Rok Medvedeva
Podľa výsledkov marcovej sociologickej sondy uznávanej agentúry VCIOM si 82 percent voličov, ktorí dali hlas prezidentovi Dmitrijovi Medvedevovi po roku myslí, že ich voľba bola správna. Na otázku, aké pocity u nich evokuje prezident, odpovedalo 48 percent – nádej.
Pred rokom sa stal prezidentom Ruskej federácie, pričom zrejme nikto netušil, aké nové výzvy čakajú ešte „fresh“ prezidenta, ktorého si navyše mnohí nevedeli predstaviť ako samostatného aktéra, ale len ako muža v tieni.
Hlúpa akcia, tvrdá reakcia
V máji 2008 boli pre D. Medvedeva hlavnými otázky typu: rozpočet, zvýšenie HDP či príprava dokumentu Stratégia Ruska 2020. Lenže v lete 2008 sa všetko zmenilo. Magický dátum 08. 08. 08 preveril nového (mladého) prezidenta. Chaotický čin prezidenta Gruzínska M. Saakašviliho prinútil čerstvého prezidenta Ruska k samostatnému rozhodnutiu.
A to rozhodnutie bolo bleskové a efektívne. Operácia, ktorú nariadil, podstatne zmenila geopolitickú situáciu na Kaukaze a mala mobilizačný vplyv dovnútra krajiny. Situáciu, teda víťaznú vojnu, zvládol Medvedev par excellence. Tí, ktorí inšpirovali Tbilisi k tomuto fatálnemu omylu, si asi bijú hlavu o stenu a zvýšiť sebavedomie im po strate Kaukazu určite nepomôžu ani zlepené manévre NATO a NATO kamarátov v politicky, sociálne a ekonomicky sa potápajúcom Gruzínsku.
Inak povedané, prezident Medvedev, ktorý rozhodol o silovej (re)akcii, dokázal ešte zvládnuť aj pokusy o izoláciu Ruska pre Gruzínsko. Málokto osvietený a politicky triezvy dnes kritizuje Kremeľ za jeho odpoveď na provokáciu a málokto chváli Tbilisi.
Kríza, kríza, kríza...
Svetová finančná a ekonomická kríza, ktorá udrela po cenách ropy a plynu, čo sú rozhodujúce exportné komodity Ruska, prinútila D. Medvedeva a jeho tím prijať úlohu antikrízového prezidenta. O tom sa síce pred rokom verejne neuvažovalo, aj keď v knihe Filozofia historického prognózovania od autorského tandemu V. I. Pantin a V. V. Lapkin z roku 2006 sa na s. 315 uvádza, že „je možné predpokladať, že po malej kríze 2004 – 2005, ktorá bola spojená s neúspechom USA v Iraku, budeme v období 2005 – 2009 svedkami nárastu politickej, ekonomickej a sociálnej nestability. Táto etapa sa skončí hlbokou krízou v rokoch 2008 – 2010, ktorá sa stane zlomovým bodom svetového politického a ekonomického vývoja...“
Treba niečo dodať? Azda len to, že je jasné, že sa aj v Rusku, ktoré má s „evizmom“ skúsenosť, končí epocha neoliberálneho boľševizmu, pričom konanie D. Medvedeva má na túto celosvetovú tendenciu v podmienkach Ruska kladný vplyv.
Iná politická kultúra
Počas svojho ročného prezidentovania ponúkol D. Medvedev niekoľko iniciatív, ktoré posúvajú ruskú politiku vpred. Či už ide o zníženie povinného počtu členov v prípade politických strán a hnutí, ktoré chcú kandidovať do Štátnej dumy z 50- na 40-tisíc, či právo navrhnúť prezidentovi hlavu regiónu pre politickú stranu, ktorá má najväčšiu podporu v danom subjekte Ruskej federácie.
Najnovšie sa ešte v politickej kuchyni Ruska diskutuje aj o možnosti zníženia sedempercentného limitu na vstup do Štátnej dumy. Sám D. Medvedev sa nedávno na túto tému vyjadril, že „je jasné, že toto číslo sa môže zmeniť“.
Len tak na okraj: po prvý raz za posledných 10 rokov poskytol D. Medvedev rozhovor Novoj gazete, čiže opozičným novinám (V. Putin bol pri moci dve volebné obdobia, čiže osem rokov) a zaviedol pravidelné stretnutia s rozhodujúcimi domácimi médiami.
Predchodca
Pokiaľ ide o exprezidenta V. Putina, je už dnes jasné, že sa stiahol, alebo ak chcete, politicky uskromnil.
Všetci „analytici“ na Slovensku, pričom sa niektorí z nich narodili na území dnešného Ruska, ktorí písali kvílivé traktáty o tom, ako bude D. Medvedev bábkou v rukách svojho predchodcu, sa ako obyčajne mýlili. Ideologická objednávka síce zaväzuje, je ekonomicky príťažlivá, len pri tom mäkne analytická chrbtica.
Po roku možno spokojne napísať, že Rusko má dnes prezidenta, ktorý má situáciu pevne v rukách. Má medzinárodnú autoritu (za rok navštívil 26 krajín sveta), pričom sa vo svojich rozhodnutiach môže naďalej opierať o prirodzenú autoritu svojho predchodcu a tiež o nového patriarchu Kirilla. A to – teda podpora patriarchu – je nóvum, nové bohatstvo, ktoré predtým nebolo a ktorým sa môže dnešné Rusko hrdiť. Je to po ročnej bilancii málo? Nie. Napriek tomu je fakt, že D. Medvedev má za sebou ťažký rok. Ale fakt je aj to, že nevisí na šnúrke od gatí V. Putina.
Autor je spolupracovník týždenníka Slovo
