Sme ešte len na začiatku
O spolupráci Inštitútu pre ženy a rodiny v Meride s komunitnými radami, o počiatočných problémoch a prvých úspechoch sa s Yoari Garbridovou, šéfkou sociálneho oddelenia tohto inštitútu, zhováral George Gabriel.
Mohli by ste povedať niečo o tom, ako váš inštitút využíva komunitné rady?
– Náš inštitút začal prostredníctvom komunitných rád vytvárať komisie na obranu práv žien. Rady sú inštitúcie pôsobiace priamo v komunitách a medzi ich cieľmi je aj vytváranie komisií s rôznymi zameraniami – podľa potrieb miestneho spoločenstva. Takýmto spôsobom vznikajú inštitúty priamo vo vnútri konkrétnej komunity. Nikto totiž nemôže vedieť lepšie, čo je potrebné, než ľudia žijúci v danom spoločenstve. To znamená, že my ako organizácia sa snažíme riadiť a kontrolovať vznik komisie. Komisie samotné sú však primárne zodpovedné za vlastný rozvoj a účinkovanie uprostred komunity. Vznikajú v súlade so zákonom o komunitných radách, ktorý definuje, kto môže zakladať komisie, v tomto konkrétnom prípade komisiu na obranu práv žien. Realizujeme taktiež integrálne vzdelávanie žien. Vzdelanú ženu, ktorá pozná svoje práva, možno zneužívať oveľa ťažšie.
Aké nové možnosti sa otvárajú tým, že ide o činnosť komunitných rád? Aké výhody prináša tento spôsob iniciatívy?
– Ako som už povedala, komunita pozná vlastné problémy najlepšie sama. Pre nás ako inštitúciu zodpovednú za celkový problém je veľmi ťažké a komplikované pôsobiť v každej komunite. Navyše sú komisie aj orgánmi verejného odsúdenia, pretože môžu priamo identifikovať týranie. Takýmto spôsobom, teda ak obeť nechce týranie ohlásiť sama, môže to namiesto nej urobiť komisia. Samozrejme, môže poskytnúť obeti aj primárnu starostlivosť, ochrániť ju pred bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom – to sú naozaj veľmi dôležité funkcie komisií.
Prečo si myslíte, že komisie sú lepším prostriedkom odhaľovania zneužívania ako váš inštitút?
– Nejde o to, že by boli lepším prostriedkom. Pointa spočíva v tom, že my sme inštitúcia pokrývajúca celý štát. Komunitné rady sú v spoločenstve prítomné ustavične. Chcem tým povedať, že problém domáceho násilia sa rieši ťažko a komplikovane aj pre jeho neviditeľnosť.
Myslíte si teda, že komunitné rady poskytujú väčšie výhody vo vzťahu k podstate tohto problému?
– Áno. Komisie majú kompetenciu oznamovať násilie, takže už nie je nevyhnutné, aby oznamovateľom musela byť obeť násilia. Je to naozaj problém, ktorý sa stal neviditeľným. V prvom rade preto, že sama žena si nie je istá, či má násilie ohlásiť, pretože sa bojí manžela, pretože je ekonomicky závislá a pre mnohé ďalšie dôvody. Ak sa komunita zhodne na tom, že v nejakej rodine sa vyskytuje domáce násilie, je viac než právom – je povinnosťou občanov a členov komisie prípad zverejniť, aj kvôli obrane práv žien.
Ste teda presvedčená, že komisie budú priamo konať a zverejňovať násilie bez súhlasu zneužívanej strany?
– Komisie jej súhlas nepotrebujú.
Rozumiem, ale myslíte si, že budú takto postupovať?
– Je to súčasťou práce, ktorú akceptovali vytvorením komisie.
Člen komisie si teda musí položiť otázku, či je pripravený/á ohlásiť týranie namiesto obete.
– Presne tak, nechceli sme vytvárať komisie len preto, aby boli, len ako nejaký inštitucionálny plán. Ľudia si musia uvedomovať, a členom komisie musí byť jasné, čo členstvo znamená.
Ako dlho už komisie existujú? Ak som dobre informovaný, v súčasnosti ich je pätnásť.
– Áno. Komisie sme tu v Meride zakladali minulý rok. Vystupujeme v úlohe kontrolného orgánu, komisie však musia zriaďovať komunity samotné. Rady majú povinnosť zvolať občanov preto, že tak je to napísané v zákone a vznik a činnosť komisie musí schváliť väčšina členov komunity.
Ako táto pätnástka začala? Poslali ste ľudí do týchto pätnástich komunít s návrhom?
– Áno, akurát že sme ich poslali do viacerých komunít. Rozšírili sme informácie v celom štáte, ale doteraz sme boli úspešné v týchto pätnástich, kde zvolali spoločenstvo a založili komisie.
A ako to pokračovalo? Komisie sa podarilo vytvoriť len v pätnástich spoločenstvách, hoci ste oslovili väčší počet komunít?
– Ľudia prejavovali záujem všade, ale proces založenia komisie je trošku byrokratický.
Prejavili však záujem všetky komunity?
– Áno, až doteraz vždy všetky. Videli sme veľký záujem o zakladanie komisií.
A s koľkými komunitami ste boli v kontakte?
– Tento rok s desiatimi. Dosiaľ sme sa však stretli len s členmi jednej z nich, ktorí nás pozvali, pretože práve organizovali zhromaždenie rady. Žiaľ nedosiahlo sa kvórum, aby sa mohla založiť komisia. Ale idea sa páčila a komisia by mala byť založená v blízkej budúcnosti.
Aby som vám presne rozumel – aké vysoké percento úspešnosti ste dosiahli pri formovaní komisií a ako sa to bude vyvíjať, napríklad pri ďalších desiatich komunitách, ktoré sme spomínali?
– Úspešnosť je dosiaľ nízka. Záujem o vytváranie existuje, úroveň vedomia medzi ľuďmi o ich možnostiach a záväzkoch v rámci práva je však naozaj veľmi nízka. Komunitné rady zvolávajú zhromaždenia, ale účasť na nich je problém.
Koľko oznámení o týraní komisie doteraz podali?
– Nuž, komisie vznikli len teraz, na konci minulého roka, takže dosiaľ sme nedostali nijaké oznámenie. Nevieme, či je to tak preto, že rodové násilie v týchto komunitách neexistuje, alebo preto že to neoznámili; je to predsa len úplne nový projekt, takže ťažko povedať, aký časový rámec bude potrebný na jeho úplnú realizáciu.
Sú organizácie s vaším zameraním feministické?
– Niektorí ľudia si myslia, že sa pokúšame rozdeliť mužov a ženy. Je to však nezmysel. Našou primárnou prácou je snaha posilniť rodinné väzby vo vzťahu k právam žien aj mužov. Pracujeme na tom, aby si muži uvedomili, že ich partnerky, sestry a dcéry majú svoju hodnotu a právo konať nezávisle.
Spracované z www.zmag.org
Pripravil Peter Nedoroščík
