Trochu inak o predaji emisií
Rozbúrené vody diskusií, koľko vlastne Slovensko dostalo za tonu „teplého vzduchu“, sa pomaly utišujú a potvrdzujú starú pravdu politických matadorov. Tá pripomína tvorivú aplikáciu výroku sexuológa docenta Plzáka (ktorého autorstvo on sám vytrvalo popiera): zapierať, zapierať, zapierať. Paradoxne sa vďaka menovanému škandálu aj širšia verejnosť dozvedela, že existujú nejaké emisie na predaj. To všetko v kľúčovom roku 2009, keď sa v decembri zíde svetová politická špička, aby na rokovaní v Kodani rozhodla, ako ďalej s politickými ambíciami a opatreniami proti zmene klímy. To je oný globálny problém, ktorý Václav Klaus vedno s niekoľkými slovenskými „mysliteľmi“ považuje za neexistujúci, bohapustý výmysel mimovládnych organizácií a sfanatizovaných vedcov. Zrejme s priamou telefónnou linkou na drvivú väčšinu svetových lídrov, manipulujúc ich diaľkovo tajomnými lúčmi.
Ale teraz trochu vážne. V roku, v ktorom sa na Slovensku hádame, koľko stojí tona CO2 a kto sa ukrýva za svetovým sprisahaním vedy voči voľnému obchodu a „slobode jednotlivca“, stojí svet pred závažnými výzvami. K Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy pristúpili od jeho vzniku v roku 1992 takmer všetky štáty sveta. Ak teda nerátame Somálsko a Irak s pozorovateľským štatútom a Západnú Saharu, kde to asi nemal kto podpísať. Smernica vyjadruje globálny konsenzus, že zmena klímy už naozaj prebieha. Následne sa k tomuto dohovoru prijal v roku 1992 vykonávací protokol známy ako Kjótsky protokol. V ňom sa priemyselné štáty sveta zaviazali k individuálnym cieľom znižovania emisií. Za referenčnú úroveň sa považuje rok 1990, v porovnaní s ktorým sa Slovensko zaviazalo znížiť svoje emisie o 8 percent. Ako správne tušíte, začiatok deväťdesiatych rokov znamenal kolaps mnohých odvetví ťažkého priemyslu, ale aj nástup nových technológií, ktoré radikálne znížili množstvo emisií. Záväzky sme splnili a prekročili. Namiesto o ôsmich percent sme emisie znížili o 23 percent.
Keďže Kjótsky protokol vychádza z aplikácie trhových mechanizmov, sú v ňom zakomponované aj takzvané flexibilné mechanizmy. Zjednodušene sa dá povedať, že vychádzajú z princípu nízko visiaceho ovocia. Keď trháte hrušky, je pre vás relatívne jednoduché chytiť tie nad zemou, no čím vyššie, tým je táto činnosť náročnejšia. Podobne to platí s jablkami. Inými slovami, radikálne znížiť emisie v 50-ročnej elektrárni spaľujúcej uhlie je ľahšie (a lacnejšie) ako robiť to isté v najmodernejšej prevádzke, kde sa umenie manažmentu väčšinou zameriava najmä na to, koľko ľudí ešte môže vyhodiť, aby im neskolabovala prevádzka a ľudia neskončili na infúziách. Takže napríklad pre Japonsko je výhodnejšie investovať do nákupu CO2 zo Slovenska ako dosiahnuť tie isté hodnoty znižovaním emisií doma.
Pôvodne zaujímavý nápad však nepočítal s tým, že mnohé transformujúce sa krajiny prídu vďaka tejto možnosti k peniazom ako slepé kura k zrnu. Odtiaľ pochádza od začiatku kritizovaný problém tzv. „horúceho alebo teplého vzduchu“ (hot air). Inými slovami, prázdnych emisných kreditov, za ktorými nestojí žiadne veľké úsilie ani investície. Slovenská politická reprezentácia vlastne používaním tohto označenia nepriamo priznala, že chápe etický rozmer celého problému. Alebo možno aj nie. Pre terminologickú správnosť teda upustíme od označenia „teplý vzduch“ a ďalej budeme hovoriť o emisných kreditoch (Assigned Amount Units). Aby sa aspoň nejako zdôvodnilo, prečo sa nakupujú kredity od štátov, ktoré k nim takto ľahko prišli, vytvoril sa koncept zelených investícií. To znamená, že krajiny ako Slovensko by utŕžené peniaze mali investovať do ďalšieho znižovania emisií. Napríklad zatepľovaním domov. Ak na to teda ešte po garážových transferoch niečo zostane.
Platnosť Kjótskeho protokolu sa končí v roku 2012 a ak sa má včas schváliť jeho pokračovanie, musí sa politické rozhodnutie prijať čo najskôr. Ratifikácia v parlamentoch môže trvať ďalšie tri roky. Preto je Kodanská schôdzka štátov taká dôležitá. Lídrom negociácií bude Európska únia. Pod progresívnym švédskym predsedníctvom navrhne podľa publikovanej rokovacej pozície za svoj cieľ do roku 2020 znížiť emisie skleníkových plynov o 20 percent. Ak sa pridajú aj rozvojové krajiny, je ochotná zaviazať sa na zníženie až na 30 percent. Cieľom je udržať globálne otepľovanie pod hranicou dvoch stupňov Celzia. Táto hranica sa ešte považuje z pohľadu dopadov na životné prostredie a na človeka realizovateľná. Je veľmi otázne, či aj teoretických 30 percent postačí na stabilizovanie nepriaznivých trendov. Koalícia environmentálnych mimovládnych organizácií publikovala začiatkom júna 2009 správu, podľa ktorej je v rozvinutých krajinách na dosiahnutie cieľa dvoch stupňov Celzia potrebná redukcia najmenej o 40 percent. Paradoxne to tvrdí vo svojom stanovisku ku Kodanskej schôdzke aj Čína, ktorá však zároveň nehovorí nič o zodpovednosti rozvíjajúcich sa ekonomík. Táto skutočnosť naznačuje ďalšiu rovinu globálnej diskusie o zmene klímy.
Svetový diškurz si už dávno nekladie otázku, či za klimatologické zmeny môže človek, alebo „vyššia sila“, aj keď tomu naši klimo-skeptici asi nebudú veriť. V súvislosti s tým sa totiž vedie boj o právo rozvojových krajín na rozvoj, zápas o politickú a ekonomickú zodpovednosť globálneho Severu a v dôsledku toho aj o to, koľko percent (a teda miliárd eur) to bude koho stáť. Ako bude vyzerať dohoda, ktorá vzíde z Kodane, nie je jasné. Svetoví lídri všakavizujú, že dohoda bude. Ak sa nestane zázrak, skončí pre Slovensko v roku 2012 aj zisk z obchodovania s emisnými kreditmi. Preto by sa zdroje, ktoré získavame z ich predaja, mali strategicky umiestniť do oblastí, kde máme možnosti znižovať emisie a plniť tak budúce záväzky našej krajiny v rámci Európskej únie. Ak by sme však chceli, aby Slovensko progresívne stúplo nad ich rámec, dostávame sa zrejme už do oblasti science-fiction.
