MONDRAGON – PRÍBEH VÝROBNEJ SAMOSPRÁVY (2)

Čoraz väčšmi sa ukazuje, že súkromné vlastníctvo nemá žiaden dosah na efektivitu riadenia podniku. Práve preto má opäť zmysel otvoriť tému alternatívy voči súkromnému vlastníctvu. Nastupuje hospodárska kríza. Zlyháva všetko, o čom básnili neoliberáli – voľný trh, súkromné vlastníctvo, deregulácia. Je najvyšší čas hľadať alternatívy.
Počet zobrazení: 3238
5_huheziCB-m.jpg

Čoraz väčšmi sa ukazuje, že súkromné vlastníctvo nemá žiaden dosah na efektivitu riadenia podniku. Práve preto má opäť zmysel otvoriť tému alternatívy voči súkromnému vlastníctvu. Nastupuje hospodárska kríza. Zlyháva všetko, o čom básnili neoliberáli – voľný trh, súkromné vlastníctvo, deregulácia. Je najvyšší čas hľadať alternatívy. Po príklad netreba ísť ďaleko, len do španielskeho Baskicka, do mestečka Mondragon, v ktorom vznikla korporácia pod rovnomenným názvom. Vlastníkmi korporácie sú výlučne jej zamestnanci. Dá sa povedať, že na Mondragone stojí celá ekonomika baskického regiónu. Ako je to možné, ak uvážime, že v kooperatívnych podnikoch panuje ekonomická demokracia a spoločenské vlastníctvo? Spoločenské vlastníctvo – ako to funguje?

Odpoveď je jednoduchá. Korporáciu spravujú – tak ako každý iný veľký súkromný podnik – manažéri. Tých si volia jednotliví vlastníci (a teda zamestnanci) na svojich zhromaždeniach. Ich činnosť kontrolujú a participujú na rozhodnutiach. Manažéri im zodpovedajú a konzultujú riešenia. Ako vidno, napriek tomu, že Mondragon nestojí na súkromno-vlastníckom vzťahu zamestnanec a zamestnávateľ, dokáže efektívne a produktívne alokovať zdroje. Dokazuje, že súkromné vlastníctvo po tzv. manažérskej revolúcii nie je nevyhnutnou podmienkou efektívnosti. Inými slovami, Mondragon je jasný dôkaz, že nie je potrebný súkromný vlastník, aby sa podnik spravoval efektívne. Naopak, spoločenské vlastníctvo prináša svoje výhody. Výhodou demokratických mechanizmov v mondragonských kooperatívoch je napríklad to, že manažéri nemôžu len tak pristúpiť k bezohľadnému prepúšťaniu či k asociálnym opatreniam. Aj z toho dôvodu, napríklad v 80-tych rokoch, a teda v časoch ekonomickej recesie, v Mondragone nedosahovala nezamestnanosť zďaleka také čísla, aké dosahovala vo zvyšku Baskicka.

Ako ale funguje spoločenské vlastníctvo v Mondragone? Ako sa stávajú zamestnanci vlastníkmi? Cesta je prostá. Každý zamestnanec je povinný vstúpiť do podniku svojím podielom, ktorý sa rovná asi ročnému príjmu. Túto finančnú čiastku nemusí mať našetrenú doma vo vankúši; poskytne mu ju pri minimálnej úrokovej miere mondragonská kooperatívna banka Caja Laboral. Zamestnanec má v banke otvorený účet, na ktorom sa odzrkadľujú zisky kooperatívu. Distribúcia ziskov spočíva na rozhodnutí Generálneho zhromaždenia, na ktorom sa zúčastňujú zástupcovia všetkých zamestnancov (a teda vlastníkov). Hoci rozhodnutie je na vlastníkoch, väčšinou sa odvíja podľa nasledovnej schémy. Prinajmenšom desať percent ide vždy na sociálny fond, ktorý slúži na spoločné projekty vzdelávania, bývania či publikačnej činnosti. Minimálne dvadsať percent ide na rezervný kapitálový fond, slúžiaci na investície Mondragonu. Zvyšných približne sedemdesiat percent sa rozdeľuje medzi vlastníkov, resp. zamestnancov ako dividendy. Ako sa však tieto zisky rozdeľujú? Žeby zamestnanci nemali normálny mesačný príjem?

Dostávajú vôbec platy?
Prirodzene, zamestnanci, resp. vlastníci v kooperatívoch dostávajú mesačný plat. Ten sa vypláca na základe predpokladaného ročného zisku kooperatívu. Tento mesačný príjem sa nazýva anticipios, pretože formálne nejde o štandardný príjem, ale o akýsi preddavok zisku. Ak zisk kooperatívu dosiahne na konci roka väčšie hodnoty, ako sa predpokladalo, zamestnanci dostanú na svoje účty doplatenú alikvótnu čiastku. Ak je naopak menší, alikvótna čiastka sa im z účtov strhne. Systém skrátka funguje na báze preddavkov, ktoré sa uvedú na správnu mieru v čase zúčtovania. Zamestnanci tak majú príjem závislý od ziskov kooperatívu, a teda keď sa darí, ich príjem je zväčša vyšší než v bežnej španielskej súkromnej firme a keď sa nedarí, pohybuje sa okolo priemeru. Zamestnanci sú v každom prípade motivovaní pracovať výkonnejšie a efektívnejšie – veď sú zároveň vlastníkmi. Podstatné je tiež to, že žiaden zisk nejde do vrecka nejakého súkromného vlastníka, ktorý sa vyvaľuje kdesi na pláži v Karibiku, pretože súkromným vlastníkom sú de facto aj de iure zamestnanci. Dostávajú však zamestnanci všetci rovnako? Ako sme už naznačili – nie. Zisky kooperatívov sa medzi zamestnancov rozdeľujú podľa už spomínaných kvocientov. Tie sa pohybujú v škále 0 až 4,5. Ich výška závisí od kvalifikácie, pozície, zodpovednosti, dĺžky odpracovaných rokov a podobne. Rozdiel príjmu nekvalifikovaného robotníka a manažéra však nikdy nemôže presiahnuť 4,5-násobok. V tom spočíva azda najegalitárnejšia črta mondragonského kooperatívneho systému. Je pikantné, že keď v roku 1990 navštívila Mondragon delegácia zo ZSSR, rozpätie 0 – 4,5 považovala za príliš nízke. Dá sa teda skonštatovať, že kooperatívy v Modragone sú egalitárnejšie, než boli štátne podniky v reálnom socializme. V 90-tych rokoch čelilo toto egalitárne rozpätie medzi najnižšími a najvyššími príjmami tlaku zo strany manažérov, no ich požiadavky na zvýšenie rozpätia na deväťnásobok zamestnanci rázne odmietli. Aj tu sa ukazuje sila demokratických mechanizmov v Mondragone. Kľúčové rozhodnutia nie sú v rukách manažérov, ale zamestnancov.

Problémy v raji?
Napriek tomu treba upozorniť, že ani ekonomická demokracia v Mondragone nie je bez problémov. Kooperatívy na jednej strane čelia nezáujmu zo strany zamestnancov, na druhej strane sú niekedy zamestnanecké záujmy ignorované zo strany manažmentu. Aj preto silnejú hlasy po vytvorení odborov, ktoré zatiaľ v Mondragone nepôsobia. Prirodzene, pokiaľ sú zamestnanci zároveň aj vlastníkmi, pred kým by ich odbory chránili? Pred nimi samotnými? Znie to možno paradoxne, ale viac-menej áno. Odbory môžu nájsť využitie práve pre neduhy, ktoré plodí každá demokracia, vrátane ekonomickej demokracie, a teda kvôli nezáujem zamestnancov o správu podniku (v tomto smere môže byť platený odborár rozhodne aktívnejším elementom) a aj pre konflikty s manažmentom (v tomto smere môže byť odborár predĺženou rukou kolektívnych vlastníkov v podobe zamestnancov). V zásade preto nie je nevyhnutné uvažovať čierno-bielo: buď kooperatívny podnik bez odborov, alebo kapitalistický podnik s odbormi. Možno zvoliť kombináciu oboch modelov. Diskusie na podobnú tému sa vedú od 90-tych rokov aj v Mondragone.

Pre úplnosť dodajme, že mondragonské kooperatívy mali veľký medzinárodný ohlas a na ich základe v 80-tych rokoch vznikli kooperatívy aj v iných krajinách, najmä na severozápade Spojených štátov amerických (v štátoch Maine, Massachussets, New York a Vermont). Išlo napríklad o drevárske firmy na výrobu lepeniek (plywood cooperatives). Ich ekonomické výsledky boli podobne uspokojivé ako v prípade Mondragonu. V USA vznikol aj štátom sponzorovaný projekt tzv. Tennessee Valley Authority, ktorý takisto niesol črty kooperatívu. Aj vo Veľkej Británii sa vytvorila legislatíva, ktorá uľahčila zakladanie kooperatívov. Znie to možno neuveriteľne, ale aj jedného z najdôslednejších politikov Novej pravice Ronalda Reagana myšlienka kooperatívneho vlastníctva oslovila a projekt Mondragonu považoval za hodný nasledovania. Podobne reagovala aj ďalšia ikona neokonzervativizmu Margaret Thatcherová. Pozor na zneužitie! Pravdaže – a to je možno dôvod pozitívnych reakcií Reagana a Thatcherovej – väčšina kapitalistických korporácií (napríklad Toyota, General Motors či International Business Machines), ktorá pristúpila k čiastkovým participačným programom na báze Mondragonu, kooperatívny projekt iba zneužila na svoje záujmy. Ich cieľom bolo zbaviť sa nepohodlných odborov a ponúknuť zamestnancom mýtus, že sú spoluvlastníkmi firmy. Na rozdiel od kompletného kooperatívneho vlastníctva, aké nachádzame v Mondragone, však nešlo o nič viac ako o nepatrnú participáciu na ziskoch a operatívnych rozhodnutiach. Ako v týchto súvislostiach trefne poznamenáva Donald Wells, manažmenty korporácií sa už viac neuspokojujú s tým, že ich zamestnanci poslúchajú. Chcú ešte viac – chcú, aby ich chceli poslúchať. Obzvlášť negatívnu úlohu v tomto smere zohral americký projekt ESOP, ktorý podľa Raymonda Russella iba pomáhal rozšíriť mýtus, že Spojené štáty americké sú spoločnosťou drobných vlastníkov, no pritom išlo len o očividnú manipuláciu a ilúziu, ktorá so spoločenským vlastníctvom nemá nič spoločné. To všetko dokazuje, že projekt kooperatívneho vlastníctva je zneužiteľný tak, ako vlastne každý projekt.

Alternatíva do časov hospodárskej krízy?
Bez ohľadu na možné zneužitie nesie v sebe myšlienka a prax výrobnej samosprávy silný emancipačný potenciál, ktorý môže byť veľkou inšpiráciou aj pri úvahách o sociálnej spravodlivosti. Dôkazom sú aj úspechy kooperatívov v iných regiónoch sveta. S ekonomickou demokraciou získali skúsenosti napríklad vo Francúzsku, v známej spoločnosti na výrobu hodiniek LIP, sídliacej v Beancone, v ktorej bola v 70-tych rokoch, po tom, ako sa manažment rozhodol továreň zlikvidovať, zavedená výrobná samospráva. V tomto kontexte stojí za zmienku, že kooperatívy zväčša vznikajú vtedy, keď už súkromný vlastník plánuje svoj podnik zlikvidovať, a preto väčšinou od počiatku čelia vážnym ekonomickým problémom. Napriek tomu sú často úspešnejšie než súkromné podniky. V Škótsku zaznamenala úspech napríklad edinburghská spoločnosť AK Press, ktorú v roku 1987 založil Ramsey Kanaan a ktorá sa zaoberala predovšetkým vydavateľskou činnosťou. Táto spoločnosť dodnes funguje ako nezávislý kooperatív.

Najaktuálnejší príklad výrobnej samosprávy pochádza z Latinskej Ameriky. Po ekonomickej kríze, ktorá vypukla v roku 2001 v Argentíne, sa približne dvesto argentínskych podnikov premenilo na kooperatívy. Medzi ne patrili aj prominentné podniky ako spoločnosť Brukman, hotel Bauen či spoločnosť FaSinPat (predtým Zanon). Napríklad, od roku 2005 väčšinu tovární v argentínskej provincii Neuquén kontrolujú robotnícke rady. Známe sú aj príklady z ostatných argentínskych regiónov. Celé toto hnutie sa v Argentíne šíri pod názvom fabricas recuperadas (ozdravené továrne) a jeho výsledkom je pribúdajúci počet kooperatívnych podnikov. V Latinskej Amerike sa pritom ekonomická demokracia neobmedzuje iba na Argentínu. V roku 2005 sa v Caracase vo Venezuele stretlo zhromaždenie latinskoamerických „ozdravených tovární“, ktoré zahŕňalo predstaviteľov 263 kooperatívnych podnikov zo všetkých kútov tohto regiónu.

Zdá sa, že ekonomická demokracia, resp. výrobná samospráva naznačuje alternatívu voči súkromno-vlastníckym vzťahom. V časoch globálnej hospodárskej krízy zároveň naznačuje cestu, akou sa možno vydať pri hľadaní nových životaschopných subjektov ekonomického života a sociálno-spravodlivého usporiadania. Inými slovami, v časoch hospodárskej krízy, keď možno očakávať zatváranie a likvidáciu podnikov, by sa možno so štátnou pomocou dalo nadviazať aj na tento spôsob usporiadania vlastníckych vzťahov a udržať tak zamestnanosť aj solidaritu. Keby štát pomohol na nohy výrobnej samospráve, možno by tým pomohol na nohy aj slovenskej ekonomike, ktorú – tak ako všade inde – čakajú v časoch globálnej hospodárskej krízy ťažké časy.
Autor je politológ a filozof

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984