Reklama
Reklama

Najlepšia národná politika je európska

Toho, kto pozná úroveň verejného diskurzu na Slovensku, nemôže prekvapiť, že väčšina politických subjektov pôjde do nadchádzajúcich európskych volieb s eldorádom nacionalistických demagógií a populistických nezmyslov.
Počet zobrazení: 2687
5-wikimediaCB-m.jpg

Toho, kto pozná úroveň verejného diskurzu na Slovensku, nemôže prekvapiť, že väčšina politických subjektov pôjde do nadchádzajúcich európskych volieb s eldorádom nacionalistických demagógií a populistických nezmyslov. Zdieľam presvedčenie nemeckého sociológa Ulricha Becka, že kto v tejto situácii sľubuje, že v Európskom parlamente bude riešiť nezamestnanosť a krízu, vysmieva sa ľuďom. Je až zábavné sledovať, ako ľavica pred voľbami dramatizuje svoj zápas s pravicou a ako potom socialisti a ľudovci, tieto dve najväčšie frakcie, ruka v ruke vyšachujú menšie skupiny a dohodnú sa takmer na všetkom.

Okrem týchto hlúpostí zámerne alebo z neznalosti ignorujúcich kompetencie europarlamentu sa však objavujú aj oveľa nebezpečnejšie trendy. Už prezidentské voľby naznačili, akú silu má v našom prostredí nacionálna karta a ako dokáže odviesť pozornosť od skutočne podstatných problémov. Očakávam, že tieto voľby nebudú výnimkou. V nemalej miere (hoci nechtiac) k tomu môžu prispieť i médiá, ktoré až na malé výnimky nevedia klásť otázky a nastoľovať témy skutočne súvisiace s prácou Európskeho parlamentu.

Nielen korene, ale aj krídla
Opevniť sa nacionálnou ideológiou v čase krízy je síce hlúpe, ale z hľadiska volebných ziskov ešte stále účinné. Napokon, ukázali to už tridsiate roky minulého storočia. Moc populistov a nacionálnych demagógov je totiž tým väčšia, čím väčšia je neschopnosť etablovaných politikov odpovedať na otázky zásadne zmeneného sveta, čím zreteľnejšia je absencia skutočne systémových sociálnych a ekonomických riešení. Tento trend je však veľmi znepokojujúci, lebo obyčajne vedie do pekla. Vyzdvihovať národné riešenia a dávať ich do protikladu s európskymi je fatálnym nepochopením dnešného stavu sveta, lebo národný štát už nie je tvorcom rámca zahrňujúceho všetky parametre zvládnutia problémov a umožňujúceho politické odpovede. Mnohým bude ešte trvať, kým pochopia, že uzavreté mocenské útvary národných štátov ako navzájom oddelené spoločenské jednotky sa najneskôr od zavedenia eura stali nereálnymi. A že v tej miere, v akej je dnes prítomná v našej vlasti Európa, už neexistuje žiadne Slovensko, Nemecko alebo Francúzsko. Ostávajú len pretrvávajúce schémy v hlavách ľudí a na ne viazané pochopiteľné emócie. Politika v zajatí národného pohľadu je falošná. Z hľadiska záujmov Slovenska je naša politika tým vlasteneckejšia a úspešnejšia, čím je európskejšia. Naša politika v Európskej únii musí mať nielen korene, ale aj krídla, musí spájať provinčnú skúsenosť s civilizačným rámcom.

Každý, kto rozumie mocenským pohybom na súčasnej globálnej šachovnici, ekonomickým zmenám a hrozbám, ktorým je vystavená naša civilizácia, musí chápať, že nie je v silách žiadneho štátu vyriešiť tieto problémy samostatne. Vyčleňovať národný záujem z dnešných problémov je podobne absurdné ako kandidovať do NR SR bez predstavy o rozvoji Slovenska, ale s ambíciou chrániť Záhorákov. Súčasný svet sa nachádza vo vysoko rizikovej situácii. Len silná Európska únia je schopná podieľať sa na svetovej politike ako rovnocenný partner Spojených štátov amerických, Číny alebo Ruska. Len silná Európska únia môže vyvíjať tlak na reformu svetových finančných inštitúcií v prospech spravodlivejšieho sveta. Len silná federácia s harmonizáciou daní dokáže za súčasnej ekonomickej situácie udržať európsky sociálny model.

Ľudské práva sú univerzálne
Demagogický dôraz tradičných nacionalistických strán na národné témy už samozrejme nemôže prekvapiť. Čo však ešte stále dokáže šokovať, je náhly záchvat vlastenectva u tých, ktorým sa inak pojem Slovensko vyslovuje veľmi ťažko a termín národ používajú iba ak so zvláštnym prídychom. Volebný program koalície KDS-OKS do Európskeho parlamentu žiada zachovanie suverenity Slovenskej republiky takmer vo všetkých oblastiach: od sociálnej politiky cez zahraničnú až po (dobre počúvajte) sféru ľudských práv. Slovenským konzervatívcom zrejme vôbec neprekáža, že suverenitu a „nezasahovanie do vnútorných záležitostí štátu“ by v ľudsko-právnych otázkach podporil v Európe iba Alexander Lukašenko z Bieloruska (pravda v iných častiach sveta by našli už spojencov viac – stačí sa obrátiť na Kim Čong-ila zo Severnej Kórey alebo Mahmúda Ahmadínedžáda z Iránu, určite by u nich našli pochopenie).

Vladimír Palko z KDS propaguje teóriu, že nie všetko, čo sa za ľudské právo považuje, ním aj skutočne je. Jeho kolega Peter Zajac z OKS sa zasa nechal počuť, že tzv. práva druhej a tretej generácie (kam patria napríklad sociálne a environmentálne práva) sú iba socialistickým výmyslom. V skutočnosti títo páni nerobia nič iné, než ich konzervatívni predchodcovia v 18. storočí. Tí, ktorí stáli proti ľudu, na strane odporcov americkej a francúzskej revolúcie, ktorí tvrdili, že aristokratické privilégiá zušľachťujú spoločnosť a demokratické mechanizmy ju degenerujú.

Dnes by sa to samozrejme neopovážili tvrdiť, lebo demokracia je všeobecným spoločenským konsenzom. Nezabúdajme však, že ním pred 250 rokmi nebola, že ľudské práva nám nedaroval Boh, ale si ich museli vybojovať zotročení a zbedačení ľudia. Tí, ktorí vďaka osvietenskej filozofii začali veriť, že dejiny neurčuje osud, ale voľba. O tom, čo je a čo nie je ľudským právom nerozhoduje ani Vladimír Palko, ani pápež, ani americký prezident. Nerozhodujú o tom ani vlády, ani finančné skupiny, ani nadnárodné koncerny. Rozhodujú o tom tí, ktorí prejavia vôľu vydobyť si takéto práva. Preto bojovali robotníci za osemhodinový pracovný čas. Preto bojovali ženy za volebné právo. Preto bojovali a bojujú ekologickí aktivisti za právo na zdravé životné prostredie. Ľudské práva sa presadzujú v politickom zápase a našťastie ani Vladimír Palko, ani Peter Zajac neurčujú ich rozsah. Za žiadosťou o suverenitu nad balíkom ľudských práv je samozrejme snaha o ich obmedzovanie. Ľudské práva sú totiž samou svojou podstatou univerzálne, nie sú to práva Slovákov, ani heterosexuálov, ani majetných, ale sú to práva prisudzované každému človeku na Zemi.

Čím je pre nich vlastenectvo
Podobne populistická Sloboda a Solidarita sľubuje voličom samostatnú daňovú politiku, hoci sa jedným dychom stavia proti ekonomickému nacionalizmu. Prirodzene, že za týmto návrhom netreba vidieť obranu národných záujmov, ale dlhodobú neoliberálnu snahu o postupnú likvidáciu európskeho sociálneho systému, o oklieštenie práv pracujúcich, o arogantné napredovanie v politike, ktorá doviedla svet do súčasnej krízy. Nehovoriac o tom, že strana Richarda Sulíka nekompetentne straší pred okliešťovaním právomocí slovenského parlamentu, čo je hlúposť. Naopak: oproti doterajšiemu stavu bude mať NR SR po prijatí Lisabonskej zmluvy viac času na posúdenie európskej iniciatívy už v priebehu schvaľovacieho procesu a ak sa nájde tretina parlamentov, ktorá bude mať s návrhom problém (v citlivých otázkach ako sú napríklad policajné, súdne a trestné veci stačí dokonca len štvrtina), komisia musí text opäť preskúmať. Náhly záchvat vlastenectva a slovenskej suverenity má u týchto ľudí jediné vysvetlenie. V skutočnosti je pre nich vlasť, parafrázujúc slová Karla Marxa, iba znakom vyrazeným na minci. Strach o vlastné zisky a z toho vyplývajúci egoizmus je jedinou príčinou, prečo presadzujú heslo „Najprv Slovensko, potom Európa“ – karikatúru rovnako obmedzeného prezidentovho sloganu „Myslím národne, cítim sociálne“.

Neprekvapuje, že títo ľudia, ktorí mali vždy problémy s vlastnou identitou, odmietajú prehlbovanie európskej spolupráce, ale zasadzujú sa za užšie spojenectvo so Spojenými štátmi americkými. Odmietali nezávislosť Slovenska a väčšie právomoci pre národné republiky v rámci ČSFR, ale dnes sa obávajú straty našej suverenity. Varujú pred nadnárodnou mocou európskych inštitúcií, ale klaňajú sa nadnárodným koncernom a o americkom prezidentovi sa vyjadrujú, že mu držia palce, nech ním je ktokoľvek – čo je iba postmoderný variant boľševického hesla „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“. Nedajme sa v nadchádzajúcich eurovoľbách zmiasť ani pravými, ani falošnými nacionalistickými štváčmi. V oboch prípadoch sa neriadia záujmami Slovenska, ale len vlastnými, nie vždy čestnými úmyslami.

(Autor je nezávislý kandidát do Európskeho parlamentu na listine Strany zelených)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama