Kolektívna samovražda

Drvivá väčšina slovenských novinárov sa správa ako veľryby, ktoré sa rok čo rok vyhadzujú na breh, kde hromadne umierajú. V elektronických médiách to nie je také očividné, pretože v nich sa mapovanie politického diania obmedzuje na spravodajstvo (hoci neraz nekorektne komentované), ale publicistika – najmä v podobe komentárov a analýz vyjadrujúcich postoj analytika – v nich predsa len v oblasti politiky chýba. Avšak tlačové médiá akoby nevynechali žiadnu príležitosť dokázať, že nie sú nestranné a ak už nie sú úplne jasne profilované stranícky, tak sú aspoň ideologicky – orientované pravicovo. Poslednou takouto príležitosťou boli prezidentské voľby a treba otvorene povedať, že denníky a týždenníky ich na kolektívnu samovraždu využili naplno.

Meradlom v tomto prípade však nie je názor premiéra Roberta Fica. Aj keď môže mať stokrát pravdu, vždy ide o názor zainteresovaného človeka. Avšak toľká nevyváženosť už nedovolila mlčať ani šéfke Slovenského syndikátu novinárov Zuzane Krútkej. A nečakane sa k nej pripájajú aj niektorí politickí komentátori. Všetci sa zhodujú na tom, že médiá (najmä „printy“) sa postavili zaujato proti Ivanovi Gašparovičovi a v prospech jeho protikandidátky Ivety Radičovej.

Nevyváženosť je v tomto prípade horšia vizitka, ako neobjektívnosť či nepravdivosť, hoci v konečnom dôsledku „všetko so všetkým súvisí“. Zákonite totiž vyvoláva pochybnosti o objektívnosti a napokon najmä o dôveryhodnosti média. Samozrejme, aj médiá (či už ich redaktori, alebo ich majitelia) majú plné právo sa slobodne rozhodnúť, že chcú podporovať nejakého politika, respektíve stranu. Ale potom sa nemôžu tváriť, že ku všetkým kandidátom naozaj pristupujú rovnako. A nemôžu sa čudovať, ak im to ostatní kandidáti zrátajú. A ich voliči tiež.

V prípade bulváru to nie je až taká tragédia, ten ľudia aj tak nekupujú kvôli dôveryhodným informáciám. Ale v prípade mienkotvorných médií to je na pováženie. Strácajú totiž svoju silu skutočne tvoriť verejnú mienku: buď oslovujú ľudí, ktorí (tú istú) mienku už vytvorenú majú, alebo v momente, keď sa ľudia presvedčia, že realita je iná, prestávajú im veriť. No a najlepšie sa to ukáže na výsledkoch volieb, ktoré sú – ako sa to občas zvykne hovoriť – najpresnejším prieskumom verejnej mienky.

Stalo sa to v parlamentných voľbách v roku 2006 a znovu sa to stalo teraz. Odradí to konečne novinárov, aby kolektívne zabíjali svoju dôveryhodnosť v očiach širokej verejnosti?

Autorka sa venuje mediálnym analýzam