Podávané ruky
Špecialitou – a zahraničnopolitickou devízou – Obamovej administratívy je zatiaľ podávanie rúk. Európskym spojencom, Iránu, Kube, Venezuele... Ako ukážka dobrej vôle to možno na začiatok stačilo, no Obamova administratíva bude v treťom svete meraná podľa reálnych skutkov.
Bolo by chybou myslieť si, že problémom Spojených štátov amerických vo vzťahu k takzvanému tretiemu svetu, bola iba osoba bývalého prezidenta. Bush mladší síce v sebe zosobnil obraz ignorantskej, mocibažnej veľmoci, no rozdielne názory a spory medzi Washingtonom a „tretím“ svetom majú štruktúrne príčiny.
Globálna moc USA síce upadá, vo vojenskej oblasti však majú stále nespochybniteľnú prevahu. Okrem toho si udržiavajú dôležitý vplyv v inštitúciách, ktoré formujú medzinárodný ekonomický systém – najmä v Svetovej banke, Medzinárodnom menovom fonde, v menšej miere aj v Svetovej obchodnej organizácii. Nedokážu síce zastaviť mocenský rast Číny či návrat Ruska, opatrnejšie musia pristupovať ku krajinám ako India a Brazília, pre väčšinu rozvojových krajín sú však stále podstatným vonkajším faktorom formujúcim globálne ekonomické a politické prostredie. (Treba dodať: prostredie, ktoré tieto krajiny stavia do podriadenej pozície.)
Obamovej zahraničnej politike hrozí, že sa dá viesť omylom, ktorý môže mať tragické dôsledky: že svet, špeciálne „tretí“ svet, ochotne vymení päsťou hroziaceho despotu za láskavo prikazujúceho monarchu. Kritiku a postoje „tretích“ krajín možno zhrnúť do základnej požiadavky – reštrukturalizácia globálneho ekonomického a politického systému, na ktorého špici sú ešte stále Spojené štáty. Rozdielnosť pohľadov ilustrujú slová nemenovaného britského diplomata citované Samuelom Huntingtonom v článku Osamelá superveľmoc, uverejnenom v roku 1999 v časopise Foreign Affairs: „O túžbe sveta po americkom líderstve sa môžete dočítať len v Spojených štátoch amerických. Všade inde sa dočítate o americkej arogancii a unilateralizme.“
Nie je to však iba problém Spojených štátov amerických. Predstavitelia krajín Európskej únie síce radi kritizovali unilateralistickú politiku USA, faktom však je, že motívom bola príliš často ich snaha podeliť si moc, nie vytvoriť spravodlivejší globálny systém. Vo vojenskej a politickej oblasti sa síce s Washingtonom nemohli spolupodieľať, v hospodárstve však mnohé z nich presadzujú svoje záujmy rovnako bezohľadne. Podobne ako Obama, ani európski lídri by sa nemali dať zviesť k omylu – krajiny „tretieho“ sveta si nepredstavujú reštrukturalizáciu globálnej politiky a ekonomiky tak, že si moc, ktorú mali Spojené štáty americké, podelia krajiny G8.
Na summite Organizácie amerických štátov v Trinidade podal Obama ruku Chávezovi. Ten odpovedal najlepším možným spôsobom – daroval mu knihu Otvorené žily Latinskej Ameriky od Eduarda Galeana. Vykorisťovanie a útlak, o ktorých v nej uruguajský autor píše, nie sú len osudom latinskoamerických „rozvojových“ krajín. Aj keď sú mnohé štáty „tretieho“ sveta bohaté na nerastné suroviny, majú úrodnú pôdu, bohaté prírodné zdroje, obrovský ľudský potenciál... stále sú len „rozvojovými“. Ich bohatstvo odteká do tých „rozvinutých“, cez žily otvárané nespravodlivým svetovým systémom. Galeanova kniha už štvrťstoročie formuje verejnú mienku intelektuálov, aktivistov, i politikov v Latinskej Amerike i širšom „treťom“ svete. Mali by si ju pozorne prečítať aj lídri šťastnejšej časti planéty.
