Prašivý deň na konci leta

Počet zobrazení: 2995
1009_05_Ilustracne_foto_AntyDiluvianCB-m.jpg

Dcérin telefonát ma znenazdania zasiahol viac, ako by som si dokázal predstaviť. Všetko, čo volala, sa predsa dalo vopred očakávať: rozvod na prvom pojednávaní, malá zverená do dcérinej starostlivosti, kontakty s otcom upravené v takom rozsahu, ako je len možné dieťa zveriť do starostlivosti nevyliečenému alkoholikovi s recidívou, opakovane šoférujúcemu pod parou, s dieťaťom sediacim na zadnom sedadle bez pripútania bezpečnostnými pásmi. Pravda, boli aj iné scenáre výsledku rozvodového pojednávania: komplikácie, treba ďalšie dôkazy, advokátka zastupujúca zaťa vytiahne náboje najväčšieho a najšpinavšieho kalibru, čo na tom, že to sú účelové klamstvá, veď peniaze nesmrdia, ani keď ide o osud dieťaťa. Z jasnej záležitosti sa stáva dráma, alkoholik je obeťou a nie tyranom, stačilo na to niekoľko popísaných a podpísaných papierov, falošné svedectvá, ktoré súd musí dať preveriť. Hrozne veľa špiny sa vyplavilo z vnútra ľudí, ktorí predstierali najlepšie úmysly a predsavzatia, a predovšetkým bezhraničnú lásku k malej, najmä vtedy, keď ju chceli odviezť k sebe bez súhlasu matky, prechladnutú, so zvýšenou teplotou a smrkajúcu – veď aj oni majú na ňu právo. Dvaja pripití chlapi na parkovisku pred naším bytom vyťahujú z auta dieťa, presadia ho do iného a vyložia až na zásah policajtov, ktorých duchaprítomne privolala dcéra, aby zadržali únoscov, tí vzápätí odmietnu dychovú skúšku na alkohol. Bože, kde, v akom svete to žijeme?

Manželka ešte volá s dcérou, musia sa dohodnúť o programe na najbližšie dni, ženy aj v takýchto chvíľach dokážu myslieť pragmaticky. Je koniec prázdnin, všetky tri, žena, dcéra aj vnučka odchádzajú o pár dní za povinnosťami, malá úmerne svojmu veku len do posledného ročníka materskej školy.

Moje prázdniny sa predlžujú na dobu neurčitú. Som jeden z mála, ak nie jediný, ktorý z okruhu mojich známych rovesníkov dodržal predsavzatie, ktoré opakovane vyslovoval pri rôznych príležitostiach už pekných pár mesiacov – až udrie deň D ani hodinu navyše, začína sa nový život! Do dôchodku odchádzam v posledný augustový deň, ešte čerpám posledné týždne dovolenky, na ktorú nebol nikdy ten správny čas, potom sa pôjdem rozlúčiť s kolegami a začnem si konečne škrtať v dlhom zozname naplánovaných a doteraz neuskutočnených zámerov.

+++

Rýchle rozuzlenie dcérinho nešťastného príbehu mi neprinieslo úľavu. Všetci okolo hovoria: radšej hneď teraz z kratšej cesty, ako neskôr, keď bude všetko oveľa, oveľa komplikovanejšie, bolestnejšie pre všetkých, najmä pre malú. Ja viem svoje. Dnes poobede, keď sme so ženou rozoberali perspektívu a peripetie možného vývoja ďalšieho spolužitia našej rodiny, aj sme na seba zvýšili hlasy, nehľadiac na to, a žiaľbohu, zabúdajúc, že s nami popíja svoj čaj aj vnučka, som s prekvapením zistil, že už nie sme pri stole všetci, maličkej odrazu nebolo. Nemohla zájsť ďaleko, na dvor nevyšla, to by s ňou šiel aj psík, ktorý leží v kúte vo svojom košíku. Prešiel som do vedľajšej miestnosti. Sedela tam schovaná za veľkým kreslom, od dverí jej bolo vidieť len hlavu s dvoma vrkôčikmi, a až keď som prišiel bližšie, stŕpol som od úľaku, pretože som zazrel jej útle ramienka, natriasajúce sa pliecka, celá sa chvela od plaču, a keď zistila, že som pri nej, uprela na mňa zaslzené tmavé okále a položila mi jednu bolestivú otázku: – A prečo už s nami nebude aj ocko?

Dcéra ešte telefonuje, dnes to bude dlhý telefonát, našťastie s ňou bol na súde aj jej brat, som rád, že bol pri nej, aj bude u neho nocovať, s nevestou dobre vychádzajú. Vnučka vonku pobehuje so psom a ako ju poznám, o chvíľu bude sedieť v pieskovisku a piecť koláče. Na mňa akoby niečo padlo, toto už som predsa zažil, ešte že viem, čo je to dčjá vu, ale aj napriek tomu som myšlienkami kdesi inde, ďaleko od nášho domca v malej osade, kam chodia srnky takmer do dvorov a ráno počuť v blízkom kukuričnisku vŕzgavé volanie bažantích kohútov a vzduch je tu čistejší ako v Smokovci.

Áno, bolo to v Smokovci nad autobusovou stanicou, sedel som v drevenej krčmičke, skôr v bufete s malou terasou a zopár stolmi obkolesenými masívnymi lavicami. Čítam si svoje noviny a popíjam predobedňajší horec, aj ja mám nejaký ten zlozvyk, o pol hodiny sa budem musieť zdvihnúť a ísť na obed do sanatória. Noviny aj čítam aj nečítam, pretože jedným okom pozorujem okolie – na hory nevidieť, je zamračené, z lesa stúpa opar, mám rád tento pre niekoho nečas, ale mne sa v ňom dobre dýcha. Pozerám na ľudí vystupujúcich z autobusov a ponáhľajúcich sa na električku, občas fľochnem jedným okom na známu tvár sediacu v kúte krčmy – spisovateľ známy z televízie aj z novín, nie že by som mu počítal poháriky, ale som tu pol hodiny a už má tretí horec a tie noviny, ktoré číta aj nečíta presne tak, ako ja..., no keby ten vedel, čo všetko o sebe prezrádza výberom denníka! V duchu som sa vtedy uškrnul, profesijná deformácia ako hrom, povedz mi, čo čítaš a ja ti poviem... pomyslel som si, a aký je pohrúžený do seba...

Vyrušil ma krčmár, ktorý vyšiel spoza pultu a položil predo mňa poldecák.

„Ja si už neprosím. Ani som si neobjednal,“ spresnil som svoje odmietnutie. Krčmára to prekvapilo, veď som nemal dopitý ani svoj predobedňajší aperitív. „To objednal tamten pán,“ ukázal hlavou na muža, odhadom tridsiatnika, ktorý sa opieral za mojím chrbtom o výčapný pult a pred sebou mal pohárik.

„Dôvod?“ pýtam sa stroho. Nemám takéto situácie rád, nech sa vyskytnú hocikde.

„Vraciam sa z Prednej Hory, z liečenia. Na zdravie?“ zobral z pultu poldecák a vypil ho na ex. „Oslavujem slobodu, žena sa so mnou rozviedla za ten čas, čo som tam bol,“ to sa už prebral aj spisovateľ sediaci kúsok oproti a konečne sa prestal pozerať len do svojho vnútra a začal vnímať aj dianie v krčme.

Nevedel som reagovať na nezvyčajnú situáciu, ani sa mi nejako zvlášť reagovať nechcelo. Napokon, poznal som podobný príbeh, ktorý mi kedysi dávno vyrozprával spolužiak zo základnej školy, vyrastali sme na tej istej ulici a vždy, keď sme sa náhodou niekde stretli, prehodili sme spolu pár slov. Príbeh bol o návrate z protialkoholického liečenia: vracal sa domov z odvykacej kúry rovno cez krčmu.

„Chcel som vyskúšať, či to vôbec účinkuje,“ povedal mi vtedy.

„A ako si dopadol?“ pýtal som sa, pretože o niečom podobnom som počul prvýkrát, niežeby som nevedel ako môže vypáliť recidíva, ale takto na sebe experimentovať?

„Skoro som zomrel. Ale odvtedy nepijem.“

Viem, že je to pravda, stretávam ho dodnes, aj o ňom všeličo, chvalabohu v dobrom, počúvam. Vtedy v krčme som však nevedel reagovať a ani som vlastne nemal čas, pretože sa otvorili dvere a vošla mladá žena s dieťaťom. Bol to asi štvorročný chlapec. Žena dobre vyzerala, ale na prvý pohľad na nej upútala utrápenosť. Pristúpila k mužovi a chvíľu pozerala na prázdny pohárik, akoby premýšľala, ako sa zachovať.

„Poď domov,“ povedala za okamih potichu. Chlapec sa pobral k mužovi a chytil ho za ruku. Muž sa odtrhol od pultu, a keď prechádzal popri mne, takmer nečujne sa ospravedlnil: „Prepáčte, že som obťažoval.“

„Určite to zvládnete,“ chcel som ho na cestu povzbudiť.

„Neviem, či to zvládne,“ povedal krčmár, keď zavreli za sebou dvere a ja som kládol na pult objednaný poldecák, aby ho dal vypiť niekomu, komu neublíži.

„Robil v lese s drevom. Viete, ako to u nás chodí – zima trvá osem mesiacov a ďalšie štyri mesiace je ešte horšie. A stále dôvod zohrievať sa, veď tu pije každý!“

+++

Odišiel som vtedy z krčmy v pochmúrnej nálade, a práve preto sa mi vynorila epizóda s malým dieťaťom z hĺbky pamäti, keď som videl vnučku, rovesníčku chlapca z Tatier, utrápenú a uplakanú sedieť schovanú v bezpečí mohutného kresla, za ktoré sa skryla, aby sme nevideli tichú bolesť, ktorú si chcela nechať len pre seba, a ktorú prezradili jej chvejúce sa pliecka.

Tento deň tuším naozaj nebude dobrý. Pred chvíľou bola u nás suseda: s manželom je zle, minulý týždeň dva razy odpadol, po ďalšej operácii je jeho zdravotný stav povážlivý. Ľudia okolo nás padajú ako muchy. V každom druhom dome za posledných päť rokov rovnako smutný príbeh, človek si len ťažko zvyká na vysvetlenie, že tam, kde žijú ľudia v našom veku, sa čosi smutné prihodí. V poslednom čase akoby čierna pani s kosou odchádzala z osady úspešnejšia – domy, kde nenašla svoju korisť sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Darmo si hovoríme, čo všetko ešte treba urobiť, či si to priznáme alebo nie, čas nám ukrajuje z predsavzatí a ani sa nad tým príliš nepozastavujeme. Ja budem asi musieť tiež brzdiť. Ešte pred pol rokom sme so susedom premýšľali, ako spíliť mohutný brest, ktorého mohutné rázsochy sa nakláňajú nad jeho chalupou a pri západných vetroch, ktoré sú v posledných rokoch stále častejšie a silnejšie, hrozí rozbiť nedávno vymenenú strechu. Dnes je po plánoch. Nemusím sa aspoň obávať, že už neuvidím každé ráno po prebudení sedieť na najvyššom konári mohutného stromu, hádam najväčšieho v celej osade, veľkého vtáka, sledujúceho ako z pozorovateľne svoj lovecký revír. To sa na nás chodí pozerať náš dedo, ktorého si nepoznala, hovorieva moja žena vnučke, a tá vyvracia hlavu dohora a kričí na operenca svoje detské pozdravy ešte aj vtedy, keď majestátne odlieta na druhý koniec osady.

Ľudia padajú, stromy zostávajú!

Tento deň tuším naozaj nebude dobrý. Zo záhrady počujem vnučkin krik, bežíme s babkou opreteky, ja vzápätí naspäť do kuchyne po kúsok cibule. Vytiahneme žihadlo od včely, ktorá sa primiešala do šantenia vnučky so psíkom, ale slzy spôsobené pichancom rýchlo uschnú a o chvíľu už sedíme v chládku vytvorenom pergolou a viničom. Čakáme na koláč, ktorý babka pred chvíľou vytiahla z trúby.

„Dedko, a prečo mačky nepapajú koláče?“

Panebože, jedia alebo nejedia mačky koláče, tu by mohla pomôcť životná skúsenosť, ale my sme mačku nikdy nechovali a u svokry kŕmili mačky konzervami a granulami, napokon aj náš pes sa živí stravou pre zvieratá, niekedy nepohrdne ani kúskom koláča či čokolády, pravda, keď to babka nevidí, pretože psy od ľudskej potravy priberajú a môžu ochorieť. Ale žeby aj mačky? Tu veru nepomôže ani Josef Čapek so svojím psíčkom a mačičkou a ich upečenou tortou…

Driblujem: „Ako vieš, že mačky nejedia koláče?“ Je pripravená a pohotová. „Vyskúšala som to. Susedova mačka koláče neje. Dala som jej ochutnať. Susedia odídu preč a ich mačka tu zostáva hladná. Nemohla by som jej s babkou niekedy upiecť pizzu? Odniesla by som ju mačke do misky a nebude hladná, keď budú susedia preč a nemusí chodiť hľadať potravu po iných dvoroch.“

+++

Nehaň deň pred večerom, vari všetko nebude až také zlé, ako to od rána vyzeralo, hoci sa bojím nastávajúcich týždňov a mesiacov, bojím sa najbližších rokov, ešte že sme aspoň trocha v našom veku zdraví, snáď to akosi zvládneme. Odchádzam od stola, babka a vnučka sú už dohodnuté, aj to je šťastie, že sa vedia tak rýchlo dohodnúť – pri najbližšej príležitosti sa pečie pizza aj pre susedovu mačku, vnučka bude pomáhať, „veď pomáham aj maminke, vieš babka!“

O chvíľu sa začne zmrákať. Kráčam po chodníku lemujúcom potok pretekajúci sto metrov pod našou chalupou. Voľakedy, Bože, ako je to strašne dávno, tiekol potok ako sa mu zachcelo, najmä však nekonečne lenivo po tejto našej nížine, vytváral zákruty a zákutia, jazierka a vyhĺbeniny plné rýb, pamätám sa dodnes na prvé vlastnoručne ulovené šťuky a kŕdle bielych rýb, ktoré sme chytali na kúsok vlasu s korkovým štoplíkom z fľaše a malým háčikom. Dnes sú zregulované brehy potoka pokryté suchými haluzami jelší, vŕb a osík, ale aj jabloní a sliviek – zvyškami budovateľského úsilia kolónií bobrov, ktoré sa tu v posledných rokoch masívne zachytili, postupne, pomaly a nebadane, málokto vie kedy a ako, pretože ich nebolo vidieť a až neskôr sme začali objavovať obhryzené stromy a hrádze z konárov – ďalšie pozorovateľné výtvory našich miestnych developerov.

+++

Kráčame so psíkom po chodníku popri potoku a už to viem, prečo je tento deň predsa len prašivý a stále čosi nemôžem na ňom rozchodiť – je to chodník podobný tomu z detstva, po ktorom som išiel, keď som mal len trocha viac rokov, ako má dnes vnučka a vedľa mňa išiel starý otec a vysvetľoval mi, prečo už tu s nami nebude náš tato, aj keď sa mi to nedalo vysvetliť a na nič si z jeho rozprávania nespomínam, ale pamätám si dodnes strašný pocit krivdy, prečo sa to muselo prihodiť práve nám, a starý otec sa ma snažil utešovať, bude k nám často chodiť a pomáhať nám...

Starý otec nám, predtým aj potom, niekedy, dosť zriedka, rozprával aj rozprávky, najčastejšie dve – o Nebojsovi a o ňom samom, tú sme si vždy vypýtali ako prídavok a bola o tom, ako išiel na šífe do Ameriky – a my sme obe rozprávky vnímali ako tú istú. Ja až dnes tu na brehu potoka, ktorý mi pripomína ten z detstva, chápem dôvody, prečo u nás zaznievala aj básnička o tatkovi, keď išiel do sveta... Prvýkrát som ju počul od otca. Prechádzku so psíkom som si predĺžil. Viem, že ma ešte čaká doma vnučka s očakávaním večernej rozprávky – ako vždy s jej úvodom, asi takto: „Kde bolo, tam bolo, veľmi tam pršalo. Kde bolo, tam bolo, nebolo to nikde. Kde bolo, tam bolo, nebolo tam nič. Dedko, ja som sa tak bála, keď si mi čítal rozprávku o medovníkovej chalúpke, že som sa od strachu triasla.“ Asi som tušil, že dnes to nebude rozprávka ako inokedy. Aj žena mi hovorila, keď som prišiel domov a umýval psíkovi zablatené laby: „Neboj sa už toľko o ňu. Ona je silnejšia, než si myslíme.“ „Dedko, mamička mi povedala, že keď budem veľká, budem mať dieťatko. A ja budem veľká, pozri, ako mi rastú vlasy. Keď budem mať veľké vlasy, budem mať dieťatko. Chlapci majú krátke vlasy, dievčatká dlhé, preto majú dievčatká deti a chlapci nie,“ takto znel jej prológ k dnešnej rozprávke. A po chvíli, keďže sa stále nemám k otvoreniu niektorej z pripravených knižiek: „Dedko, keď budem veľká, budem mať dobrého muža. Ja sa so svojím mužom nikdy nebudem hádať.“

A že vraj všetky príbehy sú už napísané! Keby si vedela, ako ti budem držať palce, aj odtiaľ zhora, keď sa tak stane. Ako dobre, že sme náš brest nevyťali! Mlčím, pohladkám ju po vlasoch: „Tak, ktorú dnes prečítame?“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984