Ukradnuté tváre
Čo majú spoločné Švéd Gunnard Bjőrstrand, Američanka Katharine Hepburnová a Francúz Gérard Philipe? Všetci traja boli vynikajúcimi divadelnými hercami, vo svete preslávení ako herci filmoví a ich životná púť sa už uzatvorila. Prví dvaja by sa v novembri dožili storočnice, od smrti tretieho uplynie polstoročie.
Popri Maxovi von Sydowovi bol o dvadsať rokov starší Gunnard Bjőrstrand (13. 11. 1909 –26. 5. 1986) najvyužívanejším hercom veľkého švédskeho režiséra Ingmara Bergmana. V jeho prvých filmoch hral skôr úlohy epizodické, neskôr sa dostal k úlohám významnejším až ťažiskovým, akými bola postava divadelného riaditeľa vo Večere kaukliarov, „nevedomého“ advokáta Egermana v Úsmevoch letnej noci, „prozaického“ sluhu Jőnsa (akejsi paralely Moliérovho Sganarella) vo filozofickej Siedmej pečati, pochybovačného lekára Vergérusa v mysticistickej Tvári, Komentátora v jednom z najľahších režisérových filmov Diablovo oko, ale aj ďalšie významné kreácie vo filmoch Lesné jahody, Ako v zrkadle, Hostia večera Pána, Persona, Jesenná sonáta, Fanny a Alexander. Štýl jeho herectva (podobne ako ostatných veľkých bergmanovských hercov) nám vtedy mohol pripadať asketický najmä porovnaním s hercami románskych či anglosaských kinematografií, pre sprostredkovanie závažných Bergmanových výpovedí o odcudzenom svete však mimoriadne funkčný.
Aj Katharine Hepburnovú (8. 11. 1909 – 5. 8. 2003) poznajú vo svete ako vynikajúcu filmovú herečku, no v USA bola vysoká cenená aj ako herečka divadelná. V 50. rokoch triumfovala na Brodway v Shakespearových hrách Čo len chcete, v Kupcovi benátskom a v Antoniovi a Kleopatre, a aj v jej filmovej biografii sú bohato zastúpené filmové prepisy divadelných hier, čo konvenovalo jej vždy skôr divadelnému než rýdzo filmovému hereckému prejavu. Ide napríklad o Fordov prepis Schillerovej Márie Stuartovej, dve britské filmové verzie francúzskych hier Bláznivá zo Chaillot a Trójanky, sfilmované hry klasikov amerického divadla T. Williamsa Sklenený zverinec a O´ Neila Cesta dlhým dňom do noci či aj v našich kinách úspešnej Nashovej smutnej komédie Obchodník s dažďom. Z jej ďalších významných filmov spomeňme Hustonovu Africkú kráľovnú či 9 filmov nakrútených s neformálnym životným partnerom Spencerom Tracym, z ktorých si z našich kín pamätáme Kramerov antirasistický film Hádaj, kto dnes príde na večeru. Práve za úlohu v tomto filme získala jeden zo svojich štyroch Oscarov (ďalšie jej pripadli za filmy Ranná sláva, Lev v zime a Na zlatom jazere), pričom medzi prvým a posledným ocenením uplynulo 48 rokov.
U Gérarda Philipa (4. 12. 1922 – 25. 11. 1959) mnohí oceňujú viac jeho jedinečné divadelné kreácie (hral v dvadsiatich inscenáciách) pred jeho popularitou herca filmového, ktorú dosiahol účasťou v tridsiatich filmov režisérov Autant--Laru, Christian-Jaquea, Duviviera, Claira, Carného, Clémenta, Vadima, Buňuela. Ako divadelný herec triumfoval predovšetkým v klasickom repertoári, ktorý na letnom Avignonskom festivale prezentoval so svojím Theatre Nacional Populaire režisér Jean Vilar. Tu Gérard očaril svojím Cidom (v 199 reprízach), v ktorého kostýme ho napokon pochovali a o ktorom istý kritik napísal, že „videli sme malého corneillovského boha, stelesnenú odvahu, čistotu, vznešenosť“. Ďalšími divadelnými úspechmi boli Kleistov Princ Homburský (120 predstavení), Mussetov Lorenzaccio (99) a Mussetov Oktáv v Marianniných rozmaroch (34 repríz). Jeho chlapčensky hravé a úprimné kreácie na filmovom plátne dosiahli svoj vrchol v Autant-Larových filmoch Diabol v tele a Červený a čierny, v dobrodružne romantickom Fanfánovi Tulipanovi Christiana Jaquea a Clairových Veľkých manévroch. Bratislavčania ho videli aj na scéne SND (1955), kedy v uliciach mesta vyvolal priam ošiaľ jeho ženských obdivovateliek. Hercovu predčasnú smrť dojemne popísala jeho manželka v novele Kratší ako vzdych (vyšla v slovenčine už dva roky po francúzskom vydaní), pri čítaní ktorej netušíte, že ten, s kým sa smrť tak strašne zahráva, je veľký francúzsky herec. Tak ako väčšina francúzskych (i európskych) hercov, aj Philipe sa politicky orientoval ľavicovo, bol funkcionárom odborového zväzu hercov a vrelo privítal kubánsku revolúciu. Žil a umelecky pôsobil v kapitalistickom spoločenskom systéme, v ktorom sa presadil kvalitným umením rovnako, ako to robili slovenskí herci v systéme reálneho socializmu. Ibaže z tých podaktorí už akoby na to zabudli a dnes si pokrytecky ťažkajú, že bývalý režim im ukradol tváre.
