Reklama
Reklama

Magda Husáková-Lokvencová

Často mi prišlo na um, že jednou z príčin, prečo na Slovensku existuje taká vášnivá potreba zmeniť niektoré osobnosti na nedotknuteľné monumenty, je veľmi nízke vedomie o ľuďoch, ktorí na území našej krajiny, pre ňu a pre okolitý svet vytvárali to najlepšie z našej a často aj európskej kultúry.
Počet zobrazení: 2578

Často mi prišlo na um, že jednou z príčin, prečo na Slovensku existuje taká vášnivá potreba zmeniť niektoré osobnosti na nedotknuteľné monumenty, je veľmi nízke vedomie o ľuďoch, ktorí na území našej krajiny, pre ňu a pre okolitý svet vytvárali to najlepšie z našej a často aj európskej kultúry. Je to pomerne všeobecný jav, no možno sa niekedy ešte o niečo väčšmi týka osobností pred rokom 1918 alebo tých, ktorých pôvod nebol na Slovensku. A ak ide o ženy, história mlčí ešte hlučnejšie. Pritom kultúrny život na Slovensku má mnoho žien, ktorých prvenstvo nespočíva len v skutočnosti, že boli ženami odvážiacimi sa vykročiť na neprebádanú pôdu sebarealizácie, ale najmä v tom, že svojou prácou odstránili vkorenený antagonizmus pojmov žena a človek. Jednou z nich bola aj prvá slovenská profesionálna režisérka Magda Husáková – Lokvencová.

Bola jednou z najvýraznejších postáv slovenského divadelníctva, a predsa jej meno pozná málokto. Zomrela pred viac ako štyridsiatimi rokmi, no prvej monografie sa dočkala až v roku 2008. Jej autorkou je Nadežda Lindovská a knihu vydal Slovenský divadelný ústav. Aspoň čiastočne sa tak začína vypĺňať biele miesto o žene, ktorej profesionálnu kariéru ovplyvňovali politické zvraty, manželstvo s Gustávom Husákom i skutočnosť, že sa vrhla do „mužskej“ profesie. To všetko je dosť na veľké ticho. Veľký obdiv by však bol na mieste viac.

Z Čiech na Slovensko

Magdaléna Viera Lokvencová sa narodila 13. septembra 1916 v českom Pacove, v okrese Pelhřimov. Po vzniku Československa zostal jej otec Antonín Lokvenc slúžiť v Československej armáde a rodina sa presťahovala na Slovensko, do Horných Motešíc pri Trenčíne. Vzdelaní rodičia viedli svoje deti k poznávaniu hudby, literatúry, jazykov, výtvarnému umeniu a za prvej republiky sa formovala Magda Lokvencová ako emancipovaná a všestranná mladá žena, ktorá jazdila na koni, hrala tenis a brala hodiny klavíra. V dome Lokvencovcov sa stretávali najrozličnejšie osobnosti medzivojnového československého života. To všetko, spolu s klasickým stredoškolským vzdelaním na dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici, na ktorom zmaturovala v roku 1935, v nej vypestovalo nielen lásku k umeniu, ale aj veľkú húževnatosť. Počas posledného roka gymnaziálneho štúdia sa spoznala so svojím budúcim manželom Gustávom Husákom.

Láska mladých právnikov

Po maturite sa na jeseň 1935 zapísala na štúdium práva na Univerzite Komenského v Bratislave. V tom čase už na Husákov podnet publikovala v ľavicovom časopise Šíp a stala sa členkou vysokoškolského Spolku socialistických akademikov, akademického spolku Právnik a predsedníčkou Ženskej komisie Slovenského zväzu študentstva. Gustáva Husáka a Magdu Lokvencovú okrem právnických štúdií spájala aj láska k umeniu: samotný Husák organizoval divadelné predstavenia a hrával v stredoškolských divadlách. Pár udržiaval kontakty s mnohými medzivojnovými intelektuálmi, medzi ktorými vynikali davisti Ladislav Novomeský a Vladimír Clementis. Od roku 1945 písala pre Nové Slovo. Vysokoškolské štúdiá uzatvorila a titul doktorky práv získala Magda Lokvencová v búrlivom období druhej svetovej vojny, v roku 1940. Len jedným z osobných následkov bolo nútené vysťahovanie jej rodiny do Protektorátu Čechy a Morava. V čase skladania rigoróznych skúšok sa navyše v slovenskom štáte diskutovalo o zákaze štúdia práva pre ženy (podľa štatistík vtedy z milióna tristopäťdesiat tisíc slovenských žien študovalo iba 0,04 percenta). Vtedy sa už podpisovala ako Magda Husáková, pretože po uzatvorení manželstva s JUDr. Gustávom Husákom 1. septembra 1938 prijala manželovo priezvisko. Táto skutočnosť jej navyše umožnila, že mohla za slovenského štátu zostať na Slovensku, ktorého štátne občianstvo získala v apríli 1940.

