Ján Sokol: agent či disident?
Arcibiskup Ján Sokol patrí k najkontroverznejším predstaviteľom katolíckej cirkvi na Slovensku. V posledných rokoch médiá prinášali informácie o jeho spolupráci so Štátnou bezpečnosťou či pochybných machináciách s majetkom. Cirkev napriek všetkému vždy stála na jeho strane.
Ján Sokol sa narodil sa 9. 10. 1933 v Jacovciach, po maturite na gymnáziu v Topoľčanoch vyštudoval teológiu a v roku 1957 ho biskup Ambróz Lazík vysvätil za kňaza. A ako kaplán pôsobil v Šuranoch, Leviciach, Bratislave a v Štúrove. Počas politického odmäku v roku 1968 sa stal prefektom kňazského seminára v Bratislave. V období normalizácie musel z Bratislavy odísť a pôsobil ako kaplán, neskôr ako farár a dekan v Seredi.
Arcibiskup a slovenský metropolita
Kariéra J. Sokola nabrala na obrátkach roku 1987, keď zomrel trnavský apoštolský administrátor Ján Gábriš a on sa stal jeho nástupcom. Okolnosti jeho nástupu do úradu zostávajú aj po vyše dvadsiatich rokoch zahalené množstvom dohadov. Kým oficiálne stanovisko Konferencie biskupov Slovenska (KBS) zdôrazňuje, že J. Sokol v tomto období nedostal štátny súhlas, existujú dohady, že išlo o stratégiu komunistických predstaviteľov, ako zmiasť Vatikán a zabezpečiť inštalovanie dôveryhodného človeka do funkcie. Po rokovaniach predstaviteľov štátu a Vatikánu nakoniec v máji 1988 štátny súhlas dostal a o rok neskôr Svätá stolica oficiálne oznámila rozhodnutie vymenovať ho za trnavského arcibiskupa a slovenského metropolitu. Štátny súhlas tentoraz získal prakticky okamžite. Počas Sokolovho pôsobenia v úrade arcibiskupa médiá sporadicky prinášali kritiku duchovných, ktorí sa s ním dostali do sporu. Najznámejšími sú Ján Krstiteľ Balázs či Anton Srholec. Na verejnosť prenikli ponosy, že J. Sokol potláča vnútorný dialóg a trestá kňazov za ich postoje. Situáciu v diecéze komentoval kňaz Marián Prachár: „Z priestorov, kde by sme mohli robiť viac, zo spoločnosti, kde pulzuje život a kde je väčší záber činnosti, sme boli vytlačení na perifériu, kde zápasíme s existenčnými problémami.“ V podobnom duchu sa vyjadril aj A. Srholec, ktorý na adresu J. Sokola povedal: „Nedorástol na svoju funkciu a kňazi žijú v strachu, pretože si do funkcií dosadzuje oddaných ľudí bez väčších nárokov.“
Obdivovateľ Jozefa Tisa
Ján Sokol je známy svojím kladným vzťahom k vojnovému slovenskému štátu. Roku 2005 sa zúčastnil spomienkového zhromaždenia, ktoré organizovala Slovenská pospolitosť na čele s Mariánom Kotlebom. Roku 2006 sa zúčastnil uvedenia knihy historika Milana Ďuricu, ktorá je obhajobou Jozefa Tisa. O niečo neskôr Sokol v rozhovore pre médiá povedal: „Ja si vážim pána prezidenta Tisa a veľmi vážim, lebo sa pamätám ako dieťa, my sme boli veľmi chudobní a keď on bol, sme boli teda na úrovni. A dokonca mám dôkazy – ktorí potom z Maďarska prešli sem, keď sa zabraté územie dostalo do Maďarska, južné Slovensko, tu bol blahobyt. Tak to hovoria oni, ktorí prišli z Maďarska sem. A ja to môžem potvrdiť ako dieťa, ako chlapec, pravda, ktorý už som vnímal, lebo však som aj štvrták-tretiak, štvrták-piatak, takže už v takých rokoch už človek vníma, že nič nám nechýbalo, pritom bola ale vojna.“
Spolupráca s ŠTB
Pred časom prenikli na verejnosť informácie zverejnené Ústavom pamäti národa, ktoré poukazujú na možnú spoluprácu J. Sokola s ŠTB. Arcibiskup figuruje vo zväzkoch pod krycím menom „Špirituál“, resp. „Svätopluk“, najskôr ako dôverník, potom aj ako agent. Postupne boli zverejňované dokumenty, podľa ktorých údajne navštevoval konšpiračný byt a prijímal od agentov ŠTB občerstvenie a finančnú hotovosť rádovo v tisíckach korún. J. Sokol aj KBS však dokumenty ÚPN spochybňujú. Médiá zverejnili aj ďalšie kauzy viažuce sa k menu bývalého trnavského arcibiskupa. Išlo napríklad o nezrovnalosti pri prevode cirkevných pozemkov na istú nadáciu či informácie týždenníka Týždeň, podľa ktorých mal arcibiskup previesť asi pol miliardy korún na bývalého agenta ŠTB. Tieto informácie sa však neskôr ukázali ako nepresné.
Rezervovaný postoj cirkvi
Pôsobenie arcibiskupa Sokola je zahalené mnohými nejasnosťami. Vo svojom úrade sa však vždy mohol spoľahnúť na nekritickú lojalitu KBS a slepotu Vatikánu. Zdanlivo. O postoji Vatikánu svedčí skutočnosť, že J. Sokol sa nikdy nestal kardinálom, hoci bol roky slovenským metropolitom. Namiesto neho vymenoval Ján Pavol II. za kardinála Sokolovho sufragána Jána Chryzostoma Korca. Zdá sa, že cirkev začala J. Sokola postupne vnímať ako bremeno. Jeho vplyv významne obmedzil pápež Benedikt XVI., keď schválil dlho pripravovanú reorganizáciu diecéz. Bratislavsko-trnavská arcidiecéza sa rozdelila a Trnavské arcibiskupstvo sa stalo sufragánnou diecézou Západnej provincie. Bývalý metropolita Sokol sa dostal na úroveň ostatných diecéznych biskupov a novým metropolitom sa stal Stanislav Zvolenský. J. Sokol však zostal na vlastnú žiadosť arcibiskupom a pápež mu udelil osobné privilégium nosiť pálium. Išlo však len o symbolické gesto a každému bolo jasné, že Vatikán už s J. Sokolom nepočíta. Najmenej nápadné riešenie preto bolo počkať, kým dovŕši sedemdesiatpäť rokov, keď musia biskupi doručiť pápežovi rezignáciu. S jej akceptáciou Benedikt XVI. príliš neotáľal a čoskoro vymenoval nového arcibiskupa, ktorý celkom zjavne nie je Sokolovým „koňom“.
