Reklama
Odmena za nákup na ZľavaDňa
Reklama

Fašizmus nám nevnútil Hitler

Téma vojnového Slovenského štátu aj po šesťdesiatich rokoch polarizuje spoločnosť. Dokazuje to pozornosť médií aj defilé piatich stoviek príslušníkov neofašistického hnutia pri príležitosti nedávneho výročia jeho založenia. Zdá sa, že Slováci na Slovenský štát nezabúdajú.
Počet zobrazení: 4664

Téma vojnového Slovenského štátu aj po šesťdesiatich rokoch polarizuje spoločnosť. Dokazuje to pozornosť médií aj defilé piatich stoviek príslušníkov neofašistického hnutia pri príležitosti nedávneho výročia jeho založenia. Zdá sa, že Slováci na Slovenský štát nezabúdajú. Politológ Eduard Chmelár a riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev však na diskusii Klubu Nového Slova vo štvrtok 26. marca občerstvili našu pamäť aj niektorými menej pohodlnými faktami.

Aký bol Slovenský štát – naša prvá samostatná republika? Čo sa stalo 14. marca 1939 a prečo tento deň neoslavujeme ako svoj štátny sviatok?

Eduard Chmelár:
– Štrnásty marec sa, chvalabohu, neoslavuje ako štátny sviatok, no v posledných rokoch zaznamenávame tendencie relativizovať udalosti, ktoré sú s ním späté. A to dokonca aj zo strany tých, o ktorých by sme predpokladali, že budú stáť pevne na protifašistickej línii. Ľudia začínajú vravieť, že režim bol síce zlý, no štát ako taký je vysoko pozitívna idea. Takéto rozmýšľanie je na udržanie protifašistického smerovania veľmi nebezpečné. Takisto v dnešnom kontexte neodporúčam používať pre Slovenský štát označenie prvá Slovenská republika. Takéto termíny sú prípustné v štátoch, ktoré sú založené na nejakej kontinuálnej idei. Možno hovoriť napríklad o prvej, druhej až piatej Francúzskej republike, no vojnový režim z Vichy sa medzi ne nepočíta, je vnímaný len ako historické intermezzo. Slovenský štát bol založený na idei, ktorá s dnešnou Slovenskou republikou nemá nič spoločné. Nie je s ňou totožný režimovo ani územne. Tento štátny útvar, ktorý vznikol na začiatku druhej svetovej vojny, je neoddeliteľný od režimu samotného. Svedčí o tom fakt, že Slovensku fašizmus nebol vnútený a nevznikol až 14. marca 1939. Totalitný režim sa zavádzal postupne od vzniku autonómie 6. októbra 1938. Fašizmus nám teda nevnútil Hitler, ale postupne ho vybudovala Tisova vláda. Na jeseň 1938 boli zakázané všetky neľudácke politické strany, prestali vychádzať všetky opozičné denníky okrem Národných novín, ktoré zachránila ich dlhá tradícia. Vtedy bola zriadená aj väznica pre politických väzňov v Ilave, kde internovali tisícky ľudí. Tisova vláda položila základy totalitného režimu, čo v konečnom dôsledku vyvolalo nešťastný vojenský zásah Prahy 9. marca 1939. Fašizmus pramenil takpovediac z vlastných slovenských zdrojov a 14. marec bol medzníkom len v tom zmysle slova, že vznikol štátny útvar, ktorý v rozpore s tradovanou legendou nebol výsledkom samourčovacieho práva, pretože žiadna politická strana, ani tá Hlinkova, nemala samostatnosť v programe. Bol výsledkom nátlaku a diktátu Adolfa Hitlera, ktorý svoj plán predostrel Jozefovi Tisovi deň predtým. Režim a štát, ktorý tu vznikol, bol teda od začiatku neoddeliteľne spätý s totalitou, stál a padal na spolu s ňou. Jeho existencia sa spečatila už v Atlantickej charte, keď sa protihitlerovská koalícia rozhodla, že nemecké satelity nebude rešpektovať. Preto sú úvahy o tom, že sme Slovenským štátom založili nejakú tradíciu, veľmi nebezpečné. Aj preto, že tolerancia voči jeho režimu je v spoločnosti čoraz silnejšia. Neofašisti sa už dnes nenazývajú neofašistami, ale už aj v médiách ich volajú nacionalistami alebo radikálnymi vlastencami, teda presne spôsobom, akým to chcú oni. Robí sa im takmer PR, akoby boli iba trošičku radikálnejšia názorová skupina. Je však dôležité nazývať ich správnym menom a uvedomiť si, že to už nie sú iba drobné okrajové skupinky. Kedysi chodievalo demonštrovať asi tak 50 kotlebovcov. Dnes ich je päťsto. Koľko ich bude o päť rokov? Toto číslo sa niekomu môže zdať malé, no treba si uvedomiť, že antifašistických demonštrantov je vždy menej. A vzhľadom na to, že na Slovensku demonštrácie nikdy nie sú masové, dá sa povedať, že počet ľudí, ktorí sa pridávajú k neofašistickému hnutiu, je hrozivý. V súvislosti so súčasnou ekonomickou krízou si preto treba spomenúť, aj že hospodárska kríza v 30-tych rokoch 20. storočia nemala len ekonomický podtext, ale sprevádzali ju aj formy intolerancie a extrémizmu, ktoré vyústili do toho, do čoho vyústili, pretože sa nezadusili v zárodku. Tolerancia k takýmto prejavom je v dnešnej dobe podobne nebezpečná.

Stanislav Mičev:
– Nielen Tiso v Československu zavádzal do vlády totalitné prvky. Robila to aj česká vláda. Všetko sa dialo na základe politického vývoja a preto, že aj československá vláda, aj krajinská slovenská vláda veľmi dobre a veľmi rýchlo pochopili, že sa dostávajú do sféry vplyvu Nemecka. Existuje množstvo polemík o tom, aký bol vlastne režim na Slovensku v rokoch 1939 až 1945. Odpoveď je, že bol fašistický. V 20. storočí sa rozoznávajú dva totalitné systémy – fašistický a komunistický. Heywood uvádza vo svojej knihe Politické ideológie šesť kritérií, ktoré charakterizujú totalitné systémy. Fašizmus spĺňa všetkých šesť, pre komunistické režimy niektoré z nich nie sú typické. Ako teda nazývať štát, ktorý tu bol od 14. marca 1939 do konca druhej svetovej vojny? Vo svojich prácach používam názov Slovenská republika 1939 – 1945. Tento štát mal základné prvky, ktoré ho definovali. Jeho ústava zakotvovala niekoľko prvkov typických pre fašistické štáty, vrátane korporatívneho systému vládnutia. Existoval parlament, aj keď voľby v roku 1943 sa nekonali. Mal vlastného prezidenta. Keďže bola vojna, politický systém sa nerozvinul do všetkých dôsledkov, no štát bol bezpochyby fašistický, pričom sa doň implementovali aj nacistické prvky. Napríklad protižidovské zákony. Všetky prvky fašistického režimu sa u nás nerozvinuli preto, že na to nebol čas. Bola vojna a štát trval len šesť rokov. No predsa sa v roku 1942 stihol prijať zákon o HSĽS s vodcovským princípom, ktorý jasne kopíroval fašistické totalitné systémy. Po Žilinskej dohode v októbri 1938 boli v podstate zakázané všetky politické strany okrem HSĽS, hlavne ľavicové a židovské. Začala sa radikalizovať politika voči politickým odporcom aj voči rasovo prenasledovaným, teda Židom a Rómom. V decembri bol zvolený krajinský snem, ktorý 14. marca 1939 po Tisovom návrate z Berlína vyhlásil Slovenský štát.

Eduard Chmelár:
– Jeden zo spôsobov, ako prívrženci Slovenského štátu ospravedlňujú tento režim, je, že ho porovnajú s nacistickým Nemeckom, uvidia nezrovnalosti a na základe toho vyhlásia, že Slovenský štát nemožno nazvať fašistickým. Fašizmov však bolo niekoľko druhov. Aj keď pôvodne vznikol v Taliansku, poznáme aj fašizmus nemecký, španielsky, portugalský a čílsky. Ten náš sa najviac podobal Salazarovmu režimu v Portugalsku. Tento režim ešte za svojho života obdivoval a uprednostňoval Andrej Hlinka, pretože v ňom hrala prím katolícka cirkev. No či sa Tisov režim väčšmi podobal na Salazara, Mussoliniho, Hitlera či Pinocheta – z politologického hľadiska je to stále fašizmus.

Samotný 14. marec 1939 aj udalosti, ktoré mu predchádzali a ktoré prišli po ňom, ponúkali rôzne, horšie aj lepšie varianty vývoja...

Eduard Chmelár:
– Zodpovednosť, či vina Jozefa Tisovu nespočíva v tom, že sa podriadil Hitlerovmu tlaku, ale v tom, akým spôsobom svoj režim viedol. To však neznamená, že iná možnosť neexistovala. Vždy existuje aj iná možnosť. Prirodzene, že ak by Slováci odmietli Hitlerov nátlak, Slovensko by bolo pravdepodobne zlikvidované. Časť z neho by dostalo Poľsko, časť Nemecko, časť Maďarsko. V takýchto podmienkach by sa síce Slovákom žilo veľmi ťažko, no téza, že by to spôsobilo zánik slovenského národa, je naivná. Nielen preto, že zástancovia tejto tézy veľmi radi spomínajú, ako slovenský národ tisíc rokov vydržal maďarský útlak, ale jednoducho preto, že aj keď by to boli veľmi ťažké časy, zánik identity by to nespôsobilo. Ďalšia možnosť bola zachovať sa ako Dánsko, ktoré odmietlo Hitlerov diktát a niekoľko rokov mu vzdorovalo. Napokon ho Hitler obsadil, no neurobil tak z vôle samotných Dánov. Myslieť si, že riešenie, ktoré napokon prijala naša politická reprezentácia, bolo jediné, a že tým sú politici zbavení viny za to, čo sa tu dialo, je absurdné. Už len z toho hľadiska, že možno porovnať napríklad spôsob, akým sa k Židom správal Miklós Horthy a Jozef Tiso. Možno si uvedomiť, ako sa Tisova vláda do posledného dychu držala spojenectva s nacistickým Nemeckom aj vo chvíli, keď už Maďarsko, Bulharsko a Rumunsko hľadali možnosti uzavretia separátneho mieru so západnými spojencami. Tisov Slovenský štát predstavoval v strednej Európe najodpornejší spomedzi nemeckých satelitov. Nechcem si predstaviť, ako by bola slovenská spoločnosť dodnes traumatizovaná týmto 6-ročným vojnovým obdobím, keby nebolo vypuklo Slovenské národné povstanie. Slovenský štát by nás bol zaťažil pocitom takmer existenciálnej viny, ktorý by ležal na národe dodnes, nebyť Povstania.

Stanislav Mičev:
– Trinásty marec 1939 bol pre nacistov Vichy číslo dva. Najskôr oslovili predsedu vtedajšej slovenskej vlády Karla Sidora, ktorý ich návrh striktne odmietol. Až vtedy prišiel na rad Jozef Tiso, ktorého odvolali z bánoveckej fary. Bol totiž po Homolovom puči odsunutý z politiky – keď československé vojská obsadili Slovensko, zosadili ho z postu predsedu vlády a na čele kabinetu ho nahradil Karol Sidor. Zatiaľ čo Sidor striktne odmietol nemecký nátlak na osamostatnenie Slovenska, Tiso podľahol. Mnoho sa hovorí o tom, čo by sa bolo bývalo dialo, keby bol odolal a nacisti by Slovensko obsadili. Porovnajme teda Protektorát Čechy a Morava a Slovenský štát z hľadiska strát na životoch. Nie je medzi nimi takmer žiaden rozdiel. No z Protektorátu sa veľkej časti Židov umožnilo vysťahovať za hranice, ale na Slovensku sa to nestalo. Rozdelenie celého Slovenska medzi Maďarsko a Poľsko bolo vzhľadom na nacistickú zahraničnú politiku vylúčené – Nemci nemali záujem, aby Maďarsko a Poľsko mali spoločnú hranicu. Možno by im rozdelili časti severného a južného Slovenska, no jeho centrálnu časť by podľa všetkého okupovali zároveň s Protektorátom. A kedy by sme prišli o vlastnú národnú identitu? Spojenectvo s Hitlerom to zaručovalo. Z Rosenbergových teórií o rase vyplývalo, že Česi aj Slováci sú sčasti germanizovateľní. Časť obyvateľstva, ktorá by bola spĺňala striktné požiadavky na árijskú rasu, by teda bola germanizovaná – teda žiaden slovenský jazyk ani kultúra – ostatní by vo vlakoch putovali za Ural ako pracovná sila. Tisovci pri procesoch celý čas tvrdili, že nevedeli, čo Nemci chystajú. No ak si politici, ktorí s niekým vstúpia do spojenectva, nepreštudujú jeho základné dokumenty, asi tu niečo nie je v poriadku.

Slovenský štát z medzinárodnoprávneho hľadiska v podstate neexistoval, pretože nebol uznaný žiadnou zo západných mocností.

Stanislav Mičev:
– To nie je pravda, všetky mocnosti okrem USA ho uznali. Sovietsky zväz mal v Bratislave dokonca veľvyslanectvo. V súčasnosti už tretí rok chodím do ruských archívov a pracujem na téme slovensko-sovietske diplomatické vzťahy v rokoch 1939 – 1941. Ak by teda nebol Slovenský štát uznaný veľmocami, neviem, prečo by ZSSR po podpise zmluvy o diplomatickom zastúpení vypovedal veľvyslanca ČSR a na jeho miesto prijal slovenského veľvyslanca Štefana Tisu.

Podľa čoho boli vytýčené hranice južného Slovenska po viedenskej arbitráži? Eduard Chmelár:
– V prvom rade treba vyvrátiť rozšírenú nepravdu, že južnú hranicu vytýčili Maďari. V skutočnosti ju ledabolo a bez akýchkoľvek etnických, historických či kultúrnych zreteľov nakreslil šéf nacistickej diplomacie Joachim von Ribbentrop. Mimochodom, historicky prvá južná hranica Slovenska, ktorú kto kedy nakreslil, sa zhruba stotožňovala s hranicou po arbitráži. Jej autorom bol Štefan Marko Daxner. Nakreslil ju v roku 1861, keď memorandisti prišli s požiadavkou slovenského okolia. Nevedel, podľa akého kľúča ju má vytýčiť, nuž si pomohol hranicou tureckého záboru, teda územia, pokiaľ prišli Turci.

Uplynulo 65 rokov od SNP. Mládež o ňom vie málo a povedomie o jeho význame sa zo spoločnosti vytráca. Pozitívne však je, že o knihy s tematikou druhej svetovej vojny je záujem. Publikácie o vojnových operáciách, zbraniach či lietadlách sa relatívne dobre predávajú. Na tom sa možno dá stavať. Čo chystá Múzeum SNP na oslavu jubilea?

Stanislav Mičev:

– Ministerstvo kultúry dostalo materiál, ktorý Múzeum SNP pripravilo na zabezpečenie vyhlásenia 28. augusta za štátny sviatok pri príležitosti 65. výročia vyhlásenia SNP. Našlo sa však zopár novinárov, ktorí napísali, že sa v dobe krízy idú vyhadzovať peniaze. Neboli to pritom miliardy, ani len milióny, aké sa v tomto štáte často rozhadzujú. Tento náš materiál sa teda stiahol z obehu a oslavy riešime iným spôsobom. Vďaka ministrovi kultúry, ktorý nám v rámci rozpočtu svojho ministerstva predsa len vyčlenil nejaké peniaze, chystáme čosi, čo tu ešte nebolo. Oslavy budú trvať až tri dni. Večer 28. augusta bude slávnostný koncert Štátnej opery Banská Bystrica, 29. augusta o jedenástej predpoludním budú ústredné oslavy v Banskej Bystrici za účasti najvyšších štátnych predstaviteľov. Snažím sa o to, aby sme pozvali minimálne zástupcov víťazných mocností, ale už dozrel čas aj na to, aby prišli aj zástupcovia druhej strany. Nemci sa predsa už so svojou traumou vyrovnali. Ďalej, ešte žije štyritisíc účastníkov Povstania. Každý deň priemerne päť z nich odchádza na druhý svet, no sedemsto až osemsto je v takom zdravotnom stave, že ich možno doviesť do Banskej Bystrice, aby sa im mohla vzdať úcta. Neviem, či na to budeme mať dostatok finančných prostriedkov. Zatiaľ sa chystáme rokovať so železničnými spoločnosťami, aby ich zadarmo prepravili. Dúfam, že sa to podarí. Pripravujeme aj kultúrny program na celý deň. Črtá sa možnosť účasti dychového orchestra armády USA, rokovali sme aj s Alexandrovcami, bohužiaľ, nepodarilo sa. Niečo podobné však predsa chystáme. Na 30. augusta plánujeme absolútnu novinku: Na trati Banská Bystrica – Hronec bude premávať pancierový vlak. Čiernohorská železnica vyvezie návštevníkov dobovým parným vlakom na Čierny Balog, kde predvedieme simulované boje. Okrem toho na námestí v Banskej Bystrici predvedieme, ako vyzeral mobilizačný deň. S vypätím všetkých síl a s maximálnym využitím finančných prostriedkov, ktorých nie je veľa, urobíme všetko preto, aby sa to podarilo. Pomáha nám množstvo dobrovoľníkov, ktorí nechcú ani korunu a pracujú vo svojom voľnom čase, napríklad na rekonštrukcií pancierových vozňov.

Eduard Chmelár:
– V súčasnosti pracujem v STV s režisérom Dušanom Hudecom na filme o SNP. Mal byť pôvodne štvordielny a mal to byť konečne reprezentatívny dokument, ktorý by bolo možné predať do Európy. No film finančne na poslednú chvíľu zachraňuje kolega Mičev, lebo pre STV je takýto projekt nezaujímavý. Verejnoprávna televízia ledva súhlasila s tým, že keď už to musí byť, nech sa urobí nejaký hodinový film. Vzhľadom na okresané finančné prostriedky si teda môžeme dovoliť len jediný dokument. Aby nebol taký istý ako vždy, lebo o SNP sa nakrúcalo množstvo filmov, po prvýkrát v ňom budú vystupovať priami účastníci bojov z nemeckej strany. Rovnako aj neslovenskí účastníci povstania z Francúzska a Rumunska. Dodnes ma fascinuje, ba priam až dojíma príbeh francúzskych partizánov. Boli to ľudia zväčša zo zajateckého tábora na brehu Balatonu, kde mali relatívne dobré podmienky a mohli tam v pokoji prežiť vojnu. Dvesto z nich sa však rozhodlo, že pomôžu krajine, o ktorej mnohí počuli prvý raz v živote. So Slovenskom ich nič neviazalo, okrem idey boja proti fašizmu. To je humanistický ideál, ktorí Francúzi dali Povstaniu, a Povstanie je najdôležitejší myšlienkový odkaz, ktorý formuje túto spoločnosť až do dnešných dní. Veď nám doslova zachránilo tvár! Zachránilo nás pred večným sypaním popola na hlavu, pred traumou, s ktorou sa vyrovnáva napríklad nemecká spoločnosť. Predstavuje kľúčovú udalosť slovenských dejín.

Nemali sme sa v tridsiatom deviatom predsa len radšej brániť?

Eduard Chmelár:
– Slovenský postoj sa nezlomil až v marci 1939, ale po mníchovskej dohode v roku 1938. Tradičná česká interpretácia znie, že Slováci zradili republiku, hoci je to veľmi pritiahnuté za vlasy. Na Slovensku v tom čase existovali tri hlavné politické prúdy. Dva z toho boli autonomistické – autonómiu nežiadal len Hlinka, ale aj Rázus. Davisti – slovenskí komunisti však odmietali autonómiu. A to z jediného dôvodu, ktorý vysvetlili vo svojich komentároch Vladimír Clementis aj Ladislav Novomeský. Keď Novomeský pozoroval ešte žijúceho Hlinku, jednoducho si uvedomil, o koho by sa táto autonómia opierala, komu by slúžila a kam by smerovala. Ďalší vývoj mu dal za pravdu. Tendencie k autonómii však boli historickým trendom. V čase, keď republiku zrádzali rad za radom všetci, mníchovská dohoda z roku 1938 jej zasadila klinec do rakvy. Bol to zlomový bod. Otázka na zvažovane etických a politických dôsledkov je, či sa slovenská reprezentácia zachovala v danom čase politicky zodpovedne.

Stanislav Mičev:
– V histórii by nemalo byť „keby bolo keby“, no myslím si, že o osude ČSR bolo rozhodnuté po podpise mníchovskej dohody. Existovalo niekoľko možností, čo mohla vtedajšia československá garnitúra robiť. Po prvé – to, čo sa aj stalo – akceptovať mníchovskú dohodu a odstúpiť územia Nemcom, s tým, že stratia výhodu slušne vybudovaného obranného valu. Po druhé – vyhlásiť znova mobilizáciu a povedať, že sa postavia na odpor. Čo by v takom prípade boli urobili Nemci? Hitler a nemecká generalita v danej chvíli vôbec neboli v tejto otázke jednotní. Keby boli západné mocnosti vyvinuli viac tlaku, Hitler by sa v Nemecku nebol udržal pri moci. Zvalcovala by ho vlastná generalita. No keď ČSR prišla o Sudety, prišla zároveň o šancu brániť sa vojensky.

Eduard Chmelár:
– Aby sme si nemysleli, že po 6. októbri 1938 sme mali vývoj vo svojich rukách: v januári 1939 Ribbentrop ešte ponúkal Poliakom Slovensko ako odškodné za Gdansk. Akokoľvek dobre znie, že sme si vraj vydobyli autonómiu, v skutočnosti sme vôbec nemali vo svojom štáte rozhodujúce slovo.

Musíme si uvedomiť, ako málo Slovensko v porovnaní s Nemeckom znamenalo. Nemohli sme si vyskakovať. Jozef bol Tiso múdry a súdny človek, ktorého si vysoko vážim, a vychádzal iba z danej situácie, ktorú musel riešiť. Preto sa pýtam, či vidíte na vzniku Slovenského štátu aj niečo pozitívne.

Eduard Chmelár:

– Jozef Tiso iniciatívne, z vlastnej vôle – nie pod nátlakom, ako prvý nemecký spojenec začal deportovať Židov. Slovenský štát bol najservilnejší satelit, ktorý robil dokonca nadprácu. Sám Hitler bol milo prekvapený tým, ako je Tiso ochotný spolupracovať. Hovoriť tu o pozitívach? Môžeme. Veď aj Husák písal v roku 1944 správu do Moskvy, že reálne mzdy sú tu najvyššie spomedzi všetkých okolitých krajín. No chceme naozaj porovnávať režimy z hľadiska rastu HDP? Veď aj v 50-tych rokoch, keď tu popravovali ľudí, rástol. A ani množstvo ľudí, ktorí boli so Slovenským štátom spokojní, lebo si žili v ekonomicky relatívne dobrých podmienkach, nám nedovolí zabudnúť na obete tohto najkrvavejšieho režimu v dejinách Slovenska.

Stanislav Mičev:
– Slovenská kultúra v období rokov 1939 – 1945 zaznamenala prudký vývoj. Mohli publikovať aj spisovatelia, ktorí boli iného ako ľudáckeho názoru, napríklad Smrek či Novomeský. Bolo to preto, že ak sa chcel štát tváriť národne, musel podporovať kultúru a vedu. To kontinuálne pokračovalo aj v ďalšom totalitnom režime po roku 1948. V Slovenskom štáte bola plná zamestnanosť. Aj vďaka tomu, že 51-tisíc Slovákov bojovalo na východnom fronte a ďalších 140-tisíc sa vystriedalo na prácach v Nemecku. Pracoval tu vojnový priemysel – celkom 52 závodov bolo pod nemeckou správou a vyrábali pre front. Bol relatívny dostatok na trhu, no na úkor okolitých krajín. Pre slovenský národ však znamenala existencia Slovenskej republiky 1939 – 1945 aj uvedomenie, že dokáže samostatne existovať. Totalitný režim a židovská otázka však v znegovali všetky jeho prípadné pozitíva. Prečo dnes pozorujeme renesanciu záujmu o Slovenský štát a mladá generácia historikov píše o povstalcoch ako o banditoch? Akoby sa snažili Tisov režim rehabilitovať.

Eduard Chmelár:
– Historici sa nedelia na starých a mladých. Rozpoltenie historickej obce má svoje presné datovanie. Je to rok 1997, keď vyšla škandalózna kniha Petra Ďuricu Dejiny Slovenska a Slovákov. Na základe tejto knihy plnej historických lží, nezmyslov a poloprávd sa začala historická obec trieštiť na dva tábory. Otázka je teda skôr filozofická – ako pristupuje ten-ktorý historik k obdobiu totalitného režimu a či sa snaží spochybňovať a ospravedlňovať jeho obete, alebo sa drží faktov. Napríklad, či bude zdôrazňovať, že koruna bola silná vďaka vojnovej ekonomike, že mzdy tu boli najvyššie spomedzi okolitých štátov, ale už si nevšimne, že to tento štát neospravedlňuje za to, čo robil so svojimi obyvateľmi. Ak postavíte svoju historickú prezentáciu ako pán Ďurica na tom, že pracovné tábory v Novákoch a v Seredi boli niečo ako detské ozdravovne, pritom stačí ísť len za ľuďmi, ktorí ich prežili, potom existuje len jedna rada – nehádajte sa s hlupákom, lebo si vás s ním pomýlia.

Stanislav Mičev:
– Delenie historikov na mladých a starých je pre mňa absurdné. Poznám desiatky mladých historikov, ktorí si SNP vážia a vedia, že partizáni neboli iba „pseudopartizáni“. Dodnes nevieme, aké úlohy od tajných služieb mali napríklad sovietske partizánske jednotky, pretože dokumenty NKVD neboli sprístupnené. Niektorí historici tvrdia, že ruskí výsadkári sa mali podriadiť činiteľom národného odboja, no ťažko tomu veriť, keďže na Slovensko prišli s konkrétnymi úlohami od ústredného štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve. S akými, to nevieme. Čaká to na výskum.

Ústav pamäti národa démonizuje komunistický režim, vyťahuje na svetlo sveta neprávosti komunizmu, no prečo sa neobzrie aj na fašistický režim a Ústrednú štátnu bezpečnosť? Okrem agentov ŠtB treba poznať aj zoznam arizátorov.

Stanislav Mičev:
– Nech si o ÚPN myslíme čokoľvek, nebuďme neobjektívni. Zoznamy arizátorov sú zavesené na jeho internetovej stránke a nie je pravda, že by sme nevedeli mená ľudí zločincov z obdobia Slovenského štátu. Vieme, kto vraždil v Kremničke a v Nemeckej, napokon, sám som autorom knihy Fašistické represálie na Slovensku, ktorá vyšla v roku 1988. Je v nej zverejnený aj zoznam mien ľudí, ktorí vraždili a čo sa s nimi stalo, ich veliteľov, členov Edelweissu, nemeckých jednotiek. Tieto informácie sú známe a zverejnené.

Jozef Tiso a arcibiskup Sokol sú svätí a svätými budú bez ohľadu na to, čo si o tom myslíte. Eduard Chmelár:
– Vykrikovať o svätom Tisovi je hlbokou urážkou obetí jeho režimu. Každý má krásne spomienky na svoje detstvo – aj ja som prežil krásne detstvo počas normalizácie. No pamätám si aj to, že ma mama ako päťročného viedla po ulici a pána, ktorý zametal chodník, zdravila dobrý deň, pán profesor. Arcibiskup Sokol zasa iste prežil šťastné detstvo počas Slovenského štátu. Je však absolútne neprijateľné a cynické voči obetiam, aby sme velebili človeka, ktorý za tieto zločiny niesol priamu politickú zodpovednosť.
Spracovala Eva Blažeková

Priemer: 5 (2 hlasy)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama