Dar trojkráľový
Padajú storočné banky, padajú podniky, padajú noviny. Vydavatelia v Amerike a Západnej Európe vyhadzujú z košov záťaž. Na Slovensku vraj nič také nehrozí. Naši nafúkaní vzduchoplavci sa vznášajú nad svojimi stojatými vodami. Vypúšťajú nanajvýš bublinky: bude to ťažké, ale inak pohoda. Nejaký český analytik si dokonca pochvaľuje: Ak sa niečo stane, tak iba to, že zaniknú zlé tituly a zostanú tie dobré. Ktoré budú tie dobré, určí – samozrejme – trh. Teda peniaze. Noviny na Slovensku predsa ani dnes nežijú z počtu predaných exemplárov. Štrnásťtisíc či päťdesiatpäťtisíc predaných výtlačkov by v každej inej krajine znamenalo smrť periodika. (Ak si spočítame, koľko je na Slovensku firiem a inštitúcií, kde sa noviny „povinne“ predplácajú, lebo to patrí k firemnej kultúre, koľko ľudí si denne noviny kupuje?) Novinári na Slovensku nežijú z čitateľov, preto im môže byť jedno, že medzi nimi a občanmi sa roztvorili nožnice. Osud nafúkaných slovenských vzduchoplavcov je v rukách ich inzerentov, Boh s nimi.
Čo však, so Štúrom povedané – s novinami našimi? Čo s novým Slovom? Pred desiatimi rokmi, na sviatok Trojkráľový, mi zazvonil telefón. Volal kolega poslanec z FZ ČSFR Michal Borguľa: „Čo povieš na to, aby sme založili nové Nové slovo?“
Nové slovo mi je asi osudom, písala som o ňom, tom povstaleckom, diplomovku. No čo sa dá na takú otázku povedať? Jasné, založíme. V auguste 1998, tesne pred voľbami, nový šéfredaktor Pravdy dal Nové slovo zastaviť. Nevynášalo.
Tak teda na sviatok Trojkráľový roku 1999 sme sa zišli traja, ako tí mudrci z Východu, a začali zostavovať redakciu. Obvolali sme asi celé Slovensko, no kto by sa už len dal nahovoriť na taký neistý podnik? Bez peňazí, bez spoločenského vplyvu, len tak, pre myšlienku? Kdeže! A tak sme potom u nás doma, skutočne na kolene, začínali. Nakúpili sme si zahraničné časopisy, rozstrihali ich, lepili makety strán, vymýšľali rubriky, a potom hľadali roztrúsených autorov i redaktorov. Založili sme spoločnosť Nové slovo, a už zostávalo „iba“ nájsť šéfredaktora. Ktosi mi vtedy poradil osloviť Eda Chmelára. V rozhlasovom bufete nad vyprážaným syrom Edo spontánne povedal: „Ja to vezmem,“ a ponáhľal na vlak za svojimi dvoma malými deťmi.
Názov Nové slovo bol (a stále je) zablokovaný. Ale nové Slovo vyšlo!
Odvtedy sa na jeho čele vystriedali Edo Chmelár, Braňo Ondruš, Ivo Štefunko, Martin Krno, Martin Muránsky, Rado Geist, Michal Polák, Peter Nedoroščík. Každý z týchto chlapcov zanechal v časopise kus svojej duše. Slovo nemá bohatých sponzorov, nemá dobre platených redaktorov, nemá inzerentov, autori píšu bez nároku na honorár. Vychádza desať rokov len s podporou niekoľkých iných nadšencov – jeden z nich hovorieva: niekto si z roztopaše chová ušľachtilé kone, ja mám svojho koníčka v týchto novinách. Koníčka, na ktorý prispieva zo svojho osobného účtu...
Má to vôbec zmysel?
V priestore, kde si novinári takmer stopercentne prešustrovali spoločenskú prestíž a stali dobrovoľnými hračkami v rukách mediálneho biznisu, je naše nové Slovo dobrodružstvo. Držme si palce, aby prežilo.
