(Ne)naplnenie snov a sľubov z roku 1989
Predstavu o harmonickom spoločenskom systéme, o blahobyte a slobode pre všetkých „reálny socializmus“ nenaplnil. V množstve ľudských vizionárskych, prorockých a všeobecne filozofických predstáv, ideí a konštrukcií o harmonickom spoločenskom systéme, „slnečnom štáte“ idea komunizmu nenašla dlhodobé uplatnenie. Dôvody sú najmä v kvalite riadiacich subjektov. Napriek tomu však viaceré pozitívne prvky socializmu mali priaznivý vplyv a odozvu aj v obdobných systémoch v kapitalizme.
Ide najmä o oblasť sociálnu, spoločenskú oblasť, ale aj oblasť spoločensky spravodlivejšieho a efektívnejšieho rozdeľovania každoročne vytváraných hodnôt. Vonkajšie (zahraničné) i vnútorné spoločenské sily na prelome rokov 1989 a 1990 nám sľubovali nápravu chýb, nedostatkov a nespravodlivostí socializmu. Väčšina obyvateľstva „kľúčmi socializmu odzvonila“. Demokraticky a zamatovo. S veľkou nádejou a úprimne sa očakávalo podstatné zlepšenie pomerov politických, ekonomických, sociálnych i spoločenských.
Zbytočné slobody a práva
Politické pomery v spoločnosti sa naozaj výrazne obrátili k lepšiemu v smere a v prospech tradičných demokratických princípov riadenia spoločnosti (občianskych slobôd a zodpovednosti, slobodných volieb – a to dokonca aj vo forme priamej voľby prezidenta, slobody pobytu a sťahovania, filozofického a náboženského vyznania, cestovania, podnikania, spolčovania, ochrany súkromného vlastníctva, prístupu k informáciám). V tejto oblasti došlo k výraznému pozitívnemu posunu. Pritom však nie je opodstatnené tvrdiť, že v praktickom bežnom živote sa všetky deklarované ľudské hodnoty a slobody aj vždy plnia a že by sa niekedy protizákonne neporušovali. Nie však systémovo, ale na základe individuálnych pochybení. A aj potom sa veľakrát (aj keď niekedy zložito a zdĺhavo) naprávajú. Mnoho sklamaných občanov už niektoré formy slobôd a práv považujú za zbytočné (resp. pri realizácii zbytočne drahé). Prejavujú to v podobe neúčasti aj štyroch pätín voličov pri priamej voľbe prezidenta, poslancov európskeho parlamentu, pri mnohých referendách, pri regionálnych voľbách.
Spoločenské pomery – chápané najmä ako sloboda prejavu, prístupu k informáciám a vzťahy medzi ľuďmi sa taktiež výrazne zmenili. Nie však nevyhnutne k lepšiemu. Sloboda prejavu je skutočne lepšie zabezpečená, tolerovaná a v praxi zabezpečovaná.
Vzťahy medzi ľuďmi sú iné v štruktúre a relatívne horšie než pred 20 rokmi. Sú všeobecne dosť zlé. Prehĺbila sa závisť, neúcta k spoluobčanom, narúšanie občianskeho spolunažívania je vysoké, zvýšila sa kriminalita, rozvodovosť je vysoká. Náboženská sloboda ukázala, že napriek vysokej proklamovanej religiozite náboženská viera zohráva v každodennom živote výrazne menšiu rolu ako sa očakávalo. V tejto súvislosti sa za celých 20 rokov nezrealizovala jedna z kľúčových požiadaviek „revolucionárov“ a tou je odluka cirkvi od štátu. Paradoxne ju nezrealizovali práve tí, ktorí s ňou pred novembrom 1989 i počas nežnej revolúcie vehementne vystupovali a označovali ju za jeden zo základov demokratických reforiem.
Nezmenila sa situácia ani pokiaľ ide o zneužívanie moci jednotlivcami. Opäť išlo o oblasť, ktorá bola „za komunistov“ pod silnou, hoci „neverejnou“ kritiku verejnosti. Dokonca sa ukazuje, a väčšina ľudí to takto aj vníma, že v tejto oblasti sa situácia za posledných 20 rokov ešte zhoršila a v rôznych smeroch a iných formách je horšia ako predtým. Vidieť to na prenikaní klientelizmu do všetkých oblastí, vidieť to v neúmerných odmenách za členstvo v rôznych dozorných a správnych radách, daňových únikoch, uzurpovaní ekonomickej moci „klanmi“, kumulácii funkcií, výberu funkcionárov podľa známostí, príslušnosti k náboženstvu, národu, rodine, obci a pod.
Akí sme len niektorí boli naivní, keď sme si mysleli, že v obnovovanom staronovom demokratickom režime budú česť, nezištnosť, primeraná skromnosť a slušnosť hodnotami pre väčšinu politikov na všetkých úrovniach, ba dokonca aj pre podnikateľov v súkromnom sektore. Alebo že aspoň porušovanie spoločenských noriem bude tvrdo postihované! V tomto smere ide sklamanie nielen naprieč celým politickým spektrom, ale počas celého uplynulého dvadsaťročného obdobia.
Podnety z Washingtonu
V ekonomickej oblasti je pozitívna sloboda podnikania i pohyb pracovníkov v rámci štátu a do i zo zahraničia. V ekonomike sa v prvých rokoch po revolúcii v roku 1989 zrealizovala tzv. ekonomická transformácia. V rámci nej najmä relatívne veľmi rýchla privatizácia. Jej vari najmenej vydarenou formou bola tzv. kupónová privatizácia. Postupne sa budoval kapitalizmus, a to na základe rád a pod taktovkou expertov Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a „podnetov“ z Washingtonského protokolu. Mnohí naši – vtedy vládnuci – ekonómovia uplatnili prevažne neoliberalistické rady. Svojou podstatou sa ich ekonomicko-politické myslenie pohybovalo na úrovni raného tzv. bezuzdného a drsného kapitalizmu.
Zdedený štátny majetok sa v 1. etape privatizácie dostal do rúk domácich privatizérov. Väčšinou po politickej línii. A to za „výpredajové, bazárové“ ceny a prostredníctvom protekčne obdržaných úverov. Tie sa v ďalších rokoch stali pre banky nedobytnými – banky takto zažili dve vlny politicky motivovaných úverov na privatizáciu: prvá bola v čase tzv. malej privatizácie na začiatku 90-tych rokov, druhá v čase tzv. vytvárania slovenskej kapitálotvornej vrstvy, keď vládol Vladimír Mečiar.
Zabudnutá devalvácia
Prvá Dzurindova vláda napokon „splnila“ to, čo rôzni ekonómovia predpovedali (ba dokonca i odporúčali) ešte predtým – preniesla splácanie týchto úverov na plecia všetkých občanov. Privatizáciu bánk zaplatili daňoví poplatníci tým, že vláda dlhy za vyše 100 miliárd slovenských korún preniesla na Slovenskú konsolidačnú, a. s. Zahraničné banky sa tak dostali k slovenským bez výraznejších dlhov, dodnes preto zostáva otázne, či za ne nemali zaplatiť viac. Neschopnosť privatizérov zvládnuť podnikateľskú situáciu viedla k druhej etapa privatizácie v podobe predaja sprivatizovaného majetku zahraničným kupcom. Zahraniční „investori“ sa čiastočne dostávali k štátnemu majetku aj priamou cestou a to privatizáciou štátnych podnikov v strategických odvetviach, najmä v energetike. Štát si v energetických podnikoch síce ponechal tesnú väčšinu akcií, ale reálne riadenie podnikov odovzdal zahraničným majiteľom. Pôvodní domáci privatizéri na privatizácii a následnom predaji zahraničným firmám neobyčajne zbohatli, hoci mnohí úvery nesplatili. Zahraniční podnikatelia získali vládu nad podnikmi za veľmi nízke ceny.