Právnička režisérkou a herečkou

Magdu Husákovú – Lokvencovú uvádza Lexikón slovenských žien ako predstaviteľku avantgardného prúdu slovenskej réžie. Po ukončení právnických štúdií však začínala ako právnička v Moravskej banke. Paralelne začala študovať herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii (neskoršom Štátnom konzervatóriu) u Jána Jamnického a Jozefa Budského. Počas Slovenského národného povstania, na ktorom sa jej manžel aktívne podieľal, ju ako tehotnú spolu s inými ženami evakuovali na sovietske územie. Svoje prvé dieťa porodila v Moskve o štyri dni po evakuácii.

Nedobrovoľný moskovský pobyt paradoxne významne ovplyvnil jej nastávajúcu umeleckú kariéru. Navštevovala divadlá a dokonca aj prednášky na Univerzite dramatických vied. Keď sa po vojne vrátila na Slovensko, rozhodnutie zanechať povolanie právničky bolo spečatené. Absolvovala študijný pobyt v Divadle E. F. Buriana v Prahe. Keď v roku 1946 porodila druhého syna, bola pevne odhodlaná nastúpiť na dráhu dramatickej umelkyne. V čase, keď sa jej manžel po roku 1946 zaradil medzi najvplyvnejšie politické osobnosti krajiny, začínala pôsobiť na Novej scéne Národného divadla v Bratislave ako herečka, asistentka réžie a čoskoro aj ako režisérka. V hudobnej komédii vynikla po boku Františka Krištofa Veselého v inscenácii Adam a Eva (John Boynton Priestley, 1949), ako Dona Magdalena v renesančnej komédii Tirsa de Molinu Sokyňa (1949), či ako kráľovná v rozprávke Snehulienka a sedem trpaslíkov od Františka Dibarboru (1948). V tom istom roku sa po prvý raz objavila vo filme, a to vo Vlčích dierach režiséra Paľa Bielika. Režijne debutovala hrou pre deti O rozmarnej Pamele (1947) a slávnou detektívkou Agathy Christie Desať malých černoškov (1947). Ako prvá inscenovala na Slovensku Žobrácku operu Bertolta Brechta (1947).

Režisérka, intelektuálka a matka

V nasledujúcom desaťročí spracovávala hudobné komédie, pôvodné slovenské hry a spoločensko-kritické drámy. Za všetky spomeňme aspoň Moliérovho Pána z Prasiatkova (1948), Návrat do života od Petra Karvaša (1948), Gorkého dielo Nepriatelia či Malé líšky od Lilian Hellmannovej (obe 1949).

Magda Husáková bola zosobnením celkom novej generácie mladých žien, žien, ktoré napriek materstvu a kariére manžela neostávali odsúdené na život v ich tieni. Ak by však niekto zároveň chcel vnímať jej úspechy v „mužskom“ svete práve ako dôsledok či výhodu manželstva s Husákom, mal by v prvom rade hodnotiť nielen jej tvorbu plne nezávislú na manželovej pozícii, ale zobrať do úvahy aj skutočnosť, že politická angažovanosť jej manžela čoskoro nadobudla veľmi trpkú príchuť. V prvom rade, napriek socialistickým ideám rovnosti, tradičné rodové stereotypy ostávali zachované a manžel sa obvykle nepodieľal na praktickom chode domácnosti ani každodennej výchove detí. Výnimkou nebol ani Gustáv Husák. Výhodou Magdy Husákovej však bolo, že mala pomocníčku v domácnosti, ktorá jej ostala verná aj v časoch oveľa menej priaznivých. A tie na seba nenechali čakať. Práve, keď sa jej režisérska kariéra začala sľubne rozvíjať, udalosti nabrali celkom opačný kurz.

Nemravná nepriateľka ľudu

Predvojnoví komunisti sa razom stali nepriateľmi štátu, zradcami ľudu, buržoáznymi nacionalistami, podozrivou intelektuálnou elitou. V decembri 1952 bol popravený Vladimír Clementis, Ladislava Novomeského čakalo desať rokov väzenia a Gustáva Husáka v roku 1954 odsúdili na doživotie, hoci bol preňho pôvodne pripravený rozsudok smrti. Magda Husáková ešte stačila dokončiť naštudovanie sovietskej hry Borisa Lavreňova Hlas Ameriky, no spolu s deťmi ju v rámci Akcie B internovali mimo Bratislavy a v neistote, či Husák vôbec žije, odolávala výzvam na verejné odsúdenie činnosti svojho manžela, za čo sa jej sľubovala žiarivá umelecká kariéra. Vzápätí bola v roku 1952 z Novej scény Národného divadla odvolaná, paradoxne však bol hlavným dôvodom jej „nemravný život, ktorým negatívne ovplyvňuje chod divadla“. Vrátiť sa do divadla za cenu rozvodu s manželom odmietala a vytrvalo sa usilovala zmierňovať jeho utrpenie vo väzbe: posielala mu balíky, listy, opakovane žiadala o možnosť navštíviť ho aj s deťmi. Podarilo sa jej to až po štyroch rokoch. Po vyhodení z divadla dlho nemohla nájsť prácu a niekoľko z tých, ktorí sa od nej ako od manželky „nepriateľa ľudu“ neodvrátili, jej napokon pomohli nájsť uplatnenie korešpondentky a kustódky v Slovenskom múzeu. Ani to však nebol premrhaný čas: založila v ňom a vybudovala divadelnú zbierku, ktorá sa stala základom ustanovizne, ktorú dnes poznáme ako Divadelný ústav. Po večeroch si privyrábala štrikovaním svetrov.

