Byť antifašistom neprospieva zdraviu

Na minuloštvrtkovú diskusiu Klubu Nového slova prišiel docent Eduard Chmelár krívajúc. Uviedli ho smutným položartom, že má vraj nohu zranenú preto, lebo sa mu partia extrémistov rozhodla spestriť život a zdravotnú kartu. Iste sa postarali o to, aby sa známy politológ nejaký čas nenudil.
Počet zobrazení: 891
2_Tania Gcb-m.jpg

Na minuloštvrtkovú diskusiu Klubu Nového slova prišiel docent Eduard Chmelár krívajúc. Uviedli ho smutným položartom, že má vraj nohu zranenú preto, lebo sa mu partia extrémistov rozhodla spestriť život a zdravotnú kartu. Iste sa postarali o to, aby sa známy politológ nejaký čas nenudil. Cieľom útočníkov však zrejme bolo zabezpečiť aj to, aby si E. Chmelár aj ktokoľvek iný dobre rozmyslel, či bude nabudúce rečniť na antifašistickej demonštrácii. Práve odvysielané zábery z demonštrácií, ktoré „spestrili život“ Bratislavy na výročie založenia Slovenského štátu 14. marca, kde sa popri piatich stovák pravicových extrémistov prezentovala aj skromná päťdesiatka ich odporcov, totiž k menu publicistu Chmelára v povedomí verejnosti priradili tvár. A to bola chyba. Byť verejne známym antifašistom totiž v súčasnosti na Slovensku nie je zdraviu prospešné. A keď porovnáme mediálnu pozornosť, akej sa dostáva fašicelebrite Mariánovi Kotlebovi a komukoľvek z opačného ideového tábora, možno dokonca povedať, že to nie je ani populárne. No ak bude od dneška po verejných vystúpeniach antifašistov nasledovať exemplárne potrestanie, určitý strach z medializácie sa dá pochopiť. Niečo však poriadne hnije v štáte Slovenskom, ak sa ľudia ako Marián Kotleba alebo Ivan Sýkora ukazovať v televízii neboja, zatiaľ čo ich odporcovia dostali jasnú správu, že bez čierneho pásiku cez oči sa im v médiách objavovať neoplatí. Buď pásik, alebo sadra. Najlepšie však vôbec neprovokovať, aby ste si namiesto sadry nevykoledovali krížik. Tento brutálny a arogantný odkaz neofašistov však tisne na jazyk otázku, kto tu vlastne provokuje a kto, naopak, prezentuje názor a hodnoty zdieľané väčšinou slovenskej spoločnosti.

Donedávna bolo možno adekvátne bez rozmýšľania odpovedať to, čo nás naučili ešte na základnej škole – totiž, že Slovensko stavia na hodnotách demokracie a dodržiavania ľudských práv, váži si odkaz Slovenského národného povstania. No ak by to tak bolo, mali by to byť antifašisti, kto je na Slovensku bezpečný a cíti podporu a uznanie spoločnosti. A mali by to byť neofašisti, ktorí by mali po zverejnení svojich názorov cítiť z okolia záchvev nesúhlasu. (Pretože strach vyjsť na ulicu bez osobného strážcu pre svoje názorové zaradenie nemožno v civilizovanej spoločnosti želať nikomu.) V skutočnosti to tak nie je. Táto téma by si zaslúžila výskum a presné čísla, no aj tak možno odhadnúť, že väčšina verejnosti je pravdepodobne vlažná a vo vzťahu k fašizmu nevyprofilovaná. Potom tu máme určitý počet pravicových extrémistov, ktorý je relatívne malý, ale neradno nad ním preto mávať rukou – zdá sa totiž, že rastie. V čase, keď u južných susedov pochodujú všelijaké gardy, ktoré sa vraj snažia verbovať už aj za našimi hranicami, je predsa vzrušujúce – a moderné – vytvoriť národný protipól, a tým aj možnosť k niekomu patriť a do iného si udrieť. Existuje, samozrejme, tábor odporcov, je však menší a menej lákavý. Jeho príslušníci zväčša do nikoho prví neudierajú. Skrátka, akosi vyšli z módy. A tak sa stalo, že časť slovenskej mládeže sympatizuje s ideológiami spätými s agresormi druhej svetovej vojny, predávanými v atraktívnom obale „vlastenectva.“ V prepise diskusie KNS na stranách 6 a 7 je pritom jasne vysvetlené, ako sa velebenie vojnového Slovenského štátu s vlastenectvom priamo vylučuje – čo zároveň usvedčuje „radikálnych vlastencov“ z nedostatočného premýšľania nad ideami, ktoré sa rozhodli podporovať, dokonca nad ich nezlučiteľnosťou. Keby si boli útočníci Eduarda Chmelára namiesto bitky vypočuli, možno by im to bolo otvorilo oči. Aj keď oči ľudí, ktorí priamo na spomínanej diskusii vykrikovali, že Jozef Tiso je svätý, zostali napriek konfrontácii názorov a argumentov naďalej zalepené. Títo ľudia neboli žiadni dvadsiatnici s minimalistickým účesom, ale predstavitelia staršej a strednej generácie. Pravicový extrémizmus a nepochopiteľný sentiment za pokriveným „vlastenectvom“ Tisovho režimu nemá teda oporu len v nerozvážnej mládeži, ktorá „z toho snáď vyrastie“. Má svoje podhubie v spoločnosti. Namieste je preto otázka, či sú demonštranti z Hodžovho námestia len špičkou ľadovca a či je odsúdenie fašizmu súčasnou slovenskou spoločnosťou skutočne len prežitou poučkou zo základnej školy. Majú sa dnes antifašisti báť? A odváži sa ktosi vyjsť na ich rečnícku tribúnu aj o rok? Predvádzať sa na takomto mieste a v takejto spoločnosti totiž nie je zdraviu osožné. V ére mobilných telefónov s fotoaparátmi a kamerami sa anonymita a beztvárovosť zabezpečiť jednoducho nedá, a akokoľvek by (právom) ustráchaný rétor chcel prevrátiť naruby účel rečnenia na demonštrácii a pre istotu niekde v kúte nikým nepovšimnutý šepkať svoj prejav hŕstke verných stráženej policajtmi – nemôže si byť istý. Jednoducho, kompromitovať sa svojou účasťou na podobnom zhromaždení zrejme nie je bezpečné. Preto, keď o rok ulicami opäť budú pochodovať pravicoví extrémisti, neriskujte svoje zdravie a zamknite sa doma. A tento článok po prečítaní nezabudnite spáliť, aby si tí najpravejší demonštranti takto o rok nespomenuli, že keď budú mašírovať Bratislavou po Panenskej ulici, môžu sa zastaviť na slovíčko v našej redakcii.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984