Zhovievavosť pod šírym nebom (2)

(Dokončenie z predchádzajúceho čísla)

Jekaterina dostala prácu ako prekladateľka. Bolo to v rokoch, keď ruština letela. Prinášala si texty domov a na pračudesnom písacom stroji, na takom ešte z roku mínus dva, hodiny a hodiny prekladala. Ja som vodievala deti do školy a starala sa o všetko ostatné. Ja? Že z čoho žijem?

Z toho, čo zarobí môj strýko, z Osvaldových návštev a z predaja mliečnej ryže. Nie je to veľa, ale o seba sa postarám, a aj Jekaterina mi veľmi pomáhala, strašne mi pomohla. A tiež žijem z predstáv o tom, čo som prečítala, a vôbec sa nehanbím priznať, že som čítala Rusov.

Všetko sa začalo vtedy, keď dostala preložené knihy, ktoré jej mali pomôcť pri robote, a nútila ma do čítania. Upozornila som ju, že so mnou nepochodí, že ja nie som schopná dočítať do konca ani len časopis, ale ona toľko nástojila, až som sa vzdala. Teda počúvajte ma dobre, myslela som si, že ruskí ľudia sú hrubí a diví ako medvede, že majú hranaté prsty a stehná sa im pľancú, pretože ani chodiť nevedia ako ľudia, až kým som nečítala Annu Kareninovú. Ježiškove husličky! Tomu sa povie román, žiadna telenovela! A Čechova poznáte? To bol jej miláčik. Spomínam si, že vždy, keď dočítala Dámu so psíčkom, pustila sa do plaču. Ruská duša, hovorieval môj strýko, no ja si myslím, že to plakala ona, a nie duša.

Veci, ktoré si nakúpili ešte v Rusku, sa postupne kazili a ju privádzala do zúrivosti každá drevená naberačka, ktoré doslúžila, hodiny v tvare kremeľského kľúča, ktoré zastali, otupené únavou a zoxidované soľou, ale celkom ju vzalo, keď sa zo steny napokon odlepila aj obrovská fotografia chrámu Vasilija Blaženého, z ktorej si potom deti vyrábali lietadielka.

Mne to pripadalo prirodzené, vždy som jej vravela, že ruské veci sú haraburdy, ale chápala som jej bolesť, a pravdupovediac, aj mne to bolo ľúto. Tak sme si privykli na pondusovky vážiace vari tonu a na črievice pripomínajúce tehlu, že keď ich odrazu nebolo, nevedeli sme, čo si počať. Čo to má spoločné s mäsovými konzervami? Nie, nebudem stišovať hlas, ja nie som pokrytec ani nemám v žilách vodu, Bože, veď koľkokrát sme len zahnali hlad ruským mäsom alebo scvrknutými jabĺčkami! No dobre, chutili asi ako by ich spálil blesk, ale teraz čo? Teraz niet ani hromov, ani bleskov, ani toho, kto by ich zoslal.

Chuderka Jekaterina. Nielen veci sa jej rozpadávali. Reyes začal zvyšovať hlas a aj kričať, vždy po rusky, a Voloďa, môj malý anjelik, utekal rovno ku mne. Nejednu noc spal spolu s Miguelom. Robilo mi to veľké starosti, ale na druhý deň Jekaterina znovu ťukala do stroja a Reyes odchádzal do bane, niekedy aj na celý týždeň.

Dakedy vtedy, ako som tak raz v parku predávala mliečnu ryžu, zrazu sa predo mnou vynorila Mireya. Najprv sa ma opýtala na Miguela, potom na Voloďu, a nakoniec na Reyesa: či vraj o ňom niečo neviem. Prečo ťa to zaujíma? Chcem ho pozdraviť, to je všetko. Keď to povedala, okamžite som vedela, že sa s ním vyspala. Zavrela som stánok a šla som domov.

Po prvý raz som si bola celkom istá, že je všetkému koniec. Aj ja som sa vypytovala na Osvalda, keď sa mi strácal z dohľadu. Nie, to nie je to isté, nech vám ani nenapadne, že Mireya a ja sme rovnaké, lebo máme pomer so ženatými mužmi.

Počúvajte, čo som povedala Jekaterine: Dievča zlaté, už aj zabudni na ten sprostý nápad, že budeš s Reyesom hovoriť po rusky! Keď s ním spíš, musíš mu opakovať po našom papi riquísimo, bože ty si bohovský, som z teba celá hotová. Ona sa smiala a smiala a červenala sa ako dievčatko: nedala na moje slová a šup, tu máte výsledok!

Je to niečo vyše roka, čo sa u mňa naposledy ukázala. Prekvapilo ma, že prišla tak neskoro, v posledných ruských šatách, ktoré ešte mala a ktoré si obliekala len vtedy, keď išla odovzdať preklad do Národnej rady.

Nevedela, ako mi povedať, že odchádza. Začala spomínaním na prvú mliečnu ryžu, ktorú som jej priniesla, na deň, keď sa narodil Voloďa, na spoločné oslavy Nového roka, keď sme objímali deti a chránili ich tak pred zimou. Chystáš sa písať memoáre, alebo čo dopekla sa ti robí? Odchádzam, a beriem so sebou aj Voloďu, a nikdy sa nevrátim, a bojím sa, že sa tu rozrevem, a verte či neverte, vzápätí sa mi vrhla okolo krku tak silno, že prisahám, že sme len čírym zázrakom nespadli na zem.

Nezobúdzaj Miguela, nemám silu sa s ním rozlúčiť. Ty mu potom všetko vysvetlíš. A už bežala dole točitým schodiskom a potom som ja, ešte stále v šoku, vybehla za ňou a kričala som: Hej, Jekaterina! Potrebuješ niečo? Môžem ti nejako pomôcť? Áno, zakričala, šťastie, zaželaj mi šťastie, Cuqui. A zmizla. Voloďov plač mám ešte vždy zažratý tu, tu celkom v strede srdca, a spomienka na jeho tváričku za oknom taxíka ma dodnes budí zo sna.

Všetko ruské zmizlo. Už som unavená zo všetkého, čo prichádza a čo odchádza. Človek môže byť silný, no sú isté hranice, čo budem zveličovať. Vidíte, aj ja plačem, a to nemám ani ruskú dušu, ako hovorí môj strýko.

Prosím? Ale áno, už končím. Neuplynuli ani tri mesiace, keď sa Mireya nasťahovala k Reyesovi s bohorovnosťou ženy, ktorá prichádza navždy. Začala generálnym upratovaním a vynášala na chodbu jeden kus nábytku za druhým, drhla ich hádam takouto veľkou kefou a liala na ne vodu a ešte viac vody, ale všetko márne, Jekaterinina a Voloďova vôňa tam stále ostávala a ustavične sa zdalo, že sa hocikedy objavia vo dverách a vypýtajú si čerstvo prekvapkanú kávu.

Mireya to vedela a tie kýble vody, ktorá bola na stenách, na oknách a dokonca aj na strope, ktorý tiež dostal svoju dávku mydla, ju začali znervózňovať Ja som to všetko v tichosti trpela, koľkorát som si opakovala, že veď mňa do toho nič, a viac ma bolel Miguelov smútok ako Reyesova veselosť, ale iste pochopíte, že to pre mňa nebolo ľahké.

Reyes sa veľmi zmenil. Myslím, že ho vyhodili z roboty, pretože bol stále s ňou a pomáhal jej vynoviť byt. Spozornela som, keď som ich začala vídať, ako odchádzajú a prichádzajú s balíkmi a taškami, no usilovala som sa tlmiť svoju zúrivosť a opakovala som si, že to predsa nie je môj problém. No skrátka, všetko predávali, a za doláre, len si predstavte, zistila som to až o niekoľko týždňov, keď som stála na zvyčajnom mieste v parku s miskami svojej mliečnej ryže a zbadala som ich asi tak o tri lavičky ďalej, ako vykladajú veci na trávnik, celkom ako cigáni. Pristavovali sa pri nich ľudia, brali do rúk jeden kus za druhým a obzerali si ich a mne zvieralo srdce, keď som z diaľky rozpoznávala prvé Voloďove topánočky, Jekaterinine tehotenské šaty, bicykel, na ktorom sa vozieval môj syn Miguel, hračkársku súpravu smaltovaných mištičiek s červenými kvetmi. Ešte aj matriošky tam stáli zoradené od najväčšej po najmenšiu, tak, ako ich Jekaterina ukladala na televízor. A ja som sa musela prizerať, ako miznú moje spomienky, časť môjho života. Aby som bola úprimná, práve tam v parku mi po prvý raz napadlo Mireyu zmlátiť. A Reyesa tiež, no spomenula som si na Jekaterinu, ako si nasadzuje na hlavu korunu, a myšlienku som zahnala. Skôr či neskôr sa Jekaterina o všetkom dozvie a viem, že by mi neodpustila, keby sa tomu úbožiakovi skrivil čo len vlas na hlave, i keď úprimne povedané, on na tom nesie oveľa väčšiu vinu ako Mireya.

Naberačka, ktorou nakladám mliečnu ryžu, darček od strýka, váži čertovsky veľa. V to ráno som prišla do parku zavčasu. Nezvyknem si všímať slnko alebo oblaky, ale vtedy áno, to je zvláštne, no nie? Obloha bola modrá a jasná, celkom svetlá, taká svetlá, že pripomínala Jekaterinine oči, a neviem, prečo som sa usmievala na vietor, šťastná ako v siedmom nebi.

Trikrát som ju udrela do hlavy, celou silou svojich ženských rúk. Viem, že mi to neuveríte, ale nechcela som ju zabiť, chcela som ju len potrestať tak, ako si tá všivavá fľandra zaslúžila. Čo vravíte? Nie, nie, nič neľutujem. Čo vám mám na to povedať? Viete, ak niečo ľutujem, tak len to, že krv tej beštie nezmazateľne pokropila knihy od Tolstého a Čechova, ktoré ležali na trávniku a vyzerali, akoby pod tým šírym nebom prosili o zhovievavosť.

Preložila Silvia Ruppeldtová
Poviedka pôvodne vyšla v Revue svetovej literatúry 12/2006