Reklama
Zľavy na wellness pobyty
Reklama

Dve revolúcie Teng Siao-pchinga

M ao Ce-tung, ktorý vládol v Číne takmer celých tridsať rokov, umrel 9. septembra 1976 a zanechal túto najľudnatejšiu krajinu sveta bez toho, aby ešte za života jasne určil svojho nástupcu.
Počet zobrazení: 1104
2309_14_Teng_Siao-pching_foto_archiv_autoraCB-m.jpg

Nezáleží na tom, či je mačka biela alebo čierna, hlavné je, že chytá myši.
Porekadlo z provincie S´-čchuan použil Teng Siao-pching po prvýkrát
na zasadaní sekretariátu Komunistickej strany Číny v Kantone v roku 1961.


Mao Ce-tung, ktorý vládol v Číne takmer celých tridsať rokov, umrel 9. septembra 1976 a zanechal túto najľudnatejšiu krajinu sveta bez toho, aby ešte za života jasne určil svojho nástupcu. Skutočný mocenský boj vo vedení nastal teda až potom, keď sa už ani jedna frakcia komunistickej strany nemohla spoliehať alebo odvolávať na jeho ochranu. V prvých dňoch po smrti Veľkého kormidelníka (jeho často používané kultové meno) to vyzeralo tak, že prevahu majú radikáli združení okolo Maovej manželky Ťiang Čching. Boli to hlavní vykonávatelia Maovej vôle počas tak-zvanej kultúrnej revolúcie, ktorá uvrhla krajinu do chaosu a násilia na celé desaťročie.

Prekvapenie nastalo 11. októbra, keď pricestoval do Pekingu na oficiálnu návštevu premiér Papuy – Novej Guiney Michael Somare. Ani počas rozhovorov, ani na slávnostnej recepcii už nebolo vidieť nikoho z povestného „gangu štyroch“, ako zvykli v zahraničných médiách nazývať túto skupinu radikálov. O dva dni zmizli z obchodov aj ich fotografie a 15. októbra sa objavili v nástenných novinách prvé zmienky o nich ako o pučistoch a nepriateľoch štátu.

Z úzadia sa do popredia začal opäť predierať bývalý generálny tajomník strany a neskôr výkonný podpredseda vlády Teng Siao-pching. Bol to doslova nezmar. Počas svojej politickej kariéry bol trikrát zvrhnutý zo všetkých funkcií, aby sa zakaždým vrátil plný sily a ešte väčšieho odhodlania. V júli 1977 sa vtedy už 73–ročný Teng opäť ujal predchádzajúcich funkcií, aby udal krajine nový smer vývoja. Odvtedy sa s jeho menom spája celý nasledujúci ekonomický úspech Číny.

Večný rebel
Teng Siao-pching sa narodil 22. augusta 1904 v dedine Pai-fang v provincii Sečuan v rodine bohatého roľníka. Ako šestnásťročný odišiel do Francúzska, kde pracoval v automobilke a tam pod vplyvom ďalšieho rodáka, revolucionára Čou En-laja vstúpil do komunistickej strany. Krátky čas potom študoval v Moskve a po návrate domov sa naplno zapojil do revolučnej činnosti. Prvýkrát sa dostal do konfliktu s ľavicovými radikálmi v strane v roku 1933 a na krátky čas stratil svoj post vedúceho oddelenia propagandy v provincii Ťiang-si.

Zúčastnil sa na povestnom Dlhom pochode, počas ktorého sa revolučná armáda spolu s celým vedením strany presunula z ohrozených oblastí na bezpečné základne v odľahlej provincii Šen-si. Po vzniku Čínskej ľudovej republiky zastával post generálneho tajomníka strany, ale pre rozdielne názory na ekonomiku sa často dostával do sporu s predsedom Maom. Prejavilo sa to najmä po neúspechu Maovej dobrodružnej politiky „Veľkého skoku“, ktorej cieľom bolo formou aktivizácie širokých más dosiahnuť nebývalý rast čínskej ekonomiky. Výsledkom bol hospodársky úpadok a hladomor. Preto sa Teng rozhodol riešiť problém tým, že vrátil roľníkom záhumienky. Samozrejme, bez súhlasu najvyššieho vedenia. Keď sa to Mao Ce-tung dozvedel, zmohol sa vraj iba na otázku: „Ktorý cisár to nariadil?“

Keď v strane následne prepukol mocenský boj, Mao si povolal na pomoc mládež, čím sa zápas o moc premenil na boj proti všetkému starému. Hovorilo sa tomu kultúrna revolúcia. Povestní červení gardisti vtedy rozpútali politický teror, ktorému padli za obeť početní funkcionári nesúhlasiaci s koncepciami Mao Ce-tunga. Kritike, ponižovaniu a prenasledovaniu bol vystavený aj Teng Siao-pching ako „najvyššie postavená osoba kráčajúca kapitalistickou cestou“. Prišiel o všetky pozície v strane a skončil ako robotník v traktorovom opravárenskom závode v provincii Ťiang-si. Jeho syna červení gardisti dokonca prinútili vyskočiť z okna. Odvtedy bol ochrnutý a mohol sa pohybovať iba na invalidnom vozíku. Po skončení kultúrnej revolúcie bolo opäť treba dať do poriadku hospodárstvo, preto premiér Čou En-laj presvedčil Maa, že potrebuje Tenga ako výkonného podpredsedu vlády. Tak sa Teng na krátky čas vrátil do Pekingu a hovorilo sa o ňom ako o možnom nástupcovi na post premiéra. Lenže Čou En-lajovi postihnutému rakovinou už neostalo veľa síl, aby dotiahol svoje plány do konca. V januári 1976 zomrel a Mao si spomenul, ako ho Teng predtým často ignoroval a robil si všetko po svojom. A 15. januára, v deň premiérovho pohrebu, videli Tenga na verejnosti na dlhý čas naposledy. V tlači sa objavili útoky na „ľudí kráčajúcich kapitalistickou cestou“. Keď sa aprílové Sviatky čistoty a jasu (čínsky variant Pamiatky zosnulých) premenili v Pekingu na nostalgiu za Čou En-lajom a objavili sa skryté narážky na samotného Maa a jeho manželku, radikáli v tom videli predĺženú Tengovu ruku. Chorľavý Mao sa rozhodol zasiahnuť ešte raz. „Ten človek nikdy nepokladal triedny boj za rozhodujúcu úlohu. Všetko pre neho bolo rovnaké – čierna alebo biela mačka, marxizmus alebo imperializmus,“ konštatoval. Zbavil Tenga všetkých funkcií a vykázal ho do Kantonu. Lenže, v duchu svojej vlastnej politiky stavať proti sebe rozličné frakcie, nepovýšil do vedúcej straníckej funkcie nikoho zo skupiny radikálov, ale málo známeho šéfa bezpečnosti Chua Kuo-fenga. O štyri mesiace skonal aj samotný Mao Ce-tung, čo otvorilo dvere nielen na likvidáciu skupiny okolo Maovej manželky, ale aj na ďalšiu skorú rehabilitáciu Teng Siao-pchinga.

Kritika skupiny radikálov vedených Maovou manželkou Ťiang Čching sa čoskoro stala záležitosťou celej krajiny. Začali sa proti nim zhromažďovať dôkazy, ktoré by obstáli aj pred súdom. Hovorilo sa, že v čase, keď boli pri moci, krivo obvinili a perzekvovali 729 511 osôb a zapríčinili smrť 34 800 osôb.

Následné personálne zmeny súvisiace s odstraňovaním prívržencov radikálov nadobudli takmer rozmer čistiek z čias takzvanej kultúrnej revolúcie. S tým rozdielom, že v tomto období pre zmenu odstraňovali jej najaktívnejších realizátorov. Teng sa teda rozhodol dôsledne zúčtovať so všetkými, ktorí mu celé desaťročia robili príkoria. A naopak, rehabilitovaní boli nielen bývalí stranícki funkcionári, ktorí upadli do nemilosti počas kultúrnej revolúcie, ale aj tí, ktorých predtým označili za statkárov a kulakov. Bol to teda výrazný ústup od Maovej ideologickej línie triedneho boja.

Zaujímavé je, že kritika sa dlho vyhýbala Mao Ce-tungovi. Teng teda nesledoval príklad sovietskeho vodcu Nikitu Chručšova, ktorý postupne stupňoval kritiku Stalina a pripisoval mu vinu za všetko zlé, s evidentnou snahou očistiť seba a tých, ktorí Stalinovi dlhé roky verne slúžili. Nakoniec chcel tohto diktátora doslova vymazať z dejín a pamäti národa. Teng si, na rozdiel od Chruščova, zvolil vyváženejší, ba mohli by sme povedať až „dialektický“ postoj. „Maove zásluhy sú prvoradé a chyby druhoradé,“ vyhlásil a snažil sa pomer Maovho dobra a zla vyjadriť aj matematicky, keď tvrdil, že Mao bol zo „siedmich častí dobrý a z troch zlý“.

Tengova prvá revolúcia
Pre ďalšie smerovanie krajiny sa stalo rozhodujúcim tretie plenárne zasadanie Ústredného výboru KS Číny v decembri 1978, ktoré schválilo politiku reforiem, modernizácie a otvárania voči svetu. Začalo obdobie dlhodobého ekonomického rastu, ktorý prekvapil aj mnohých expertov.

Na tomto mieste je vhodné ukázať, aká bola v Číne v čase, keď prevzal opraty riadenia Teng Siao-pching. Tretina Číňanov nemala elektrinu, v mestách pripadli na jedného člena rodiny štyri štvorcové metre bytovej plochy. Tridsať percent dospelého obyvateľstva nevedelo čítať a písať. Ročná spotreba mäsa bola trinásť kilogramov na osobu, hrubý spoločenský produkt prepočítaný na jedného obyvateľa dosahoval niečo vyše 200 dolárov ročne.

Na rozdiel od neskoršej Gorbačovovej prestavby, ktorá nebola nič iné, iba iná forma direktívneho riadenia zhora, začínala sa čínska reforma na tej najnižšej úrovni a nechala voľný priestor aj iniciatíve jednotlivca. Najradikálnejšou zmenou bolo v tom období zrušenie Maových roľníckych komún a prideľovanie pôdy rodinám na 50 rokov s možnosťou ďalšieho predĺženia prenájmu. Výsledky sa prejavili čoskoro. Vznik rodinných fariem prispel k tomu, že produkcia obilia dosiahla v roku 1984 výšku 400 miliónov ton, čím sa Čína stala sebestačnou.

Zmeny nastali aj v priemysle. V pobrežných regiónoch vznikli už v roku 1979 štyri osobitné ekonomické zóny zvýhodňujúce zahraničných investorov. O niekoľko rokov sa svetu otvorilo štrnásť pobrežných miest a neskôr reformy postupovali ďalej do vnútrozemia. Reformy prispeli k tomu, že v rokoch 1978 až 1988 sa hrubý spoločenský produkt zvýšil šesťkrát, poľnohospodárska produkcia stúpla o dvesto percent. V nasledujúcom desaťročí dosahovala čínska ekonomika až dvojciferný rast a nastalo výrazné zvýšenie životnej úrovne Číňanov. Čína svojimi výrobkami doslova zaplavila celý svet.

Teng Siao-pching síce nezastával nijakú vedúcu funkciu, bol iba podpredsedom vlády, ale napriek tomu nik nepochyboval o tom, že je to on, kto drží kormidlo krajiny pevne vo svojich rukách. Rešpekt si získal aj za hranicami, kde dokázal obratne ťažiť zo všeobecnej predstavy, že spory medzi Sovietskym zväzom a Čínou sú neriešiteľné a ich nepriateľstvo bude pretrvávať. Spojené štáty americké teda vsadili na svojho slabšieho nepriateľa, ktorý je však zároveň nepriateľom ich nepriateľa. Už v roku 1979, teda krátko po začiatku reforiem, navštívil Teng Washington, kde dosiahol, že Spojené štáty americké prerušili diplomatické styky s Taiwanom a uznali, že tento ostrov je integrálnou súčasťou Číny. O päť rokov neskôr dosiahol s Veľkou Britániou historickú dohodu, na základe ktorej sa Hongkong v roku 1997 opäť pripojil ku kontinentálnej Číne. Teng sľúbil zachovať existujúci správny systém tejto britskej kolónie ešte nasledujúcich 50 rokov. Podobne sa skončilo koloniálne panstvo Portugalska nad Macaom. O pár rokov neskôr, po skončení studenej vojny, keď Sovietsky zväz už nepredstavoval hrozbu a úhlavného nepriateľa, Spojené štáty americké a Británia svoje sľuby a záväzky voči Číne mnohokrát oľutovali.

