ZOOFÍLIA, gýč a prekvapenie
Dotyky so zoofíliou a gýčom zažili diváci na 35. letnej filmovej škole (LFŠ) v moravskom Uherskom Hradišti, ktoré sa na prelome júla a augusta opäť premenilo na mekku kinematografie a prekvapenie pri premietaní filmu Raoula Servaisa, ako sa dočítate ďalej. Po personálnych zmenách vo vedení LFŠ a po vlaňajšom trochu rozkolísanom ročníku poznačenom zvyškami starej koncepcie a snahou o jej inováciu, sa aktuálny ročník uskutočnil už naplno po novom. Výrazne sa zlepšila organizačná stránka, pomohlo aj rozšírenie počtu hracích priestorov, i keď nie vždy ideálne (zlé svetelné a akustické podmienky a nepohodlné sedenie na zimnom štadióne, nedýchateľná atmosféra v menších neklimatizovaných sálach). Dôležitý však bol bohatý program, vrátane množstva atraktívnych sprievodných podujatí v podobe divadelných predstavení a koncertov, ktorých špičkou bolo vystúpenie newyorskej pesničkárky Susan Vega, z ktorého si mohol vybrať naozaj každý – od priaznivcov experimentálneho filmu až po prívržencov klasiky.
Bez hlavnej témy
Možno je trochu na škodu veci, že organizátori upustili od zvyku vytýčiť pre každý ročník jednu ústrednú tému (v minulosti napríklad Film a hudba, Film a staroba, Film a mágia). Taká koncepcia totiž dávala možnosť sústrediť v jednej sekcii – bez toho, aby sa premenila na „maglajz“ – snímky staršie i nové, diela klasikov i takmer neznámych tvorcov, filmy domáce i zahraničné, tituly najrozličnejších žánrov. Na druhej strane treba vyzdvihnúť, že LFŠ vo svojej koncepcii posilnila svoj „školský“, teda vzdelávací charakter, čo znamená nielen to, že samotné premietanie filmu spravidla predchádza zasvätený lektorský úvod a v prípade prítomnosti režiséra či iného tvorcu po ňom nasleduje beseda, ale súčasťou podujatia sú aj výstavy, prednášky a workshopy.
Zaostrené na Rakúsko
Najrozsiahlejšou sekciou uvádzanou na LFŠ sa tak stala sekcia vymedzená nie tematicky, ale geograficky – Fokus: Rakúsko. Nebol to nezaujímavý ťah – rakúska kinematografia je v našich zemepisných šírkach napriek tomu, že ide o susednú krajinu, prakticky neznáma (azda s výnimkou príležitostných festivalových uvedení filmov najznámejšieho súčasného rakúskeho tvorcu Michaela Hanekeho, od ktorého sa v našich kinách hrala koprodukčná Pianistka podľa románu Elfriede Jelinekovej). V programe nechýbali ani také kuriozity ako kolekcia nemých erotických filmov z rokov 1906 – 1908, nazvaná Viedeň v negližé (ich autor Johann Schwarzer zahynul hneď na začiatku prvej svetovej vojny) či „nesmrteľný“ filmový gýč Sissi (1955) v titulnej úlohe s Romy Schneiderovou, ktorá neskôr vytvorila celý rad serióznych úloh vo filmoch známych režisérov. Zaujímavým fenoménom spojeným s rakúskou (a nemeckou) kinematografiou je tzv. heimatfilm, žáner sentimentálnych vlasteneckých filmov spätých s ideológiou národného socializmu; podľa nemeckého publicistu Olafa Möllera sa však tento žáner cyklicky vracia v súvislosti so sociálno-ekonomickým vývojom krajiny. Protiváhu starších titulov tvorili najnovšie rakúske snímky, ktoré prezentovala riaditeľka národného festivalu Diagonale Barbara Pichlerová. Divácky najúspešnejším filmom tohto festivalu sa stala trpká komédia Marca Antoniazziho Malé ryby, príbeh dvoch bratov protikladných pováh, ktorí sa po smrti otca musia postarať o neveľmi prosperujúci obchodík s rybami. Najlepším rakúskym dokumentom bol v minulom roku film Na svet, v ktorom režisér Constantin Wulff očami nestranného pozorovateľa zachytáva svet jednej z viedenských pôrodníc.
Rakúska sekcia predstavila aj profily režisérskych osobností z oblasti hraného filmu (Christian Berger, Barbara Albertová) i dokumentu (Michael Pilz, Kurt Palm, Nikolaus Geyrhalter). Najväčším prekvapením bol zrejme profil Michaela Glawoggera (nar. 1959), ktorého poznáme ako tvorcu dokumentárnych filmov s veľmi vážnymi témami (v našich filmových kluboch beží jeho Robotníkova smrť o rôznych podobách manuálnej práce v súčasnom svete). Menej známa je jeho hraná tvorba, ktorá je naopak úplne „odviazaná“ – napríklad prvé dva diely voľnej komediálnej trilógie na tému „sex, drogy a rokenrol“: Slimáky sú o partii priateľov, ktorí sa rozhodnú nakrútiť nefalšované amatérske intelektuálne porno (projekt však skrachuje vo chvíli, keď do práce začnú vstupovať ich vlastné city), Contact High je zasa bláznivá komédia o dvojici babrákov, poverenej vyzdvihnúť v poľskom meste Dobromyśl tašku so záhadným obsahom; režisér aj formálnymi prostriedkami vytvára atmosféru drogového opojenia.
Naozaj iné Belgicko
Druhá veľká sekcia bola venovaná kinematografii belgickej. Ako však napovedá už jej názov Iné Belgicko, nie jej hlavnému prúdu ani tvorbe takých významných osobností, akými nepochybne sú bratia Dardennovci. Skôr sa venovala filmu experimentálnemu a menej známym tvorcom, ktorých tvorba sa inšpiruje poetikou surrealizmu. Prvým z nich je animátor Raoul Servais. Dnes 81-ročný tvorca tu predstavil okrem iného svoj film Taxandria, ktorý je zároveň dokladom toho, ako radikálne producenti zasahujú do autorských zámerov: tvorca nielenže musel pre nedostatok financií časť filmu nakrútiť ako klasický hraný film, hoci pôvodne malo ísť o digitálne spracovanú animáciu, ale bol prinútený do surrealistickej vízie totalitnej spoločnosti neorganicky včleniť ľúbostnú zápletku. Ba čo viac – v nemeckej verzii filmu (ide o belgicko-nemecko-francúzsku koprodukciu, ale základná jazyková verzia bola anglická) pribudol bez autorovho vedomia úvodný a záverečný komentár, čo tvorca zistil po pätnástich rokoch práve v Uherskom Hradišti! Výsledok je práve preto dosť rozpačitý, no výtvarná stránka je fascinujúca.
Svoju zatiaľ šesťdielnu sériu Sexuálny život Belgičanov tu predstavil režisér Jan Bucquoy (nar. 1945); pod spoločným titulom sa skrývajú snímky rôznych tém a žánrov, ktoré sú napriek svojmu zavádzajúcemu názvu predovšetkým o ľuďoch vo vzťahu k spoločnosti a politike. Do tretice sme sa na LFŠ stretli s ďalším enfant terrible belgickej kinematografie Thierrym Zénom. Na priblíženie tejto svojráznej osobnosti stačí azda spomenúť dva tituly. Svadobná váza z roku 1974 patrí k najškandalóznejším filmom v dejinách kinematografie: zdanlivo jednoduchý príbeh s jediným (ne)hercom sa zaoberá témami zoofílie (protagonista miluje svoju prasnicu, s ktorom splodí tri roztomilé prasiatka) a koprofágie (hrdina chce preniknúť do svojho vnútra prostredníctvom konzumácie vlastných výkalov). Podľa Aleša Stuchlého táto „dlhý čas zakazovaná, kritikou škandalizovaná filmová pocta surrealistickej poézii odpudivosti a metóde psychického automatizmu je umeleckou reflexiou potreby uchopiť našu trápne kauzálnu realitu“. No... v každom prípade ide o zážitok, na aký sa nezabúda. To platí aj o dokumente O mŕtvych (1981), ktorý Zéno nakrútil spolu so Jeanom-Paulom Ferbusom a Dominiquom Garnym a priblížil v ňom úkony a obrady súvisiace so zaobchádzaním s mŕtvymi v rôznych svetových kultúrach – od Thajska či Mexika až po súdobú americkú spoločnosť.
Višegrádsky štvorlístok
Veľkú pozornosť venovala dramaturgia podujatia filmom a osobnostiam z Poľska (100 rokov poľskej kinematografie, Magdalena Piekorzová), Maďarska (Péter Bacsó, György Pálfi), Česka (Věra Chytilová, Václav Vorlíček) a Slovenska (Peter Solan, Ondrej Šulaj) v široko koncipovanej sekcii Višegrádsky horizont. K našim najväčším zážitkom patril film M. Piekorzovej Usínanie, v ktorom režisérka paralelne sleduje tri príbehy ľudí neschopných radikálne riešiť krízovú situáciu, do ktorej sa dostali (spája ich práve motív spánku či ospalosti, ktorá má aj symbolický význam). Podmanivý je aj posledný film nedávno zosnulého maďarského režiséra Pétera Bacsóa Takmer panna, príbeh s bezmála rozprávkovým pôdorysom o sirote, ktorá musí prejsť peklom prostitúcie, aby našla svoje životné šťastie. Kontroverzne je prijímaný nový český film režiséra Juliusa Ševčíka Normal, psychologický triler, v kontexte českej kinematografie určite ojedinelé dielo, je inšpirovaný príbehom tzv. düsseldorfského vraha z 30. rokov minulého storočia a stavia predovšetkým na majstrovskom budovaní atmosféry a obrazovej bravúre. Postavu chladnokrvného sériového vraha si zahral Milan Kňažko a jeho manželku Dagmar Havlová, ktorá sa touto úlohou vrátila po rokoch na filmové plátno.
Určite však bodoval aj český dokument, často s presahmi týkajúcimi sa Slovenska, či už ide o snímku Ivetka a hora režiséra Víta Janečka, ktorá je celá venovaná údajnému mariánskemu zjaveniu vo východoslovenskej obci Litmanová (film je v súčasnoti v repertoári našich filmových klubov), celovečerný dokument V hlavní roli Gustáv Husák režiséra Roberta Sedláčka, kde autor kombinuje autentické zábery, výpovede pamätníkov a ukážky z predstavenia Dr. Gustáv Husák v divadle Aréna, alebo debut mladučkej Terezy Nvotovej, ktorá nakrútila polemický film Ježíš je normální! o fanatickej viere v Boha a jej prejavoch.
Slovenský film mal tohto roku na LFŠ naozaj bohaté zastúpenie, a to v rôznych sekciách – od absolútnej klasiky typu Vlčie diery (1948), ktoré do Panorámy filmovej kritiky vybrali zástupcovia časopisu 25fps, cez retrospektívy P. Solana a O. Šulaja až po najnovšie hrané snímky Viktora Csudaia (Veľký rešpekt) a Vlada Balka (Pokoj v duši) a dokumenty Petra Kerekesa (Ako sa varia dejiny) a Marka Škopa (Osadné).
Radšej dvakrát vidieť...
Nie je ľahké vybrať si v Uherskom Hradišti z bohatého a pestrého prohgramu – a už vôbec nie zmysluplne ho priblížiť čitateľovi. Dobrovoľne sa priznávam, že som z dôvodu absolútneho osobného nezáujmu úplne vedome vynechal sekciu Zamrznutý obraz: komiks a film. Občas sa stáva, že pri pohľade na natrieskanú kinosálu sa človeky spytuje: Načo sa sem tí ľudia dovalili, veď ten film predsa bežal v kinách? – a vzápätí si na ňu odpovie: Áno, bežal, ale v čase, keď títo diváci ešte neboli na svete alebo drali lavice základných škôl. To platí napríklad o mimoriadne zaujímavej sekcii Prepisovanie minulosti, ktorá ponúkla české a slovenské filmy z prelomu 80. a 90. rokov minulého storočia, teda dozvuky „perestrojkovej“ dramaturgie, snímky tvorcov, ktorým režim dovolil vrátiť sa k nakrúcaniu po mnohých rokoch (Antonín Máša), ale aj prvé plody ponovembrového obdobia.
Žiaľ, niet priestoru ani na priblíženie fenoménu migrácie (tvorcov), kurióznych snímok uvádzaných na polnočných predstaveniach či nemých filmov premietaných za sprievodu živej hudby. Koniec koncov, aj v prípade Letnej filmovej školy platí – aby sme parafrázovali známe úslovie – je lepšie ju raz navštíviť, ako o nej dvakrát čítať. Takže dovidenia o rok v Uherskom Hradišti, priatelia!
Autor je filmový publicista
