Sociálny štát a neoliberálne strašenie

Náš štvordielny cyklus o sociálnom štáte zavŕšime niekoľkými úvahami o postavení tejto inštitúcie v prostredí globálnej ekonomiky, zamyslíme sa nad kritikou sociálneho štátu zo strany neoliberálov a povieme si zopár slov o tom, či je sociálny štát v rozpore s efektívnou ekonomikou.
Počet zobrazení: 2228
09_allie gator-m.jpg

Náš štvordielny cyklus o sociálnom štáte zavŕšime niekoľkými úvahami o postavení tejto inštitúcie v prostredí globálnej ekonomiky, zamyslíme sa nad kritikou sociálneho štátu zo strany neoliberálov a povieme si zopár slov o tom, či je sociálny štát v rozpore s efektívnou ekonomikou.

Je sociálny štát v ohrození?

K základným námietkam, ktorým v súčasnosti čelí sociálny štát, patria tie, ktoré sa odvolávajú na ekonomickú globalizáciu, v rámci ktorej je podľa kritikov sociálny štát neudržateľný. Proces postupného odbúravania sociálneho štátu v západnej Európe, ktorý s nezakrývaným ideologickým nadšením propagujú neoliberáli, vytvára priestor pre mnohé otázky. Ako v tomto kontexte tvrdí český filozof Václav Bělohradský, „Všetci sme podcenili, v akú beštiu sa demokratický kapitalizmus rýchlo premení, keď stratí svojho komunistického protivníka“. Niet pochýb o tom, že v prostredí globálneho kapitalizmu sa situácia sociálnych liberálov a sociálnych demokratov, ktorí tradične obhajujú koncept sociálneho štátu, skomplikovala. Sociálny štát totiž do veľkej miery závisí od možností národných štátov autonómne regulovať ekonomické podmienky v rámci svojich hraníc. V globálnej ekonomike je však takýto prístup prakticky nemožný vzhľadom na fenomén, ktorému sa zvykne hovoriť „stávka kapitálu“. V tomto kontexte možno dať za pravdu alterglobalistickým autorom Michaelovi Hardtovi a Antoniovi Negrimu, ktorí vo svojej prelomovej práci Impérium tvrdia, že hoci úloha politiky ako takej v prostredí globálneho kapitalizmu úplne nezanikla, celkom určite definitívne zanikla akákoľvek autonómnosť politickej sféry. V prostredí globálnej ekonomiky sú možnosti politiky sociálneho štátu čoraz obmedzenejšie a stratégia sociálnej demokracie, resp. egalitaristických politických síl často nadobúda už iba defenzívny a reziduálny charakter.

Globálne preteky ku dnu?

Spomínané pesimistické názory na dopady ekonomickej globalizácie sa väčšinou viažu k hypotéze o tzv. pretekoch ku dnu (the race to the bottom). Podľa nej sú v liberalizovanom globálnom prostredí, v ktorom nie je mobilita kapitálu ničím obmedzená, jednotlivé štáty nútené znižovať dane a sociálne výdaje, aby prilákali, resp. neodplašili nadnárodný kapitál a neohrozili tak vývoj svojich ekonomík. Súkromné korporácie dávajú prednosť znižovaniu svojich nákladov, a teda smerujú svoju výrobu do krajín, kde je lacná pracovná sila, minimálne sociálne štandardy a nízke dane (väčšinou ide o krajiny tretieho sveta). Aby im vyspelé ekonomiky mohli konkurovať, musia znižovať svoje sociálne štandardy a demontovať sociálny štát. Všetky krajiny sa zapojili do súťaže o to, kto vytvorí najlepšie prostredie pre fenomén kapitálu, resp. najhoršie prostredie pre fenomén práce. To sprevádza nárast nerovnosti, sociálnej zraniteľnosti, prekarizácie práce a chudoby. Výsledkom tohto procesu (podľa najpesimistickejších scenárov) môže byť aj to, že všetci raz budeme robiť za 10 korún na hodinu, bez sociálnej ochrany a zamestnaneckých práv, tak ako robotníci v zónach voľného obchodu v juhovýchodnej Ázii.

Sociálny štát nie je na odstrel

Sťažená situácia sociálnodemokratickej politiky v liberalizovanom globálnom prostredí však nevyhnutne neznamená, že ľavica sa musí vzdať projektu sociálneho štátu. Práve naopak, ľavicoví intelektuáli, počnúc alterglobalistickou radikálnou ľavicou až po postmoderných sociálnych liberálov, sa zväčša zhodujú na tom, že sociálny štát je treba chrániť a obhajovať aj v prostredí globálnej ekonomiky. Zároveň netreba zabúdať, že viacerí význační ekonomickí analytici (napríklad Nicholas Barr, Andrew Glyn, Michael Hill, Pierre Pestieau či Norman Ginsburg) jednoznačne dokazujú, že hoci ekonomická globalizácia prináša zmenu situácie, neznamená to, že sociálny štát je neudržateľný. Je dokonca empiricky preukázateľné, že neexistuje žiadna priama úmera medzi štedrosťou sociálneho štátu a stavom nezamestnanosti v krajine. Pripomeňme si, že keď sociálny štát vznikal, priemerný hrubý domáci produkt vyspelých krajín bol približne štyrikrát nižší než je dnes. Pokiaľ bolo v tom čase možné budovať sociálny štát, ťažko sa dá vysvetliť, prečo by to nebolo možné dnes. Viacerí ekonómovia jednoznačne potvrdzujú, že erózia sociálneho štátu nie je žiadnou ekonomickou nevyhnutnosťou, ale jedine politickou objednávkou. A je to práve politika, ktorá môže sociálnemu štátu vdýchnuť druhý život aj dnes. Takýto politický postoj pritom zďaleka nie je ekonomicky iracionálny. Ekonómovia totiž potvrdzujú, že sociálny štát je nevyhnutnou inštitúciou moderných ekonomík ako z hľadiska sociálnej spravodlivosti, stability, tak aj ekonomickej efektivity. Ako expresívne dodáva nemecký sociológ Christoph Butterwegge: „Pokiaľ by prosperita krajiny závisela na nízkych sociálnych nákladoch a nízkych daniach firiem, museli by sa v luxuse topiť krajiny, ako je Bangladéš či Burkina Faso.“

Európa naďalej verí sociálnemu štátu

Nezmyselnosť tézy, že sociálny štát bráni ekonomickému rozvoju, dokazujú aj empirické výskumy, podľa ktorých sa napriek globalizácii a neoliberálnej propagande za posledné dekády sociálne výdaje ekonomicky najvyspelejších sociálnych štátov zďaleka nezredukovali. Väčšinou ostali nezmenené, dokonca v niektorých prípadoch vzrástli (napr. Švajčiarsko a juhoeurópske krajiny). Jediným príkladom, ktorý sa zvykne používať zo strany neoliberálov je tzv. írsky zázrak. Ako však argumentuje M. Hill, Írsko je veľmi špecifický prípad krajiny, ktorá síce dosahuje vysoký ekonomický rast pri nízkych sociálnych výdavkoch, no ktorej ekonomický rast ovplyvňujú celkom iné faktory ako redukcia sociálnych výdavkov. Zovšeobecňovať príklad Írska, aby sa ospravedlňoval prechod k liberálnemu sociálnemu štátu, je preto podľa Hilla iba hrubým ideologickým zjednodušením. Dôvodom, pre ktorý inštitúcia sociálneho štátu v drvivej väčšine vyspelých štátov naďalej odoláva neoliberálnym tlakom, je nielen silný dôraz na sociálne partnerstvo (tzv. demokratický korporativizmus), ale aj neprestávajúci dopyt verejnosti po sociálnom štáte a sociálnej spravodlivosti. Podľa prieskumov OECD sa v krajinách ako Francúzsko, Španielsko či Taliansko takmer 90-percent respondentov vyjadrilo, že rozdiely v príjmoch ľudí sú príliš vysoké; v Británii a Nemecku sa takto vyjadrilo takmer 80-percent a v USA vyše 60-percent. Sociálny štát má stále silnú verejnú podporu a hoci je jeho pozícia v prostredí globalizovanej ekonomiky a dominancie neoliberálnej ideológie komplikovanejšia, jeho postavenie je naďalej kľúčové pre modernú spoločnosť. Ako dokladá A. Glyn, „žiadne ekonomické zmeny, ktoré sa dejú vo svete, bez ohľadu na to, ako sú veľké, nevyhnutne nevedú k erózii egalitarizmu. Sociálny štát bol výtvorom politických síl a už tri desaťročia ho práve politické sily obraňujú aj za veľmi ťažkých okolností“. Niet preto príčiny predpokladať, že éra sociálneho štátu sa skončila. Všetko záleží na politike a hodnotách, ktoré prevládajú v spoločnosti.

Neoliberáli zavádzajú... Podľa optimistických názorov na dopady globalizácie sa v prostredí globálnej ekonomiky môže postupne podariť pozdvihnúť zaostalé krajiny tretieho sveta, a to aj bez toho, aby bola ohrozená životná úroveň vo vyspelých sociálnych štátoch. Autori tohto optimistického razenia teda poukazujú na možné výhody globálnej ekonomiky, no nezabúdajú dodať, že globálna ekonomika by nemala byť obeťou neoliberálnych receptov. Sú to práve neoliberáli, ktorí vo svojej argumentácii zvyknú zneužívať ekonomický determinizmus, podľa ktorého sa dnes všetky štáty musia prispôsobiť globálnej konkurencii a znižovať svoje sociálne štandardy. Ako tvrdí britský ekonóm Colin Hay, tento ekonomický determinizmus nedosvedčujú žiadne empirické výskumy a je skôr iba užitočným nástrojom na presadzovanie neoliberálnych konceptov. Pokiaľ totiž politici uveria neoliberálnym ideológom, že niet inej alternatívy ako znižovať sociálne štandardy vo svojich krajinách, poskytne im to dobré alibi na to, aby sa vzdali zodpovednosti za sociálny štát a pristúpili k reštrikčným opatreniam, ktoré by inak iba veľmi ťažko legitimizovali. Hoci takýto vývoj zatiaľ v tradičných sociálnych štátoch nehrozí, nebezpečenstvo predstavuje najmä pre rozvíjajúce sa krajiny, ktoré sú v štádiu prechodu k sociálnemu štátu. Optimistickejší teoretici globalizácie navyše upozorňujú, že je nevyhnutné spustiť serióznu diskusiu o vytvorení „globálnej sociálnej politiky“, ktorá by v sebe zahŕňala konštruktívne globálne modely sociálnej spravodlivosti a nezužovala by celú problematiku iba na neoliberálnu dogmu o odstraňovaní sociálneho štátu. Mnohé z návrhov na riešenie tzv. krízy sociálneho štátu sa týkajú konkrétnych regiónov, v rámci ktorých sa akcentuje väčšia spolupráca a koordinácia. V rámci európskeho kontextu patrí k tým zaujímavejším návrh nemeckého sociológa Horsta Afheldta, ktorý navrhuje zaviesť jednotné clá na dovoz tovarov do Európskej únie, a to v relatívne vysokej hodnote 20 – 30 percent. Následne navrhuje zdvojnásobiť výšku daní pre firmy a najbohatšie príjmové skupiny a zároveň na polovicu znížiť zdanenie zamestnancov. Pokiaľ by firmy kvôli vysokým daniam opustili európsky priestor, museli by prekonávať vysokú dovoznú daň na európske trhy, čo by mohlo ovplyvniť ich rozhodnutie presunúť výrobu z EÚ. Takýmto spôsobom podľa neho možno bojovať s prípadnou hrozbou tzv. stávky kapitálu.

Pesimisti a optimisti

Pesimisti majú určite pravdu, že ekonomická globalizácia prináša hrozbu, že niektoré politické elity budú globálnu konkurenciu zneužívať ako argument v prospech likvidácie sociálneho štátu. Táto hrozba je aktuálna predovšetkým v tranzitívnych krajinách, v ktorých nie sú inštitúcie sociálneho štátu trvalejšie ukotvené. Takéto krajiny môžu vykazovať tendenciu uprednostniť čo najliberálnejší model a vystaviť spoločnosť novým sociálnym rizikám, ktoré vyplývajú z globalizácie. Po príklady netreba chodiť ďaleko, jedným z tých najvýraznejších je Slovenská republika, ktorá počas vlády Mikuláša Dzurindu zaviedla viacero radikálnych neoliberálnych reforiem vážne poškodzujúcich sociálny štát na Slovensku. Na druhej strane, príklady úspešných tradičných sociálnych štátov, fungujúcich najmä v rámci krajín Európskej únie, môžu poslúžiť ako dobrá motivácia pre voľbu systému, ktorý nebude iba experimentálnym cvičiskom neoliberálnej ideológie, a ktorý nerezignuje na sociálnu funkciu štátu. Empirické výskumy dokazujú, že sociálny štát aktuálne nečelí neodvrátiteľnej katastrofe a ekonomická globalizácia síce dáva dôvody k prijímaniu určitých reforiem, no zďaleka automaticky neznamená, že sociálny štát je dnes „na odstrel“. Naopak, ekonomicky najúspešnejšie krajiny zväčša udržiavajú svoj sociálny štát na veľmi vysokej úrovni a sociálna spravodlivosť ostáva naďalej jednou z podstatných tém štátnej politiky.

Sociálny štát prospieva ekonomike

Viacerí význační ekonómovia a filozofi sa zhodujú na tom, že sociálny štát nie je v protiklade s ekonomickou efektivitou a naopak, ekonomike jedine prospieva. Preto ani nie je prekvapením, že sociálny štát, ktorý mnohí autori interpretujú ako najlepší nástroj na dosiahnutie sociálnej spravodlivejšej distribúcie, nevznikal koncom 19. a začiatkom 20. storočia iba kvôli ideálom sociálnej spravodlivosti, ale predovšetkým z ekonomických dôvodov väčšej efektivity a produktivity. Stačí sa bližšie zamyslieť nad tým, aké dôvody viedli ešte kedysi dávno pruského kancelára Ota von Bismarcka či britského premiéra Herberta Asquitha k vytvoreniu prvých inštitúcií sociálneho štátu. Veľmi ľahko zistíme, že pri vzniku sociálneho štátu nešlo o žiaden altruizmus či svätuškárstvo. Spomínaným politikom išlo o jediné – o výkonnejšiu ekonomiku. A ako bolo jasné už Bismarckovi či Asquitovi, výkonnejšia ekonomika nie je možná bez vzdelanej a kvalifikovanej pracovnej sily. Výkonná ekonomika nie je možná, keď zamestnanci pracujú na hranici chudoby, keď nemajú žiadne sociálne istoty, keď pracujú v podmienkach pod ľudskú dôstojnosť. Pretože, jednoducho, za takýchto podmienok pracujú neproduktívne.

Načo efektívne vyrábať, ak nemá kto kupovať?

Aby sme si pomohli Johnom Maynardom Keynesom, môžeme sa pýtať ďalej: načo budú súkromné firmy vyrábať tovary, ktoré si ich zamestnanci nebudú môcť dovoliť kúpiť? Inak povedané, fenomény ako nízke mzdy, nezamestnanosť či chudoba neprospievajú nikomu, ani podnikateľom. Aj preto Keynes tvrdil, že pre zdravú ekonomiku je nevyhnutná regulácia trhového prostredia a sociálna politika štátu na zabezpečenie kúpyschopnosti obyvateľstva. Keynesovi pritom nešlo o žiadne socialistické moralizovanie. Išlo o praktické rady pre ekonomickú politiku. Ani britský konzervatívny premiér Benjamin Disraeli ešte v 19. storočí nepristúpil k sociálnym reformám z akéhosi dramatického zmyslu pre sociálnu spravodlivosť, ale jednoducho preto, lebo sa obával sociálnych nepokojov. Bolo mu jasné, že podmienkou zdravej ekonomiky je zároveň sociálna stabilita. Tá sa nedá zabezpečiť, pokiaľ budú medzi ľuďmi existovať neférové podmienky a priepastné sociálne rozdiely. Skrátka, stabilita spoločnosti trpí, ak štát toleruje chudobu a sociálnu exklúziu. Stabilita spoločnosti trpí, ak spoločnosť toleruje očividne sociálne nespravodlivé distribúcie.

Sociálny štát ako nevyhnutnosť

Do istej miery sa teda možno stotožniť s tzv. teóriou konvergencie, podľa ktorej vznik sociálneho štátu nie je ani tak výsledkom boja ideológií, ako skôr dôsledkom nevyhnutných racionalizačných opatrení, vyplývajúcich z industrializácie. To dokazuje skutočnosť, že k zavedeniu inštitúcií sociálneho štátu pristúpili v 19. a 20. storočí také rozdielne krajiny, ako USA, Veľká Británia, Švédsko či Francúzsko. Pristúpili na ne všetky ideové prúdy, či už pravicové alebo ľavicové. Dá sa teda skonštatovať, že bez ohľadu na konkrétnu ideológiu, sociálny štát je nevyhnutným doplnkom modernej ekonomiky, pretože tá by bola bez neho zúfalo neproduktívna a nestabilná. Aj preto možno nájsť čisto ekonomický zmysel sociálnej politiky, ktorá sa snaží zabezpečiť sociálne spravodlivejšiu distribúciu zdrojov. Redistribučnými mechanizmami je totiž podporovaná produktivita práce. Zároveň vďaka nim rastie kúpna sila obyvateľstva, a tým aj agregátny dopyt. Rovnako je podporovaná stabilita spoločnosti, ktorá je jedným z dôležitých predpokladov úspešnej hospodárskej politiky. Dá sa preto povedať, že sociálny štát je predpokladom efektivity aj čisto z ekonomického hľadiska. Ako podrobne dokladá ekonóm N. Barr, sociálny štát má síce dôležité redistributívne účinky, no jeho najväčší význam spočíva práve v zvyšovaní ekonomickej efektivity vo vybraných oblastiach.

Prospieva nerovnosť spoločnosti?

Povedzme si však niečo aj o samotnom vymedzení efektivity, na ktorú sa odvolávajú mnohí neoliberáli. Pri obhajobe ekonomickej efektivity sa často hovorí o väčšej ziskovosti, hospodárskom raste či motivácii k práci. Zamyslime sa napríklad nad ziskovosťou a jej vzťahom k efektivite. Podnikatelia zaiste nemôžu dosahovať zisk, ak budú vyrábať niečo, čo nikto nechce alebo bezdôvodne vyrábať technicky neefektívne. Ale to neznamená, že to, čo prináša najväčší zisk, je zároveň najekonomickejšie a pre spoločnosť najprospešnejšie. Ak sa napríklad výroba luxusných automobilov ukáže ako ziskovejšia než výroba autobusov pre verejnú dopravu, dokazuje to, že automobily predstavujú lepšie využitie zdrojov? V trhovom prostredí môžeme k takémuto záveru dospieť, ale len preto, že väčšia ziskovosť v konkrétnych sektoroch vyplýva z vysoko nerovnej distribúcie príjmov. Ak by neexistovala takáto nerovná distribúcia, výroba luxusných automobilov by nemohla byť ziskovejšia než výroba povedzme autobusov. Trhová alokácia teda nemusí automaticky viesť k optimálnym dôsledkom z hľadiska uspokojovania potrieb spoločnosti, resp. väčšiny jednotlivcov. Niektorí libertínski teoretici neváhajú obhajovať existenciu nerovnosti, pretože ju považujú za stimulujúcu zložku spoločenského života, ktorá motivuje ľudí k väčšej aktivite. Ako však výstižne reagujú britskí filozofi Paul Cockshott a Allin Cottrell: „Je zaujímavé, že si obhajcovia spoločenskej nerovnosti myslia, že bohatí reagujú na celkom iné pohnútky ako chudobní. Pokiaľ je napríklad potrebné o nevyhnutnosti pracovať presvedčiť bohatých, potrebujú ako stimul prísľub ešte väčšieho bohatstva: z toho plynie prvoradý význam znižovania daní z vysokých príjmov. Keď však ide o chudobných, predpokladá sa naopak, že nie je lepšej pohnútky k práci než perspektíva ešte väčšej chudoby.“

Vyrábať, vyrábať a vyrábať! Možno vážne pochybovať o tom, či voľný trh skutočne prináša najefektívnejšie alokácie. Namieste je napríklad otázka, či trh odráža autentické preferencie jednotlivcov, resp. či náhodou nemrzačí koncept dopytu. Ak trh efektívne uspokojuje túžby, ktoré sám umelo produkuje (napríklad masívnou reklamou), ťažko hovoriť o optimálnej alokácii. Ako tvrdí nórsky sociálny teoretik Jon Elster, trh dnes vytvára motiváciu produkovať haraburdie (junk) a nie uspokojovať potreby ľudí. Z tohto hľadiska je trhová alokácia pochybným konceptom. Dá sa takisto pochybovať o tom, či je reálne existujúci trhový mechanizmus presne tým istým trhom, o ktorom hovoria liberálni ekonómovia. Pravda je skôr taká, že neoklasickí aj neoliberálni ekonómovia hovoria o ideálnom trhu, v ktorom funguje dokonalá konkurencia a dokonalá informovanosť a reálne existujúci trh sa vníma ako odchýlka od tohto ideálu. Ibaže, ako upozorňuje ekonóm G. B. Richardson, ak by v realite existovali dokonalá informovanosť všetkých aktérov trhového procesu, nikdy by neboli vykonané žiadne významnejšie investície. Ak by totiž príležitosť výhodne investovať bola vnímaná všetkými potenciálnymi konkurentmi rovnako, nikto by z potenciálnej investície nemal zisk. Nedokonalá informovanosť (lepšia u jedných, horšia u druhých) je teda esenciálnym predpokladom na fungovanie reálneho trhu. Inými slovami, trh zákonite musí fungovať deformovane, pretože inak by bol nefunkčný. Odvolávať sa na modely ideálneho trhu môže byť často zavádzajúce. Ideálne modely neoklasických ekonómov môžu viesť k nekorektným záverom o realite.

Trh neoliberálov je len ideologickou fikciou

Realita sa veľmi často líši od idealistických predstáv neoliberálnych teoretikov. V korporatívnom kapitalizme je čoraz častejším fenoménom vzájomných dohôd medzi veľkými konkurentmi a ťažko preto hovoriť o ideálnom trhovom správaní firiem. Ako tvrdí kanadský filozof Kai Nielsen, trh rovných nezávislých indivíduí je ideologický obrázok. Dnes je realitou skôr korporatívny kapitalizmus, v ktorom majú najväčšiu moc obrovské ekonomické giganty, byrokratickým duchom a špekulatívnymi záujmami. Ako si všímal už slávny americký sociológ Charles Wright Mills v rámci svojej sociologickej analýzy americkej spoločnosti, „dnešné veľké americké spoločnosti sa skôr podobajú štátom v štátoch než prosto súkromným podnikom“. Ako dodáva: „Nejasný termín podnikateľ nemá rovnaký význam, ak ho použijeme na malého obchodníka a keď ho použijeme na niektorých z tých ľudí, ktorí dnes vlastnia najväčšie americké majetky. Založenie solídneho buržoázneho podniku, jeho postupné rozširovanie pod starostlivým vedením až do okamihu, keď sa z neho stane veľká americká korporácia, nepodáva pravý obraz zakladateľov majetku na vyššej úrovni.“ Podľa amerického filozofa Benjamina Barbera je obrázok malých podnikateľov, ktorí úmornou prácou naakumulujú základný kapitál a uspokojovaním potrieb spotrebiteľov tento kapitál poctivou prácou zveľaďujú, súperiac s rovnako malými konkurentmi v prostredí slobodnej výmeny, asi tak podobný súčasnej realite ako bol Marxov ideál podobný sovietskemu experimentu. Barber odmieta súčasný korporatívny kapitalizmus vidieť cez prizmu buržoázneho ideálu a ako tvrdí, neexistuje dôvod, aby sme sa zbavovali svojich sociálnych práv a hodnoty sociálnej spravodlivosti kvôli idealizovanému trhu, ktorý v skutočnosti aj tak neexistuje.

Čo ak národné bohatstvo nepresiakne dole?

Teoretici, ktorí obhajujú ekonomický rast a efektivitu, sa najčastejšie odvolávajú na predpoklad, že vyššia ekonomická produkcia prispieva k vyššej životnej úrovni celej spoločnosti. Ako tvrdia, pri hospodárskom raste budú mať aj ľudia dole prospech z bohatstva, ktoré k nim „presiakne“ zhora. Je to však tak? Čísla ukazujú, že tento argument sa nezakladá na pravde a možno pochybovať o tom, či sa vôbec niekedy na pravde zakladal. Väzba medzi všeobecnou hospodárskou úspešnosťou a zaručeným podielom zamestnancov na týchto úspechoch je dnes dokonca slabšia ako kedykoľvek predtým. K tomu, že prísun zahraničných investícií a ekonomický rast už dávno nevypovedajú o kvalite života jednotlivcov, sociálnych istotách ani o zamestnanosti, ponúka viacero príkladov aj kanadská teoretička Naomi Kleinová vo svojej práci Bez loga. Dôvodov možno nájsť hneď niekoľko. Jeden z nich opisuje Kleinová veľmi presne: „Rozhadzovačné utrácanie na marketing, fúzie a propagáciu značiek typické predovšetkým pre 90. roky, bolo spojené s nevídaným odporom voči investíciám do výrobných zariadení a pracovnej sily. Spoločnosti, ktoré sa tradične uspokojovali so stopercentným rozdielom medzi výrobnou cenou tovarovej produkcie a cenou maloobchodnou, začali pátrať po celej planéte, aby našli továrne, ktoré budú ich produkty vyrábať tak lacno, aby sa rozdiel priblížil k 400 percentám.“

Hospodársky rast ako samoúčel?

Kleinová dokazuje, že „nadnárodné spoločnosti, ktoré sa kedysi chválili svojou úlohou motorov rozvoja pracovných príležitostí a využívali ich ako páky na získavanie najrôznejších foriem štátnej podpory, sa teraz s obľubou prezentujú ako motory ekonomického rastu. Je to len jemný posun významu, ale iba pokiaľ práve nehľadáte miesto. Korporácie skutočne „poháňajú“ ekonomiku, ale ako sme si už povedali, dosahuje sa to prostredníctvom znehodnocovania alebo úplnej likvidácie pracovných príležitostí“. Poháňanie ekonomiky teda môže byť pokojne samoúčelné a väzba medzi kvalitou života jednotlivcov a ekonomickým rastom je čoraz pochybnejšia. Skutočnosť, že hrubý domáci produkt v krajine vykazuje nárast ešte neznamená, že tento nárast sa odzrkadlí aj na peňaženkách väčšiny obyvateľstva. V skutočnosti môže ísť o obrovský nárast v príjmoch úzkej skupiny ľudí a strádanie zvyšku spoločnosti. Spomínané javy nie sú iba strašením ľavicových radikálov. Potvrdzujú ich aj význační ekonómovia, nositelia Nobelovej ceny. Ako dokazuje napríklad neoklasický ekonóm Paul Samuelson, ekonomický rast môže paradoxne viesť k strádaniu mnohých jednotlivcov a politika, ktorá sa zameriava iba na ekonomický rast, je teda zlou politikou. Ďalší významný ekonóm, laureát Nobelovej ceny Edmund Phelps jednoznačne konštatuje, že efektívnosť je žiaduca iba v kombinácii s nejakým kritériom sociálnej spravodlivosti.

Nulový ekonomický rast ako legitímny cieľ

Pripájam sa k názorom týchto význačných ekonómov. Efektivitu síce možno považovať za dôležitú hodnotu, ale nie je to hodnota sama o sebe. Ekonomická efektivita má svoj význam, ale nemožno z nej robiť fetiš. Slovami Elstera, ekonomika nie je sama cieľom, ale iba prostriedkom k cieľu. Najvyšším cieľom sa stala ekonomická efektivita až v rámci kapitalizmu, čím sa vytvára pozoruhodná logická slučka, ktorú trefne opisuje francúzsky postmoderný teoretik Cornelius Castoriadis: „Nevyhnutnosť kapitalizmu je odvodená z tézy, že kapitalizmus je schopný najlepšie zabezpečiť ekonomickú efektivitu, ale ekonomická efektivita sa stala hlavným kritériom až v kapitalistickom systéme.“ Ak chápeme efektivitu ako jedinú spoločenskú hodnotu, ťažko ju zosúladíme s hodnotou sociálnej spravodlivosti. Existuje však čoraz viac dôvodov prestať chápať ekonomický rast ako hodnotu samu o sebe. Vzhľadom na rastúci konzumentský charakter modernej spoločnosti a environmentálne problémy, ktoré so sebou hospodársky rast prináša, je stále aktuálnejšia požiadavka vymaniť so zo „zajatia produktivizmom“. Ako tvrdí poľský sociológ Zygmunt Bauman, nadbytok sa stal normou. Pre ekonomický rast neexistujú hranice a tento vývoj môže byť nebezpečný. Preto sa čoraz aktuálnejšou stáva požiadavka nulového ekonomického rastu, prirodzene iba v tých spoločnostiach, ktoré už majú zabezpečené určitý životný štandard. V moderných západných spoločnostiach, ktoré dokážu pokryť materiálne požiadavky všetkých svojich občanov, nie je nevyhnutné trvať na neustálom hospodárskom raste. Na čom však musíme trvať jednoznačne, to je sociálny štát. Ten totiž ľuďom prináša to, bez čoho je život v modernej spoločnosti nedôstojný a neslobodný – sociálne práva a istoty.

Autor je filozof a politológ. Pôsobí ako vedecký pracovník na SAV

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984