Reklama
Reklama

MONDRAGON – PRÍBEH VÝROBNEJ SAMOSPRÁVY (1)

Má ešte v rámcoch korporatívneho kapitalizmu zmysel hovoriť o klasickom súkromnom vlastníctve? Obrovské korporácie predsa nevlastnia jednotlivci, ale tisícky akcionárov, ktorých zloženie sa mení zo dňa na deň. Aký majú vzťah k správe svojho majetku?
Počet zobrazení: 2396
str.5_josemariaarizmenidiarrieta_euskomedia.org-m.jpg

Má ešte v rámcoch korporatívneho kapitalizmu zmysel hovoriť o klasickom súkromnom vlastníctve? Obrovské korporácie predsa nevlastnia jednotlivci, ale tisícky akcionárov, ktorých zloženie sa mení zo dňa na deň. Aký majú vzťah k správe svojho majetku? Asi ťažko podobný tomu, o akom snívali ešte Aristoteles, Tomáš Akvinský a mnohí liberálni ekonómovia. Kto tieto hospodárske mamuty spravuje? Vlastníci? Nie, kdeže! Riadia ich profesionálni manažéri. Aj takí, ktorí nemajú žiadne vlastnícke väzby na svoje pôsobisko. Skrátka, čoraz väčšmi sa ukazuje, že súkromné vlastníctvo nemá žiaden dosah na efektivitu riadenia podniku.

A možno práve preto má opäť zmysel otvoriť tému alternatívy voči súkromnému vlastníctvu. Nastupuje hospodárska kríza. Zlyháva všetko, o čom básnili neoliberáli – voľný trh, súkromné vlastníctvo, deregulácia. Je najvyšší čas hľadať alternatívy. Jedna nesie názov samosprávny socializmus, resp. ekonomická demokracia. Že nereálne? Pozrime sa na jeden príklad. Netreba ísť ďaleko. Nájdeme ho v španielskom Baskicku, v mestečku Mondragon, v ktorom vznikla korporácia pod rovnomenným názvom. A čo je najlepšie – vlastníkmi korporácie sú výlučne jej zamestnanci. Mondragon je spoločenským vlastníctvom. Je prejavom ekonomickej demokracie v podobe kooperatívnych podnikov. Žeby cesta do budúcnosti?

Základné fakty
Prvé moderné kooperatívne podniky vznikli v baskickom meste Mondragon v roku 1959 a do povedomia medzinárodnej verejnosti sa dostali v roku 1973 ako úspešný príklad ekonomickej demokracie a výrobnej samosprávy. Tento projekt sa postupne od roku 1959 rozrástol na 160 samostatných kooperatívov (družstiev), zahŕňajúcich 23-tisíc členov. Medzi najznámejšie kooperatívy patria obchodný reťazec Eroski, priemyselný podnik Ulgor či továreň na výrobu domáceho príslušenstva Fagor Clima. Začiatkom 90-tych rokov sa jednotlivé kooperatívy spojili do veľkej korporácie Mondragon (MCC). Korporácia je rozdelená do troch sektorov, a to finančného (banka Caja Laboral a sociálna poisťovňa Lagun Aro), obchodného (obchodný reťazec Eroski) a priemyselného (približne 90 tovární). Všetky spomínané zložky, vrátane banky či poisťovne, sú kooperatívami. Patrí sa dodať, že aby bol vo vnútri jednotlivých podnikov udržiavaný duch kooperácie, žiadna z kooperatív nemá viac než 500 členov.

Ako vidno, Mondragon je sieť priemyselných, poľnohospodárskych a obchodných firiem, ktorá produkuje veľký rozsah tých najrôznejších tovarov počnúc bicyklami a končiac priemyselnými robotmi a počítačmi. Mondragon na jednej strane vyrába práčky a sporáky, na druhej strane sa venuje potravinárskemu priemyslu, gastronómii a hotelierstvu. Korporácia Modragon teda nie je iba o konkrétnom priemyselnom odvetví; kooperatívna korporácia Mondragon v meste a regióne obstaráva prakticky všetko, vrátane vzdelávania a mnohých sociálnych služieb. Stojí za zmienku, že podľa štatistík táto korporácia vykazuje dvakrát väčšie zisky než priemerná korporácia v Španielsku.

Zamestnanci rovná sa vlastníci!
Mondragon má vlastnú banku, poisťovne, školy, univerzity, nemocnice. Jeho bázou je kresťanská sociálna doktrína, z ktorej tvorcovia Mondragonu vyvodili princípy ekonomickej demokracie. Na rozdiel od amerických projektov známych ako ESOP Mondragon nie je iba o čiastočnej participácii zamestnancov na podnikových ziskoch, ale aj o plnej participácii na vlastníctve a vedení. Každý nový člen Mondragonu sa automatický stáva spoluvlastníkom a spolupodieľa sa na voľbe manažmentu a ďalších riadiacich funkciách. Rozhodnutia sa teda prijímajú demokraticky na báze spoločenského vlastníctva. Neexistuje totiž nikto, kto by bol vlastníkom Mondragonu bez toho, že by v Mondragone pracoval. To však neznamená, že by tam panovalo hrubé rovnostárstvo. Rozdiely v príjmoch existujú a odvíjajú sa od stanovených tabuliek, resp. kvocientov. Zisk kooperatívov sa rozdeľuje medzi zamestnancov na báze týchto kvocientov. Napriek tomu tu však existuje striktná regulácia príjmových nerovností, ktorá nedovoľuje, aby najvyššie mzdy prekročili štyri a pol násobok najnižších miezd.

To sú najdôležitejšie poznatky o kooperativizme v Mondragone. Aby sme však pochopili celkový kontext vzniku baskického kooperatívneho hnutia, mali by sme si o Mondragone povedať viac.

Stalo sa uprostred Baskicka...
Začnime základnými faktami. Mondragon (po baskicky Arrasate, v preklade „dračia hora“) je mesto na severe Španielska, nachádzajúce sa v baskickom regióne (Euskadi). Leží v strede pomyselného trojuholníka medzi baskickými metropolami Bilbao, San Sebastian a Vitoria. Mondragon v zásade nemá nič spoločné so španielskou kultúrou; je to baskické mesto a dominantná je baskická kultúra. Veľmi vplyvné sú v ňom baskické nacionalistické strany, vrátane organizácie ETA (Euskadi ta Askatasuna, v preklade „baskický domov a sloboda“) a radikálnej strany Herri Batasuna. Tradične silný vplyv malo v Mondragone aj robotnícke hnutie. Samotná ETA, ktorá vznikla v roku 1959 (a teda v tom istom roku, keď vznikli prvé mondragonské kooperatívy) oddelením sa od baskickej kresťanskej demokracie (PNV), mala ku kooperatívnemu hnutiu ambivalentný postoj. Hoci sa ETA koncom 60-tych rokov prihlásila k marxizmu, kooperatívne hnutie s výhradami akceptovala ako súčasť baskickej identity. Nacionalistická baskická ľavica sa teda dokázala preniesť cez ideologické rozpory a prijala koncept kooperatívov, hoci pochádzal predovšetkým od baskickej kresťansko-demokratickej strany PNV.

Zaujímavý je aj postoj extrémnej pravice, ktorá v Španielsku pod taktovkou Francisca Franca vládla až do polovice 70-tych rokov. Postoj frankistov bol pragmatický. V rámci svojho fašistického korporativizmu síce nemali blízko ku kooperatívnym hnutiam, no dokázali existenciu kooperatívov zasadiť do svojich korporativistických predstáv, a preto mondragonské kooperatívy tolerovali. Dôležitým faktorom bola v tomto kontexte ideológia katolíckej cirkvi, na ktorú sa lídri kooperatívov často aj účelovo odvolávali. Hnutie kooperatívov si tak v Baskicku, resp. v Španielsku dokázalo nájsť podporu naprieč politickým spektrom.

Na počiatku stáli katolícki disidenti
Napriek tomu, že o kooperatívnom vlastníctve sa zvykne hovoriť ako o neideologickom pragmatickom riešení stojacom medzi kapitalizmom a socializmom, pravdou je, že politika a ideológia zohrávajú aj v Mondragone dôležitú úlohu. Samotná myšlienka kooperatívnych podnikov (sociedad cooperativa) vznikla v Mondragone predovšetkým vďaka mladému katolíckemu kňazovi menom Don José María Arizmendiarrieta, ktorému bol po konci španielskej občianskej vojny v roku 1941 ponúknutý úrad v Mondragone.

Arizmendiarrieta síce bol katolícky kňaz, no podobne ako väčšina baskických kňazov sa svojimi predstavami odchyľoval od oficiálnej politiky katolíckej cirkvi v Španielsku. Zatiaľ čo španielska katolícka cirkev kolaborovala s Francovým fašistickým režimom, baskickí kňazi sa zväčša ocitli v pozícii disidentov. Jedna skupina baskických kňazov smerovala k robotníckemu odborovému hnutiu a k socialistickým myšlienkam; druhá skupina, do ktorej patril aj Arizmendiarrieta, sa oddávala skôr baskickému nacionalizmu a predstave spoločnosti malých vlastníkov. Druhá spomínaná skupina odvíjala svoje predstavy od ideológie vplyvnej baskickej kresťansko-demokratickej strany PNV, ktorá – ako sme spomínali – programovo zastrešila aj kooperatívne hnutie. PNV v časoch španielskej občianskej vojny bojovala na strane republikánov a v mene katolíckej sociálnej doktríny ostro sledovala otázky spravodlivého ohodnotenia práce, resp. sociálnej spravodlivosti.

Kooperatívy na vzostupe
PNV síce odmietala marxistický socializmus, no nebola v kontrapozícii voči ľavici ako takej. Vychádzala totiž z tradičného baskického egalitarizmu. Identita baskického národa je do veľkej miery postavená na predstave rovnostárskej spoločnosti a tradície egalitarizmu sú preto v Baskicku veľmi živé už od 18. storočia. Aj preto radikálni nacionalisti (napríklad ETA) vnímajú Baskicko ako primárne komunistickú spoločnosť, do ktorej bola nerovnosť vnesená umelo iba kvôli španielskej nadvláde. Víziou PNV a konkrétne Arizmendiarrietu takisto bola egalitárna spoločnosť. Túto víziu však neodvíjali od marxizmu či sociálnej demokracie, ale od konceptu spoločnosti malých vlastníkov, a teda od ideológie strednej triedy. V tomto duchu zavádzal svoju predstavu o kooperatívoch aj Arizmendiarrieta, ktorý sa v začiatkoch svojho pôsobenia v Mondragone spoliehal predovšetkým na oblasť vzdelávania. Viacerí jeho žiaci, ovplyvnení jeho myšlienkou vytvorenia kooperatívnych podnikov, odišli do Zaragozy vyštudovať inžinierstvo a následne sa vrátili, aby založili prvý priemyselný kooperatív s názvom Ulgor. V priebehu 60-tych rokov zaznamenalo kooperatívne hnutie v Mondragone obrovský boom a rozrástlo sa do nevídaných rozmerov. Tradične najväčšia kapitalistická korporácia v Mondragone Unión Cerrajera postupne strácala na význame a v 90-tych rokoch dokonca zanikla. Úlohu najväčšieho zamestnávateľa v kraji prebrali práve mondragonské kooperatívy.

Kooperatívne podniky sa v 60-tych rokoch rozšírili po celom baskickom regióne, hoci ich najväčšia koncentrácia ostala práve v Mondragone a okolitých mestách a obciach. Do roku 1976, keď zomrel Arizmendiarrieta, sa už kooperatívy stali najsilnejšími ekonomickými subjektmi v regióne. V Mondragone a okolí je v kooperatívoch zamestnaných približne 50 percent pracovnej sily celého regiónu. Mondragonská kooperatívna korporácia je tak najväčším zamestnávateľom v celom Baskicku a mondragonská banka Caja Laboral je najväčšou bankou v Baskicku. Silu Mondragonu dokazuje aj to, že niežeby kooperatívne podniky čelili ponukám na privatizáciu, ale naopak, Mondragon sám od roku 1989 skupuje súkromné firmy (napr. firmy Fabrelec či Luzuriaga). Dá sa teda povedať, že Mondragon sa vyhol všetkým štandardným prekážkam, akým musia zväčša čeliť vznikajúce kooperatívy, a teda nedostatku investičného kapitálu, neschopnosti najať kvalitných manažérov, ako aj neschopnosti zabezpečiť dostatočný výskum a vývoj. Skrátka, Mondragon rozhodne nie je malou, ekonomicky slabou a kapitálovo podhodnotenou firmou, ale sofistikovanou podnikateľskou entitou, ktorá zaviedla moderné technológie a flexibilné manažérske stratégie. Možno dokonca povedať, že na Mondragone stojí celá ekonomika baskického regiónu v Španielsku. Ako je to možné, keď uvážime, že v kooperatívnych podnikoch panuje ekonomická demokracia a spoločenské vlastníctvo?

Autor je politológ a filozof

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama