Reklama
Reklama

Aby ľudstvo nevyhynulo zbytočne skoro

Pozvanie na diskusiu Klubu Nového slova prijal český filozof, ekológ a publicista Josef Šmajs. Debata v Národnom osvetovom centre sa odvíjala od dokumentu Nájomná zmluva so Zemou.
Počet zobrazení: 2097
7_2CB-m.jpg

Hosť Klubu Nového slova, filozof Josef Šmajs Pozvanie na diskusiu Klubu Nového slova prijal český filozof, ekológ a publicista Josef Šmajs. Debata v Národnom osvetovom centre sa odvíjala od dokumentu Nájomná zmluva so Zemou. Podľa Josefa Šmajsa totiž nastal najvyšší čas, aby ľudstvo prehodnotilo svoj postoj k devastácii prírody a podpísalo so Zemou novú, z hľadiska svojho prežitia výhodnejšiu zmluvu. Bolo by predsa škoda, keby náš biologický druh pod sebou podpílil konár skôr ako vyčerpá všetky možnosti sebazáchovy. Prečo sa ekologická kríza má riešiť práve na poli filozofie?

– V diskusii v jednom filozofickom časopise sa raz vyskytol argument, že Zem nemôže za seba hovoriť. No my, ľudia, sme deti Zeme, a tak by sme mali hovoriť za ňu. Hovorcami však nemôžu byť právnici, politiológovia, lekári ani biológovia, ale predstavitelia vedy, ktorá všetky tieto odbory nejakým spôsobom integruje. Teda ľudia, ktorí si uvedomujú parciálnosť vedeckých prístupov, ktoré som vymenoval. Takouto vedou je už tradične filozofia. Práve pri analýze otázok, akou je napríklad vzťah kultúry a Zeme, môže filozofia preukázať svoju užitočnosť.

Ak by sme analyzovali z filozofického hľadiska súčasný stav a utvorili by sme si názor, ktorý by mohol byť vyjadrený napríklad v nájomnej zmluve, určenej na aplikáciu do praxe, pohybovali by sme sa už na poli „zelenej“ politiky. Je „zelená“ politika kompatibilná s klasickými politickými teóriami ako liberalizmus, konzervativizmus či sociálna demokracia?

– Nie je. Súčasná demokracia je príliš úzka. Je to demokracia politická, ktorá umožňuje optimalizovať podiel na moci, nepracuje však s problémom prírody. Všetky spoločenské vedy, najmä vedy ekonomické, sa zaoberajú kultúrnym systémom, no nepočítajú s tým, že je tu aj širší, starší a mocnejší prírodný systém. No a demokracia, ktorá neberie do úvahy prírodu, to znamená slobodu, právo na existenciu a vývoj rozmanitých živých systémov, je úzka a iba formálna. Ak chceme vytvoriť skutočnú demokraciu, musíme zrejme urobiť z prírody politikum a uvažovať o vzťahu človek – kultúra – príroda v skutočnom stave, v akom sa tieto systémy nachádzajú. Nemôžeme si naďalej myslieť, že príroda je len stavebný priestor a materiál na stavbu kultúry. Zem bola usporiadaná dávno pred príchodom človeka a každá nová ľudská stavba, trebárs sklad kdesi v Poľsku sa môže postaviť len za cenu, že sa zničí pôvodné územie. Preto potrebujeme demokraciu, ktorá by zastavila pustošenie Zeme. Tá totiž rozhoduje o našej biologickej reprodukcii, teda aj o existencii kultúry.

Ako môže bežný človek pomôcť riešiť ekologickú krízu?

– Trošku už aj tým, že tu diskutujeme namiesto toho, aby sme si vyberali tovar v obchode. Že si uvedomujeme závažnosť situácie. Obyčajný človek môže pomôcť dosť, no to, čo by pomohlo najväčšmi, je vzdelaná verejnosť. Tým myslím vzdelanie zo sféry prírodnej i kultúrnej a z oblasti vzťahov týchto dvoch systémov. Takéto vzdelanie nám škola zatiaľ neposkytuje. Dostávame v nej stále iba galileovsko-newtonovskú predstavu o svete ako objektoch, ktoré sa pohybujú a navzájom priťahujú, predstavu vesmíru v podobe planét, ktoré obiehajú okolo sĺnk – a pritom sú to úplne nepotrebné veci. Vesmír je v skutočnosti trochu iný. Žiaden mechanizmus ani hodinový stroj, ale kreatívny proces, ktorý vytvoril všetko, čo existuje, vrátane nás samotných. Týmto smerom verejnosť nikto nevzdeláva a širšia demokracia, berúca ohľad na prírodu, by sa teda nemala o koho oprieť. V Brne už nevychádza Veda a život, ani v Bratislave Príroda a spoločnosť, zato tu máme obrovské množstvo zbulvarizovanej tlače, ktorá nám vymýva hlavy.

Ktoré myšlienky z vašej knihy Potrebujeme filozofiu prežitia? považujete za najzaujímavejšie?

– Kniha má podtitul Úvahy o filozofii, kultúre, poznaní, vzdelaní, reči a popularizácii vedy. Prvá kapitola hovorí, že potrebujeme filozofiu na to, aby sme zbytočne nevyhynuli, ale využili svoj biologicky vymedzený čas. Druhy vznikajú pomerne rýchlo, následne sa mnoho miliónov rokov nemenia a potom, bez toho, aby sa zmenili, pomerne rýchlo vyhynú. Čaká to aj nás. No aby to neprišlo zbytočne zavčasu, potrebujeme filozofiu, aby nám ukázala situáciu, v ktorej sa nachádzame. Je to dosiaľ nepoznaná situácia. Existujú argumenty, že všetky civilizácie v minulosti napokon zanikli, a teda že situácia nie je nová, no mne sa to nezdá. Prebieha prvá kríza skutočne globalizovanej kultúry. Je to prvý viditeľný príznak, že Zem nestačí nášmu rozmachu, aj keď je len čiastočný a polovica ľudstva hladuje. V druhej úvahe tvrdím, že nepoznávajú iba ľudia, ale všetky živé systémy, počnúc baktériami a kvasinkami. Človek nie je výnimkou, a to ani v tom, že poznáva „zle“ – druhovo sebecky. Pýta sa totiž len na to, čo potrebuje vedieť. Každý živý systém totiž kladie prostrediu otázky. Bylinožravec sa pýta, kde je najbližšia lúka. Mäsožravec zasa, kde nájde korisť. Človek sa pýta, kde sú diamanty, zlato, uhlie a ropa. Kapitola o poznávaní sa vlastne zaoberá kritikou úzkeho poňatia poznania. Nie je to totiž iba hromadenie „pravdy o svete“, ale ontická procedúra. Živé systémy, teda aj človek ako súčasť kultúrneho systému, poznávajú preto, aby prežili. To znamená, že každé poznanie je sebecké, pretože vychádza z potrieb systému, ktorý kladie otázku. Kniha ďalej obsahuje úvahu o vzdelávaní, ktorá je podľa mňa najvydarenejšia. Je to prepracovaná kapitola z Ohrozenej kultúry, ktorá pred dvoma rokmi vyšla aj v slovenčine. Potom nasleduje úvaha o reči a napokon veľmi odvážne poňatá kapitola o popularizácii vedy a filozofie. Zdá sa mi totiž, že už nemôžeme popularizovať vedu ako dosiaľ, teda tak, že odborný vedecký jazyk prevedieme do jazyka bežných ľudí. Nikam to nevedie. Potrebujeme popularizovať vedu úplne novým spôsobom. Tak, aby sme ukázali jej miesto a úlohu v kultúre, miesto a úlohu kultúry v prírode a ekonomiky v kultúre a prírode. Popularizáciu, samozrejme, nemôžu robiť špecializovaní vedci. Ak to má byť skutočne zameraná na sociálne pôsobenie vedy, musia ju vykonávať poučení filozofovia. Takí, ktorí si osvoja určité „ontologické minimum“. Pričom je nutné vytvoriť nové „ontologické minimum“ namiesto galileovsko-newtonovského vzdelania. V skutočnosti totiž nežijeme vo svete stredoškolskej fyziky, ale vo svete, ktorý vytvorila prirodzená evolúcia a ktorý sme prestavali evolúciou kultúrnou. Tieto dva svety, prírodný a kultúrny, sa teraz zle znášajú a my musíme nájsť spôsob, ako vytvoriť kultúru udržateľnú počas obdobia biologicky vymeranej existencie nášho druhu. Aj keď nevieme, v akej fáze svojej evolučnej cesty sa nachádza náš druh, pripusťme, že je skôr na začiatku. A bolo by iste škoda, keby človek trebárs o jedno tisícročie vymizol, ak by tu bol mohol existovať ešte tri milióny rokov.

Prieskumy, ktoré porovnávali hospodársky rast krajín v západnej Európe a pocit šťastia ich obyvateľov, potvrdili, že medzi týmito veličinami nie je priama úmernosť. Skôr naopak. Zdá sa mi to ako kľúčová, takmer politická otázka: je hospodársky rast a hospodársky profit to, čo ľudia najviac chcú?

– Súhlasím, že medzi blahobytom a šťastím môže byť takmer nepriama úmernosť. Blahobyt totiž zabíja ľudské ušľachtilé vlastnosti. Iste žijú aj veľmi bohatí a zároveň šťastí, dobrí a hodnotní ľudia, no myslím si, že náš druh je jednoducho konštruovaný na nedostatok, aktivitu, čakanie, strádanie, námahu. Ak to všetko budeme saturovať, žiť si ako v bavlnke a iba prepínať stanice na televízoroch, tak to, samozrejme, pôjde s nami z kopca.

Totálna vojna, ktorú vedieme s prírodou, je prejavom našej prirodzenosti alebo nánosu kultúry?

– Človek je normálna prírodná bytosť. Adaptuje sa podobne ako mnoho iných druhov. Je to všežravec, univerzálny koristník, nie je teda úzko selektívne zameraný, a túto základnú adaptívnu stratégiu má v génoch. Je to zároveň útočná adaptívna stratégia. Prispôsobujeme sa totiž tak, že sa vlastne neprispôsobujeme, ale prispôsobujeme svoje prostredie sebe. Skrátka, vytvárame kultúru. Biologické nastavenie človeka voči svetu zmeniť nemožno. Útoky na prírodu však nemajú na svedomí jednotlivci. Je to nadosobné veľké telo kultúry, ktoré si jednotlivých ľudí pripútava ako živý prívesok. Sídla, inštitúcie, organizácie a technika presadzujú spontánny samovývoj. Rodíme sa do kultúry ako do čohosi hotového, čomu sa musíme prispôsobiť a nakoniec svojou aktivitou tento systém rozvíjať. Súčasné spotrebné a technické kultúry sa teda nerozvíjajú preto, že by to ľudia vyslovene chceli. Rozvíjajú sa z logiky svojho vnútorného vývoja a jednotlivci sú iba akýmisi rukojemníkmi nadosobného systému, ktorý rastie, expanduje a ničí prírodu.

Prečo veda o Gaie nie je prírodnou vedou, aj keď na to má všetky predpoklady? Biológia je na takú úlohu príliš parciálna a bolo by ju treba ju skombinovať napríklad s fyzikálnymi teóriami.

– Špecializované vedy nemajú na to, aby systém obsiahli v celku. Najviac, čo môžu, je vytvoriť nejaké abstraktné schémy. Fritjof Capra v knihe Tkanivo života uvádza peknú tézu, že vedci, rovnako ako nevedecká obec, majú tendenciu pýtať sa na podstatu sveta fyzika. A na to špičkový fyzik povie, že to je čisto karteziánsky blud. Paradigma vedy sa posunula od vied o neživom k vedám o živom. Dodávam k tomu, že paradigma sa musí posúvať od vied o prírode neživej i živej k vedám o kultúre. Myslím si totiž, že prírode nemusíme nevyhnutne rozumieť. Veď sme ju nevytvorili. Funguje aj bez nás, bola tu pred človekom a bude aj po ňom. No kultúra je to, čo sme tu na Zemi vytvorili, čo zanecháme – a čo sme možno aj pokazili. Tej rozumieť musíme. Otázku, čo všetko sme počas svojej druhovej existencie vykonali, čím prírode škodíme a čím rozbíjame evolučne vzniknutú prirodzenú usporiadanosť, do ktorej sami patríme, treba študovať s všetkou vážnosťou. Také vedy však dnes neexistujú.

Všetko to znie veľmi pesimisticky a zanecháva celkový dojem, že ľudstvo degeneruje. Dokážete pomenovať aspoň jeden nástroj, ktorým sa dá apelovať na pud sebazáchovy ľudstva? Môže ním byť poukazovanie na zhoršujúce sa zdravie ľudí? Veď to má už aj názov – civilizačné choroby.

– Nuž, človek sa nestal faktorom vlastnej evolúcie. Začal síce kultúrnu evolúciu, no telom zostal trčať v prírode, pretože je konzervatívny biologický druh. Ak si to uvedomíme, že sa biologicky zdokonaľovať nemôžeme, je tu určitá nádej, že zburcujeme pud sebazáchovy. Je totiž vytvorený biologicky tak, že myslíme na dobro svojich detí a vnukov. No ďalej to nejde. Máme prinízky časový horizont a priúzky horizont priestorový. Jednoducho nedokážeme každodenne myslieť na vzdialené generácie austrálskych domorodcov. Určitá miera egocentrizmu je biologickou vlastnosťou človeka. No aj tak, keď už chcete počuť niečo pozitívne, čosi sa dá robiť. Treba vzdelávať a uvedomovať verejnosť, pretože iba vzdelaná verejnosť si vynúti takých politických predstaviteľov a takú politickú orientáciu, ktorá by presahovala smerom k budúcnosti. Treba nám špecialistov – vedcov o kultúre, a odborníkov, ktorí by sledovali určité ukazovatele, napríklad ľudské zdravie. Očakáva nás totiž hlboká ontická prestavba vzťahu prírody a kultúry, ktorá sa nezaobíde bez zmeny duchovnej paradigmy, bez naturalizácie materiálnej kultúry a techniky, bez úspory energie. Bude to najhlbšia predstaviteľná civilizačná premena a vôbec na ňu nie sme pripravení.

Do politiky sa dostáva určovanie Health impact assessment, teda stanovovanie vplyvu každého rozhodnutia na ekológiu. Možno je účinnou pomocou práve niečo také.

– To je len kozmetická úprava v rámci status quo. Niečo ako ekologickejšie autá. Také riešenie, aby sme v skutočnosti nemuseli nič meniť. Mohli by ste niečo povedať o rozpracovanej koncepcii biofilnej kultúry? Naznačujete v nej, že vám v skutočnosti vôbec nejde o nejaký návrat k prvotnopospolnej spoločnosti. – Návrat nič nerieši. Kultúru totiž jednoducho potrebujeme. Keby sme už ako lovci a zberači nezačali vytvárať prvotné kultúrne formy duchovného života, obliekania, bývania a loveckej či vojenskej spolupráce, nikdy by sme sa nestali druhom, ktorý má mestá a univerzity. Potrebovali sme si vytvoriť iné, menej zložité prostredie, než je to prírodné. Také, aby sme sa v ňom vyznali. A to nám pomohlo rozvinúť našu myslenie. Toto však fungovalo možno do osvietenstva, kým bol svet aspoň trochu transparentný, kultúra, mestá ani remeslá neboli príliš zložité, technika bola mechanická. Táto transparentnosť, relatívne jednoduchšie kultúrne prostredie, pozitívne ovplyvňovalo ľudský intelektuálny rozvoj, zatiaľ čo dnes sa zdá, že vraciame k lovu a zberačstvu. Zbierame informácie na internete, potravu v obchodných domoch a nepoužívame na to takmer žiadny dômysel. Nerozvíja to náš intelekt tak, ako kedysi napríklad remeslo. Teda aj keď kultúru potrebujeme, mala by byť taká, aby sa usilovala aj o ľudské šťastie a aby príliš neubližovala biosfére. To, čomu hovorím biofilná alebo proprírodná kultúra, by mala byť kultúra, ktorá používa menej energie, je šetrná, sporivá. Ako by mala presne vyzerať, neviem. Rozhodne to však nemôže byť nejaký návrat do minulosti. No ani civilizácia s mobilnými telefónmi na jednej strane a biotickými potravinami na druhej.

Antropocentrizmus je problém zakorenený prevažne v západnej filozofii. Je jedným z pilierov takzvanej západnej civilizácie, ku ktorej patríme aj my. Prečo sa mnohí intelektuáli na Západe čoraz väčšmi obracajú k filozofii Východu, kde nie je antropocentrizmus taký dominujúci?

– Podľa Hegla sa svetový duch sťahoval z východu na západ, no dnes sa západné technologické formy rozšírili po celom svete – a aj na východ. Priam sa mi zdá, že menšia miera východného antropocentrizmu už nemôže byť jednoduchou inšpiráciou pre naše úvahy. Musíme si pomôcť sami. Určitou nádejou je, že keby sa naše vzťahy s prírodou neskomplikovali, nikdy by sme nemohli vytvoriť vedu, ktorej hovoríme ekológia. Tak, ako by sme nikdy nepochopili vlastný organizmus, keby nemal rôzne dysfunkcie. Aj Zemi sme museli najprv ublížiť, aby sme pochopili, aká je vzácna a dokáže všeličo, čo my nie. A dnes nastal čas ustupovať. To znamená, že ak chceme zvíťaziť v evolučnom zápase, musíme prírode ustúpiť.

Písali ste doslov ku knihe Otakara Fundu Unavená Európa umiera. Autor v nej tvrdí, že ľudstvo nevyhnutne speje k zániku, pretože kultúra je v podstate antibiofilná. Myslíte si aj vy, že aj keď urobíme všetky kroky na nápravu vzťahov s prírodou, iba tým oddialime nevyhnutný koniec?

– Aj keby tu bol kolega Funda, povedal by som, že s ním v tomto bode nesúhlasím. Na to, aby človek vyhlásil, že je smrteľný a že tu za päťdesiat či sto rokov už nebude, netreba žiadnu odvahu, ani na to nemusí študovať. S ľudstvom je to podobné. Naša kultúra nepochybne raz zanikne. No tak, ako sa vylieva voda z potápajúceho sa člna, mali by sme aj my začať pracovať na tom, aby mali naše deti, vnuci ďalšie generácie svoju budúcnosť. Je našou morálno-povznášajúcou povinnosťou angažovať sa v zápase o čo najdlhší šťastný život ľudstva na Zemi. Je v tom aj istá transcendencia a étos. Samozrejme, nemusí sa nám podariť oddialiť kolaps. Môžeme však aspoň vyhynúť s dobrým pocitom, že sme sa o to pokúsili.
Spracovala Eva Blažeková

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama