Byť, alebo nebyť s Bibi Netanjahuom?

Izraelskí labouristi stoja pred dilemou: majú vstúpiť do Netanjahuovej vlády?

Keď sa izraelské parlamentné voľby 10. februára skončili len rozdielom jedného kresla medzi dvoma vedúcimi stranami, nebolo hneď jasné, kto zvíťazil. Jasné však bolo, že Strana práce hrozivo prehrala. Získala len 13 kresiel, čo je jej historicky najhorší výsledok. Ale horšie časy ešte len prídu: veľa sa hovorí o vnútornom boji medzi rôznymi tábormi, ktoré rozdeľuje otázka, či má strana vstúpiť do vlády vedenej B. Netanjahuom.

Predseda Labouristov Ehud Barak tvrdí, že záujem krajiny od strany vyžaduje, aby zvážila vstup do vlády: „Najprv štát, potom labouristické hnutie, a nakoniec my sami... Ak si treba vybrať medzi úzko pravicovou vládou, a vládou, v ktorej je zastúpená ľavica, pre verejnosť je určite vhodnejšie, ak (Strana práce) vstúpi (do vlády).“ Jeho oponenti v strane však trvajú na tom, že Labouristi musia preskupiť sily, opäť nájsť samých seba v opozícii. Rebelanti dokonca podnikli kroky na odvolanie Baraka z pozície lídra strany.

Barak sa pokúsi presvedčiť členov strany, aby podporili jeho líniu na utorkovom kongrese. Uvidí sa, či Labouristi ten večer prežijú, alebo sa rozdelia – hoci Barak aj jeho oponenti sľubujú, že budú závery kongresu rešpektovať.

Diskusia, ktorá trhá Labouristickú stranu, odráža do istej miery špecificky izraelský kontext. Tí, ktorí sú jednoznačne proti pristúpeniu k Netanjahuovej vláde, veria, že je pre stranu nevyhnutné rehabilitovať sa v opozícii a hlbšie sa zamyslieť nad otázkou, prečo z ľavice zostalo tak málo. Barak a jeho podporovatelia tvrdia, že krajina čelí priveľkým výzvam na to, aby sa mohli zaoberať programovými otázkami.

Zdá sa, že izraelskí voliči súhlasia s Barakom. Aspoň teraz: prieskum Izraelského rozhlasu ukázal, že 64 percent voličov Strany práce chce jej vstup do vládnej koalície. A hoci je Tzipi Livniová rozhodnutá priviesť Kadimu do opozície, ten istý prieskum ukázal, že takmer tri štvrtiny jej voličov chce, aby bola v koalícii.

V tomto kontexte je dobré si pripomenúť, že počas kampane Livniová i Netanjahu sľubovali voličom vládu širokej koalície. Pre Netanjahua je jednoznačne v jeho záujme dodržať sľub. Úzko pravicová vláda, ktorú by mohol bez problémov zostaviť, by nevyvolala silnú opozíciu a kritiku len v Izraeli, ale aj v zahraničí.

Netanjahu si to dobre uvedomuje. Svedčí o tom aj vysoká cena, ktorú je očividne ochotný zaplatiť za vstup labouristov do vlády. Napriek nesúhlasu niektorých kolegov z Likudu údajne ponúkol päť ministerstiev, dve kreslá zástupcov ministra a predsedníctvo vo výbore. Vzhľadom na neochotu mnohých labouristických poslancov vstúpiť do jeho vlády nie je dokonca jasné, že Strana práce bude mať na všetky tieto pozície dostať kandidátov.

Rovnako ako Barak, aj Netanjahu tvrdí, že „dobro národa vyžaduje spoluprácu toho najlepšieho z našich síl, a preto je pre Stranu práce správne a nevyhnutné vstúpiť do vlády národnej jednoty“.

Keď lídri dvoch strán, ktoré by mali byť antagonistické, hovoria rovnakými slovami, neprekvapuje, že sa objavujú reči o „kabale bývalých príslušníkov komanda“. V roku 1972 boli Barak aj Netanjahu príslušníkmi elitnej jednotky Sayeret Matkal a obaja sa zúčastnili operácie na oslobodenie pasažierov uneseného lietadla Sabena. Teraz, o štyri desaťročia neskôr, sa zdajú pripravení na spoločnú politickú operáciu.

Okrem bezpochyby skutočnej starosti o „dobro národa“ majú obaja lídri aj veľmi sebecký politický záujem: marginalizovať stranu Kadima. Netanjahu i Barak sa môžu prezentovať ako spoľahliví lídri, ktorí kladú verejný záujem pred stranícku politiku, obaja však neznášajú Kadimu za to, že im zobrala hlasy. V roku 2006 získala hlasy od Likudu; tentoraz oslabila Stranu práce.

Tzipi Livniová je síce pripravená viesť svoju stranu do opozície, určite sa však nechce dať vytlačiť na okraj. Počas kampane deklarovala, že voľby sú „o“ mieri. A svoju stranu prezentuje ako lídra mierového tábora aj po tom, ako začalo byť jasné, že vďaka sile pravicového bloku bude zostavením vlády poverený líder Likudu Benjamin Netanjahu, hoci Kadima vyšla z volieb ako najsilnejšia strana.

Uvidí sa, či bude snaha Tzipi Livniovej o uchvátenie vedenia v mierovom tábore politicky úspešná. Pre Livniovú nie je úplne bez problémov, že odchádzajúci premiér Ehud Olmert nedávno jasným spôsobom vyhlásil, že „fakt, že sme doteraz nedokázali uzavrieť mierovú dohodu, je iba (vinou) slabosti palestínskeho vedenia a nedostatku odvahy dohodnúť sa“.

Vzhľadom na návrhy, ktoré minulé leto údajne Palestínčania odmietli, bude mnoho Izraelčanov s Olmertom súhlasiť. Jeho slová tiež očividne implikujú, že nádeje na skorý mier sú malé. Bez ohľadu na zloženie izraelskej vlády.

Netanjahu sa tiež môže držať rady, ktorú mu dal nedávno komentátor denníka Haaretz, Aluf Benn. A nedôveru, ktorej bude v zahraničí čeliť, by mohol znížiť deklarovaním opatrnej podpory arabskej mierovej iniciatíve. Takýmto krokom by mal nielen šancu získať politické body v zahraničí, ale aj spochybniť tvrdenie Tzipi Livniovej, že je líderkou mierového tábora. Článok bol uverejnený v britskom denníku The Guardian
Redakčne upravené