium vyberal peniaze, lebo podľa zákona to fakulta robiť nemohla. O zisk sa delili. Povedal som, že žiadnu takúto zmluvu nepodpíšem, ani som nepodpísal. Prekvapivo som však zistil, že tých zmlúv na univerzite nebolo málo, hoci sa k tomu predtým nikto nepriznával. Tieto doby sú už za nami. Nepredpokladám, že by sa na UK mohlo diať zrýchlené odovzdávanie diplomov. Dôvodom, prečo sa takýto jav na univerzitách vôbec vyskytuje, je zmena hodnôt. Dnes sa pozitívne hodnotí akákoľvek ľahká cesta k peniazom a k zisku. Ak je inštitúcia konzervatívna a nie je ochotná sprístupniť zrýchlenú cestu k diplomu, považuje sa za menej úspešnú. To, že máme veľa vysokých škôl, by v zásade nemusela byť chyba, keby nekazili hru tým, že buď takmer priamo, alebo nepriamo predávajú diplomy. Myslel som si, že školy budú viac odolávať lákadlám peňazí. Ukazuje sa však, že nie. Môžu za to hlavne súkromné vysoké školy, ktoré preplácajú pedagógov, lebo majú možnosť ich ohodnotiť lepšie ako my. Preto ani nemajú problémy byť ústretovejší v rýchlosti štúdia. Keď hovoríme o kontrole kvality vysokých škôl, mali by sme začať kontrolovať aj to, či a ako sa deje vyučovací proces. Či niekto naozaj prednáša podľa rozvrhu a či je to ten, kto je zapísaný ako garant príslušného predmetu. Či sa to deje pravidelne. Aby sa nemohlo stať, že profesor, ktorý je garant, na dotyčnej škole ani nebol. Ako najstaršia slovenská univerzita, alma mater universitatum, sa snažíme, aby sa toto na našej škole nedialo. No „infekcia“ už ohrozovala aj niektoré naše fakulty. Momentálne sme zdravý organizmus. To, žiaľ, neplatí o všetkých školách, hlavne o súkromných. Je to zlé, pretože to ohrozuje dôveru vo vysoké školy všeobecne.
Čo treba spraviť, aby sa zredukoval počet vysokých škôl? Pomôže akreditácia?
– Do akreditácie sme vkladali veľké očakávania a veľa sme sa narobili. Univerzita Komenského odovzdala 100-tisíc listov, plné nákladné auto. Spravili sme poctivú prácu. Vyzerá to však tak, že politické tlaky vedú k zrušeniu výsledkov komplexnej akreditácie alebo k nivelizácií ich dopadu a marginalizácií celého procesu. To ma trápi, bola by to prehra. Preto z pozície člena rektorskej konferencie uvažujem o istých zmenách. Akreditácia slúži dobrému cieľu, hoci ju médiá podporujú iba výnimnočne. Osvedčila sa v Nórsku, ktoré má zhruba toľko obyvateľov ako my. V istom období malo Nórsko 24 vysokých škôl. Z toho štyri staré a ostatné nové a technické. Všetky sa premenovali na univerzity. Po kompexnej akreditácii ostali univerzitami štyri staré a tri nové, ostatné boli preradené medzi vysoké školy. Čo je dôležité, iba tých sedem univerzít môže robiť habilitácie a profesorské pokračovanie. Garantujú tým kvalitu učiteľov. U nás toto chýba. Ak akreditáciu dostane akákoľvek škola, nič nezaručuje kvalitu. Budú nielen rýchli študenti, ale aj rýchli docenti a rýchli profesori. Pre tradičnejšie univerzity je to podraz – aj ony tým strácajú dôveru verejnosti. Akademici prichádzajú o úctu, prestávajú byť referenčným bodom hodnôt, kultúry, vedy a vzdelanosti. Nie je diplom ako diplom! V tomto spravila chybu aj štátna správa, keď rozhodla, že v nej môžu pracovať len ľudia s vysokoškolským vzdelaním, no nestanovila, s akým. Ľudia sa potom úplne racionálne rozhodli, že pôjdu tam, kde to je najľahšie a najrýchlejšie. Takto má aj štát časť viny za znižovanie úrovne. Školy sa tiež iba racionálne, hoci účelovo prispôsobujú podmienkam.
Aké politické tlaky ste mali na mysli v predchádzajúcej odpovedi?
– Z rozličných strán. Môžeme ich identifikovať so školami, ktoré neboli úspešné pri komplexnej akreditácií. Pretože ak nebudú mať akreditované študijé programy, nebudú mať, ani študentov ani biznis.
Ako by sa dala zlepšiť spolupráca so SAV, kde sa zmenilo vedenie a prišli noví ľudia?
– Keď som nastupoval do rektorskej funkcie, spolupráca so SAV bola na zlej úrovni. Niektoré vzťahy boli zmrazené. Trinásť docentúr ležalo v zásuvke rektora. Všetky som podpísal, pretože ľudia, ktorí u nás učia, potrebujú aj kvalifikačný postup. To, ako participujú na projektoch v centrách excelencie, značí, že UK je otvorená k spolupráci a nerobí prieky. Momentálne neviem o problémoch. S novým predsedom SAV sme sa už viackrát stretli a spolupráca je ústretová z oboch strán.
Sme v kríze a jedna z možností, ako sa posunúť ďalej, je aj rozvoj vzdelávania a vedeckého výskumu. Štát nemôže podporu vzdelávania a výskumu zdvihnúť plošne, no v určitých okruhoch by to šlo...
– Keď sa prerokúvali priority Slovenska v tejto oblasti, ich počet sa ustálil na 12. Považujem to za chybu. Ak je počet priorít väčší ako 5 – 6, už to nie sú priority. Predchádzajúcie predseda SAV však prišiel dokonca s tým, že by ich malo byť 18. Cieľom priorít by však nemalo byť pohodlie každého riaditeľa ústavu na akdémií. Na univerzite sme si vydiskutovali tri priority a myslíme si, že je to dosť. Keby ich štát určil 5 – 6, bolo by to lepšie: radšej podporiť niečo poriadne, ako dať podporu „všade a nikam“. Som za kumuláciu prostriedkov na tie oblasti, kde sme konkurencieschopní a máme šancu. Tak sme to urobili aj na UK.
Profesorov je na Slovensku málo a sú starí – teda prekračujú alebo sa blížia k hranici 65 rokov, po ktorej už nemôžu garantovať študijný program. Je za takýchto okolností dobré odsudzovať „rýchlych“ docentov a profesorov, ak je ich málo a proces získavania titulu je všeobecne pomalý? Problém s akreditáciam majú predsa aj niektoré študijné programy na UK.
– Ak je adept šikovný, môže získať titul pomerne rýchlo. No nemôže to byť rýchlejšie, ako sa to smie. Ak je štátom stanovené, že študent má získať určitý počet kreditov, ktoré možno získať určenou rýchlosťou, nemožno ich získať rýchlejšie. Pre najšikovnejších existujú nejaké spôsoby, ale to sú výnimky. Je málo profesorov chyba? Spýtajme sa skôr, či štúdiá, ktoré majú problémy so získaním garantov, sú dobré. Nie je pravda, že študent v prípade straty akreditácie nemôže doštudovať. Štát mu zo zákona garantuje možnosť prestupu na inú školu alebo príbuzný odbor. Ak si vedenie katedry neuvedomuje, že onedlho stratí garanta, a nerobí nič pre to, aby získala nového, nie je to chyba dekana, rektora ani študentov, ale personálnej politiky katedry. Na UK sme nedostali práva pre niekoľko študijných programov. No uvedomme si, že ich máme 670. Ak pre 4 – 5 programov nedostaneme akreditáciu, je to v rámci celku zanedbateľné číslo. Práva pre niektoré študijné programy sú navyše iba pozastavené. Študenti teda doštudovať môžu a škola má rok na opravu. Na mieste študentov by som sa teda nebál. Horšie je, či je katedra taká silná, že svoju chybu dokáže napraviť. Vyriešiť nedostatok profesorov tým, že vydáme 300 profesorských dekrétov, by ničomu nepomohlo. Kvalitný profesor má byť v prvom rade zárukou kvality výučby.
V čom to je, že sa problémy vo vysokoškolskom živote kopia? Majú ich študenti, pedagógovia aj spoločnosť...
– Je tu problém extenzívneho rozvoja či masifikácie vzdelávania bez garantovania kvalitou. Ďalší celoeurópsky problém je, že profesor sa toľko musí venovať zháňaniu grantov a projektov, že nemá čas byť hlavným nositeľom výučby. Stáva sa, že profesor vôbec neučí v prvom a druhom stupni, lebo má príliš veľa práce so súťažami o granty. Je z tohto hľadiska tak „cenný“, že je luxusom, aby učil, čo je však absurdné, ak je to garant a má byť nositeľom kvality výučby. Súvisí to so systémom financovania VŠ. Percento vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktoré chceme dosiahnuť v rámci EÚ, začína byť fetišizované a mýli aj politikov. Kedysi bol vysokoškolák „niekto“. V populácii ich bolo pár percent, teda len tí, ktorí na to mali. Dnes bakalár často nedosahuje úroveň niekdajšieho maturanta.
Na iných verejných vysokých školách sú najväčším strašiakom dve slová: akreditačná komisia a garant. Nebolo by dobré, keby s veková hranica garantov posunula vyššie?
– Na vekovú hranicu garantov mám odlišný názor. Netvrdím, že fyzický vek a mentálny vek sú to isté, poznám ľudí, ktorí v sedemdesiatke napísali svoje najlepšie práce, lenže celoplošne by to mohlo vyvolať istý negatívny jav, ktorý sme už kedysi zažili. Totiž, že neprebieha generačná obmena a mladším akademikom sa neumožňuje dorásť. V Nemecku, ktoré je pre nás z hľadiska školských reforiem vzorom, majú tiež hranicu 65 rokov a dosť. Nie som za posun vekovej hranice vyššie, pretože to problém z hľadiska kvality nevyrieši, iba ak formálne.
Máte spätnú väzbu od absloventov, či sa uplatnili v odbore, ktorý vyštudovali?
– Nemáme. Bola by to cenná informácia. Istým spôsobom sa o ňu usilujem, ale nedarí sa. Zaujímali sa o to aj na ministerstve, keď kritizovali UK a iné univerzity, ktoré majú veľa spoločenských vedcov, že sa málo uplatňujú vo vyštudovanom odbore. Vraj to je chyba. No ak učiteľ vyštuduje kombináciu angličtina-nemčina a za učenie mu ponúknu tretinu platu, ktorý by dostal, keby robil asistenta riaditeľa nejakej západnej firmy, čo si vyberie? Spoločnost sama nám nastavuje zrkadlo tým, ako našich absolventov ohodnocuje. Učitelia majú také mizierné platy, že dokonca málokedy vytvoria učiteľskú rodinu. Aby sa uživili, potrebujú druhého partnera bohatšieho, inak by živorili! Problém je aj v ochrane osobných údajov. Udržiavať adresy a údaje možno len v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov. O rok sa však predsa chystáme spustiť absolventskú anketu. Je chyba, keď niekto vyštuduje filozofiu a pôsobí v médiách? Ako definovať prácu „mimo odboru“? Sú jazyky mimo odboru asistenta riaditeľa? Je to negatívny ukazovateľ pre školu? Každý sa predsa slobodne rozhodne, čo bude študovať, a na trhu práce sa uplatní podľa svojich schopností. Dôležitejšie bude asi hodnotiť, či mu škola dala čosi, čo mu pomohlo skvalitniť sa tak, že to vníma ako pozitívum. Teda, či mu vysoká škola na niečo bola.
Na Slovensku máme istý počet obyvateľov. Len časť z nich má predpoklady na kvalitné zvládnutie VŠ a veľmi malá časť má predpoklady byť dobrým docentom a profesorom. Keď budeme jedných aj druhých mať veľa, plus extrémne množstvo odborov a katedier, je samozrejmé, že ťažko zohnať kvalitných garatntov.
– S tým sa dá len súhlasiť. Chcel by som, aby sa vytvorilil také podmienky, v ktorých sa nestratí ani jeden talent. Preto som bojoval proti plošnému zavedeniu školného. Systém, ktorý bol navrhnutý, negarantoval, že sa talenty nestratia, že sa nevytvoria pre niektorých nezvládnuteľné prekážky. To však neznamená, že keď teraz vyberáme školné od študentov, ktorí prekročili štandardnú dĺžku štúdia alebo majú súbežné štúdium, je to chyba. Štát jasne deklaroval – jedno štúdium zadarmo. To je podľa mňa dobré – je šanca, že sa talent nestratí. Garantovanie by však nemalo byť fetišizovane spojené len s profesorom. Katedra, kde je dynamický tím docentov, má rovnaký alebo dokonca väčší potenciál ako taká, kde je jeden profesor a jeden docent. Takto aj rôzne súkromné školy plnia podmienky: jeden profesor a inak nič. Hodnotiť potenciál katedry je určite korektnejšie ako zavesiť to na jedného jediného profesora. Aj keď netvrdím, že by sa potom negrupovali na súkromných školách virtuálne zväzky docentov; majú veľkú vynaliezavosť.
Aké problémy rieši Rektorská konferencia v poslednej dobe?
– Situácia je zlá. Rektori súkromných vysokých škôl bojkotovali zasadnutie rektorskej konferencie a na zasadnutí v Banskej Štiavnici sme neboli uznášaniaschopní. Nemohli sme zvoliť ani prezidenta. Systém čo škola, to hlas, je chybný. Naša univerzita má takmer 29-tisíc študentov, čo je vyše trinásť percent všetkých, súkromné školy majú dohromady iba sedem percent. Zastúpení sú však tridsiatimi percentami hlasov v rektorskej konferencii. My máme jediný hlas. Je to pre mňa už dlhodobo neudržateľné. Povedal som to tvrdými slovami na poslednom zasadnutí: nemôžeme dovoliť, aby nás rektori súkromných vysokých škôl terorizovali svojimi záujmami. Snažia sa presadiť svojej záujmy na úkor verejných vysokých škôl, dokonca chcú dostávať na svoju činnosť prostriedky od štátu. A keď niekto pracuje na ministerstve spravodlivosti a zároveň je aj rektor, nie je to náhodou konflikt záujmov? Preto som navrhol iný systém – hlasovanie podľa počtu študentov. Ak sa to nepodarí, vzdám sa členstva v rektorskej konferencie. Pretože členstva v občianskom združení sa dá vzdať. Hoci je to podľa zákona reprezentácia, ktorá má štatút a nemá byť organizovaná podľa zákona o združovaní, je tu systémová chyba, ktorú väčšina členov združenia odmieta odstrániť. Keď sa vdám členstva, možno pôjdu so mnou aj ďalší a založíme rektorskú konferencia v súlade so zákonom.
Minister školstva presadil prijatie 5-tisíc študentov navyše, no onedlho zverejnil úplne protikladné vyhlásenie.
– Áno, zdanlivo je to zrejmá kontradikcia. Keď ministerstvo povedalo, že máme prijať uchádzačov naviac, otvorene som sa spýtal dekanov, ako to vidia. Väčšina povedala, že fakulty už tak fungujú na hornej hranici kapacity. Na väčšine fakúlt nemáme voľné miesta. Na tých, kde sa dekani domnievali, že sa zapíše menej uchádzačov, ako predpokladali, sme prijali naviac 369 uchádzačov, ktorým sme zamietnutie opravili na prijatie. A k tomu trinásť doktorandov. Vzhľadom na celkový počet prvákov sú to zanedbateľné počty. No dávno hovorím, že už tak prijímame z populácie viac prvákov, ako má reálnu šancu vyštudovať. Lenže verejné vysoké školy z toho majú peniaze a správajú sa racionálne a účelovo. Keby sa peniaze nedelili podľa počtu študentov, ale podľa iných kritérií, dávno by sa masifikácia zastavila. V Česku sa už znižuje normatív na študenta a aj u nás by to bolo dobré. UK spolu s vedecky orientovanými univerzitami vybojovala aspoň to, že je v metodike 40 percent prostriedkov za výkony v oblasti vedy a výskumu. Model prideľovania financií podľa počtu študentov nám totiž nevyhovoval. Mali sme potom priemerné mzdy nižšie ako na nových školičkách, a to len preto, že sme boli konzervatívni a nezvyšovali sme bezhlavo počty študentov. Vysoké školy môžu plniť aj úlohu sociálnych ustanovizní, a to asi lepšie ako úrad práce. S tým sa dá len súhlasiť. Tento pohľad zmierňuje onú kontradikciu.
Znížime tým však aj hodnotu vzdelania. – Áno, môže to byť na úkor kvality vzdelania. Učiteľ nebol nikdy docenený spoločnosťou. Aj za prvej republiky boli učitelia chudobní. No všetci si ich vážili. Dnes si ich už ani len nevážia...
– Vo Fínsku je zaujímavé, že najlepsí absolventi idú za učiteľov. Nie sú pritom najvyššie platení. Ale požívajú najväčšiu úctu. Ide o so ciálny status. Kedysi to aj u nás bolo tak, že učil ten najlepší. Dnes sme radi, keď dokážene reprodukovať naše personálne zdroje tak, že neplačeme.
Syn kamaráta sa dostal na mimobratislavskú školu a všetci sme boli prekvapení, že šiel na herectvo – nikdy sme si nevšimli, že by bol talentovaným hercom. Po roku bolo o chlapcovi ticho. Dozvedel som sa, že zo školy odišiel. Stretol som v Bratislave jeho pedagóga a spýtal som sa naňho. Odpovedal: Jaj, to bol zlatý chlapec! Len bolo od začiatku jasné, že nemá žiadny talent. A prečo ho vraj zobrali? No preto, že rektor vravel – zoberte čo najviac prvákov, a potom polovičku vyhádžte. Čo si o tom myslíte?
– Fenomén mŕtvych duší funguje aj na vysokých školách a prihovára sa nám cez spôsob financovania vysokých škol. Ak je dotyčná duša k 31. 10. študentom, dostaneme na ňu peniaze. Ak je na druhý deň študent vylúčený, nikto to už neskúma. Z tohoto oddávna profitujú techniky, kde je zaužívané zobrať veľa študentov a urobiť sito. Za toto preosievanie dostávajú slušné peniaze.
Spracovala Eva Blažeková
