Vedec, generál, reformátor

Ako minister vojenstva mal v sedemdesiatych rokoch 19. storočia veľký vplyv na formovanie zahraničnej politiky cárskeho impéria. Navyše sa jeho osoba vždy akosi prirodzene spájala s Ruskom a Strednou Áziou.
Počet zobrazení: 3684

Dmitrij Alexejevič Miljutin narodený v roku 1816 v Moskve patril do galérie politikov pre Rusko „zlatého“ 19. storočia. Ako minister vojenstva mal v sedemdesiatych rokoch 19. storočia veľký vplyv na formovanie zahraničnej politiky cárskeho impéria. Navyše sa jeho osoba vždy akosi prirodzene spájala s Ruskom a Strednou Áziou.

D. A. Miljutin získal vzdelanie v rodičovskom dome, a potom až do roku 1832 študoval v Moskve. V Sankt Peterburgu sa neskôr vedecky venoval topografii, fyzike a geodézii a po absolvovaní Vojenskej akadémie pracoval v generálnom štábe armády. Ako mladý dôstojník sa na vlastnú žiadosť presunul na Kaukaz, kde v rokoch 1839 – 1840 študoval vojensko-politické súvislosti Kaukazskej vojny. Za účasť v jednej z vojenských operácií, kde ho aj zranili, ho cár vyznamenal radom sv. Stanislava 3. stupňa a radom sv. Vladimíra 4. stupňa. D. A. Miljutin svoje poznatky zosumarizoval v dvoch prácach, ktoré sú pri štúdiu jeho politických názorov kľúčové.

Napriek trpkej skúsenosti z Kaukazskej vojny nikdy nepolemizoval s dôvodmi boja proti horalom a nepochyboval o nich. Navrhol zmodernizovať taktiku a systém vojenských operácií aj politiku voči obyvateľom Kaukazu. Ponúkal nekompromisné vojenské opatrenia neakceptujúce morálne, náboženské, zvykové a obyčajové normy života miestnych horalov. Niečo podobné v čase prezidentovania uskutočnil aj V. V. Putin, takže súčasný prezident D.A. Medvedev mohol po rokoch zastaviť operáciu v Čečensku.

Putovanie sem a tam
Nezhody so závistlivcami v generálnom štábe, ale najmä nedorozumenia s náčelníkom štábu Kaukazských a Čiernomorských vojsk Miljutina prinútili vrátiť sa do Sankt Peterburgu. V roku 1845 sa stal profesorom na Vojenskej akadémii a prednášal kartografiu a modernú vojenskú štatistiku. V roku 1847 vydal svoju prvú monografiu Prvé skúsenosti z vojenskej štatistiky, v roku 1853 rozsiahle dielo Dejiny vojny Ruska s Francúzskom počas vlády cára Pavla I. v roku 1799, v ktorej približuje aj vojenské umenie A.V. Suvorova.

Práca mala veľkú úspech, preložili ju do viacerých európskych jazykov vrátane francúzskeho, dostal za ňu Demidovskú cenu a zvolili ho za člena-korešpodenta Akadémie vied. Miljutin aj potom pokračoval v sumarizovaní a štúdiu materiálov z dejín Kaukazu. Zároveň sa stal vedeckým konzultantom vtedajšieho ministra obrany N. O. Suchozanata a v tejto pozícii sa v sprievode cára Nikolaja I. zúčastnil na rokovaniach s pruským kráľom a rakúskym cisárom v roku 1853 v Olomouci. Rusko malo vtedy jasný cieľ – dohodnúť si s partnermi bezpečné zázemie v preddverí novej vojny. Miljutinove vedecké plány prerušila Krymská vojna. Oprášil preto nielen svoj koncept reorganizácie armády, ale aj celého vojenského systému. Narazil, pravdaže, aj na nepochopenie a odpor. Preto, znova z vlastnej iniciatívy, opustil v roku 1855 svoj post. Už na jeseň 1856 však akceptoval žiadosť svojho priateľa A. I. Barjatinského, ktorý sa v tom čase stal cárskym správcom Kaukazu, aby prijal miesto náčelníka Hlavného štábu Kaukazskej armády, takže sa znova presťahoval na Kaukaz.

Úspech znamená postup aj neprajníkov
Po nevyhnutnej modernizácii systému vedenia bojových operácií naplánoval a v roku 1859 uskutočnil dovtedy nevídané – zadržanie vodcu horalov Šamila. To malo veľký význam nielen pre Rusko, ale posilnilo to aj medzinárodnú autoritu impéria. Podobné operácie (D. Dudajev, Š. Basajev...) znamenali na sklonku 20. storočia pre Rusko to isté – odkaz dovnútra, ale aj, či najmä, do sveta. D. A. Miljutin hodnotil tento čin ako historickú udalosť a ukazuje sa, že to hodnotenie je stále platné.

Vojenské úspechy na Kaukaze sa prejavili tak, že D.A. Miljutin sa roku 1860 stal poradcom ministra obrany a roku 1861 ho cár Alexander II. Vymenoval za ministra obrany. Tak sa stal stálym účastníkom stretnutí a porád, kde sa prijímali osudové rozhodnutia pre Rusko, a nielen preň, keď D. A. Miljutin presadzoval potrebu udržať mier v Európe a na Strednom východe, aby sa mohli uskutočniť reformy vnútri krajiny. Zároveň trval na tom, že treba aktivizovať ruskú zahraničnú politiku smerom k Strednej Ázii.

Minister Miljutin bol nekompromisný zástanca nielen reforiem v armáde, ale aj v krajine, a to spustilo obranný mechanizmus opozície. Jeho najostrejším oponentom bol P. A. Šuvalov, ktorý Alexandrovi II. ustavične predkladal o Miljutinovi negatívne informácie. Ba dokonca cára presviedčal, že autorom Miljutinovej vojenskej reformy je vlastne Otto von Bismark, a že teda Miljutin koná v mene Berlína.

Miljutin však získal na svoju stranu ministra vzdelávania A. V. Golovina i predsedu Štátnej rady knieža Konstantina Nikolajeviča. Zložité vzťahy mal s ministrom zahraničia A. M. Gorčakovom (SLOVO č.1-2/2009), nakoniec sa však dohodli. Stredoázijský vektor bol v zahraničnej politike Ruska takmer rozhodujúci celé 19. storočie, ale v čase ministrovania D. A. Miljutina získal novú kvalitu, intenzitu, pestrosť a akcent.

Najskôr treba spomenúť kvalitu vzťahov Ruska s Anglickom a snahu Londýna ovládnuť aj Strednú Áziu: veľká hra dostávala stále nové impulzy. Protiruské akcie Anglicka v Strednej Ázii počas Krymskej vojny akcelerovali nový prístup vlády Alexandra II., ktorá sa sústreďovala na snahu ad hoc paralyzovať anglické aktivity v nielen v Strednej, ale v celej Centrálnej Ázii.

Ministerstvo pod vedením D. A. Miljutina preto začalo konať solidárnejšie s ministerstvom zahraničných vecí, ktoré tvrdilo, že úspech zvýšenia vplyvu v Strednej Ázii potrebuje kvalitnejšiu prípravnú fázu. Na koordinačnej porade Osobitného výboru pre Strednú Áziu (marec 1862) sa z Miljutinovej iniciatívy konštatovalo, že útočná taktika ruskej armády je v Strednej Ázii neefektívna. On potom aj na základe tohto záveru vydal rozkaz, v ktorom sa kategoricky uvádza: „v tomto roku nepripravovať žiadne expedície“. To potešilo ministerstvo financií, ktoré mohlo ušetrené financie použiť na vnútorné reformy.

Stredná Ázia v ruskej zahraničnej politike
Pozastavenie a neskoršie obnovenie aktivít do Strednej Ázie bolo spojené aj s vývojom situácie v Európe. V januári 1863 sa začalo poľské povstanie, ktoré rozdelilo kontinent. Francúzsko a Anglicko sa postavilo za povstalcov, Prusko proti nim. Akceptujúc túto realitu, petrohradská vláda zmenila rozhodnutie a súhlasila so silovými aktivitami v Strednej Ázii. Miljutin konštatoval, že aktivitami v Strednej Ázii treba zamestnať Anglicko, aby sa „nemohlo venovať Poľsku“ a Alexander II. to schválil na rok 1864. Kaukazská vojna sa skončila, takže finančné a ľudské kapacity neboli až taký problém. Súboj koncepcií ministra zahraničných vecí (A. M. Gorčakov) a obrany (D. A. Miljutin) týkajúci sa aktivít Ruska v Strednej Ázii vychádzal z toho, že Gorčakov sa obával možného naštrbenia vzťahov s Anglickom pre „dajakú“ Strednú Áziu a Miljutin ho preto kritizoval za „pasívny konzervativizmus“. Ich napäté vzťahy pomohlo zmierniť až vymenovanie N. P. Ignateva, ktorý mal priateľské vzťahy s Miljutinom, za riaditeľa Departamentu Ázie. Ale hoci Gorčakov sa prijatím Ignateva na „svoje“ ministerstvo prezentoval ako rozumný diplomat, Miljutin si do poznámok zapísal, že je bojko.

Rozhodnutie z rokov 1863 a 1864 zmeniť taktiku voči Strednej Ázii malo dva dôvody: politické a ekonomické. Od júla do septembra 1864 Rusko udrelo na Kokand. Kokandský chán bol najaktívnejší odporca Ruska a jeho vypudením a obsadením Šimkentu (dnešný Kazachstan) sa naplnil hlavný vojenský zámer, a to spojenie línie Orenburg – Sibír. Vojenské aktivity Ruska vyvolali rozhorčené reakcie Anglicka.

Alexander II. si vyžiadal od vlády informácie, a najmä novú koncepciu konania voči Strednej Ázii a na jej území. Predstavil ju A. M. Gorčakov spolu s D. A. Miljutinom za účasti už nového riaditeľa Departamentu Ázie P. N. Stremouchova, ktorý vymenil Ignateva. Cár po krátkom váhaní potvrdil konsolidovanú koncepciu dvoch ministerstiev. Podľa nej by ďalšie ruské aktivity v Strednej Ázii neboli v súlade so záujmami Ruska, pretože by znamenali rozdrobenie síl a prostriedkov. Dokumente však zdôrazňoval, že je potrebné upevniť hranicu v Strednej Ázii a poskytnúť jej štatút pevnej štátnej hranice Ruského impéria.

Pozývací list – už v roku 1865
V inštrukčnom dokumente, podobne ako dnes v moskovských zahraničnopolitických dokumentoch, s venuje veľká pozornosť Taškentu, ktorý mal podľa dobovej charakteristiky „závažný politický a ekonomický význam“. Diplomatickou substanciou tohto ťahu bolo uspokojenie vlád Západu, a predovšetkým Anglicka, vo vzťahu k aktivitám Ruska v Strednej Ázii.

V roku 1865 sa situácia okolo Taškentu stala neprehľadnou. Ruských generálov znervóznil súboj medzi Kokandským a Bucharským chanátom. M.G. Černajev Taškent v roku 1865 obsadil bez konzultácií s centrálnou vládou. Neskôr svoj krok zdôvodňoval žiadosťami obyvateľov o pomoc Ruska (história s pozývacím listom teda nie je nóvum), a najmä krutosťou a nepriateľstvom bucharského emíra. Vojenské obsadenie Taškentu však neriešilo jeho štatút.

M. G. Černajev, ktorý sa neskôr stal generálnym gubernátorom Turkestanskej oblasti, presadzoval včlenenie Taškentu do Ruska, jeho oponenti zvažovali možnosť vytvoriť síce umelý, ale predsa „taškentskejší“ Taškentský chanát. V lete 1866 Černajev v Sankt Peterburgu vyloboval vládne uznesenie, podľa ktorého sa stal Taškent súčasťou Ruska, a toto malé víťazstvo mu zdvihlo sebavedomie, takže vo vzťahu k Buchare začal opäť konať nezávisle, bez konzultácií. Výsledkom bolo jeho odvolanie.

Názory jeho nástupcu D. I. Romanovského na Strednú Áziu boli blízke Miljutinovým. Ten hodnotil kroky nového generálneho gubernátora kladne. Vojenská porážka Buchary, oslobodenie ruskej diplomatickej misie v Černajeve a stabilizácia obchodných vzťahov Buchary s Ruskom podľa neho upevnili pozície Ruska v Strednej Ázii.

Nové dŕžavy – ako ďalej?
Rozšírenie územia, nové ruské hranice a ekonomické osvojenie získaných území znamenalo potrebu optimalizovať administratívnu správu nových území. V roku 1866 vymenoval D. A. Miljutin osobitnú komisiu, ktorá dospela k záveru, že Turkestnaskú oblasť treba vyčleniť z Orenburskej gubernie. V júli 1867 tento návrh potvrdili zákonom. Na čelo nového subjektu vymenovali generála K. P. Kaufmana, ktorý stabilizoval situáciu; jeho rezidencia v centre Taškentu dnes slúži ako reprezentačný priestor Ministerstva zahraničných vecí Uzbekistanu.

V júni 1868 podpísali mierový dokument medzi Bucharou a Ruskom, takže Kokand už nebol hrozbou a aj Samarkand bol viac paralyzovaný ako schopný protiruskej akcie.

Upevniac pozície začal Kaufman so súhlasom D. A. Miljutina atakovať Chivinské chánstvo. Útočiť priamo na Chivu sa však neodhodlal a hlavný tlak smeroval na Krasnovodsk, ktorý nakoniec v roku 1869 padol.

V roku 1872 zasadala vláda s cieľom hľadať odpoveď na otázku, ako ďalej v Strednej Ázii. V Sankt Peterburgu uspel so svojím plánom stabilizovať do začatia operácie voči Chive najskôr vzťahy s Bucharou K. P. Kaufman. V septembri 1873 bol podpísaný nový dokument, ktorým Rusko garantovalo bucharskému emírovi teritoriálnu celostnosť, ale chánstvo stratilo možnosť samostatnej zahraničnej politiky.

V polovici 70-tych rokov 19. storočia sa rozhodujúca časť Strednej Ázie v rôznych formách stala závislá od Rusku, čo de facto trvá dodnes. Záverečný akord formálneho pripojenia Strednej Ázie k Rusku bol priamo spojený s činnosťou D. A. Miljutina, ktorý udával tón pri profilovaní tohto vektora ruskej zahraničnej politiky. Vo vnútornej politike bol zástancom reforiem, takže sa pomaly dostal do opozície novému cárovi Alexandrovi III. a 29. apríla 1881 podal demisiu. V júni sa odsťahoval zo Sankt Peterburgu na Krym, kde žil až do svojej smrti v roku 1912. Cár jeho službu ocenil slovami: „Naša armáda a naša administratíva už nie je taká, aká bola pred 20 rokmi. Treba oceniť, čo bolo urobené za týchto 20 rokov.“

Prednáška prednesená na pôde Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984