Tengova hlavná zásluha spočíva v tom, že dokázal spojiť socialistické plánovanie, ktoré vo východnej Európe už prestávalo fungovať, s kapitalistickým trhom, aj keď sám hovoril, že nejde o vôbec nič nové. Vo svojich ekonomických rozboroch tvrdil: „Žiadna kapitalistická ekonomika sa neobíde bez zásahu štátu, rovnako ako socialistické krajiny by sa nemali celkom brániť vplyvu trhu; v oboch prípadoch ostáva trh a plánovanie púhymi ekonomickými prostriedkami.“ Osobitný čínsky príspevok spočíva zrejme v tom, že toto všetko sa deje v podmienkach stability, ktorú zaručuje komunistické vedenie. Na rozdiel od Číny, úsilie reformovať Sovietsky zväz sa skončilo ekonomickým rozvratom, spoločenským chaosom a nakoniec aj rozpadom celého impéria.

Teng si uvedomoval, že čínska reforma a modernizácia prinesie so sebou aj početné problémy. „Keď otvoríme okno, dovnútra sa dostane nielen čerstvý vzduch, ale aj muchy,“ povedal pri jednej príležitosti. A vedel, čo hovorí. Otvoril do sveta nielen povestné symbolické okno, ale v niektorých regiónoch boli do sveta dokorán otvorené už aj dvere. Krajina sa teda musela začať zaoberať problémami, ktoré dovtedy nepoznala, alebo na ktoré už zabudla. Prísnu disciplínu z čias Mao Ce-tunga, proletársku skromnosť a odriekanie v prospech revolúcie, nahradila korupcia, pribúdali zbohatlíci, ktorí okato dávali najavo svoj rýchlo nadobudnutý majetok. Šírila sa prostitúcia, rástla zločinnosť. Začali sa hlasno ozývať tí, ktorí s nostalgiou spomínali na staré zlaté Maove časy, keď síce boli všetci chudobní, ale rovnako chudobní, zároveň však mali pocit pokoja, bezpečnosti a určitej sociálnej istoty.

Dilema: reformy alebo stabilita?
Desať rokov od začiatku reforiem sa Čína dostala na ďalšiu križovatku, keď bolo treba rozhodnúť, ako ďalej. Či reformy spomaliť a krajinu stabilizovať, alebo ich ešte viac urýchliť, aby ľudia čo najskôr pocítili aj pozitíva zmien. Hrozilo prehrievanie ekonomiky, krajinu trápila vysoká inflácia a spomínané nové neduhy, ktoré prileteli ako „muchy“ spolu s reformou a otváraním voči svetu. Problémy začali úradom prerastať cez hlavu. V odpovedi na otázku ako ďalej, sa vo vedení vytvorili dve protichodné skupiny, pričom jednej z nich prišla na pomoc ulica. Atmosféra začala pripomínať situáciu krátko pred Maovou kultúrnou revolúciou. S tým rozdielom, že na univerzitách sa tentoraz objavili plagáty požadujúce, aby sa k Tengovým štyrom modernizáciám (poľnohospodárstvo, priemysel, veda a armáda) pridala aj piata – demokracia.

V apríli 1989 nečakane zomrel proreformný Chu Jao-pang, ktorý bol dva roky predtým zosadený z funkcie generálneho tajomníka strany, lebo nedokázal skoncovať s demonštráciami študentov a nevedel zaručiť stabilitu v krajine. Ako predtým pri podobných príležitostiach, zmenila sa aj tryzna na jeho počesť na Námestí nebeského pokoja v Pekingu na demonštráciu, ktorej účastníci volali po urýchlení reforiem. Objavili sa dokonca plagáty kritizujúce Teng Siao-pchinga. Do toho sa navyše zamiešala historická oficiálna návšteva najvyššieho sovietskeho predstaviteľa Michaila Gorbačova, ktorá pritiahla pozornosť svetových médií. Peking bol odrazu plný novinárov a vysokej politiky a svetové médiá plné Pekingu. Pre časť demonštrujúcich študentov to bola vhodná príležitosť na to, aby sa zviditeľnili pred svetom. Preto vyhlásili 13. mája 1989 na námestí hladovku.

O následných udalostiach na Námestí nebeského pokoja existujú početné verzie, ale väčšina z nich nepostrehla základný fakt. Neudialo sa tam nič iné, iba to, čo už mnohokrát predtým, keď v čínskom vedení bojovali medzi sebou dve skupiny. Jedna z nich si tradične prizvala na pomoc toto námestie. Lenže v tomto prípade sa situácia iniciátorom vymkla z rúk. Námestie sa preplnilo, lebo do Pekingu medzitým dorazili aj študenti z ostatných miest a provincií. Do hlavného mesta cestovali zadarmo, dožadovali sa bezplatnej stravy, od ostatných cestujúcich dokonca vyberali poplatky na svoje ďalšie aktivity. Vyzeralo to tak, ako keby opäť ožil duch kultúrnej revolúcie. Príslušníci staršej generácie, a aj Teng Siao-pching osobne, mali s ňou vlastné smutné skúsenosti.

Boj vo vedení Číny vyvrcholil kritikou generálneho tajomníka strany Čao C´-janga, ktorému pripísali na vrub iniciovanie demonštrácií. Vláda na naliehanie premiéra Li Pchenga vyhlásila v Pekingu stanné právo a generálny tajomník Čao dostal stranícku úlohu protesty zastaviť. Išiel teda na námestie medzi demonštrantov a so slzami v očiach ich prosil, aby ukončili svoje akcie a odišli preč, lebo svojím konaním ohrozujú reformy. Vodcovia demonštrácií však jeho požiadavku odmietli – už ho nepotrebovali.

Veľká časť študentov síce opustila námestie, ale vodcovia demonštrantov pochopili, že ich odchod by sa mohol vnímať ako ich osobná prehra. Podľa čínskej tradície by tak stratili tvár. Rozhodli sa preto v akciách pokračovať. Vyšetrovanie neskôr ukázalo, že mnohí si naozaj želali krviprelievanie, v nádeji, že to povedie k celosvetovým protestom, všeobecnému nepokoju v krajine a k následným politickým zmenám. Situáciu na námestí skomplikoval aj fakt, že z provincií práve dorazili nové, čerstvé skupiny študentov a mládeže, ktoré mali svoje vlastné predstavy o svojej dejinnej úlohe.

V noci na 4. júna 1989 armáda obkolesila námestie a naposledy demonštrujúcich vyzvala, aby odišli. Výzvu poslúchlo asi päťtisíc študentov. Armáda ešte stále taktizovala. Najskôr vyslala proti demonštrantom nováčikov, ktorí síce mali zbrane, ale bez streliva. Radikálne skupiny na námestí si s nimi ľahko poradili a niektorí z nich dokonca potom pózovali s ukoristenými zbraňami pred novinármi. Nepochopili, že práve to armáda potrebuje ako zámienku, aby mohla prejsť k definitívnemu zásahu pomocou tankov a obrnených transportérov. Odhaduje sa, že na námestí zahynulo počas tej noci asi tristo demonštrantov. Stovky ďalších skončili vo väzení.

Obdobie zarazeného ticha
Nasledovalo to, čo vo svete dostalo názov krátke obdobie zarazeného ticha. Prístup na námestie bol zakázaný, Čao C´-janga zbavili funkcie generálneho tajomníka, ale na prekvapenie – nevystriedal ho Li Pcheng, ktorý presadil tvrdý zásah proti demonštrantom. Naopak, kritizovali ho za to, že zbabral vojenský zásah. Šéfom strany sa stal Ťiang Ce-min, starosta Šanghaja, ktorý, na rozdiel od Čao C´-janga dokázal demonštrácie vo svojom meste vyriešiť pokojne a formou diskusie.

Zaujímavý bol v tých dňoch aj postoj samotného Teng Siao-pchinga. Rok predtým sa síce vzdal všetkých funkcií a ostal mu iba vplyvný post predsedu Ústrednej vojenskej komisie Komunistickej strany Číny, ale napriek tomu pred zásahom armády záhadne mlčal. Krátko po udalostiach na námestí vystúpil pred zhromaždenými vojakmi, aby vzdal hold tým príslušníkom armády, ktorí zahynuli počas zásahu na námestí. K dovtedajším interpretáciám udalostí zo štvrtého júna dodal ešte jednu, čím nadobudli medzinárodný rozmer: rebeli podľa Tenga sledovali dva ciele. Prvým bolo zvrhnutie komunistickej strany a druhým odstránenie socialistického systému a nastolenie buržoáznej republiky úplne závislej od Západu. „Nikdy nesmieme zabudnúť na krutosti našich nepriateľov, nikdy nesmieme voči nim prejaviť milosrdenstvo a ani náznak odpustenia,“ vyhlásil deviateho mája 1989. O pol roka neskôr, keď socialistické krajiny východnej Európy prechádzali búrlivými zmenami a samotný Sovietsky zväz zažil krátko na to svoj vlastný kolaps a následný hospodársky a vojenský úpadok, Teng to vnímal ako možný obraz vlastnej krajiny v prípade, keby sa zásahu na Námestí nebeského pokoja nebol uskutočnil. Opäť sa potvrdila stará pravda, že autoritatívne režimy nekončia vtedy, keď vystupňujú útlak, ale vtedy, keď sa u nich prejaví prvý náznak ich slabosti.

Dva mesiace po zásahu na Námestí nebeského pokoja sa Teng stiahol do úzadia. Zdalo sa, že definitívne, lebo odstúpil aj z poslednej funkcie predsedu Ústrednej vojenskej komisie KS Číny. Vyzeralo to tak, že Teng bol „odídený“ už po štvrtý raz a že vo vedení strany nadobudlo prevahu konzervatívne krídlo, ale napriek tomu nastala určitá zmena hodná pozornosti. Teng totiž svojím odchodom do penzie vstúpil do histórie ako prvý politik Čínskej ľudovej republiky, ktorý opustil svoje funkcie inak ako formou štátneho pohrebu alebo upadnutím do nemilosti.

Tengova druhá revolúcia
V Číne sa medzitým diali čudné veci. Pol roka po zásahu na Námestí nebeského pokoja som mal možnosť navštíviť Peking ako novinár. „Zarazené ticho“ síce ešte trvalo, ale vedenia zahraničných firiem už boli späť a pokračovali v budovaní „socialistickej trhovej ekonomiky“. Čínskych predstaviteľov vtedy skôr zaujímali udalosti v Prahe po 17. novembri 1989, ktoré vnímali ako paralelu s tým, čo sa stalo v Pekingu. Na Námestie nebeského pokoja, kde som mohol v tichosti a novembrovom mraze osamote meditovať, som sa dostal iba na osobitné povolenie. V januári 1990 úrady tam opäť umožnili voľný prístup námestie, takže to vyzeralo, akoby sa situácia vrátila k normálu. Ibaže Teng Siao-pching nebol s najnovším vývojom v krajine spokojný. Revolta študentov ho presvedčila o tom, že pre Čínu síce existuje nebezpečenstvo sprava, najmä keď je podporované zo zahraničia, ale zásah na námestí ho utvrdil v názore, že pre reformy je ešte väčším nebezpečenstvom tlak konzervatívnej ľavice. Rozpad Sovietskeho zväzu po neúspešnom puči proti Gorbačovovi bol preňho len ďalšou skúškou správnosti, podľa ktorej čínske vedenie postupovalo 4. júna 1989 správne, ale podľa ktorej treba zároveň urýchliť aj reformy.

Na jar 1992 uskutočnil penzionovaný politik, osemdesiatsedemročný Teng Siao-pching, prekvapujúcu cestu po južných provinciách Číny, kde sa pozitívne výsledky jeho reforiem prejavili najvýraznejšie. Vo svojich prejavoch vyzýval na urýchlenie reforiem a tvrdil, že pre krajinu predstavujú najväčšie nebezpečenstvo útoky zľava od konzervatívcov. Zaujímavé je, že čínske médiá o jeho ceste dlho mlčali, čo potvrdzovalo chýry, že sú v rukách konzervatívcov. Zápas o budúcu orientáciu Číny sa teda ešte neskončil. Až o dva mesiace sa začali objavovať v časopisoch prvé „oneskorené reportáže“ o Tengovej ceste a výzvy k ďalšej modernizácii a k novým reformám. Hovorilo sa, že prelomom sa stal postoj nového generálneho tajomníka strany Ťiang Ce-mina, ktorý sa definitívne pridal na stranu reformistov.

V poradí XIV. zjazd Komunistickej strany Číny, ktorý sa uskutočnil v októbri 1992, sa stal triumfom Teng Siao-pchinga, aj keď na ňom neprehovoril ani slovo a zúčastnil sa iba na jeho záverečnom zasadaní. Zjazd sa niesol v duchu jeho ekonomickej reformy a odhodlania pokračovať v budovaní toho, čo dostalo názov „socializmus s čínskymi črtami“ alebo „socialistická trhová ekonomika“.

Lenže, skutočným triumfom jeho druhej revolúcie sa stalo to, že presadil novú formu nástupníctva, ktorá mala zabezpečovať stabilitu a kontinuitu vývoja. História posledných desaťročí overená aj udalosťami na Námestí nebeského pokoja ho utvrdili v presvedčení, že tradičný boj v najvyššom vedení vrhal Čínu permanentne do chaosu. Preto sám šiel príkladom, ako treba postupovať v budúcnosti.

Keď sa v roku 1987 vzdal všetkých funkcií, ostal mu iba post predsedu Ústrednej vojenskej komisie KS Číny. Bola to akási poistka, že vývoj bude mať kontinuitu, že sa bude uberať želateľným smerom. O dva roky neskôr sa však vzdal aj tejto funkcie, ostal iba členom poradného zboru akejsi rady starších a opraty strany a štátu prevzal Ťiang Ce-min. Keďže sa presadila zásada, že politik môže zotrvať vo funkcii iba dve volebné obdobia, už v roku 1992 bol povýšený do úzkej skupiny najvyšších predstaviteľov strany Chu Ťin-tchao. V roku 2002 bol zvolený do funkcie generálneho tajomníka strany a o rok neskôr aj za prezidenta Číny. Ťiang Ce-minovi ostal ešte rok post predsedu Ústrednej vojenskej komisie. Na jeseň 2007 zjazd zvolil nové vedenie strany, v ktorom sa ocitli dvaja noví perspektívni politici, päťdesiatnici Si Jing-ping a Li Ke-kiang. Je pravdepodobné, že v roku 2012 sa jeden z nich stane generálnym tajomníkom, potom aj prezidentom, zatiaľ čo druhý zaujme post čínskeho premiéra. Na vysokých školách a vo výskumných ústavoch sa medzitým začala pripravovať a formovať ďalšia, v poradí už piata generácia čínskeho vedenia.

Teng Siao-pching zomrel 19. februára 1997 vo veku 92 rokov. Jeho posledným želaním bolo, aby ho spálili a popol rozptýlili v mori. Uvedomoval si, že taká ľudnatá krajina ako Čína, má málo pôdy na to, aby tam vzniklo ďalšie rozsiahle mauzóleum. Predpokladal, že ostatní v Číne budú jeho príklad nasledovať a dajú prednosť spaľovaniu pred zachovávaním hrobov niekoľkých generácií predkov, ktoré zaberajú vzácnu ornú pôdu.

Pamätám sa na komentáre „renomovaných“ sinológov, ktorí sa v tom čase vážne zaoberali úvahami, aké následky bude mať Tengova smrť pre Čínu, lebo, ako správne tvrdili, dovtedy úmrtie významného štátnika vždy sprevádzali nepokoje a chaos. Dobre som sa na ich úvahách zabával, lebo akosi zabudli medzitým postrehnúť, že posledným Tengovým odkazom pre budúce generácie bolo práve vybudovanie fungujúceho systému nástupníctva.

Po jeho smrti si Čína naďalej zachovávala enormný ekonomický rast a predpokladá sa, že do roku môže 2035 predstihnúť aj Spojené štáty americké, takže v polovici 21. storočia už bude jej ekonomika raz tak silná, ako americká. Táto dramatická ekonomická zmena nepochybne povedie k tomu, že Čína sa stane významnou mocnosťou aj v iných oblastiach, vrátane armády a diplomacie. Nemožno preto pochybovať, že priamoúmerne s jej ekonomickým rastom sa bude zvyšovať jej váha vo svetovej politike. A to bude zrejme aj dôvod, prečo bude Čína v nasledujúcich rokoch permanentným tŕňom v oku tých krajín, ktoré jej zásluhou prichádzajú o svoje privilégiá a výsadné postavenie vo svete.

Úryvok je z pripravovanej knihy Výhybky dejín, ktorá vyjde vo vydavateľstve Perfekt.

Zatiaľ nehodnotené
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama