Reklama
Reklama

12 12 12 12 12 12 memento mori! 2

Počet zobrazení: 2661

slovak-uvod.jpgPrvú časť textu som urobil ako stenografický záznam
mojej životnej a myšlienkovej cesty. Chcel som si len
overiť, či je tento spôsob uvažovania prijateľný pre Slovo.
Po jeho uverejnení môžem teraz už s väčším pokojom
vysloviť svoju predstavu.



Ak porovnáme napríklad parnú lokomotívu s počítačom, ľahko zistíme, že medzi týmito dvomi strojmi došlo k „obráteniu naruby“, že vo vývoji medzi prvým a druhým strojom prebehla „pančušková transformácia“. Pokiaľ prvý stroj odštartoval novovek, postavený na logike výbuchu, teda akejsi „odstredivej geometrii“, druhý tento vývoj expanzie, excentricity, explózie zastavil a obrátil naruby. Vývoj čipu prebieha v inverznej „dostredivej geometrii“, v ktorej sa rušia rozmery, čiže excentricity, a rastie sieť súvislostí. K podobnému obratu naruby došlo vo vývoji biosféry na planéte Zem. Oproti rozpínajúcemu sa megakozmu tu pozorujeme opačný proces zvnútorňovania a usúvzťažňovania. Novovek, ktorý vyrástol na pozorovaní jednoduchých mechanických, teda odstredivých dejov, vniesol do biosféry a do života ľudskej spoločnosti aj jednotlivého človeka výbuch. Postupne detonovali dažďové aj iné pralesy, vybuchovali historické jadrá miest aj ľudské duše v pandémii neurózy. Odstredivý výbušný stroj sa stal invariantom všetkých novovekých procesov a svoje totálne naplnenie dosiahol práve v spoločenskom stroji: v kapitalizme. „Voľný trh“ plne zodpovedal týmto základným vektorom novoveku. Podporoval všetky expanzie, expedície do nových svetov, a ako nám dokumentuje súčasná tvorba akčných filmov, stvoril svet výbuchu. A v tejto explozívnej scenérii sa zrazu objavil mutant. Čip. Vznikal v utajení všade tam, kde bolo potrebné výbuch preniesť z jedného miesta na druhý nejakým sú-kolím. Každá symbióza sa radikálne vykláňala z logiky novoveku. Dnešná hysterická dynamika médií to je predsmrtný krik novoveku, v ktorého útrobách sa rozvíja zóna symbiózy privolávaná k životu, paradoxne, z jeho najvlastnejšej oblasti, z techniky. Voľný trh natoľko zdynamizoval vývoj technológií, že ani nepostrehol, kedy sa mu toto dietko odcudzilo a postavilo sa proti nemu. Svojou imanentnou  paradigmou symbiózy. Čím sa na menšom priestore zvyšuje hustota vnútorných vzťahov (čip), tým sa viac a viac v tele dobyvačného, explozívneho novoveku presadzuje paradigma symbiózy, ktorá je protikladná k paradigme výbuchu. Aby, nedajbože, nedošlo k preskoku súvisu a súhry zo stroja na človeka a aby to, nedajbože, tento nešťastník nerozšíril aj o súcit, udržuje sa v sterilných priestoroch kancelárií, programovo sa otupuje ako v „modernej dobe“ Charlieho Chaplina. Novoveký formát fabriky sa nasadzuje na človeka, pracujúceho s počítačom. Obrovský potenciál tvorivosti, ktorý tento symbiotický stroj umožňuje, je drasticky likvidovaný.

slovak_malba.jpgNovoveký formát, mechanický stroj, s výbuchom uprostred, likviduje všetky symbiotickejšie zóny. Tam, kde tradičná kultúra vytvorila jedinečný svet mnohoznačných tvarových, farebných a citových kompozícii, tam sa rakovinovo šíri fabrika turizmu a vyprázdňuje ho. Zbavuje ho životného obsahu a nahrádza ho monotónnym plástom turistických centier. Tak u nás oslavovaný funkcionalizmus búra historické budovy a na ich mieste stavia umelý neľudský svet sklených kryštálov. Istá podnikateľka sleduje svojich zamestnancov, či sa nerozprávajú o súkromných veciach a trestá ich za to. V situácii, kedy nové elektronické technológie umožňujú návrat tradičných symbiotických foriem po storočiach ich genocídy a spoluprácu s nimi, sme svedkami vzkriesenia raných foriem kapitalizmu vo vzťahu k človeku aj k prírode. Pružný citlivý nástroj umožňuje návrat inšpirácie do ľudského života, aj do jeho práce. A v tejto situácii sa agresívne presadzuje staručký taylorizmus, ubíjajúci človeka. Kapitalizmus, prepadávajúci sa k svojim agresívnym počiatkom, sa dostáva do tragického konfliktu so svojím vlastným dieťaťom, s technológiou. V čase, kedy architektúra môže spolupracovať s tvaroslovím prírody a vytvoriť medzi ľudskými sídlami a lesmi jedinečné krásne celky, šírime monotónnosť kancelárií. Takzvaný minimalizmus ide v ústrety sériovosti v čase, kedy je už reálne možná jedinečnosť. Mnohoznačnosť, symfonickosť môžeme už nájsť len v starých chrámoch a v prírode.

To, čo bolo v novoveku celkom odstránené, je pocit sakrálnosti života, jeho hĺbkových vrstiev. Novoveká paradigma výbuchu ako princíp vyprázdňovania stredu a jeho hĺbky už dávno zlikvidovala všetky posvätné stavy života, jeho živé spojenie so živým Univerzom. Ako som písal v predchádzajúcej časti, venoval som sa v osemdesiatych rokoch inšpirácii v dušiach mojich kolegov a priateľov. Až postupne som zisťoval, že ide o príklad sakrálneho javu par excellence, ktorý bytostne protirečí novovekej paradigme. Vo svete výbuchu múzy zmĺknu, kontakt so živým Univerzom sa preruší, náš stav života klesá do rozoklanejších sfér. V čase, keď som začal študovať fyziku po rokoch poézie na strednej škole, prvé, čo som si uvedomil, bol bolestný redukcionizmus. Namiesto metafory a mnohoznačnosti verša nastúpila jedno-jednoznačnosť. Túto daň sme zaplatili za vývoj technológií. A teraz, po storočiach mrzačenia citu, keď sa môžeme vrátiť do mäkkej zóny mnohoznačných súcitných stavov symbiózy až symfónie, v ktorých sa obnovuje náš kontakt so živým Univerzom, len agresívna technika moci „druhej vlny“ (Alvin Toffler) nás zráža späť do primitívnych sfér Univerza. A pritom je vývoj podľa paradigmy symbiózy možný bez straty dosiahnutého stupňa vo vývoji technológií aj v takom meradle, akým je dnešné ľudstvo. Koniec novoveku vytvoril východisko pre svoje vlastné prekonanie. Sme v bode, ktorý je zrkadlovým obrazom renesancie a jej stavu v osobnosti Leonarda da Vinci. Lenže my môžeme ísť od jeho vojnových strojov určených na detonáciu sveta k jeho mnohoznačnému obrazu Svätá Anna samotretia (1510), a práve preto môžeme pripustiť do hry obrovskú mnohoznačnosť ľudských komunít…

Stroj, ktorý sme vyvinuli, ktorý nám pomáhal, ale aj nás mrzačil, prevlieka sa naruby k svojím symbiotickejším podobám, a týmto smerom musí ísť aj sociálny stroj. Aj v jeho tkanive sa musia začať šíriť mäkké symbiotické zóny, ktoré ho budú prevliekať naruby, aby sa otvoril smerom k Stredu živého Univerza, odkiaľ prichádzajú zázračné inšpirácie. 

Ak kedysi Kryštof Kolumbus v logike výbuchu expandoval Európu svojou expedíciou na nový kontinent, a vlastne začal aj expanziu do kozmu, tak vnútorný horizont živého Univerza, ktorý nám otvára nová paradigma, je nepredstaviteľný. Nie v odstredivom hmotopriestoročasovom slova zmysle, ale v nekonečnom morfingu jeho citov a bytostí.

Útok na tento obrat v živote ľudí je naozaj globálny. Jeho východisko je prítomné už na počiatku novoveku, kedy exaktné vedy abstrahovali od života. Tento akt novovekej logiky mal ďalekosiahle dôsledky. Stvoril čosi ako ideálne prázdno, ktoré nie je tým skutočným vákuom nabitým životom, ale ničotou. A práve okolo tohto logického ideálneho prázdna sa rozkrútili matematické operácie, odtrhnuté od života. Vznikla ...pre „niekoho“...lákavá možnosť sveta bez živého obsahu.

Môj priateľ profesor ešte v osemdesiatych rokoch prišiel nadšený z Ameriky a celý vzrušený ma informoval o virtuálnej ekonomike. Krúženie finančných operácií okolo prázdneho stredu sa až dnes, aj vďaka prevratom vo východnom bloku, prejavilo vo svojej podstate: ako výveva vyprázdnilo všetky obsažné životné deje sveta. Je to teda kríza systémová, je to kríza novoveku a jeho paradigmy výbuchu. Nielen planéta Zem, ale aj jej malí, nepatrní a veľkí obyvatelia už balansujú na kraji pozemského života. Dopracovali sme sa k dvanástej hodine. Memento mori! Bez radikálnej zmeny paradigmy je tento stav neriešiteľný. Je už len čakaním na záverečný veľký tresk. 

Ilustračné foto: Autorov rozmaľovaný obraz

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama