O kresťanskej láske
Pred vyše dvoma tisíckami rokov žil v starovekej Palestíne stolár, ktorého si história pamätá ako Ježiša z Nazaretu. Do dejín sa zapísal najmä tým, že svojimi myšlienkami a vo veľkej miere aj osobným príkladom položil základ pokrokovej filozofii, ktorá sa v krátkom čase stala nesmierne populárnou a z dnešného pohľadu nadčasovou. Ježiš sa zastával utláčaných, vyzdvihoval malých, chudobných a odvrhnutých, neštítil sa chorých. Neodsudzoval odsúdených, bol prívetivý k deťom, neodopieral nádej na nebo zločincom ani padlým ženám. Jazykom dneška – vracal ľudskú dôstojnosť členom sociálne vylúčených a hendikepovaných skupín. Vtedajším pohlavárom prísnych a elitárskych náboženstiev vyrazilo jeho učenie dych.
Pre niektorých súčasníkov je Ježiš filozofom mieru a lásky, pre iných prvým hlásateľom moderných ideálov slobody, rovnosti a bratstva, dokonca prvým socialistom. Iní idú ešte ďalej (a tak trochu z druhej strany) a nazývajú ho svojím Bohom, Kristom, spasiteľom, vykupiteľom, Božím synom. Posledne menovaní sú členovia cirkevných spoločenstiev, ktoré rozvíjajú dvojmiléniovú tradíciu spoločenstva reformných Židov založeného práve Ježišom. Keď sa povie rozvíjať tradíciu, myslí sa tým, že sa cirkvi za tých dvetisíc rokov pohli dopredu. Zmodernizovali sa veriaci aj hodnostári. Progres nastal aj v myšlienkovej sfére. Naposledy na Slovensku v kľúčovom koncepte kresťanskej lásky.
Pretože zatiaľ čo Ježiš liečil malomocných a vracal zrak slepým, niektorí súčasní kňazi riešia „komplikácie“ s hendikepovanými inak. Napríklad levočský dekan František Dlugoš vykázal začiatkom októbra z kostola nevidiace dievča s vodiacim psom. Stalo sa to v Chráme sv. Jakuba, ktorý je známy dielom Majstra Pavla z Levoče. Kňaz sa vyjadril, že kostol je priestor pre Boží kult, preto tam psy nemajú čo robiť. Odvolal sa na cirkevné právo. Hoci všetci levočskí kňazi zďaleka nie sú rovnako pokrokoví ako on, pretože v tom istom meste, v rámci tej istej cirkvi dovolili nevidiacej navštevovať sväté omše aj s vodiacom psom, novátor si za svojím rozhodnutím stojí. Veď „pes je stále pes a môže reagovať nevyspytateľne. Do kostola chodievajú aj malé deti, starí ľudia, čo ak ich pes napadne...“ Ak chce dievča navštevovať chrám sv. Jakuba, má ju namiesto psa priviesť iný veriaci. Čo na tom, že vodiaci pes je špeciálne vycvičený na zvládanie hluku, náporu ľudí a stresových situácií, púšťajú ho do ambulancie lekára, do nemocnice, reštaurácie či obchodu... Ježišove časy sú dávno preč a niektorí dnešní kňazi už asi nemajú ambície vracať zrak slepým – ani akceptovať bytosť, ktorá im ho nahrádza. V SR neexistuje zákon, ktorý by správcom verejných budov a zariadení priamo prikazoval alebo zakazoval vpustiť dnu osoby s vodiacim psom. (Jestvuje iba norma, podľa ktorej možno vstup psa zakázať, ak ide o nemocničné priestory alebo ak sú v budove voľne položené potraviny. Vyhovárať sa na cirkevné právo je alibizmus. Všetko závisí od kňazovej dobrej vôle. Žeby sa tým mysleli aj hostie?) A aká je tá dobrá vôľa? Argument dekana Dlugoša „čo keby sa jedného dňa všetkých tisícpäťsto nevidiacich Levočanov rozhodlo prísť do kostola so svojimi psami“ hovorí za všetko: súcit a srdce boli možno moderné pred dvetisíc rokmi, kresťanská láska však nemôže stagnovať. Čo sa týka nás „staromilcov“, zažiť, ako tisícpäťsto nevidiacich so psami pred bránou kostola predsa len vracia dekana Dlugoša do „retro nálady“, by stálo za to, čo poviete?
