„Sklamanie“ zo Szécsénya

Sklamanie. Stratená, zmarená príležitosť. Kapitulácia a ustupovanie. Absolútne zbytočná schôdza premiérov bez akéhokoľvek relevantného výsledku. Presne takto znie hodnotenie štvrtkového rokovania predsedov vlády Slovenska a Maďarska. Z úst extrémistov. Tí, ktorí čakali, že budeme svedkami ďalšej senzácie, pri ktorej bude „tiecť krv“ a Robert Fico si s Gordonom Bajnaiom na záver ani ruky nepodajú, musia byť naozaj sklamaní. Nič z toho sa totiž neudialo. Schôdzka mala štandardný priebeh, rozhodne „štandardnejší“, než by sme čakali.

Hoci – ako kto. Ukazuje sa, že na oboch brehoch Dunaja sú extrémisti hlučnejší než početnejší. A ich prvé reakcie ukazujú, že na svojich postojoch nemienia nič zmeniť. Ba naopak, nespokojnosť s výsledkami rokovania v Szécsénye ich s najväčšou pravdepodobnosťou povedie k novým a novým aktivitám s cieľom opäť rozdúchať vášne, nevraživosť, nenávisť. Pokoj a partnerský dialóg týmto silám nemôže a nebude vyhovovať. Svojim voličom totiž v takej atmosfére nemajú čo ponúknuť.

Stačil jediný deň po stretnutí nášho a maďarského premiéra, aby sa opäť jednoznačne ukázalo, že radikáli sú si navzájom oveľa väčšími spojencami, než sa nám usilujú tvrdiť. A dokonca nemuseli „zapojiť“ ani svojich „partnerov“ zo susednej krajiny. Naši „spojenci – radikáli“ okamžite so svojou razantnou rétorikou dali najavo, že si sami bohato vystačia. Ako prvý sa ozval šéf SNS Ján Slota a jeho stranícki kolegovia. Podľa Anny Belousovovej schôdzka nepriniesla výsledky a ak tak „sporné“, či také, s ktorými „nemôže súhlasiť“.

Ešte radikálnejší bol šéf SMK Pál Csáky, ktorý v Budapešti označil prístup maďarského premiéra za servilný a vyhlásil, že očakáva „ráznejšie vystupovanie“ budúcej maďarskej vlády vedenej Fideszom. Mohli by sme to síce blahosklonne považovať za „bratskú“ predvolebnú pomoc Viktorovi Orbánovi, ku ktorému má pravičiar Csáky predsa len bližšie, než k maďarským socialistom, ale zároveň je to mimoriadne nebezpečná rétorika, lebo dáva najavo, že „Maďari na Slovensku“ očakávajú od Budapešti nové útoky na slovenskú vládu, prípadne ďalšiu diskreditáciu Slovenska na medzinárodnej scéne. Kam takýto postup maďarskej vlády povedie, je úplne jasné.

Pre nás, normálnych ľudí, ktorých dôsledky hospodárskej krízy trápia oveľa viac ako „národné“ a „národnostné“ problémy – najmä, keď vidíme, že „národniari“ z oboch táborov nimi len zakrývajú oveľa prízemnejšie pohnútky a predovšetkým to, že s hospodárskou krízou si poradiť nevedia – je však to, čo sa udialo minulý štvrtok dobrou správou. Môže to znieť ako klišé, ale ak namiesto rinčania zbraní znejú akékoľvek slová (takmer), je to vždy dobrá správa pre mierumilovných. Hoci podľa podpredsedníčky SNS sa iba „otvorili dvere“, je jasné, že dialóg sa môže začať, iba ak sa dvere otvoria.

Samozrejme, komunikovať sa dá aj spoza zatvorených dverí. Lenže ak by v Szécsénye Robert Fico a Gordon Bajnai dvere aspoň neotvorili, nemohli by sa rozprávať. Museli by na seba kričať. A komu vyhovuje, ak dvaja premiéri po sebe iba „štekajú“?