Plno víťazov, všetci porazení
Čarom výsledku volieb na Slovensku je, že takmer každý ich môže označiť za svoje víťazstvo. Pri pozornejšom pohľade však niekoľko porazených predsa len nájdeme.
Oslavovať môže strana Smer-SD. Hoci bol volebný výsledok nižší než súčasné preferencie strany, predsa získala dvoch europoslancov navyše. A čo je pre jej vedenie možno ešte dôležitejšie, dosiahla takmer dva razy viac percent ako v poradí druhá strana, opozičné SDKÚ.
Dzurindove SDKÚ môže voľby prehlásiť za svoje „víťazstvo“ hneď z niekoľkých dôvodov. Stratilo jedného europoslanca (ale len „o fúz“), no ostalo najsilnejším opozičným subjektom. Spolu s ďalšími dvoma členmi konzervatívnej frakcie má šesť mandátov, o jeden viac, ako socialisti zastúpení Smerom. Predseda strany Mikuláš Dzurinda má aj vlastný dôvod na radosť – pomerne dobrý výsledok môže pokojne interpretovať ako potvrdenie svojho vedenia. A to sa mu v súčasnosti veľmi hodí – bez ohľadu na to, že slušný výsledok možno pravdepodobne pripočítať aj faktu, že sa neobjavil na žiadnom bilboarde...
Tretie SMK sa môže tešiť, že si svoju pozíciu udržalo. Koniec koncov, pri súčasnej konštelácii slovenskej politiky ju mohol ohroziť len vnútorný rozkol v strane. Hoci práve ten nastal, na volebnom výsledku sa zatiaľ neprejavil a SMK ostalo jedinou stranou opozičného tábora, ktorá si udržala postavenie. Otázkou ostáva, ako sa rozdelenie strany prejaví na jej dvojčlennom tíme v Bruseli.
Kresťanskí demokrati sa môžu utešovať, že desaťpercentný výsledok a dva mandáty nie sú tak zlé, ako im podľa prieskumov hrozilo. V ich prípade sa najvýraznejšie prejavil fenomén, ktorý vniesol do výsledkov eurovolieb na Slovensku aspoň aký-taký moment prekvapenia – preferenčné hlasy. Zdá sa, že KDH neurobilo s výberom volebného lídra šťastný krok a Martin Fronc dokázal „neosloviť“ voličov strany natoľko, že sa nad neho prekrúžkovali hneď dvaja nižšie umiestnení kandidáti. Tým ho z europarlamentu na najbližších päť rokov vytlačili.
O šťastí v nešťastí môže hovoriť ĽS-HZDS. Z troch europoslancov im nakoniec ostal iba Sergej Kozlík, hnutie sa však môže utešovať aspoň tým, že výsledok nebol tak zlý, ako sa čakalo. Podľa predvolebných prieskumov sa totiž do EP nemuseli dostať vôbec. Okrem toho sa Mečiarovej strane podarilo „poraziť“ konkurenta v zápase o priazeň „svojho“ voliča, SNS. Jeden europoslanec tiež znamená, že HZDS môže živiť nádej, že sa zaradí do niektorej z európskych politických rodín. Bez zastúpenia v EP by jej hodnota v očiach európskych demokratov nepochybne výrazne poklesla. Asi až pod „hranicu prijateľnosti“– ktovie, na ako dlho dokáže trpko-sladká príchuť takéhoto „úspechu“ potlačiť nepríjemné poznanie, že strana sa spolu s klesajúcimi preferenciami stáva artefaktom politickej minulosti.
Slovenská národná strana sa dostala do europarlamentu tesne nad hranicou piatich percent. Oproti parlamentným voľbám 2006 a súčasným preferenciám to nie je vôbec oslňujúci výsledok. Keďže však v predchádzajúcom europarlamente nemala žiadneho zástupcu, aj svojho jedného europoslanca môže pokojne prehlasovať za úspech. A má päť rokov na to, aby svojim voličom vysvetlila, že „Slovensko nadovšetko“, ale bez Európy to prosto nejde...
Podobné počty, kalkulácie a hľadanie víťazov a porazených bude prebiehať aj na európskej úrovni. Konzervatívci z nich opäť vyšli ako najsilnejšia skupina, dokonca si to postavenie posilnili. Čo však, keď sa odtrhnú britskí toryovci a vezmú so sebou aj Čechov, Poliakov, Bulharov a prípadne ďalších? Socialisti dúfali, že im hospodárska kríza naženie do košiara voličov. Trpko sa sklamali. Prakticky vo všetkých veľkých krajinách (Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Británia, Poľsko a iných) a v mnohých malých zažili drvivé porážky. Zelení, liberáli ani radikálna ľavica nedokázali premeniť znechutenie z politického mainstreamu na výrazný skok v počte europoslancov. A tak jediným, koho víkendové eurovoľby posilnili, je zmes obskúrnych, nezaraditeľných a nezaradených strán, z ktorých sa väčšina vie zhodnúť na tom, že im na Európskej únii niečo vadí, len ťažko sa však dohodnú, čo presne to je, kto za to môže, a ako to zmeniť.
Smutne musíme konštatovať, že v týchto eurovoľbách prehrala predovšetkým európska integrácia. Potvrdilo sa, že politický mainstream uvoľňuje svojím váhovo-pokryteckým postojom k európskej integrácii priestor extrémistom. Depolitizáciou integrácie priviedol voličov k apatii či do košiara eurofóbov.
