Reklama
Reklama

Muž ktorý vrátil Rusko do hry

Roky 1856 - 1878 mali v dejinách Ruska osudový význam a samozrejme aj v jeho zahraničnej politike. Porážka v Krymskej vojne a Parížsky mier z roku 1856, ktorý mocensky prerozdelil európsky kontingent, boli hlavným impulzom revitalizácie jeho zahraničnej politiky smerom k zaisteniu vnútorných zmien.
Počet zobrazení: 2636
16_Gorcakov_A_M_chancellor[1]CB-m.jpg

Roky 1856 - 1878 mali v dejinách Ruska osudový význam a samozrejme aj v jeho zahraničnej politike. Porážka v Krymskej vojne a Parížsky mier z roku 1856, ktorý mocensky prerozdelil európsky kontingent, boli hlavným impulzom revitalizácie jeho zahraničnej politiky smerom k zaisteniu vnútorných zmien. Nové zahraničnopolitické myslenie vyšpecifikovalo okrem zahraničnopolitických úloh Ruska aj úlohy aparátu, ktorý ich mal zaistiť.

Zahraničnopolitický kurz určovali v Rusku panovníci. Cár Mikuláš I. sa snažil sám riadiť zahraničnú politiku krajiny a svojmu ministrovi zahraničných vecí uvoľňoval len sekundárne pozície. Počas jeho vládnutia mala krajina vplyv na európske udalosti, lenže z ekonomického, sociálneho a politického pohľadu zaostávala. Bolo jasné, že schopnosť obhajovať svoje zahraničnopolitické záujmy sa postupne strácala. Porážka Ruska v Krymskej vojne obnažila všetky slabé miesta jeho politického a sociálneho systému.

Strata pozícií, ktoré malo Rusko po Viedenskom kongrese, okrem toho zvýšenie vplyvu Francúzska a Veľkej Británie na Balkáne, kde sa dovtedy vnímalo Rusko ako jediný obhajca záujmov pravoslávnych národov, znamenalo jasnú výzvu a potrebu zmeniť zahraničnopolitické smerovanie krajiny.

Potreba mieru
Na zaistenie reforiem bol pre cára a krajinu potrebný dlhodobý mier. V apríli 1856 novovymenovaný minister zahraničných vecí Alexander Michajlovič Gorčakov vo svojom cirkulárnom telegrame dáva svojim podriadeným pokyn: „Rusko sa musí sústrediť na problematiku vnútornej politiky a ekonomiky...V zahraničnej politike sa bude riadiť svojimi národnými záujmami, odmietajúc princípy Svätého zväzu...“ V texte datovanom 21. augusta 1856 ešte akcentuje tézu o dodržiavaní práv iných národov. Týmto diplomatickým telegramom sa Rusko začalo de facto orientovať na mierovú a súčasne ostražitú zahraničnú politiku.

Nový minister bol skúseným diplomatom. V roku 1817 ukončil lýceum v Cárskom sele. Za 65 rokov diplomatickej kariéry stihol slúžiť v Londýne, Ríme, Berlíne či vo Florencii, ale aj vo vtedajšom hlavnom meste európskej diplomacie – vo Viedni. Najdlhšie však pôsobil v kresle ministra, až 26 rokov. Názorovo bol demokrat, liberál a prikláňal sa k potrebe buržoáznych reforiem v krajine. V tomto príklone bol ale väčšmi stúpencom konzervatívneho krídla. Reformy totiž nemali podľa jeho názoru siahať na podstatu samoderžavia, ale ho len modernizovať. Bol presvedčený, že základom ruskej diplomacie musia byť národné záujmy krajiny, ktoré však nemožno oddeliť od samoderžavia.

Šok po vojne
Obdobie, ktoré bolo výsledkom prehratej Krymskej vojny, znamenalo pre Rusko depresívnu etapu. Parížsky traktát podpísaný 30. marca 1856 určil, že Čierne more je otvoreným morom pre obchodné loďstvo všetkých krajín a že Rusko tam nesmie mať vojenské námorníctvo, nesmie budovať zbrojnú logistiku a námorné základne na celom jeho pobreží. Okrem toho, že Rusko stratilo možnosť vplývať na bezpečnostnú situáciu v regióne to zároveň znamenalo, že jeho pobrežie sa stalo nechráneným. Navyše ešte Rusko prišlo o podunajskú časť Besarábie a protektorát nad Moldavskom. Preto sa nie je ani čomu diviť, že tento dokument z Paríža chápal Gorčakov ako ponižujúci národnú hrdosť Ruska a jeho zrušenie si pokladal za svoju hlavnú životnú a profesionálnu métu.

Nový minister
Cár Alexander II. svojím rozhodnutím datovaným 17. apríla 1856 menoval Alexandra Michajloviča Gorčakova za ministra: „Vstupujete do riadenia ministerstva v podmienkach prednedávnom uzatvoreného Parížskeho mieru, splnenie podmienok ktorého si vyžaduje bdelosť...“

Nový minister ihneď po nástupe neakceptoval zahraničnopolitické princípy, ktorými sa riadil jeho predchodca gróf Karl Nesselrode. Prvé opatrenie bolo – a to je povinnosťou každého ministra zahraničných vecí, lebo inak prehrá – kádrové. Vymenil všetkých ľudí, ktorí podľa neho nedostatočne obhajovali ruské národné záujmy. Spolu s Nesselrodom, ministrujúcim 40 rokov, tak odišli „nemecké stránky a elementy“ ruskej diplomacie. Nahradili ich ruské tradície.

V čase, keď sa Gorčakova pýtali, aký bude, resp. aký je zahraničnopolitický kurz Ruska, odvolával sa na cára Petra I., ktorého vnímal ako prvého ruského panovníka schopného riešiť zahraničnopolitické problémy impéria.

Gorčakovov program
Zahraničnopolitický program ministra schválený Alexandrom II. bol sformulovaný v inej znamenitej cirkulárnej depeši zaslanej na ruské veľvyslanectvá dňa 21. augusta 1856: „Dnes v Európe nie je možné zabúdať, že vládcovia sú si rovní a že nie rozloha územia, ale sväté práva sú základom vzájomných vzťahov... Panovník chce žiť v plnom pochopení s ostatnými vládami... Na dosiahnutie tohto cieľa je najlepším prostriedkom neskrývať svoje myšlienky a konanie vždy spájať s medzinárodným európskym právom.“ Tkýto prístup je aktuálny podnes. Je základom súčasnej ruskej zahraničnej politiky, ktorá realizuje vzkriesenie Fénixa podľa schémy A.M. Gorčakova, opierajúc sa aj o tradíciu, ktorú do zahraničnopolitického konania krajiny vrátil ako minister Jevgenij Primakov. Súčasný trojzáprah Medvedev – Putin – Lavrov je toho dôsledkom.

Potvrdením je aj ďalšia časť depeše: „Hovoria, že Rusko sa hnevá. Nie! Rusko sa sústreďuje! Čo sa týka mlčania, z ktorého nás obviňujú, mohli by sme pripomenúť, že v čase, keď boli proti nám organizované akcie za to že sme zdvihli svoj hlas na obranu spravodlivosti...“ Potvrdením je aj správanie sa niektorých súčasných euroúnijsky sa tváriacich vlád, keď dnešné Rusko zdvihne svoj hlas (a nielen hlas) na obranu spravodlivosti, napríklad na južnom Kaukaze.

Boj o Čierne more
Pre Alexandra Michajloviča Gorčakova bolo po Krymskej vojne hlavnou úlohou (okrem anulovania záverov z Paríža) nedopustiť izoláciu Ruska na medzinárodnom poli. Sníval o kvalitnejšej koalícii s Francúzskom, o čo sa aj intenzívne pokúšal. Delikatesa jeho úsilia tkvela v tom, že Paríž bol s Anglickom a Rakúskom spojený Parížskym traktátom. Odhliadnuc od toho bol navyše zainteresovaný na zmenšení ich vplyvu na Balkáne a Blízkom východe. Okrem toho Napoleon III. sníval o rozšírení svojho impéria a upevnení hegemónie v Európe.

Hovorilo sa o tom počas návštevy Alexandra II. v Paríži v sprievode A.M. Gorčakova (september 1857). Dohoda znela, že Rusko podporí Paríž v Európe a Francúzsko recipročne Rusko na východe. Neskôr, 3. marca 1859 bol v Paríži podpísaný dokument, v ktorom je zakotvené, že Rusko v prípade vojny Francúzska s Rakúskom bude dodržiavať neutralitu. V druhom článku sa píše: „Vysoké strany sa dohodli o zmene existujúcich dokumentov, o čo sa budú snažiť v spoločnom záujme pri dodržaní mieru.“ Túto pasáž považoval Gorčakov za kľúčovú, lebo otvorila dvere Rusku k nenásilnej revízii zmluvných dôsledkov Krymskej vojny.

Lenže, ako to už v Európe vo vzťahu k Rusku býva, Napoleon III. neskôr, po tom, ako bola rakúska armáda porazená a vytlačená z Talianska, vyhlásil: „Musím ostať verný záväzkom, ktoré som na seba prijal, pokiaľ sa nezmenia okolnosti...“ Napoleon III. bol totiž jedným z hlavných nositeľov iniciatívy neutralizácie Čierneho mora a minimalizácie pozícií Ruska v tomto priestore.

V júli 1866, po zahájení rakúsko-pruskej vojny, sa Rusko a Prusko dohodli, že prvá krajina bude neutrálnou vo vzťahu k zjednoteniu Nemecka a druhá podporí Rusko vo vzťahu k Čiernemu moru, ak sa táto otázka otvorí medzinárodnej scéne.

Spleť zákulisných dohôd, výmenných obchodov a následných nedodržaní dohôd si vyžadovali od ruských diplomatov mimoriadne nasadenie a koncentráciu. Nehovoriac o koncentračných nárokoch na A. M. Gorčakova. Panovník to vedel a rozhodol sa, že od 13. júna 1867 bude jeho minister zahraničných vecí nosiť titul štátny kancelár.

Umenie nemožného
Po Krymskej vojne Anglicko a Francúzsko – o čom svedčia archívy – aktivizovali svoju koloniálnu politiku smerom k Číne a Indočíne, a to sa už priamo dotýkalo Ruska. Francúzske námorné loďstvo sa premávalo pri Sachaline alebo v ústí rieky Amur. Celkom logicky sa Rusko v roku 1856 dohodlo s Čínou na dobrých susedských vzťahoch. Táto iniciatíva Alexandra Michajloviča Gorčakova sa ukázala ako veľmi výhodná, pretože po zahájení druhej „ópiovej“ vojny proti Číne Anglickom a Francúzskom sa mu podarilo anulovať tzv. Nerčinskú dohodu (1689) a podpísať Pekinský doplnkový protokol (1860), ktorým stabilizoval nielen bilaterálne vzťahy, ale aj, či skôr najmä, spoločnú rusko-čínsku hranicu. Ten protokol je vlastne funkčný dodnes.

Kancelár bol zástancom dobrých vzťahov s formujúcimi sa Spojenými štátmi americkými. Rusko odmietlo žiadosť Francúzska, aby sa počas občianskej vojny v rokoch 1861 – 1865 angažovalo v prospech Juhu. Alexander Gorčakov sa vyjadril za prímerie medzi Severom a Juhom. Počas audiencie amerického chargé d´affaires Bayarda Taylora mu tlmočil: „Rusko si najväčšmi zo všetkého želá udržanie amerického zväzu ako jediného a nedeliteľného.“ Dve námorné eskadry, ktoré Rusko v roku 1863 vyslalo k pobrežiu USA, výrazne pomohli Abrahamovi Lincolnovi v procese zjednotenia a čiastočne minimalizovali francúzsko – anglické záujmy. Samozrejme. o tom sa dnes pre istotu nehovorí. Čo sa však týka predaja Aljašky v roku 1867, tu bol A. M. Gorčakov zásadne proti, ale nebol schopný túto transakciu zvrátiť. Žiaľ!

Otto von Bismarck
V roku 1851 sa Alexander Michajlovič Gorčakov a Otto von Bismarck, ktorý bol od neho starší o 17 rokov, stretli po prvý raz. Bolo to v čase, keď boli obaja muži vyslancami svojich krajín v Rade nemeckých krajín. Druhé stretnutie v roku 1859 už bolo stretnutím veľvyslanca Pruska v Rusku a ministrom zahraničných vecí Ruska.

Na rokovaniach, ktoré vyústili do prijatia Berlínskeho traktátu, ktorý dal o.i. možnosť Rakúsko-Uhorsku okupovať Bosnu a Hercegovinu a ktorý bol nepriamou prípravou na prvú svetovú vojnu, sa Gorčakov zo zdravotných dôvodov zúčastňoval veľmi málo a vlastne za ruskú stranu rokoval gróf A. Šuvalov. Kancelár si však uvedomoval dôsledky tohto kongresu pre Rusko a Alexandrovi II. napísal: „Berlínsky traktát je najtemnejšia stránka v mojej kariére.“ Naopak železný kancelár vo veku 80 rokov túto dohodu, spolu s následným vytvorením vojenskej aliancie Nemecka a Rakúsko-Uhorska proti Rusku a Francúzsku 1. októbra 1879, charakterizoval ako „triumf svojej zahraničnopolitickej činnosti“.

S vekom strácal Gorčakov energický ťah na bránu. Jeho neskoršia opatrnosť začala mať hypertofikovaný charakter. Opozičný publicista V. P. Meščerskij v tej dobe vo svojich konzervatívnych novinách Graždanin tvrdil, že kancelár zveličoval nebezpečenstvo, ktoré Rusku zo strany Európy hrozilo. Dokonca, ako píše vo svojej knihe Moje spomienky 1856 – 1865, A. M. Gorčakov sa riadil „tým čo povie Európa“. Nehľadiac na tento dobový pohľad, raný Gorčakov bol veľmi silným súperom politických bardov v Európe, akými boli spomínaný Otto von Bismarck, Benjamin Disraelli, William Gladstone alebo lord Henry Palmerston.

Hlavnou úlohou zahraničnej politiky Ruska tej doby bolo prinavrátenie stratených pozícií v Európe a potvrdenie štatútu veľkej mocnosti. To bolo možné len pri zmäkčení, resp. anulovaní záverov Parížskeho kongresu, ktoré zakázali mať Rusku vojenskú flotilu v Čiernom mori a minimalizovali jeho vplyv na Balkáne.

Na záver
Bol to práve Alexander Michajlovič Gorčakov, ktorého 210. výročie narodenia si pripomenula ruská diplomacia, kto svojím prístupom zmenil zahraničnú politiku cárskeho Ruska s presahom do dnešných čias. Do základov prijímania zahraničnopolitických rozhodnutí zakódoval princípy európskej rovnováhy a rovnováhy záujmov.

Na rozdiel od Otta von Bismarcka, ktorý chcel hegemóniu Nemecka zaistiť prostredníctvom vojensko-silových metód, si A. M. Gorčakov nevedel predstaviť „...budovanie európskeho poriadku inak, než s pomocou spoločných úsilí a koordináciou zahraničnopolitických krokov všetkých európskych štátoch, predovšetkým veľkých mocnostiach“.

Tento prístup je zachovaný aj v poslednom návrhu prezidenta Ruskej federácie Dmitrija Medvedeva. Rusko už opakovane navrhuje – vychádzajúc z poznania, že doterajšie bezpečnostné mechanizmy zlyhali – niečo ako Novú dohodu o európskej bezpečnosti. Na báze OBSE, pripúšťajúc koordinačnú úlohu Európskej únie, samozrejme pri rovnocennej participácii ostatných inštitútov: NATO, Spoločenstva nezávislých štátov a Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti. Do momentu podpisu takejto globálnej dohody zaisťujúcej bezpečnosť D. Medvedev odporúča: „Musíme sa zdržať jednostranných krokov, ktoré majú vplyv na bezpečnosť.“ Alexander Gorčakov vrátil Rusko do hry. Bol ako slepý Homér. S neuveriteľnou predstavivosťou videl svet, a ako hluchý Beethoven vnímal dušou a počul pulz budúceho sveta. Skúsme sa do tohto budúceho sveta spoločne započúvať.

Prednáška bola prednesená na pôde Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici redakčne upravené

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama