Prečo sa bojíme pojmu vykorisťovanie?
Americký filozof Noam Chomsky hovorí, že každý systém si produkuje vlastný jazyk, vlastný slovník, ktorým legitimizuje svoje panstvo a záujmy vládnucich tried. Najčastejšie sa v tejto súvislosti uvádzajú príklady totalitných režimov, v ktorých majú magickú silu slová ako strana, štát, vodca či ľud a na druhej strane sa z diskusie vytláčajú pojmy ako individuálny, občianstvo, trhové slobody či vlastnícke práva. Inak to však nie je ani v súčasnom kapitalistickom, alebo – ak chcete – v trhovom, liberálnom či demokratickom zriadení. Aj v tomto zriadení sa vytvára súbor určitých magických slov, ktoré vo verejnosti vyvolávajú pozitívnu či negatívnu odozvu už len svojím vyslovením. Slová ako slobodný svet, reformy, voľná konkurencia, zodpovednosť na strane jednej, či slová ako komunizmus, extrémizmus, terorizmus, populizmus na strane druhej, možno použiť ako náhradu argumentu, pretože majú ustálený manipulačný význam.
Svet naruby
Ako to funguje? Namiesto nepopulárneho termínu kapitalizmus sa použije pojem slobodný obchod, na označenie tvrdých asociálnych politických krokov sa použije súslovie ozdravujúca reforma, na vysvetlenie vlády politických elít sa využije populárny výraz vláda ľudu (demokracia) a pod. Dobre to funguje aj v politike: sociálneho demokrata označíte za boľševika, zeleného politika za eko-teroristu a radikálneho demokrata za anarchistu. Stačí málo – väčšinou netreba vôbec zapojiť sivú mozgovú kôru – a v polemike sa cítite ako jasný morálny víťaz.
Slovami Herberta Marcusa, aj moderná demokracia produkuje orwellovský jazyk, v ktorom sa slovám účelovo pridávajú opačné významy. Otroctvo sa stáva slobodou, sloboda sa stáva otroctvom, vojna je mierom, mier zas vojnou. Orwellovský New Speak sa stáva základom demokratickej propagandy. Jazyk sa zneužíva, znásilňuje, mučí a rozbíja za účelom napomáhania ideologickým cieľom. Slová sa, použijúc slovník Maxa Horkheimera a Theodora Adorna, stávajú obchodnými značkami (trade-marks), ktoré majú moc spopularizovať určité politické reformy v záujme vládnucich tried.
Slová v karanténe
Možno aj preto dnes existujú slová, ktoré sú populárne a slová, ktoré akoby boli tabu. Najmä v postkomunistických štátoch je veľmi bežné, že niektoré slová sa v „slušnej“ spoločnosti nenosia. Aj keby mal totiž človek akokoľvek spravodlivé a dobré úmysly, použitie týchto slov by ho v diskusii diskvalifikovalo. Okamžite by bol označený za boľševika, totalitára či nebezpečného extrémistu. Určite tieto slová poznáte, hoci z úst politikov či mainstreamových intelektuálov ich dnes môžete počuť iba zriedka. Sú to slová ako kapitalizmus, buržoázia, robotnícka trieda či vykorisťovanie. Tieto slová sa jednoducho prestali používať. Neznamená to, že nežijeme v kapitalizme, iba mu eufemisticky (a možno aj trochu alibisticky) hovoríme trhový mechanizmus či voľný obchod. Zároveň to neznamená, že prestali existovať spoločenské triedy alebo že prestali existovať robotníci či buržujovia. Iba si dnes radšej v spoločenskej diskusii zamotávame jazyky slovami ako zamestnanec a zamestnávateľ, aby sme sa vyhli obvineniam z toho, že sympatizujeme s vulgárnym marxizmom.
Samozrejme, neoliberáli nás budú presviedčať, že dnes už nemá zmysel hovoriť o kapitalizme, vykorisťovaní či robotníckej triede. Ako však výstižne tvrdí slovinský filozof Slavoj Žižek: Západ si môže dovoliť tárať o tom, že robotnícka trieda mizne, hoci jej stopy môžeme nájsť všade vôkol nás: stačí si všimnúť malý nápis Made in... (China, Indonesia, Bangladesh, Guatemala) na masovo produkovaných tovaroch počnúc džínsami až po walkmany.
Inak povedané, v západnej spoločnosti naďalej panuje ilúzia, akoby tovary, ktoré jednotlivci hojne konzumujú, spadli z holého neba. Niekto však tieto tovary vyrába, a nie sú to západné „biele goliere“ pracujúce v marketingových spoločnostiach, ale novodobí otroci pracujúci v nehoráznych podmienkach a za 13 amerických centov na hodinu v tzv. robotárňach (sweatshops) tretieho sveta počnúc Latinskou Amerikou, pokračujúc Čínou a končiac krajinami Indočíny. Tak ako v 21. storočí nezačali výrobky padať z neba, tak sa v 21. storočí neskončilo ani vykorisťovanie robotníkov. Iba sa čiastočne presunulo do menej rozvinutých krajín.
Dnes však nie je v móde hovoriť o proletároch, buržujoch a vykorisťovaní. Pritom je úplne jasné, že náš „prekrásny slobodný svet“ produkuje tak triedne rozdelenie, ako aj vykorisťovanie a nič na tom nezmení ani pokrytecké používanie eufemistických slov. Keď robotník vo fabrike dostane za celomesačnú tvrdú prácu smiešnu almužnu v podobe 200 či 300 eur, zatiaľ čo vlastník fabriky dosahuje miliónové zisky, povedzme si úprimne, že ide o obyčajné vykorisťovanie. Práve na príklade filozofickej diskusie o pojme „vykorisťovanie“ by som chcel ukázať, že normálni ľudia, ktorí nemajú problém otvorene myslieť, by sa nemali báť používať aj netendenčné slová. Možno budú niektorým obmedzencom pripadať ako „boľševici“ (zdá sa, že nálepkovanie je dnes populárnejšie ako za bývalého režimu), ale možno naopak, otvorenejší ľudia ocenia, že sa už konečne nájdu aj takí, ktorí už viac nechcú hrať pokryteckú hru pod názvom „vymysli čo najkrajší eufemizmus na kapitalistický systém“. Začnime teda otázkou, či sa skutočne musíme vzdať termínu vykorisťovanie? Ako je možné, že napríklad na amerických univerzitách tento pojem bežne používajú nielen moderní marxisti, ale aj liberáli?
Marx o vykorisťovaní
Pripomeňme si, čo základné hovorí Karl Marx o svojom kľúčovom termíne. Kapitalizmus, podobne ako všetky predošlé spoločensko-ekonomické formácie, vrátane otrokárstva či feudalizmu, podľa neho vytvára donucovací vzťah, ktorý núti bezprostredných výrobcov, t. j. zamestnancov, vykonať viac práce, než si vyžaduje úzky okruh ich vlastných životných potrieb. Inými slovami, kapitalistický spôsob výroby spočíva v podnecovaní cudzej pracovitosti a vysávaní nadpráce z námezdne pracujúcich. Od predošlých spoločensko-ekonomických formácií sa pritom kapitalizmus odlišuje len formou, ktorou sa nadpráca „žmýka“ od bezprostredných výrobcov. Nadpráca je teda v rámci týchto výrobných vzťahov neplatenou prácou a nadhodnota, ktorá touto nadprácou vzniká, je ziskom pre kapitalistu, nie pre toho, kto ju vyrobil. Inak povedané, pracujúci podľa Marxa spotrebuje väčšinu pracovného dňa na výrobu nadhodnoty, ktorú si medzi seba rozdelia rôzne osoby pod rôznymi zámienkami.
Kapitalistický výrobný spôsob teda určuje spôsob distribúcie, podľa ktorého vlastník získava produkty cudzej práce, čo je podľa Marxa akt vykorisťovania. Nadhodnota by podľa neho mala patriť tomu, kto sa svojou prácou podieľal na jej vytvorení, a nie tomu, kto sa priživuje na cudzej práci len vďaka tomu, že vlastní výrobné prostriedky. Marxova analýza kapitalistického vykorisťovania viedla mnohých neomarxistov k presvedčeniu, že Marx považoval kapitalizmus za nespravodlivý, a to aj napriek tomu, že termín „spravodlivosť“ odmietal používať.
Je základom hodnoty produktu práca?
Marxova teória vykorisťovania má však podľa viacerých marxistov vážne nedostatky. Problémom je najmä tzv. pracovná teória hodnoty, ktorá stojí za jeho analýzou vykorisťovania. Podľa pracovnej teórie hodnoty je základom hodnoty produktu práca. Väčšina ekonómov však odmietala chápať ako základ hodnoty produktu prácu. Kritizovala tento postoj ako formu naturalizmu. Veľkými kritikmi pracovnej teórie hodnoty boli napríklad konzervatívni liberáli Ludwig Mises či Peter Schumpeter, ale za ekonomicky nepoužiteľnú ju považovali aj mnohí marxisti, napr. Ota Šik, Jon Elster a Allen Buchanan. Na druhej strane, medzi jej obhajcov naďalej patria socialistickí ekonómovia Paul Cockshott a Allin Cottrell či neomarxista Guglielmo Carchedi.
Aj obhajcovia pracovnej teórie hodnoty však priznávajú, že tento koncept so sebou prináša mnohé otázniky. V komplexnej výrobnej štruktúre je napríklad veľmi ťažké určiť, kto konkrétne sa podieľal akým dielom na výrobe produktu. Aj keby sme chceli kritérium práce naplniť do bodky, išlo by často o neriešiteľný rébus. V prípade remeselníka, ktorý sám vyrobí svoj výrobok, nie je veľmi ťažké určiť, kto je jeho autorom. Ale v prípade masovej výroby je veľmi otázne, kto sa akou prácou podieľal na výrobe produktu. Ian Steedman v tejto súvislosti tematizoval problém tzv. heterogénnosti práce. Ako určiť, kto sa akou mierou a intenzitou podieľal na výrobe produktu, ak každý prispieva celkom inou prácou, niekto povedzme viac, iný menej kvalifikovanou?
Musíme prijať pracovnú teóriu hodnoty?
Odpovede marxistov na tento problém boli rôzne. Napríklad, podľa Cockshotta a Cottrella sa netreba vzdávať distribúcie podľa práce, pretože problém heterogénnej práce môžu vyriešiť tzv. koeficienty kvalifikovanej práce. Čo sa však týka najznámejších analytických marxistov, napríklad G. A. Cohena, Allena Buchanana, Johna Roemera či Jona Elstera, väčšina z nich pracovnú teóriu hodnoty v ekonomickom ponímaní odmietla. To však neznamená, že ju odmietli aj z morálneho hľadiska.
Ako som naznačil, viacerí neomarxisti sa zhodli na tom, že pracovná teória hodnoty nie je nevyhnutnou podmienkou teórie vykorisťovania. Stačí chápať pracovný čas iba ako podstatnú zložku hodnoty tovaru, nie ako jedinú zložku tejto hodnoty. Takáto interpretácia postačuje na to, aby bolo vykorisťovanie odsúdeniahodné z morálneho hľadiska. Stačí to na tvrdenie, že kapitalizmus, resp. súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov je z morálneho hľadiska pochybné. Marxisti ponúkli viaceré teórie vykorisťovania, ktoré sa neopierajú o striktne chápanú pracovnú teóriu hodnoty, no veľmi presvedčivo pracujú s morálnym posolstvom tohto Marxovho konceptu.
Vykorisťovanie ako mocenský vzťah (A. Wood)
V najjednoduchšej forme definoval koncept vykorisťovania neomarxista Allen Wood. Vykorisťovanie je podľa neho vynútená nereciprocita. Termín vynútená, ako dopĺňa Richard Arneson, odkazuje na štrukturálnu moc, ktorú majú v podmienkach kapitalizmu vlastníci nad výrobcami. Niekto by mohol namietnuť, že zamestnávatelia (alebo – ak sa nebojíte – buržuji) nikoho nenútia, aby pre nich pracoval, a tak nemožno hovoriť o vykorisťovaní, najmä nie, ak je podpísaný dobrovoľný kontrakt medzi vlastníkom a zamestnancom. Ako však upozorňuje Elster, existuje dôležitý rozdiel medzi nátlakom (coercion) a silou (force). Zamestnanca nikto nenúti (v zmysle použitia sily), aby sa zamestnal u konkrétneho zamestnávateľa, ktorý ho bude vykorisťovať. Ak však chce prežiť (resp. uchovať si svoju životnú úroveň), je často nútený zamestnať sa aj za nevýhodných podmienok. V tomto prípade ide o nepriamy nátlak, ktorý spĺňa definíciu vynútenej nereciprocity.
Ziyad Husami dodáva, že medzi dôležité faktory, ktoré ovplyvňujú výšku platov zamestnancov, patria aj existencia tzv. rezervnej armády nezamestnaných a relatívnosť sociálno-ekonomického minimálneho štandardu. Tým, že neexistuje nijaká exaktná predstava o sociálnom štandarde, môžu kapitalisti v konečnom dôsledku stláčať mzdu až na absolútne minimum. Ak môžu počítať s tým, že keď sa nedohodnú s jedným uchádzačom o miesto, majú v zálohe dostať ďalších, nič ich netlačí k tomu, aby sa s uchádzačom o miesto dohodli na vyšších platových podmienkach, než je absolútne nevyhnutné na zachovanie života pracovnej sily.
Niektorí kritici upozorňujú, že v podmienkach sociálnej politiky moderného sociálneho štátu zamestnanci môžu namiesto nevýhodných pracovných ponúk využívať sociálne dávky, a teda nie sú ani len nepriamo nútení zamestnať sa za nevýhodných podmienok. Ako však namieta Elster, sociálny štát tento problém nerieši. Sociálne dávky sú iba záchrannou sieťou. Nie sú nijakou atraktívnou alternatívou, ktorá by jednotlivcovi umožňovala rozhodnúť sa naozaj slobodne. Neomarxisti preto trvajú na tom, že medzi definičné znaky vykorisťovania patrí donútenie. Wood dokonca tvrdí, že ide o ústredný definičný znak vykorisťovania.
Vykorisťovanie ako nedostatok reciprocity (Gerald A. Cohen)
V teórii Geralda A. Cohena je najpodstatnejším znakom vykorisťovania nedostatok reciprocity. V čom však táto vzájomná nevýhodnosť spočíva? Podľa Cohena v tom, že vlastník si prisvojuje produkt, ktorý nevyrobil. Ako však dospieť k tomuto záveru, ak nepracujeme s pracovnou teóriou hodnoty? Cohen pripúšťa, že pri koncepte vykorisťovania je nevyhnutné narábať s pracovnou teóriou hodnoty, ale iba v morálne najelementárnejšom zmysle. Vôbec netreba tvrdiť, že jedine práca výrobcu určuje hodnotu výrobku. Ale hodnotu výrobku neurčuje práca, tak čo teda? Tvrdenie, že hodnota musí byť tvorená niečím, je podľa Cohena obyčajný predsudok. Hodnotu môžu tvoriť rôzne aspekty výroby. S istotou však možno povedať jedno: jednoduché vlastnenie výrobných prostriedkov nevytvára nijaký produkt. Ako dokladá Cohen, vykorisťovanie nespočíva v tom, že kapitalista (vlastník výrobných prostriedkov) získava hodnotu, ktorú vyrobí výrobca, ale v tom, že kapitalista získava hodnotu toho, čo výrobca vyrobí. Inak povedané, výrobca nevytvára hodnotu, ale produkt, ktorý má hodnotu. Je jasné, že bez výrobcov by nebolo produktov. Súkromní vlastníci by mohli vlastniť neúrekom výrobných prostriedkov, no bez práce výrobcov by nevyrobili nič. Bez ohľadu na to, že hodnotu výrobku neurčuje iba práca výrobcov, bez práce týchto výrobcov by jednoducho nebolo výrobku. Bez vlastníckeho vzťahu kapitalistu voči výrobným prostriedkom by však výrobok mohol byť vyrobený bez akýchkoľvek problémov. Ako tvrdí Wood v zhode s ekonómkou Joan Robinsonovou, vo výrobnom procese síce možno hovoriť o produktivite kapitálu, ale zaiste nie o produktivite aktu vlastnenia tohto kapitálu. To znamená, že kapitál je produktívny, ale kapitalista nie.
Cohen teda hovorí, že základnou myšlienkou vykorisťovania nie je žiadne striktné chápanie pracovnej teórie hodnoty (že len práca tvorí hodnotu), ale iba jednoduché morálne nespochybniteľné tvrdenie, že „práca tvorí to, čo má hodnotu“. Ako však dodáva Cohen, z tohto tvrdenia ešte nevyplýva Marxovo distribučné kritérium „každému podľa jeho práce“. Vyplýva z toho iba to, že výrobcovia sú vykorisťovaní, ak si vlastníci výrobných prostriedkov privlastňujú produkty, ktoré vyrobili. To však neznamená, že úplný nárok na tieto produkty majú práve výrobcovia. Podstata otázky sa teda posúva k distribúcii, resp. k otázke, aká má byť spravodlivá distribúcia medzi výrobcom a vlastníkom.
Vykorisťovanie ako nespravodlivá distribúcia (J. Roemer)
Neomarxisti pri definícii vykorisťovania čoraz väčšmi využívajú aj koncept distribúcie. Napríklad Arneson medzi definičné znaky vykorisťovania radí nerovnú distribúciu. O vykorisťovaní hovorí v prípade, ak medzi potenciálnym vykorisťovateľom a vykorisťovaným existuje neúmerná nerovnosť v príjmoch, ktorá nie je dôsledkom rovnako neúmernej záslužnosti vykorisťovateľa v procese výroby. Za sprievodný znak vykorisťovania považujú nerovnosť aj Cockshott a Cottrell. Oba javy (nerovnosť a vykorisťovanie) sa podľa nich navzájom podporujú. Základom je nerovné vlastníctvo výrobných prostriedkov, „ktoré núti väčšinu tých, ktorí ich nevlastnia, aby sa nechali vykorisťovať tým spôsobom, že predávajú svoju pracovnú silu majiteľom, čo potom vyvoláva rozsiahlu nerovnosť príjmov“.
Najvplyvnejším teoretikom distributívne chápaného vykorisťovania bol John Roemer. Základom jeho teórie hier bol koncept tzv. spoločensky nevyhnutného vykorisťovania. Podľa tejto koncepcie je vykorisťovanie tolerovateľné iba v takom prípade, ak by na tom po jeho odstránení boli horšie všetky spoločenské skupiny, vrátane vykorisťovaných. Ako dokladá Roemer, predstavme si model, v ktorom existuje kapitalistické vykorisťovanie na báze vlastníctva. Ak si vzápätí predstavíme, aká by bola čiastka per capita, ktorú by získal z celkového spoločenského produktu jednotlivý robotník a porovnáme túto čiastku s modelom, v ktorom by bolo kapitalistické vykorisťovanie nahradené iným, socialistickým modelom, zistíme, či by pre robotníka bolo odstránenie kapitalistického vykorisťovania výhodné. Roemer v tejto súvislosti hovorí o tzv. pravidle ústupu (withdrawal rule). Ak by skupina jednotlivcov, ktorí v rámci modelu kapitalistického vykorisťovania predstavujú priamych výrobcov, mohla racionálne považovať „ústup“ z tohto modelu k výhodnejšiemu modelu z hľadiska svojich životných šancí, nemožno hovoriť o spoločensky nevyhnutnom vykorisťovaní. Ako Roemer uzatvára, kapitalizmus produkuje netolerovateľné vykorisťovanie, pretože existuje lepší model (socializmus), ktorý by neprodukoval priepastne nerovnú distribúciu iba na základe vlastníctva výrobných prostriedkov.
Čo je to vykorisťovanie z morálneho hľadiska?
Ak by sme sa diskusiu neomarxistov o koncepte vykorisťovania pokúsili zhrnúť, dospeli by sme asi k týmto definičným znakom vykorisťovania: po prvé, nerovnosť moci, t. j. vzťah (nepriameho) prinútenia; po druhé, nerovnosť zásluh, t. j. vzťah vzájomnej nereciprocity; po tretie, nerovnosť odmien, t. j. vzťah nerovnosti z hľadiska distribúcie. Väčšina marxistov sa zároveň zhoduje v tom, že vykorisťovanie je vzťahom medzi priamym výrobcom a vlastníkom, ktorý sa na výrobe priamo nepodieľa. Vo všeobecnosti označujú neomarxisti vykorisťovanie za akt nespravodlivosti, ktorý je nevyhnutné prekonať iným výrobným vzťahom. Jednotliví neomarxisti kládli rôzny dôraz na jednotlivé definičné znaky vykorisťovania.
Ak chápeme termín vykorisťovanie týmto spôsobom, možno ho veľmi presvedčivo využívať v rámci morálnej a politickej argumentácie. Nemusíme byť pritom presvedčení marxisti či nebodaj „boľševici“. Nepotrebujeme ani obhajovať pracovnú teóriu hodnoty, ako sa občas mylne predpokladá. To neznamená, že pracovná teória hodnoty je zákonite chybná z ekonomického hľadiska. Znamená to len toľko, že aj keď človek nie je presvedčený o základných ideách marxizmu, koncept vykorisťovania môže používať na báze elementárnych morálnych úvah. Mocenská dominancia, vynútená nereprocita a nespravodlivá distribúcia sú všetky prítomné aj v dnešnej spoločnosti. Prečo by sme sa takýmto podmienkam mali báť prisúdiť tradičný výraz „vykorisťovanie“? V slušnej demokratickej diskusii by tento pojem rozhodne nemal byť súčasťou akejkoľvek orwellovskej karantény, ktorá by znemožňovala jeho používanie. Keď totiž hovoríme o sociálnej spravodlivosti, o slobode a o demokracii, koncept vykorisťovania môže byť veľmi užitočný tak vo filozofii, ako aj v politike. Som presvedčený, že keby sme takto postupne objasnili aj ďalšie pojmy, ktoré tradične využíva marxistická ľavica, zistili by sme, že sa nemusíme báť používať ani také výrazy ako kapitalizmus, robotnícka trieda či buržoázia.
Slovenská občianska spoločnosť raz možno vyspeje natoľko, že bude schopná používať pojmy, ktoré sú skloňované na najvýznamnejších európskych či amerických univerzitách. Jedno je však isté: bez ohľadu na to, či sa naši tendenční intelektuáli konečne odhodlajú pomenúvať veci pravými menami, nezmení sa nič na tom, že žijeme v korporatívnom kapitalizme, že veľkú časť spoločnosti vykorisťuje buržoázia a že robotnícka trieda stále existuje. Aby nás však neoznačili za „boľševikov“, ukončime túto úvahu tak, ako sa dnes patrí – vzorovo eufemisticky: žijeme v slobodnom a demokratickom trhovom prostredí, ktoré stojí na vznešených hodnotách súkromného vlastníctva a voľnej výmeny. A hoci v našom hospodárskom živote badať určitú dominanciu veľkých akciových spoločností, väčšina ľudí žije vďaka našim iniciatívnym, tvorivým, dobráckym a zodpovedným podnikateľom v nebývalej prosperite a blahobyte. A hoci sa výnimočne nájdu aj takí nezodpovední podnikatelia (ale skutočne len výnimočne!), ktorí slabo platia svojich zamestnancov, máme stovky dôvodov na to, aby sme verili, že aj títo zamestnanci sa raz vďaka nášmu slobodnému a otvorenému zriadeniu dočkajú starých známych – „svetlejších zajtrajškov“... Niekedy sa jednoducho zdá, že irónia je to posledné, čo nám ostalo...
Autor je politológ a filozof
V texte sú pasáže z knihy Späť k Marxovi?, ktorá autorovi tento týždeň vychádza vo vydavateľstve Slovenskej akadémie vied VEDA.