K tomu však prispela aj dôležitá udalosť, ktorá dodnes nebola dostatočne zhodnotená a verejne sa jej, najmä v súvislosti s dopadmi na ďalší hospodársky vývoj, nevenovala dostatočná pozornosť. Ide o devalváciu československej koruny, ktorú vtedajšie vedenie štátu presadilo ešte v roku 1990. Existuje veľa dôvodov domnievať sa, že takýto krok nebol celkom opodstatnený a devalvácia bola 3-násobne vyššia, než by bolo ekonomicky opodstatnené.
Škodlivé neoliberálne reformy
Dôležitými zmenami v ekonomickom systéme krajiny bolo nahradenie dane z obratu daňou z pridanej hodnoty, uplatnenie voľnej tvorby cien, odstraňovanie ciel, zmena v oblasti zdaňovania príjmov a ziskov. Výrazne sa menila zahranično-obchodná orientácia na Západ, ako aj štruktúra výroby a služieb. V nadväznosti na to Slovensko zažilo aj značnú ekonomickú krízu. Objem tvorby hrubého domáceho produktu (HDP) postupne klesal. V roku 1993 dosahoval len 75 % úrovne dosahovanej v roku 1989. Až od roku 1994 sa obnovila dynamika rastu v tvorbe HDP. V dôsledku toho sme sa na úroveň objemu tvorby HDP z roku 1989 „vrátili“ na Slovensku až v roku 2000.
Veľká časť podnikov sa postupne dostala do rúk a rozhodovania zahraničných podnikateľov. Keďže domáca „kapitálovotvorná“ vrstva sa dala skôr len na špekulatívne predaje ľahko získaného majetku a kšeftovaniu s pôdou, pretože chcela rýchlo zbohatnúť, a nie podnikať, „vláda“ vecí ekonomických v oblasti výroby a služieb je dnes mimo Slovenska. Preto aj veľká časť HDP „odteká“ za naše hranice. NR SR, vláda, predstavitelia samospráv sa tak neraz dostávajú len do polohy orgánov, ktoré majú zabezpečovať ochranu súkromného vlastníctva (vrátane cudzieho) a, ako sme toho boli svedkami, vykonávajú úpravy a reformy v oblasti sociálnej, odvodovej a daňovej podľa želaní a potrieb zahraničného kapitálu.
Príkladom tzv. reforiem, ktoré nemali opodstatnenie z hľadiska objektívnych záujmov občanov Slovenska, ale boli plne v službách zahraničných firiem, bolo vulgárne neoliberálne a voluntaristické uplatnenie nerealistickej a nelogickej rovnakej dane z príjmu i DPH. Rovnakým, ba ešte viac do očí bijúcim príkladom takéhoto prístupu je privatizácie polovice budúcich dôchodkov. Pre informovaných od začiatku a pre ostatných čoraz viac je zrejmé, že okrem nasmerovania nových finančných tokov v prospech rôznych kapitálových skupín tzv. dôchodková reforma nepriniesla nič. Žiadne riešenie problémov spojených so starnutím a ohrozujúcich stabilitu dovtedajšieho penzijného systému.
Črty banánovej republiky
Iným takýmto príkladom je zrušenie dedičskej dane - opatrenie, aké nemajú ani v USA, lebo ho odmietli významné (a bohaté) osobnosti (vrátane napr. Billa Gatesa), pretože je škodlivé pre ekonomiku štátu, pre zdravý rozvoj spoločnosti, pričom poškodzuje väčšinu spoločnosti. Kritiku z podobného súdka (odmeňovanie nie na základe výkonu) si zaslúži netransparentný a nespravodlivý systém odmeňovania predstaviteľov štátu a samospráv za účasť v rôznych dozorných a správnych radách, vrátane tzv. zlatých padákov.
Navyše dnes vieme, že tento systém sa masovo presadil aj v súkromnej sfére (napr. v bankovníctve a iných finančných inštitúciách) a jasne sa ukázalo, že je nezdravý pre ekonomiku daných subjektov i pre ekonomiku ako takú a to aj v prípade, že sa uplatňuje v súkromnej sfére. Je totiž zjavné, že má devastačné účinky na výkonnosť, množstvo a kvalitu odvedenej práce a nebezpečne zbavuje zodpovednosti za závažné rozhodnutia (ak sa aj ukáže, že nie sú správne, najhorším „trestom“ bude „zlatý padák“ a náklady na takéto rozhodnutie ponesú akcionári, prípadne klienti).
Súhrnne potom vlastne v nadväznosti na rozpredaj majetku do zahraničia a na neprimerane vysoké platy predstaviteľov štátu a samospráv („horných 10 tisíc“) možno konštatovať, že Slovensko má podstatné črty a javy štátov typu „banánových republík“.
Rast na úkor platov
Ekonomický vývoj v SR v rokoch 1994 – 2008 bol v podobe rastu HDP pozitívne dynamický. V roku 2008 bol objem vytvoreného HDP v porovnateľných (tzv. stálych) cenách vyšší ako v roku 1989 o 63 %. Postupne klesala aj nezamestnanosť, znižovalo sa tempo rastu cien, situácia na vnútornom trhu bola a je stabilizovaná. Klesal aj pomer verejného dlhu vo vzťahu k objemu HDP. Rástli zisky podnikateľského sektora. Mimoriadne pozitívnym momentom pre ďalší vývoj slovenskej ekonomiky (ešte nie dostatočne oceneným) bolo, že SR splnila prísne podmienky na prijatie eura od 1. januára tohto roku.
Veľmi negatívne však bolo, že v rozdeľovaní prírastku vytvoreného HDP sa k enormne zvýšil podiel ziskov, príjmov z úrokov, nájomného, dividend a pod. A to na úkor primeraného rastu miezd a dôchodkov. Vznikla nadmerná disproporcia. Ako sa už v tomto článku uvádza vyššie – HDP vzrástol do roku 2008 oproti roku 1989 o 63 %, ale priemerná reálna mesačná mzda za 20 rokov vzrástla len o 9 % a priemerný reálny starobný dôchodok bol v roku 2008 oproti roku 1989 dokonca o 10 % nižší! Spotrebiteľské ceny stúpli v domácnostiach dôchodcov v roku 2008 oproti roku 1989 o 581%!
Iný kapitalizmus
Tzv. pomer náhrady miezd starobnými dôchodkami klesol zo 49 % v roku 1989 na 43 % v roku 2008. Aj v uplynulom období tento pomer mierne klesol, pretože štát zo „zreformovaného“ dôchodkového systému (vytvára obrovský dlh v tzv. 1 pilieri, ktorý presahuje výšku 1 percenta ročného HDP a vykrývať ho musia všetci daňoví poplatníci) nestačí držať krok s prudkým rastom platov. Príčinou je aj výpočtový vzorec pre valorizáciu dôchodkov, ktorý zaviedla Dzurindova vláda, a pri ktorom má rast platov iba polovičnú váhu pre úpravu starobných dôchodkov. Druhú polovicu tvorí inflácia, pričom je pre jej výpočet načase zohľadniť fakt, že spotrebný kôš dôchodcov sa od spotrebného koša ostatných skupín obyvateľov líši.
Celkovo možno konštatovať, že zmena režimu v roku 1989 bola nevyhnutná a priniesla aj užitočné zmeny. Ani za 20 rokov sa však spoločnosť nedostala tam, kde sme si ju v novembri 1989 predstavovali. V mnohých ohľadoch (najmä v ekonomicko-sociálnej oblasti) je od nej poriadne ďaleko. Prekvapila nás globalizácia a jej dopady a predovšetkým kapitalizmus v reálnom svete vyzerá úplne inak, než vyzeral v „revolučných víziách“ na konci roku 1989.
Autor je čestný predseda Futuroogickej spoločnosti
a bol predsedom kontrolnej komisie VPN