Pygmalion naruby

Rozvod s Husákom by sa v tom období mohol stať pre Magdu Husákovú kariérnou výhodou. Nikdy naňho však nepristúpila, hoci ak ju vtedy obviňovali „z nemravného života“, narážali na vzťah s hercom a jej budúcim životným partnerom Ctiborom Filčíkom, ktorého talent rozvinula práve ona a ktorý neskôr na VŠMU prednášal Stanislavského metódu a stal sa jedným z najvýznamnejších slovenských hercov. Ako uvádza autorka monografie o Magde Husákovej – Lokvencovej Nadežda Lindovská, ich príbeh bol „Pygmalionom naruby“, pretože tvorcom bola žena, zatiaľ čo muž jej výtvorom, výsledkom jej práce na jeho osobnosti. Filčík sa do dejín slovenského divadla zapísal predovšetkým postavou Goetza v hre Diabol a Pán Boh od Jeana-Paula Sartra (1965). Ako režisérka mala s Filčíkom veľké plány, pripravovala preňho nové úlohy. Zomrela však skôr, ako sa jej to podarilo naplniť.

Pod tlakom okolností začala v najťažšom období používať meno Magda H. Lokvencová, no ako právnička veľmi dobre vedela, že rozvodom by stratila možnosť navštevovať Husáka nielen ona, ale aj ich dve deti. O zmiernenie trestu pre svojho manžela sa usilovala neprestajne. V liste prezidentovi Antonínovi Zápotockému píše: „Naše manželstvo bolo v dôsledku nesprávneho odsúdenia úplne rozvrátené. Bola som po manželovom zatknutí s rodinou vystavená napospas útokom, nactiutŕhaniu. Stratila som zamestnanie, byt a zostala som celkom bez prostriedkov.“ Gustáva Husáka napokon prepustili na prezidentskú amnestiu v roku 1960 a až potom sa ich manželstvo rozpadlo aj formálne.

Divadlo, televízia, rozhlas, film, škola

Divadelné angažmán získala právnička Dr. Magda Husáková, ktorá sa už v divadelnom prostredí bežne podpisovala ako Magda H. Lokvencová, v období po Stalinovej smrti. V Štátnom divadle v Košiciach uviedla Ibsenovu Hedu Gablerovú, Kalinčiakovu Reštavráciu a komédiu Krečinskij sa žení od Suchovo-Kobylina. Po politickom oteplení, ktoré nasledovalo po Chruščovovej kritike kultu osobnosti, sa vrátila na Novú scénu do Bratislavy. Do svojej smrti tam pripravila 49 inscenácií a okrem toho režírovala šesť televíznych inscenácií, prevažne pre deti, a venovala sa aj rozhlasovej réžii. Pre rozhlas režírovala Solovičovu hru Prešporská predohra (1956) či rozhlasovú úpravu hry Maxima Gorkého Nepriatelia (1957). Ako herečka vystúpila vo viacerých televíznych inscenáciách a vo filmoch (Štyridsaťštyri; Muž, ktorý sa nevrátil, Predjarie, Polnočná omša, Jánošík I-II). Na Novej scéne naštudovala napríklad Lúpežníka od K. Čapka, Denník Anny Frankovej od F. Goodrichovej a A. Hacketta, Pygmaliona G. B. Shawa, Dona Juana alebo lásku ku geometrii od M. Frischa, Majakovského hry Ploštice a Kúpeľ, Chalupkovu Všetko naopak a mnohé iné.

Ako pedagogička na VŠMU a režisérka vychovala a spolupracovala s najlepšími slovenskými hercami a herečkami: Emílio Vášáryovou, Ladislavom Chudíkom, Gustávom Valachom, Ctiborom Filčíkom, Viliamom Polónyim a mnohými inými. Prekladala, viedla ročník diaľkového štúdia ochotníckych režisérov a výučbu na VŠMU.

Zomrela nečakane, ani nie 50-ročná, 17. januára 1966, uprostred práce na inscenáciách na Novej scéne a v Slovenskej televízii. Rozpísanú mala vlastnú komédiu Očarený život, ktorej replika „Žena je človek ako každý iný muž“ dobre vystihuje jej životné úsilie i postoj.

Ani jeden z „jej mužov“ na ňu nezabudol: Gustáv Husák o svojej bývalej žene vraj na sklonku života hovorieval ako o svojej jedinej a najväčšej láske, Ctibor Filčík ostal žiť bez „pani doktorky“ životom „vdovca“. Slovenské divadlo na ňu takisto nezabudlo. Len verejnosť o jednej z najvýznamnejších postáv našej kultúry nevie prakticky nič.

Spracované podľa monografie Nadeždy Lindovskej a kolektívu autorov
Magda Husáková – Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie,
ktorá vyšla v Divadelnom ústave Bratislava v roku 2008

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama