Reklama
Zľavy na reštaurácie v Bratislave
Reklama

Prvý rektor v Sankt Peterburgu

Budovu Sanktpeterburskej štátnej univerzity v Sankt Peterburgu postavili na základe výnosu Petra I. Na stenách známej hlavnej, skoro štyristometrovej chodby s benátskymi oknami visí 48 portrétov jej rektorov a vedeckých osobností, ktoré počas viac ako 300-ročnej histórie mesta na Neve preslávili ruskú vedu.
Počet zobrazení: 2989
12balugianskij_01-084CB-m.jpg

Budovu Sanktpeterburskej štátnej univerzity v Sankt Peterburgu postavili na základe výnosu Petra I. Na stenách známej hlavnej, skoro štyristometrovej chodby s benátskymi oknami visí 48 portrétov jej rektorov a vedeckých osobností, ktoré počas viac ako 300-ročnej histórie mesta na Neve preslávili ruskú vedu. Symbolicky, ale aj reálne, je na prvom mieste portrét Michala Andrejeviča Baluďanského.

Priestor dnešného Slovenska v minulosti vygeneroval a vyslal do sveta nielen drotárov či žinčicu, schudobnených zemanov, dobrodruhov a „svetobežníkov“, ale aj kultúru a vzdelanosť. Michal Baluďanskij toho spravil pre rozvoj univerzitného vzdelávania, pre vedu ako takú a pre posun ľudstva vpred z pohľadu dejín Slovenska (a ich vkladu do kultúrnych dejín sveta) rozhodne viac, než napríklad ospevovaný „kráľ Madagaskaru“ Móric Beňovský, ktorého niektorí dnes dokonca chcú kategorizovať ako slovenského „diplomata“(!). Čo už, proti gustu žiaden dišputát, ale veci by sa jednoducho nemali preháňať.

Michal Baluďanskij
Meno Michala Baluďanského nie je neznáme. Poznámky o ňom nájdeme v mnohých encyklopédiách a slovníkoch, ale mnohé napriek tomu ostáva pre širokú slovenskú verejnosť neznáme. Uvedený text sa ďalej opiera o moje poznámky a štúdium materiálov uložených v Ruskom štátnom historickom archíve v Sankt Peterburgu, Ústrednom štátnom historickom archíve v Sankt Peterburgu a sanktpeterburskej filiálke archívu Ruskej akadémie vied.

Podľa archívnych dokumentov sa Michal Baluďanskij narodil 26. septembra (7. októbra) 1769 v obci Vyšná Olšava neďaleko Tokajíka. Áno, je to ten Tokajík, ktorý 19. novembra 1944 obsadila nacistická jednotka pod velením oberfeldwebla Kumana. Všetkých mužov sústredili pri kostole a potom ich na lúke pod Pereliskom postrieľali. Bolo ich tridsaťštyri. Následne podpálili celú dedinu. Základné a stredné vzdelanie získal Baluďanskij v Újhely (od roku 1920 Nové Mesto nad Váhom) a vysokoškolské na Kráľovskej právnickej akadémii v Košiciach a Viedenskej univerzite. Po ukončení štúdia odchádza v roku 1789 prednášať na novozaloženú univerzitu v Nagyvare.

V roku 1796 obhajuje titul doktora práv a prestupuje na Peštiansku univerzitu, kde prednáša až do roku 1803 na katedrách dejín a práva. Tento mladý profesor zo Slovenska si medzi uhorskou (maďarskou) profesorskou elitou získal prirodzenú autoritu. Aj preto, že jeho znalosti mali encyklopedický charakter, ale najmä preto, že podľa potreby neprednášal v tomto prostredí len po maďarsky. No a pozvánka do Sankt Peterburgu nedala na seba dlho čakať.

Koncom júla 1803 (podľa archívnych dokumentov), a nie koncom roku 1803 či začiatkom roku 1804, ako uvádza väčšina informačných zdrojov, prichádza do Sankt Peterburgu (spolu s ním prišli zo Slovenska aj iní: Vasil Kukoľnyk, spolužiak z Košíc, a Peter Lodij, profesor Ľvovskej univerzity).

V jeho personálnom spise (dnešným jazykom) je prvý zápis strohý, ale jasný: „Nastúpil do ruskej štátnej služby ako riadny profesor politických vied na Sanktpeterburskom pedagogickom inštitúte dňom 1. augusta 1803...“ Tesne po jeho príchode sa v Sanktpeterburských vedomostiach objavila informácia o začatí výučby profesorom M. Baluďanským každý pondelok, utorok a piatok od deviatej do jedenástej so širokým záberom: právne a politické vedy, encyklopedistika, politická ekonómia a diplomacia.

Neskôr, aj po transformácii inštitútu na Sanktpeterburskú univerzitu, boli prednášky dekana a neskôr rektora Michala Baluďanského naďalej populárne.

Prvý rektor
Štvrtého októbra 1819 znovuzrodená Sanktpeterburská univerzita spoznala meno svojho prvého rektora. Dnes sa dá veľmi ťažko zrekonštruovať, prečo zvolili práve Michala Baľudanského. Možno preto, že bol dekanom rozhodujúcej fakulty, mal pedagogické skúsenosti, dosiahol pozoruhodné výsledky v štátnej službe a Alexander I. sa s ním často radil. Možno zavážila aj skutočnosť, že v rokoch 1813 až 1817 bol osobným učiteľom kniežaťa Nikolaja Pavloviča, budúceho cára Nikolaja I., ktorého zasväcoval do tajov ekonomických a politických vied. V rámci rôznych personálnych výhod a nevýhod nemožno opomenúť ani jeho charakterový profil. Baluďanskij nebažil po mocenských postoch, bol charakterovo mäkký a ľahko ovládateľný. Prosto, dobrák!

S odstupom času sa dá ešte predpokladať, že sumár týchto vlastností a okolností ho doviedol k tomu, aby ho súbežne okrem zvolenia za rektora ešte vymenovali za riaditeľa univerzity. Totiž od roku 1819 na tento post vymenúvala vláda, a nie orgány univerzity, pričom rektor zodpovedal za vedecké a výučbové otázky a riaditeľ mal „hlavný dozor nad všetkými vnútornými vecami univerzity“. Skúsme si predstaviť atmosféru doby a dobráctvo Michala Baluďanského. Úradníci na ministerstve vnútra sa mohli tešiť, že budú mať sprostredkovane „kompetentný dozor“. Lenže...

Aký mal Baluďanskij k súbehu týchto dvoch postov vzťah, je potrebné ešte študovať, pretože v jeho životopise je toto obdobie zatiaľ bielym miestom. Isté je, že po takmer troch mesiacoch sa vzdal postu riaditeľa. Bol to výraz vzdoru a nesúhlasu s prístupom ministra vzdelávania A. N. Golycina, ktorý sústredene útočil na autonómnosť univerzity. Aký veľký bol asi tlak či obludnosť zásahov, keď takom krátkom čase nevydržal a nepomohla mu ani váha jeho autority? Pritom pedagogický tím pod vedením M. Baľudanského bol ozdobou ruskej vedy tej doby.

Osobitnou zásluhou Michala Baľudanského bolo vypracovanie stanov univerzity, ktoré predpokladali neohraničenú autonómiu školy, ale aj jej vedúce postavenie a rozhodujúci vplyv na kultúrny život Sankt Peterburgu. Nehľadiac na to, že tento dokument bol odmietnutý a následne sa prijal „reakčný“ text stanov (1835), mnohé z myšlienok a konceptov Baluďanského sa nestratili a ovplyvnili smerovanie univerzitného vzdelávania v Rusku.

Obľúbený medzi študentmi
Sám Baluďanskij mal demokratický prístup k študentom a mladším kolegom. Existujú mnohé svedectvá, ako sa korýkoľvek študent mohol obrátiť na váženého rektora s akýmkoľvek problémom a požiadať ho o pomoc.

Nemožno opomenúť principiálne pozície rektora, ktorý bránil univerzitu pred kampaňou voči progresívnemu krídlu profesorov. História tlaku na túto časť sa začala v roku 1821, v rámci tzv. akcie „delo universitetskych professorov“, ktoré je známe z literatúry. Baluďanskij v rámci svojich možností do posledného momentu bojoval za slobodu vedeckého bádania na pôde univerzity.

Pochopiac bezúspešnosť svojho boja s nepodloženými obvineniami, neželajúc si zúčastňovať sa tejto frašky, požiadal Michal Baluďanskij ako človek dodržiavajúci vyšší princíp mravný o uvoľnenie z postu rektora a rezignoval na svoj profesorský štatút. Oponenti využili rektorovu demisiu a zoznam obvinených profesorov rozšírili o Baluďanského.

Cár akceptoval odchod z postu rektora, no z postu profesora ho neodvolal. V tejto „podviazanej“ pozícii bol až do roku 1824. Novým rektorom sa stal predstaviteľ reakčného profesorského krídla, E. F. Zjablovskij.

Po vynútenom odchode z univerzity neprerušil kontakty so svojou alma mater. Iniciatívne v roku 1828 spracováva koncept prípravy nových ruských špecialistov v oblasti práva. Základné kontúry konceptu výučby a dovzdelávania právnikov, či jeho ducha a logiku, využíva Sanktpeterburská štátna univerzita dodnes. A to, že koncept vydržal historickú previerku, dodnes potvrdzuje kvalita absolventov a pedagógov univerzity. Za všetkých spomeniem napr. prvého mera (starostu) Leningradu/Sankt Peterburugu po roku 1991, profesora Anatolija Sobčaka, alebo absolventov „jurfaku“, prezidentov Ruskej federácie – minulého Vladimíra Putina, súčasného Dmitrija Medvedeva. V tom istom roku Baluďanského zvolili za čestného člena univerzity. Hoci už neprednášal, prostredníctvom svojich žiakov, ktorí sa s profesorom hojne a často radili, nepriamo vplýval na rozvoj spoločenských vied v Rusku. V roku 1874 sa zriadilo štipendium Michala Baluďanského. Dnes ho však niet.

Profesor, vedec, byrokrat
Medzi vedecko-pedagogickou a služobnou činnosťou na rôznych štátnych postoch existovala organická väzba. V známej poznámke pre M. M. Speranského, ktorého bol poradcom, písal: „Čo som učil na univerzite, tým som sa zaoberal aj v praxi na ministerstve financií a pri príprave zákonov.“

Ako právny expert sa zúčastnil pri formovaní základov ruských úverových inštitútov. Okrem finančnej a administratívnej oblasti sa venoval aj projektom zo sféry verejného práva, reorganizácii ministerstiev, či riadenia mesta Sankt Peterburg. Zatiaľ nie je dostatočne preskúmaná úloha Michala Baluďanského pri spracovaní Stanov Sankt Peterburgu.

Je známe, že cár Nikolaj I., ktorý nastúpil na trón v roku 1825, sa osobne zoznamoval s nuansami riadenia štátu a usiloval sa reformovať skostnatený systém, ktorý zdedil. Na základe jeho tlaku bolo v roku 1827 poverené ministerstvo vnútra zložitou a vážnou úlohou – vypracovať nový status mesta Sankt Peterburg. Doterajší sa opieral o dokumenty Kataríny II. a Stanovy Sankt Peterburgu z roku 1798, ktoré už nezodpovedali dobe. Práce nad novým dokumentom šli pomaly, a najmä nekompetentne. Vtedy si Nikolaj I. spomenul na Michala Baluďanského. Jeho dodnes zachované poznámky k téme riadenia hlavného mesta a projekt Stanov Sankt Peterburgu (1827) nám dávajú predstavu, aký hlboký bol odkaz a vklad rodáka z Vyšnej Olšavy (obce, majúcej dnes asi 615 obyvateľov, o ktorej prvá písomná zmienka sa eviduje z roku 1382) do procesov tvorby a fungovania organizačnej kultúry vtedy hlavného mesta cárskeho Ruska.

Možno by stálo za to porovnať Baluďanského projekt s hlavným dokumentom dnešného Sankt Peterburgu, ktorý prežil historickú púť ako Sankt Peterburg, Peterburg, Petrohrad, Leningrad – kým sa znovu vrátil k svojmu pôvodnému menu.

Je čo skúmať Žiaľ, nie je celkom jasné, čo sa stalo s osobným archívom Michala Baluďanského. Jeho dcéra M. M. Medemová odovzdala archív P. I. Baranovovi, ktorý napísal a vydal v roku 1882 Životopis Michala Baluďanského. Po smrti P. I. Baranova (24. decembra 1884) sa archív presunul k jeho bratancovi P. N. Semenovi, ktorý časť využil vo svojej práci Životopisné poznámky senátorov z materiálov P.I. Baranova (1886). Ďalšiu časť dokumentov použil A. A. Polvcev pri spracovaní materiálu do Ruského biografického slovníka (1882), kde je obsiala životopisná stať o M. Baluďanskom, v ktorej sa o.i. píše: „.Ako lektor, súdiac podľa spomienok jeho žiaka, cára Nikolaja I., nemal dar slova. Ruský jazyk ovládal slabo, ale v mnohých iných jazykoch písal a hovoril bez problémov. Súčasníci ho charakterizovali ako človeka skromného, priameho, s dobrým duchom...“

Na margo poznámky v slovníku o „slabom ruskom jazyku“, skôr išlo zrejme o závisť doby. Baluďanskij totiž s obľubou svojim študentom prednášal vo svojskom „slovanskom jazyku“. A mal úspech.

Vedecké poznámky, listy a práce Michala Baluďanského neboli doteraz publikované, pričom dobovo sa hodnotili veľmi vysoko. Možno by bolo zaujímavé, vo svetle dnešnej finančnej krízy, preštudovať si jeho poznámky K reforme finančného systému (1809), ktoré pripravil pre M. Speranského, alebo texty prednášok z politickej ekonómie, z ktorých modernita a aktuálnosť priam trčí.

Rusko si ho ocenilo
Že by neboli jeho zásluhy ocenené, na to by sa Baluďanskij nemohol sťažovať. Bol vyznamenaný mnohými vysokými vyznamenaniami – Radom sv. Vladimíra II. stupňa, sv. Anny I. stupňa, Bieleho orla, sv. Alexandra Nevského s briliantmi... Nikolaj I. mu daroval osobný dar – zlatú tabatierku so svojím portrétom a nehnuteľnosť v Podolskej gubernii.

Šestnásteho júna 1837 sa M. Baluďanskij stal ruským dvoranom. Pri slávnostnej príležitosti potvrdenia dvoranského erbu cár Nikolaj I. rukou zmenil heraldickú logiku a dokreslil do erbu číslo XV. Ako symbolické vyznamenanie za spracovanie prvých pätnástich dielov Zbierky zákonov Ruskej impérie.

Talent Michala Baluďanského bol mimoriadny a jeho univerzalizmus sa nezmestil do schém vtedajšej doby. Bol to neobyčajný človek predstavujúci vedca, pedagóga a štátneho úradníka. Sanktpeterburská štátna univerzita v Sankt Peterburgu sa môže hrdiť svojím prvým rektorom, ktorý ju formoval, bol pri jej zrode. Keď odchádzal z rodného Slovenska do sveta, určite netušil, že jedna z jeho dcér (mal dvoch synov a sedem dcér), Mária, v spomienkach napíše: „Celý jeho život bol plný plodnej činnosti, nehnal sa za slávou a titulmi, pre neho boli vanitas vanitatum...“ Slávny a uznávaný rodák spod Dukly zomrel 3. apríla 1847 vo veku 78 rokov. Nedožil sa meruôsmych rokov v Európe. Pochovali ho v Trojicko-Segejevskom kláštore neďaleko Sankt Peterburgu. Jeho hrob sa však dnes nedá navštíviť. Stratil sa, tak ako mnohé, vo veličine spravodlivého času.
Prednáška prednesená na pôde Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici
Redakčne upravené

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama