Reklama
Reklama

Vlastenectvo ako láska k svetu

S tohtoročným výročím Slovenského národného povstania sa takmer prekrýva ešte jedno okrúhle výročie: 25. augusta 1979 zomrel v Žiline evanjelický kňaz, biskup Západného dištriktu, politik, hudobník a prekladateľ Fedor Fridrich Ruppeldt. Nie je zbytočné si jeho meno pripomenúť aj v súvislosti so SNP, ktoré bolo významným vzoprením voči totalite vojnovej Slovenskej republiky.
Počet zobrazení: 1652
Untitled-5cb-m.jpg

S tohtoročným výročím Slovenského národného povstania sa takmer prekrýva ešte jedno okrúhle výročie: 25. augusta 1979 zomrel v Žiline evanjelický kňaz, biskup Západného dištriktu, politik, hudobník a prekladateľ Fedor Fridrich Ruppeldt. Nie je zbytočné si jeho meno pripomenúť aj v súvislosti so SNP, ktoré bolo významným vzoprením voči totalite vojnovej Slovenskej republiky. Náplňou celého jeho dlhého života bol vytrvalý boj so všetkými totalitami, ktoré sa striedali v búrlivom 20. storočí a práca pre ľudskejšiu a kultúrnejšiu spoločnosť.

Dvadsiateho druhého júna 1962 odsúdili Fedora Ruppeldta, doktora Vladimíra Čobrdu, Juraja Struhárika, Darinu Bancíkovú, Ľudevíta Vajdičku a Otta Víznera za trestný čin rozvracania republiky. Všetci obžalovaní boli duchovní evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a do väzby sa dostali za to, že „nesúhlasili s vývojom pomerov po februári 1948 a až do zaistenia prevádzali podvratnú činnosť proti spoločenskému a štátnemu zriadeniu“. Spis okrem toho dodáva, že „všetci obvinení boli v minulosti prívržencami buržoáznych alebo reakčných politických strán“.

Zločiny, z ktorých Ruppeldta obžalúva súdny spis, sú vlastne jeho presným pracovným životopisom. To, že súd považoval jeho činnosť už od čias začiatku 20. storočia za protištátnu a podvratnú, je dobrou ilustráciou skutočnosti, ako málo človeka pochopia, ak sa odhodlá neuspokojiť s bezprávím v akejkoľvek dobe a v akomkoľvek zriadení a silou vlastnej osobnosti neakceptovať akékoľvek totalitné myslenie. Zároveň je jeho osud kronikou moderných slovenských dejín ako aj ich nepochopenia našou spoločnosťou, čo trvá dodnes.

Z Horného Uhorska do Československa

Fedor Ruppeldt sa narodil prvého júna 1886 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Jeho otec Karol bol učiteľ, hudobník, vydavateľ Slovenských spevov a zakladateľ spevokolu Tatran. V rodine sa hovorilo, že evanjelickú a banícku tradíciu rodín Ruhmannovcov, Ruppeldtovcov i Augustínyovcov priniesli na Slovensko predkovia utekajúci z Nemecka v čase Tridsaťročnej vojny. Matka Klementína rodená Augustíny bola publicistka, národopisná a osvetová pracovníčka, jedna z prvých Sloveniek angažujúcich sa za rovnoprávne postavenie žien v spoločnosti. Napriek tomu, že rodiny mali nemecký pôvod, v 19. storočí prakticky všetkých jej členov považovali za panslávov a ako takých ich aj prenasledovali. Práve maďarizačná politika bola jednou z príčin, prečo Fedor Ruppeldt študoval na gymnáziu v burgenlandskom Oberschützene (vtedy ako súčasť Uhorska Felső Lövő), kde bolo voči Slovákom priaznivejšie prostredie a kde bol jedným z tamojších profesorov Banskobystričan Daniel Bothár. Neskôr študoval evanjelickú teológiu na akadémii v Šoproni, vo Viedni a v Lipsku. Ako uvádza v životopisných poznámkach, v Šoproni zďaleka nebol taký silný maďarský šovinizmus, ako v slovenských krajoch. Ruppeldta ordinovali za kňaza v auguste 1909 v Budíne. V Budapešti pôsobil ako kaplán slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi a v rokoch 1910 a 1911 strávil dva semestre na teologickej fakulte v Edinburghu spolu s básnikom Vladimírom Royom. Štipendium im pomohol vybaviť R. W. Seton-Watson, známy aj ako Scotus Viator (najuznávanejší po anglicky hovoriaci odborník na národnostné pomery v Uhorsku, ktorý svojimi prácami významne pomohol vzniku Československa). Po návrate domov ďalej pôsobil ako kaplán v Budapešti, Liptovskom Sv. Mikuláši, Hybiach, Vrútkach, Turčianskom Sv. Martine. V Sučanoch bol zvolený za farára a onedlho odišiel do Žiliny. To bolo v prvých rokoch novej republiky.

Spropagovanie myšlienky, aby sa Martin stal hlavným mestom Slovenska, mal na mysli už od študentských čias, keď sa učil, prečo sa Budapešť stala hlavným mestom pre Maďarov a celé Uhorsko. Po politickom prevrate v roku 1918 napísal spis Hlavné mesto Slovenska, ktoré vyšlo v roku 1919 a neskôr mu vyšli aj rôzne iné články a jeho vtedajšia publikačná činnosť vyvrcholila knihou Koncentračné snahy slovenské do roku 1918.

Martinská deklarácia

Súdny spis z roku 1962 Ruppeldta obviňuje, že bol už od roku 1919 horlivým exponentom agrárnej strany, za ktorú ho v roku 1933 zvolili za poslanca Národného zhromaždenia a bol ním do roku 1935. Politickú činnosť však začal rozvíjať už za Uhorska, keď sa ako aktivista Slovenskej národnej strany stal jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. V tom období riadil národný pohyb, národný výbor napomínal k pokoju a vystupoval proti výtržnostiam, pretože, ako spomína, s emóciami spojenými so vznikom republiky súviseli i javy prenasledovania židov, notárov a vôbec ľudí všeobecne označovaných za nepriateľov. Napriek silnej túžbe upevniť republiku sa Ruppeldt vždy snažil zmierňovať javy súvisiace s odchodom starého sveta a za každú cenu sa snažil nepristupovať k ľuďom na základe národnosti. Keď maďarské vojská Bélu Kúna napadli Slovensko, zorganizoval v júni 1919 s francúzskym dôstojníkom Dominoisom Zbor turčianskych dobrovoľníkov a viedol ho ako poľný kurát. Vystupovanie proti Kúnovi sa však po roku 1948 vnímalo ako nepriateľstvo voči komunizmu, preto sa zaň musel spovedať pred súdom: „Voči všelijakým politicky tendenčným a predpojatým kritikám v terajšom čase (1948) ja vždy som odprvu a som i teraz pevne presvedčený, že keby sa vtedy v roku 1919 bolo podarilo Maďarom preniknúť na Slovensko a ho zaujať či obsadiť, či už pod heslom Bélu Kúna či maďarských grófov, Slovensko by sa bolo dostalo pod moc Horthyho a ostatných feudálnych mocipánov.“

Prvá republika a ekumenická činnosť

Ťažiskom pôsobenia Fedora Ruppeldta bolo medzivojnové obdobie, keď v strane agrárnikov spolupracoval predovšetkým s Milanom Hodžom. Komunistický režim mu mimoriadne vyčítal priateľstvo a vyzdvihovanie prezidenta Tomáša G. Masaryka, s ktorým si písal a ovplyvňoval jeho pozitívny vzťah k Slovensku. V dlhodobom priateľskom vzťahu bol aj s Janom Masarykom a s prezidentovou dcérou Alicou Masarykovou. Vo svojej obhajobe na súde v roku 1962 otvorene priznal, že v medzivojnovom období kritizoval v poslaneckej snemovni iné strany vrátane komunistickej (obžaloba používa slová „ostro napádal“), za čo sa mu už vtedy päsťou vyhrážal Klement Gottwald slovami, ktoré sa neskôr stali pravdou: „Takých, ako vy, budeme vešať!“

Medzivojnové obdobie bolo zároveň obdobím mierovej práce: Zúčastňoval sa na všetkých zasadnutiach Svetovej aliancie pre mierovú prácu prostredníctvom cirkví. Participoval na zasadnutiach Svetového luteránskeho konventu v Eisenachu, neskôr v Kodani, v Paríži a v Lunde, na Svetovej konferencii pre praktické kresťanstvo v Štokholme, na zasadnutí Viery a správy v Lausanne a v Oxforde. V roku 1931 bol v Paríži na veľkej medzinárodnej manifestácii za odzbrojenie. Zúčastnil sa zasadnutia v Amsterdame v roku 1948, čo neskôr komunistická moc definovala ako „zasadnutie majúce za cieľ prerokovať úlohy pre boj proti komunizmu“.

Protest proti Hlinkovým gardám

Počas druhej svetovej vojny bol Fedor Ruppeldt uväznený dvakrát, najprv v roku 1940, neskôr po potlačení povstania v rokoch 1944 – 1945. Za Slovenského štátu ho vtedajší režim prenasledoval predovšetkým za zostavenie Pamätného prejavu Spolku evanjelických a. v. kňazov na Slovensku z 21. novembra 1939, ktorý predložil prezidentovi, snemu a vláde. Spis je významným dokumentom o odpore evanjelických duchovných voči vládnej politike, kritikou Hlinkovej mládeže a Hlinkových gárd, ako aj voči glorifikácii osoby Andreja Hlinku. V bode 5 sa doslovne uvádza: „Vysoko si ctíme pamiatku Andreja Hlinku ako nekompromisného slovenského národovca, vodcu svojej politickej strany a sme si istí, že bol aj verným pracovníkom svojej cirkvi. Ale darmo je, my ako evanjelici nikdy nemôžeme a nebudeme ani súkromne, ani v nijakej organizácii robiť taký kult s jeho menom, aký sa podľa všetkých intencií úradných kruhov robí v HM a v HG už i skrze ich mená; my našich evanjelických cirkevníkov nikdy nemôžeme tak vychovávať, aby hriešneho človeka, mŕtveho, uznávali za „Vodcu“, ba vraj „Večného Vodcu“, a to ani v národnom a politickom živote, ktorý je vystavený ustavičným zmenám... Musíme s ľútosťou povedať, že k menu Andreja Hlinku viažu sa mnohé jeho výroky z posledných 20 rokov, písané i povedané, ktoré sú voči nám, slovenským evanjelikom nespravodlivé a urážlivé, ktoré neboli nikdy odvolané, ktoré azda mohli z Hlinku urobiť výbojného vodcu jeho cirkvi, ale nám absolútne znemožňujú, aby sme ho mohli priam nábožensky zafarbeným kultom oslavovať a za vzor stavať ako Vodcu. Také veci sa nijakým nariadením nedajú do duší nadiktovať. Musíme konštatovať, že nútenie takého kultu narobilo odprvu najviac nedorozumenia a znechutenia...“

Zdá sa, že tieto slová dnes ožili s rovnakou platnosťou.

Pamätný spis je zároveň dokladom aktívneho antisemitizmu dlho pred prvými deportáciami židov. V proteste voči čoraz neľudskejším pravidlám spoločnosti sa ďalej uvádza: „Uznávame, že v revolučnej dobe bolo azda potrebné mať nejaké polovojenské dobrovoľnícke teleso. My ako evanjelickí kresťania a občania nikdy nemôžeme schvaľovať veci ako zákroky proti židom, priame surovosti (keď napríklad gardisti v noci z postelí vyťahovali osobne nevinné židovské ženy, matky a deti a odvádzali ich v noci do táborov), nezákonité vyberanie peňazí a podobné, aké zákroky sa stali proti platným zákonom i proti kresťanskej etike. Nikdy nemôžeme schvaľovať odvážanie nevinných ľudí do koncentračných táborov, brutálne zákroky proti evanjelickým kňazom, spievanie pesničiek iné národnosti urážajúcich, akých prípadov bolo hodne. Je proti nášmu kresťanskému presvedčeniu, aby sme ešte i pod rúškom nútenej náboženskej výchovy takéto veci kryli. Isté je, že také spoluúčinkovanie kňazov alebo hoci len ich bezkritická účasť v HG pri takých veciach môže sa tvrdo vypomstiť práve na cirkvi, a my nechceme našu evanjelickú cirkev tomu vystaviť.“

Po vydaní tohto spisu bol Ruppeldt v roku 1940 uväznený v Ilave bez akéhokoľvek vysvetlenia na osobitný rozkaz ministerského predsedu Vojtecha Tuku.

Väzba za Slovenského národného povstania

V období Slovenského národného povstania bol Fedor Ruppeldt v podzemnej činnosti v spojení so skupinou Vavra Šrobára a Viliama Paulinyho, ktorým dával informácie o prebiehajúcich udalostiach. Povstania sa osobne nemohol zúčastniť najmä preto, že už v septembri ho Hlinkova garda odviedla z domu a vydala do rúk nemeckým vojakom. Ruppeldta najprv väznili v Ilave, následne deportovali v židovskom transporte do koncentračného tábora v Seredi. Jeho podrobný denník spísaný na základe poznámok z transportu a väznenia ponúka detailný vhľad nielen do obludnosti fašistickej mašinérie, ale zároveň aj istý sociologický opis osôb formujúcich a deformujúcich svoj charakter či už pod vplyvom tendencie pohodlného prežitia na základe kráčania s davom, alebo pod vplyvom malosti a osobnej zaujatosti či závisti.

„Do mojej cely zavreli aj katolíckeho opáta Ružičku. Už veru niet rozdielu medzi cirkvami. Opát bol v nemilosti HG, lebo nebol ľudákom, nemal rád Hlinku, nechcel ísť posviacať gardou odobratú Sokolovňu... Šiesteho apríla okolo desiatej otvorili sa dvere a vošiel doktor Tvrdý, starosta, vládny komisár mesta Žiliny, ľudácky vodca v Žiline, poslanec, atď.! Povedal som mu: Už sme všetci v jednom vreci! – a Gašparovo heslo Slováci, dokopy!: evanjelický kňaz, katolícky kňaz, slovenský vojak, český staviteľ a – ľudácky vodca a poslanec! Už je národ pohromade, vravel som si trpko, v cele väzenia pod strážou nemeckého Gestapa! Zišiel mi na um veršík, ktorý povstal ešte asi v roku 1939: Najprv pôjdu Češi – páni, potom židi, luteráni, a keď budú všetci v r...ci, potom pôjdu katolíci.“

Ilava a koncentračný tábor v Seredi

Na iných stránkach denníka Ruppeldt píše: „Koľko ľudskej biedy, úbohosti, nešťastia, zúfalstva videl som u tých židov v Ilave! Celé rodiny tu boli, ale i rodiny roztrhané: rodičia tu, deti museli doma samotné nechať. A kým sú v Ilave, ešte sa tešia a nádej majú. Ešte sa i smiať vedia. Ak si za to všetko zodpovie ten náš štát slovenský, jeho režim, a či konkrétne: jeho ľudia?! Pred Bohom i pred svetom, pred židmi samotnými, pred slovenským národom, pred svetovou verejnosťou i pred vlastným svedomím?...

Na nádraží v Ilave nás okolo šiestej podvečer naložili na vlak; štyri vagóny už stáli (dobytkové) a už v nich boli židia. Nám šiestim árijcom najprv chceli dať osobitný vagón – to by tak vyžadovala kresťanská morálka a židovské zákony! – aby sa kresťan ani vo vlaku neviezol spolu so židom. Ale potom si to rozmysleli, a tak nás naložili do posledného vozňa transportu, v ktorom bolo vyše 50 osôb, samé ženy a deti. V Dubnici otvorili vagón, slovenskí vojaci nám podali štyri chleby. Ruky siahli na ne, boli by to roztrhali, zakročil som, vzal chleby, že ich budem deliť. Všetky tie židovské ženy súhlasili a už len ustavične na mňa v troch rečiach: Dôstojný pane, kam ideme? Hochwürden, wohin gehen wir? Tisztelendő úr, hova megyünk? Vody sme nemali. Stará pani – potreba – vzali sme na to jednu jedaciu šálku, našťastie oblôčky boli otvorené...“

Ruppeldt strávil vo väzbe a koncentračnom tábore viac ako pol roka bez udania príčiny a bez vypočutia. Pri neskoršom vypočúvaní gestapom spis uvádzal príčiny ako „nepriateľstvo voči Nemcom a nemeckému národu“, že bol väznený pár rokov predtým za to, že chcel kohosi poslať do Francúzska do československých légií, pomáhanie „skaze národa“ (židovská otázka), ako i to, že v Žiline má „mnoho nepriateľov“, ktorí ho gestapu ako buriča udali, aj preto, že kritizoval Hlinkovu gardu. Denník opisuje Nemcovo začudovanie nad tým, ako je možné, že ho gestapu vydali Slováci, navyše z toho istého mesta, i nad konfesionálnou nevraživosťou vládnucou na Slovensku. „Tá konfesionálna nevraživosť ho zaujímala. Že veď oni Nemci o tom vedia, aká je tu na Slovensku konfesionálna nenávisť. I ten vyšetrujúci i ostatní opätovne hovorili, ako je na Slovensku neslýchane mnoho podlého udavačstva, a koľko ľudí zatýkajú len preto, že ich Slováci a Hlinkova garda udávajú. Od nich som počul aj to, že aj vyšší velitelia gestapa v Žiline, v Trenčíne či v Bratislave hovoria, že nikde v Európe neudávajú ľudia tak, ako Slováci.“

Činnosť v literatúre a v hudbe

Fedor Ruppeldt bol činný aj ako kultúrny historik, spisovateľ, prekladateľ a hudobník (organista). Literárne začal pracovať už ako študent v Šoproni, keď preložil maďarskú rozprávku Uspávanka, uverejnenú v Národných novinách v roku 1905. Začal písať pôvodné správy, opisy ciest, recenzie koncertov, divadelných predstavení a podobne. Predovšetkým mnoho písal a prednášal o Hviezdoslavovi, čo výrazne prispelo k chápaniu tohto básnika na Slovensku, preložil aj niekoľko balád romantického maďarského básnika Jánosa Aranya. Už ako penzista si viedol kartotékový zoznam všetkých svojich literárnych prác, ktorý mu pri bytovej prehliadke v roku 1962 zhabali. V prekladateľskej činnosti vynikli najmä preklady krásnej literatúry, predovšetkým z anglického a nemeckého jazyka. Preložil romány Johna Galsworthyho Kvitnúca púšť a Zápas, teologický spis anglikánskeho biskupa A. C. Headlama Zmierenie, román Marka Twaina Princ a žobrák, prácu R. W. Setona-Watsona Nové Slovensko či niekoľko básní z starej anglickej poézie a protestantských chrámových piesní, ktoré upravoval a harmonizoval. Hudba bola pevnou súčasťou jeho práce nielen v chrámovej organovej hudbe, ale aj vo väzeniach: počas väzby v roku 1940 založil vo väzení mužský zbor zložený z väzňov, ktorý dirigoval a sprevádzal na harmóniu. Pre väzňov upravoval aj známe melódie svetovej opernej a symfonickej tvorby a skladal piesne. Na poli hudobnej teórie vynikol predovšetkým ako znalec diela Richarda Wagnera, o ktorých uverejnil niekoľko rozsiahlych prác.

Proti Tisovej poprave

Po vojne, v rokoch 1945 až 1948, bol F. Ruppeldt členom Demokratickej strany, čo mu obžaloba vyčíta ako „horlivé stúpenectvo reakčnej a antikomunistickej strany“. Po roku 1948 vraj „spolu s ostatnými obvinenými vynakladal všetko úsilie k tomu, aby podľa pokynov západných imperialistických štátov napomáhal k rozvratu štátneho zriadenia v ČSSR“.

V roku 1947 sa Ruppeldt stal po odstúpení S. Š. Osuského v poradí štvrtým biskupom Západného dištriktu a napriek dlhému vzdorovaniu proti obvineniam z reakčnej činnosti napokon v roku 1952 odstúpil a odišiel do dôchodku. Ako jeden z hlavných dôkazov tejto „reakčnej činnosti“ obžaloba uvádza „zneužívanie funkcie biskupa ev. a.v. cirkvi a náboženské cítenie veriacich“ najmä tú skutočnosť, že keď sa v januári 1947 dozvedel o prebiehajúcom procese s prezidentom vojnového štátu Tisom, začal húževnato organizovať evanjelickú cirkev na Slovensku k tomu, aby vykonávali nátlak na čelných predstaviteľov štátu, aby Tisovi nebol udelený absolútny trest. Ruppeldtova obhajoba a vysvetľovanie príčin svojho postoja voči človeku reprezentujúcemu režim, proti ktorému počas vojny i pred vojnou aktívne vystupoval, je až zarážajúco presným odhadom vývoja udalostí, ktoré po vykonaní trestu smrti Jozefa Tisa nastali a ktorých ovocie môžeme „vychutnávať“ aj dnes. V obhajobe priamo a presne vysvetľuje: „Bol som proti jeho popraveniu a s bývalým prezidentom Dr. Edvardom Benešom som sa o tom rozprával a tohto iba žiadal, aby v prípade odsúdenia na absolútny trest, tento nebol vykonaný. Po vyhlásení rozsudku členovia synody sme sa dohodli, že pošleme žiadosť o milosť prezidentovi republiky, predsedovi vlády a predsedovi SNR. Konal som tak preto, že som vôbec proti trestu smrti, zásadne už ako kresťanský kňaz a i preto, lebo som vedel, že trest smrti bol v tom čase už i v Sovietskom zväze zrušený. Ale bol som proti jeho popraveniu i preto, lebo ako pozorovateľ udalostí v posledných rokoch som vedel, že popravenie slovenského katolíckeho ordinovaného kňaza môže vyvolať hlavne v slovenskom katolíckom ľude príkru nevôľu a trpkosť práve proti evanjelikom, Čechom, židom a komunistom, a to mohlo povážlivo škodiť vnútornému mieru v národe. Chcel som tomu zabrániť, a preto som konal, ako som konal, proti poprave, hoci práve ja som nemal naskrze nijakú príčinu Tisu a zločiny jeho režimu zastávať. A že takéto protivy tu boli a že reakčná časť katolíckeho spoluobčianstva na to naozaj poukazovala, že jeho smrť je dielom Čechov, luteránov a židov, myslím, že je nám všetkým známe.“

Krajský súd v Banskej Bystrici odsúdil Fedora Ruppeldta za trestný čin rozvracania republiky na osemnásť mesiacov nepodmienečne a odvolanie zamietol. Napokon však vzhľadom vysoký vek na výkon trestu nenastúpil.

Podobne ako mnoho významných osobností Slovenska, aj v jeho prípade selektívny prístup k našim dejinám dosiahol, že v slovenskej verejnosti prakticky upadol do zabudnutia a dnes sa v potrebe hľadania silných osobností vyzdvihujú tí, ktorí sa vďaka tej istej selektívnosti a nerozvážnym politickým rozhodnutiam, ktoré Ruppeldt toľko kritizoval, stali mýtmi a opätovne sa v súvislosti s nimi vyzdvihujú heslá o otcoch či vodcoch národa a vlasti, pričom sa tie pojmy nadraďujú nad ľudskosť a trpezlivú prácu k tolerancii vyplývajúcej z nej. Že malo Slovensko aj také osobnosti, ktoré dokázali dať výrazu „vlastenectvo“ obsah práve prácou na kultivovanosti všeobecnej medziľudskej komunikácie a na vzájomnej úcte, je niečo, čo stojí za to pripomínať – nie zákonmi, patetickými monumentmi a bustami, ale predovšetkým prehlbovaním poznania, ktoré môže zmeniť aj politickú kultúru a znášanlivosť v našej krajine. Fedor Ruppeldt zomrel v Žiline 25. augusta 1979 vo veku 93 rokov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
19. apríl 2012, 15:43
?Voči všelijakým politicky tendenčným a predpojatým kritikám v terajšom čase (1948) ja vždy som odprvu a som i teraz pevne presvedčený, že keby sa vtedy v roku 1919 bolo podarilo Maďarom preniknúť na Slovensko a ho zaujať či obsadiť, či už pod heslom Bélu Kúna či maďarských grófov, Slovensko by sa bolo dostalo pod moc Horthyho a ostatných feudálnych mocipánov.? - toto presvedcenie mi pripada politicky tendencne a predpojate... "Zúčastnil sa zasadnutia v Amsterdame v roku 1948, čo neskôr komunistická moc definovala ako ?zasadnutie majúce za cieľ prerokovať úlohy pre boj proti komunizmu?" - cie zasadnutie to bolo a aky malo ciel?... ?Vysoko si ctíme pamiatku Andreja Hlinku ako nekompromisného slovenského národovca, vodcu svojej politickej strany a sme si istí, že bol aj verným pracovníkom svojej cirkvi." - vysoko si ctil cloveka, ktoreho si (preco?) vybrali HG za vodcu... "Zdá sa, že tieto slová dnes ožili s rovnakou platnosťou." - predpokladam, ze tieto slova mu v 62. nevycitali... ?nesúhlasili s vývojom pomerov po februári 1948 a až do zaistenia prevádzali podvratnú činnosť proti spoločenskému a štátnemu zriadeniu?. Spis okrem toho dodáva, že ?všetci obvinení boli v minulosti prívržencami buržoáznych alebo reakčných politických strán? - nebola to pravda? ...chapem jeho argumentaciu proti tisovej poprave, ale v kontexte jeho postoja ku komunizmu mu ta mohla len pritazit - aj to chapem...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
19. apríl 2012, 15:47
...otazniky na zaciatku viet a k nim parove na konci mali byt uvodzovky - dobabral ich editor...
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama