Na pravé poludnie
20 rokov po Význam, ale aj názov nedávajú dejinným zlomom len udalosti, ktoré k nim priamo viedli a ktoré sa vtedy stali, ale aj to, čo sa deje potom. Dvadsať rokov po radikálnej zmene režimu nie je veľa. Mali by však stačiť – minimálne na porovnanie toho, čo sme vtedy očakávali a čo sme naozaj prežili. Rubrika venovaná Novembru ´89 sa preto chce zamerať najmä na to, kam nás revolučné udalosti priviedli. Len tak totiž môžeme pochopiť, čo sa vtedy stalo.
Strednou a východnou Európou v roku 1989 zatriasli revolúcie. Znamenali pád politických režimov a zmeny sféry vplyvu mocností, ktoré vznikli po druhej svetovej vojne.
Ronald Reagan po nástupe na čelo americkej administratívy označil nepriateľa, nazval ho Ríšou zla a USA stavili na „uzbrojovanie“ Sovietskeho impéria. Táto politika sa ukázala pre Spojené štáty ako veľmi úspešná – rozpadol sa Sovietsky zväz, rozpadli sa jeho satelity a začala sa kresliť nová politická mapa s novými sférami vplyvu. Ako vnímali zmenu taktiky jednej zo superveľmocí vplyvní politici vo vrcholných orgánoch vtedajšieho Československa?
Miroslav Štěpán bol jedným z nich. Mladý, dravý, hard–liner. Vyštudoval vysokú školu, urobil si ašpirantúru, pôsobil ako prezident Medzinárodného zväzu študentstva, hovoril niekoľkými jazykmi, vyznal sa v straníckom aparáte, pretože prešiel rozličnými stážami, skončil na poste tajomníka komunistickej strany Praha 6. Potom ho už čakal pád: bol jedným z troch odsúdených funkcionárov bývalého režimu, odkrútil si v krimináli rok naostro za zneužitie právomoci verejného činiteľa počas zásahov polície na protestných demonštráciách v roku 1989. Ak by bol režim prežil, naše cesty by sa určite nikdy nestretli. Od svojho kolegu v redakcii Smena, ktorý ho poznal z mnohých zahraničných ciest, som počula, že je to človek osobitého štýlu. Už vtedy fajčil havany, už vtedy bol rázny, sebavedomý, nekompromisný, so zvláštnym zmyslom pre humor. To mu zostalo dodnes.
Stretli sme sa na pravé poludnie v horúci augustový deň, Miroslav Štěpán napriek tridsiatke nad nulou mal na sebe po celý čas rozhovoru dobre ušité sako z kvalitnej látky, bielu košeľu, v prstoch cigaru, ktorá stále zhasínala, keď zanietene rozprával, akoby chcel predbehnúť moje otázky. Náš rozhovor trval skoro štyri hodiny. Po celý čas vyzeral sebavedomo a nezlomne. Pred dvadsiatimi rokmi sa o ňom hovorilo ako o mužovi, na ktorého sa čaká. Až kým ho nevypískali robotníci na dvore ČKD.
Spomínate si na ten deň? Pamätám sa, ako som vás videla v televízii... –
Nie, nevideli ste to v televízii. V televízii bol zostrih, ktorý urobila istá Božena Jirků. Bývali sme spolu v dome, babičky sa poznali, deti chodili spolu do táborov, po večeroch sme sa navštevovali, jej otec bol Václav Svoboda, tajomník ÚV KSČ, minister poľnohospodárstva za normalizácie, poznali sme sa roky. A táto Božena Jirků a istý Voříšek, ktorý vtedy tam tak prismrdával, účelovo zostrihali udalosť, ktorá bola vo svojej podstate absolútne ničotná. Mali tiež svoj projekt budúcnosti. Vtedy bola súdružka Jirků členkou KSČ, dnes je generálnou riaditeľkou Nadácie Charta 77.
Pred vaším vystúpením na balkóne ČKD sa udialo čosi omnoho dôležitejšie – stručne to nazvime 17. november. Očakávali ste takýto vývoj udalostí?
– Bol som v Prahe tajomníkom pre kultúru, vedu, vysoké školy a v neprítomnosti Kapka som mal na starosti oddelenie bezpečnosti. A mal som vtedy dobré kontakty na rôznych ľudí. Vedel som, že pražskí disidenti v sprievode nie sú. Havel odišiel na Hrádeček s milenkou, v sprievode bola iba jeho žena. Ale z Bratislavy prišiel autobusom Dubček a nekráčal na Albertov sám. Informátora z kontrarozviedky som sa pýtal – vieš, kto je ten s tým afroúčesom, čo kráča s Dubčekom na Albertov? Iba čosi mekotal do telefónu. Tak mu hovorím: choďte do prdele, je to zástupca vedúceho oddelenia Talianskej komunistickej strany. A poradil som mu ako laik, aby ho oddelil od Dubčeka, a najmä, aby sa Dubčekovi nič nestalo. Nech ho odvedú na 11. oddelenie SNB, to bolo v Paláci kultúry, nech tam pije čaj, nech mu dajú jedlo, všetko, a keď bude v Prahe pokoj, nech ho odvezú, kam bude chcieť. Ale že mu odkazujem, že nie je dohodnutým rečníkom. Táto akcia má nejaký režim a opiera sa o zákon. Je povolená v súlade so zákonmi a dohodami. Čo bolo zaujímavé, Dubček sa s tým nikdy nepochválil, ja sám som to hovoril Rumlovi, keď vyšetroval zásah na Národní, ale takto to nikde nenapísal, čo bolo teda pre mňa veľmi zaujímavé, že to nikde nepísal.
Neviem, či si dnes ešte niekto na Rumlovu správu spomenie. Môže vôbec dať odpoveď na to, čo sa udialo 17. novembra 1989?
– Na to by mohli dať odpoveď štáby, ktoré akciu pripravovali. Po prvé – bola to medzinárodná akcia. O tom niet pochýb. Druhá, pre nás tá najzávažnejšia vec, je: rok 68 vytvoril absolútne špecifický brzdiaci mechanizmus pre Československo. V predsedníctve ústredného výboru sedeli okrem mňa – až na malé výnimky – tí istí ľudia, čo v roku 68. Vtedy zvíťazili, pretože to za nich niekto zvonka vyriešil. Boli v zásade tí slabší v tom roku 1968, ale vďaka pomoci Varšavskej zmluvy sa stali víťazmi. Boli si toho vedomí, ale nikto z nich nebol hlupák a logicky so sebou niesli tú bdelosť a ostražitosť, obavy o seba. O seba. V tom sme sa všetci pohybovali a to boli okolnosti československej prestavby a demokratizácie. To bol zvláštny fenomén, ktorý nikto z okolitých krajín nemal. Všetci na nás začali tlačiť – pozrite sa, Poliaci a Maďari pokračujú rýchlejšie. My sme síce mohli hovoriť: rýchlejšie, pomalšie, to nie je žiadne kritérium. Ale my sme stále narážali na ľudí z roku 68. Oni sa hrozne obávali, aby sa nezopakovala situácia spred dvadsiatich rokov. To je slepá ulica. Strana a štátne orgány sa snažili vysvetľovať históriu ahistoricky, a to je cesta na koniec sveta.
Sledovala som nedávno v ruskej televízii talkshow Pozner, hosťom bol Michail Gorbačov. Na otázku, či boli v období, o ktorom hovoríme, aj nejaké tajné a nepublikované dohovory odpovedal, „da, byli“. Niekedy sa hovorí, že existoval aj iný scenár oslobodenia spod sovietskej nadvlády.
– Ja si myslím, že existovala skutočná možnosť dvojročného prechodného obdobia, ale bola zmarená vnútornou zradou Komunistickej strany Československa. Tí naši súdruhovia nevedeli, že Moskve šlo už o rozdelenie a rozpad Sovietskeho zväzu. A bez Moskvy sa tu nedalo nič robiť. V septembri 1989 som sa – s podporou veledôležitých ľudí – rozhodol na takú spanilú jazdu ku všetkým generálnym tajomníkom komunistickej strany. Potrebovali sme jednotnú líniu, ako sa správať, čo urobiť dnes, zajtra, napozajtra.
To bol váš nápad?
– Áno, bol to môj nápad. Pritlačiť Gorbačova, aby sa v Berlíne na oslavách 40. výročia NDR uskutočnila porada generálnych tajomníkov. Letel som lietadlom ministerstva vnútra k Ceausescovi, Živkovovi, Jaruzelskému, Honeckerovi, v Belehrade sme sa stretli s Miloševičom, v Maďarsku s Károly Grossom. Všetkým som povedal, že ak sa nedohodneme, všetko sa skončí kolapsom. Všetci súhlasili, no a vo finále to dopadlo tak, že do NDR neprišli. Prišiel Jakeš a Jaruzelski, bol tam Honecker. Spoločná porada nebola, ulice kričali Gorby, Gorby, Honecker nosil Gorbačovovi tašku, a to bolo všetko. Takže to bola akcia, ktorá nepriniesla ovocie. Bola to dovtedy neslýchaná vec, aby sa niečo robilo bez Moskvy. No a asi o dva dni po Berlíne mi volá Adamec, s ktorým som bol v ťažkom vzťahu. Prídem k nemu, a tam v predsieni sedel hlavný predstaviteľ KGB a ešte nejakí dvaja sovieti. Púšťali si tam video z demonštrácií k augustovému výročiu. Prišiel Adamec a hovorí mi: sme veľmi nespokojní. A že tuto súdruhovia – tí z KGB – si myslia, že by mal byť Havel ministrom kultúry. Ja hovorím Adamcovi – jediný, kto môže byť nespokojný, je strana, nie ty. My sme nespokojní, ako vláda vládne, neporiadok na uliciach je vec vlády, vláda nič nerobí a to nás trápi. Sovieti sa zarazili a ten jeden, ten dôležitý, hovorí: Mirku, prečo si proti Havlovi? To bolo zaujímavé.
A prečo ste boli proti Havlovi? Veď ste predtým v politbyre pretlačili vyznamenanie pre Divadlo na zábradlí, boli ste im ho tam aj odovzdať.
– Áno, to je pravda. Ale odpoveď na vašu otázku. Po prvé: politická opozícia v Prahe bola absolútne ničotná, obsahovo zaostávala oproti porovnateľným a etablovaným opozíciám v ďalších socialistických krajinách. Etablovala sa zvonka. Havel sa tiež k ničomu neprebojoval, etablovali ho. Urobíme z neho svetového, svetový básnik, svetový spisovateľ, svetový dramatik. A že je svetový, to vedel kto? Po druhé: Adamec bol predseda federálnej vlády, ministri kultúry boli v národných vládach, nie vo federálnej. A tí sovieti – čo sa do nás mali, s prepáčením, srať? Gorbačov v roku 1988, keď bol u nás na návšteve, k vojskám a roku 1968 povedal – postupujete správne. Čím posilnil prvok bdelosti a ostražitosti. Pitomec. Fojtík potom na predsedníctve povedal: prečo by som ja mal hovoriť, aby šli domov, ja som ich sem nepozýval. Tak nech si ich odvezú. To bola dobrá veta.
Vás už Moskva nezaujímala?
– Tam už nebola politická strana, ktorá by to viedla. V komunistickej strane boli nejaké béčka, bol ich plný barák, plat dostávali, snáď aj niečo robili, ale v pravom slova zmysle to už nebola politická sila, iba byrokratická štruktúra.
Akú úlohu zohrával v udalostiach pred koncom pádu režimu prezident Gustáv Husák?
– Musím povedať, že Husák mal prirodzenú autoritu, rešpekt. Keď vstúpil do miestnosti – a nebol už generálny tajomník – všetci vstali. Rozprával veľmi potichu, už bol v tom čase aj dosť chorý, o tom sa veľmi nehovorilo, mal po dvoch infarktoch a nejaké mozgové príhody. Bol proste zdravotne na tom dosť zle. Preto ho stále niekto upozorňoval, aby prestal fajčiť. Ja som si všimol, že vždy, keď dofajčí, vstane a kamsi odchádza. Tak som raz za ním vyšiel. V záchode mal taký popolník a tam si zase zapálil. Povedal som mu – súdruh prezident, môžem ti niečo povedať? Pozrel sa na mňa – no, čo máš? A ja mu: nemal by si fajčiť. My ťa potrebujeme zdravého, nemal by si fajčiť. A on mi na to: choď do riti. A pokračoval – to bol prognostik! – poviem ti jednu vec. Keď budeš v base, tiež budeš fajčiť. Ja mu na to, súdruh Husák, prichádza taká doba – už nikdy nikto nebude zatvorený. Ak nám dáte šancu, aby sme mohli robiť politiku my, už nikdy nikto nebude zatvorený. To bolo v októbri 89. A on: to sme si mysleli tiež, ale najskôr sme zatvorili my ich, a potom zatvorili oni nás. A ja som bol s Drtinom asi štyri roky cele v Leopoldove, spolu sme párali perie a fajčili sme sto denne. Chcem ti povedať, budeš zatvorený, budeš tiež fajčiť a budeš vylúčený zo strany. A keď budeš vylúčený dvakrát – ja som bol tiež dvakrát – tak ťa začneme pomaly brať vážne. Taký to bol prognostik! Ale teraz vážne – Gustáv Husák je absolútna ukážka metodiky Sovietskeho zväzu. Rovnako ako Gomulka, rovnako ako János Kadár, za pomoci, podpory sovietov boli zatvorení, potom ich v krízových chvíľach vytiahli.
Chcete povedať, že najprv bolo treba ľudí zlomiť, aby sa s nimi dalo narábať?
– Nechcem nič povedať, iba že je to sovietsky štýl, tak to robili.
Kedy ste zistili, že sa veci vyvíjajú inak, ako ste predpokladali?
– Keď sa aj u nás v strane začali diať veľmi zlé veci.
Kto vymyslel intrigu so zabitým študentom?
– To vzniklo v jednom krídle Štátnej bezpečnosti. „Tatínek“ toho nápadu, ktorý si to najprv veľmi, veľmi považoval, sa potom o dva dni picol. Bol to plukovník Jiří Bečvář, vedúci politického oddelenia bezpečnosti Stredočeského kraja, poznal som ho veľmi dobre, poslal som ho na stáž k Hegenbartovi, to bol vedúci 13. správy ŠtB a bol absolútne neschopný. Ten snáď v živote neprečítal jedinú knižku. No a títo neschopní chlapi vymýšľali takéto veci, potom sa rôzne strieľali a podobne.
Na balkón ČKD ste sa vybrali dobrovoľne? Praha už skandovala „Na Štěpána bez Štěpána“.
– Išiel som si kúpiť šunkovú salámu, keď som to neskôr hovoril na súde, všetci sa strašne čudovali, že som si trúfol chodiť do obchodu sám. Ja mám rád šunkovú salámu, tak som si ju šiel kúpiť. A cestou som stretol akademika Břetislava Bendu, s deťmi, hádam s vnukmi a on mi hovorí: ideme z Kina Praha, tam bola Bohdalová, podpisovali sa papiere, kedy má odísť starý prezident, môžeš mi povedať, čo sa to deje? Do toho mi volá syn, hovorí, tati, bol som na Smíchove v Realistickom divadle, boli sme tam so školou, nie je tam žiadne predstavenie, ale podpisovalo sa, kto má byť prezident a kedy má byť ten starý prezident odvolaný. Tak v takejto atmosfére som to teda obrátil, šunková saláma sa dostala na druhé miesto a vybral som sa do ČKD. Všetci ma upozorňovali, nechoď tam, bude to prúser, ale ja som na to nedal. Šli sme zapchanými ulicami, všade plno ľudí, pri bráne ČKD stál herec Viktor Brabec. Vidím ho tam, čo tu robíš, pýtam sa. So mnou šli predstavitelia nejakej „rýchlej roty“, a oni mu za to, že so mnou vôbec hovoril, dali hroznú ranu a on sa tam zložil. Hovorím tým ľuďom, súdruhovia, vy ste teda hovädá, a pomáhal som mu vstať. Nervy boli, to áno. Ľudia na nádvorí revali demise, demise, demise. A ja im hovorím ten príbeh s Bendom a že deti žiadajú odchod prezidenta. Prešiel som celý svet, ale nevidel som, aby sa malé deti podpisovali, kedy má odísť prezident. A nato bol chvíľu dolu mumraj a potom ktosi ten príbeh otočil a začal kričať: nie sme deti!
Mali to predumané, ale dodnes sa nevie, kto to mal predumané.
A vy to viete?
– Základ skutočne nie je v tom, že by v tejto krajine niekto umieral hladom, alebo že by základné témy boli sociálno-ekonomické. Témou dokonca neboli ani ľudské práva. Ak sa tisíc ľudí trápi, že nemôžu mať svojho prezidenta, to ešte neznamená, že by pre to padali režimy. Tu prebehla medzinárodná akcia, kde padli všetky socialistické krajiny. Akcia bola odštartovaná základnou tézou, keď Reagan povedal: Naša vec sa podarí, až budeme mať v Kremli svojho človeka. Nehovorím, že bol od nich, ale to, čo robil, lahodilo USA.
Gorbačov sa v tom programe Pozner na ruskom Pervom kanali vyjadril, že zvrat a prepad spôsobila sama byrokratická stranícka štruktúra komunistickej strany.
– Mával som dlhé diskusie na túto tému s Bohušom Chňoupkom, už sa na nás díva zhora. Zakaždým sa pýtal – ty si teda myslíš, že bol Gorbačov agent? Nie, nikdy som to nepovedal. Hovorím, že to neuniesol. Pustil sa do veľkého diela a neuniesol to, že je druhým pánom sveta. Tak sa mu podarilo pol sveta zboriť.
Ako sa Československo pripravovalo na tento zvrat? Vy patríte už do inej generácie politikov, mali ste solídne vzdelanie, skúsenosti z medzinárodnej politiky v študentskom hnutí, dobré kontakty, videli ste, ako sa svet mení.
– Za seba môžem povedať, že v Prahe nastúpili všade noví ľudia, nová generácia, všetkých sme vymenili, aby si tie staré „vatikány“, staré väzby už nemohli robiť, čo dovtedy. Aj tých to mohlo zmotivovať, aby sa proti nám postavili. Bol som vo funkcii tajomníka 23 mesiacov, z piatich progresívnych vecí som mohol podporiť vždy tak jednu, pri štyroch som musel mlčať, ak som nechcel skončiť ako konzul niekde v Rumunsku. Žil som vo veľkej schizofrénii. Ale takto sme žili všetci, a nielen v Československu. To, čo začali sovieti perestrojkou, sme my už mali dávno za sebou. Moskva nás zastavila v roku 68, aj v roku 89: bol to antisovietsko–buržoázny prevrat. Vo vnútri strany, tam existovalo občianske fórum! Ale mnohí to vtedy nepochopili. Teraz Gorbačov pripravuje sedemnásť dielov materiálov politbyra a jeho „zametky“ – teda jeho poznámky. O situácii v Československu je Gorbačovovou rukou napísané: nie Štěpán, nie Adamec, niekto zvonka. Tým zvonka bol myslený Zdeněk Mlynář, niekdajší Gorbačovov spolužiak na moskovskej univerzite, vtedy profesor v Innsbrucku. Ešte vždy sa do nás chceli, s prepáčením, srať, hoci nám ani trochu nepomohli.
Myslíte si, že to bolo dopredu dohovorené?
– Písomné dohovory neexistovali, ale existovali presné metodiky, koho podporiť a koho nie. V Rumunsku takto intrigovali, aby podporili Iliesca. U nás tiež asi intrigovali, za mnou tiež boli vysokí predstavitelia KGB. Hovorili mi: Mirku, my tebe verim boľše čem sebe. Vždy išli na to takým tým slovanským velikášstvom. A potom sa vyhovárali tak rozviedčícky. A myslím si, že s mnohými ľuďmi u nás intrigovali, nielen so mnou. Gorbačov žil v predstave, že bude viac socializmu, ale bez strany to možné nebolo. Prezidentská rada stranu postavila úplne na druhú koľaj, a v prezidentskej rade boli všetci tí chlapi z KGB, Kriučkov, Jazov a ďalší a ďalší. Na epizódach to možno ukázať. V októbri 1989 som bol na oslavách vzniku republiky v Moskve. Už pred koncom recepcie prišiel tam opitý Gerasimov. Tak raz za mesiac, dva, k nám do Československa chodil, dával si šiť obleky u Čiernej ruže, azda ich aj predával alebo čo. Šéf u Čiernej ruže bol môj kamarát, tak ma vždy o jeho návšteve informoval. Vtedy na našej ambasáde bol trochu napitý, začal rozprávať, ulice v Prahe budú v novembri plné. Tam je problém Štěpán, vstúpil do Zväzu nemeckých priemyselníkov a asi tam má nejaké iné úmysly ako my. Je s ním problém. Samozrejme, že to žiadna pravda nebola, so žiadnym zväzom priemyselníkom SRN som nič nemal. Ale asi o dva dni mi sekretárka hovorí, je tu Evžen Erban. To bola známa postava, predseda zahraničného výboru Federálneho zhromaždenia v 68. On mi hovoril Srando, ty, Srando, teraz som sedel s Václavom Havlom. Zajtra bude stretnutie na veľvyslanectve SRN, Havlovi som sľúbil, že ho tam dostaneme. O siedmej večer. On vyjde, prejde k Žofínu, a tam by prišlo po neho auto, žigulík, a odvezie ho na tú večeru. Tak som to povedal generálovi Říhovi, mal vtedy na starosti Havla. A on tam teda šiel, zastavil, hovorí mu: Pán Havel, poďme, pôjdeme si niečo vypiť. A on bol taký zbabelý, ten Havel, že nepovedal, že nejde, že má čosi iné na práci. No a tak neprišiel na tú večeru. Ja som si dal zabezpečiť odposluch na veľvyslanectve. A tam zaznelo úplne presne to, čo hovoril v Moskve Gerasimov, úplne rovnakými slovami – akoby im to v Moskve písali. O tých plných uliciach v novembri, o mne a tom zväze priemyselníkov, s ktorými som mal čosi mať. Úplne tými istými slovami.
O váš návrat do vysokej politiky sa ale postarala Moskva – Gorbačov sa Husáka pýtal, aké majú s vami zámery, čo bolo vlastne odporúčanie, a potom ste sa stali tajomníkom komunistickej strany v Prahe. Tak čo sa stalo, že s vami prestali počítať?
– Ja som mal dobrý kontakt s rôznymi ľuďmi. Keď som sa vrátil z kriminálu, pozvali ma do Moskvy a stretol som sa aj s Kriučkovom. Viete, kto to bol, šéf KGB, predtým v päťdesiatom šiestom bol v Budapešti, a tak rôzne. A ja som sa ho pýtal: prečo ste nám to urobili? My poznáme spojencov USA, vy tiež, tí nikdy, ani tým, s ktorými sa nedá dohovoriť, takéto niečo neurobia. Urobia to tak, že o dvadsať rokov si ich môžu znova povolať a môžu s nimi hovoriť. Ale vy ste to urobili tak, že s nami už do smrti nebude chcieť nikto hovoriť, pretože keď niet argumentov, tak sa vytiahne pseudoargument – veď ani tí sovieti ich už nechceli. Túto otázku som mu kládol zakaždým, keď sme sa stretli, naposledy pred dvoma rokmi, kým zomrel. Odpovedal mi: viete, Miroslav, musím vám povedať, že mnoho vecí som čakal, ale že na čele svetovej kontrarevolúcie bude a buržoázno–antisovietsku zmenu povedie generálny tajomník a prezident ZSSR, to som nečakal. Ja som mu na to vždy odpovedal: Prepáčte, Vladimír, ale vy ste boli v prezidentskej rade, v najužšom vedení Gorbačova, a vám sa podarilo definitívne odrezať stranu od vývoja, boli ste tam vy, Jazov a ďalší a ďalší. Chcem tým povedať, že od neho som nikdy normálnu odpoveď nedostal, vždy iba také vykrúcačky rozviedčika.
O Keď sa prestalo počítať s vami, hľadal sa iný muž na čelo strany? Urbánek na svojom prvom stretnutí s Václavom Havlom hovorí, že čítal akési zvodky, kde Havel niekedy na jeseň 1989 predpovedá mužovi z Moravy (teda jemu) kariéru generálneho tajomníka. Vtedy to vraj nevedel ani sám Urbánek. Vy ste to vedeli?
– Kde ste to čítali? To je nezmysel. Ja som sa často pýtal, kto toho troubu Urbánka vlastne priviedol a nikto sa k tomu nehlásil. To si Havel robil asi srandu, ak to o ňom povedal.
Mnoho ľudí je dnes presvedčených, že komunistickí funkcionári sami túžili po zmene režimu: nechceli byť vlastníkmi už iba naoko. Po politickom prevrate sa mnohí stali fabrikantmi, bankármi, finančníkmi, rentiermi, vydavateľmi a propagandistami nového režimu...
– Strana už nebola politickou organizáciou, nemala silu. Bola to paralelná štruktúra na riadenie vecí obecných. Ale tí ľudia nemali už žiadnu zodpovednosť. A bola to celkom seriózna sociologická vzorka – boli v nej ľudia statoční, dobrí, darebáci, grázli, ako to skrátka v takej veľkej vzorke býva. Prevrat spôsobila strana, strana by si mala spytovať svedomie. Lenže kto by si mal spytovať svedomie, keď v tej strane nikto nezostal?
Zmena v roku 1989 vôbec nebola označovaná za zmenu režimu. Na začiatku sa volalo po dialógu a socializme s ľudskou tvárou. Až neskôr, keď opozícia zistila, že vlastne nemá nepriateľa, pritvrdila. Pamätám sa, ako z balkóna Melantrichu rečnil môj vtedajší kolega, poslanec OF vo FZ Miroslav Macek: komunisté jsou jako moly, prožrali se všude. Komunistů se nezbavíme tím, že je vyhubíme, ale jen tím, že z nich naděláme kapitalisty. Vcelku sa podarilo, nie?
– Komunistická strana mala v tom čase milión sedemstodvadsaťpäťtisíc ľudí. Viete si to predstaviť? Keď ste išli v električke, tak každý tri a poltý bol v strane. Viete si predstaviť, že tí všetci chceli byť kapitalisti? A kto sa ním stal?
Mnohí bývalí komunisti sú v prvých šíkoch boja za kapitalizmus. Často tvrdia, že oni nechceli byť v komunistickej strane, ale museli. Spomeniete si, ako ste nútili ľudí vstupovať do strany?
– No, ja som nikoho nikam nenútil. Problém bol v inom. Mnohí funkcionári, tie staré „vatikány“, chodili do práce v papučiach, ani im nenapadlo chodiť medzi ľudí. Stačili im čísla zo štatistík, koľkých robotníkov do strany prijali. Politika sa skoro úplne vytratila, zvrhlo sa to na zhŕňanie všelijakých tých výhod a podobne. Do strany sa hrnuli najviac tí, ktorí chceli z toho niečo mať. Nejaké tie požitky – to je hrozné slovo. A to zo strany robilo tú paralelnú štruktúru, ktorá už nemala za nič zodpovednosť. Komunistická strana odovzdala moc síce pod tlakom manifestácií, ale dobrovoľne. Keby sovieti neboli urobili to, čo urobili, tak by tá slabá opozícia bola chodila na demonštrácie, my by sme ich postupne dovoľovali, a čo ďalej? Na začiatku ste sa ma pýtali na osobné pocity, keď som bol na balkóne ČKD. Tým robotníkom pod balkónom ČKD som vtedy hovoril – budete sa mať horšie. A majú sa horšie. Že som na ten balkón šiel, je spojené s mojou osobnou povahou, Predsedníctvo rozhodlo nevychádzať. A to je smutné uznesenie z konca socializmu.
Zhovárala sa a za rozhovor ďakuje Gabriela Rothmayerová
