Reklama
Reklama

Spory o vojnový slovenský štát

Zásadu „sine ira et studio“ (bez hnevu a straníckosti) vyslovil rímsky historik Tacitus. Je to vlastne hlavný princíp, ktorý by mal dodržiavať historik, ak chce, aby bolo možné charakterizovať jeho prácu ako vedeckú.
Počet zobrazení: 1960

Zásadu „sine ira et studio“ (bez hnevu a straníckosti) vyslovil rímsky historik Tacitus. Je to vlastne hlavný princíp, ktorý by mal dodržiavať historik, ak chce, aby bolo možné charakterizovať jeho prácu ako vedeckú. Lenže prírodovedci to majú predsa len ľahšie. Ich svetonázor a politické presvedčenie zriedkakedy ovplyvní ich prácu, ale v spoločenských vedách je to inak, a hádam netreba podrobnejšie vysvetľovať, prečo.

Nedávno sme si pripomínali výročie 14. marca 1939. Vtedy slovenský snem vyhlásil samostatnosť Slovenska. Nebol to však spontánny politický akt, ale výsledok diktátu zahraničnej mocnosti – nacistického Nemecka. Adolf Hitler vyvíjal nátlak na Jozefa Tisa, aby vyhlásil samostatnosť Slovenska a na Emila Háchu, aby podpisom na führerom predložený dokument zlikvidoval český štát. V medziobdobí medzi vyhlásením slovenskej samostatnosti totiž niekoľko hodín existoval český štát, hoci nebol formálne deklarovaný. Tisovi Hitler argumentoval správami, že sa na slovenských hraniciach sústreďujú maďarské vojská, Háchovi sa zasa (okrem iného) vyhrážal, že ak nepodpíše predložený dokument, nemecké letectvo začne bombardovať Prahu.

Puč generála Homolu
Treba však pripomenúť niektoré udalosti, ktoré predchádzali 14. a 15. marcu 1939. Hoci v októbri 1938 získalo Slovensko autonómiu, autonómna vláda žiadala od Prahy ďalšie právomoci, ktoré by unitárny československý štát premenili na federáciu. Lenže pražská vláda vliezla do pasce zosnovanej Berlínom. Nemecká strana naznačila, že nemá námietky proti tomu, aby sa s použitím sily uchovala jednota štátu, ktorý sa už volal Česko-slovensko. Iniciátorom a organizátorom akcie bol generál Eliáš. V noci z 9. na 10. marca 1939 prezident Hácha zosadil autonómnu vládu J. Tisa a za jej predsedu vymenoval J. Siváka. Na Slovensku vyhlásila pražská vláda vojenskú diktatúru, moc prevzali vojenskí velitelia a podľa banskobystrického veliteľa 7. zboru B. Homolu sa neskôr začínala akcia nazývať Homolov puč. Kľúčové budovy a komunikácie obsadila armáda a četnícke jednotky. Zaistili okolo 200 predstaviteľov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), lenže M. Černákovi a F. Ďurčanskému sa podarilo ujsť do Viedne. Táto akcia však politicky stroskotala. Počet padlých bol neuveriteľne malý; pri bratislavskom Živnodome zastrelili jedného príslušníka Hlinkovej gardy. Jedenásteho marca bola utvorená nová autonómna vláda na čele s K. Sidorom. Ten však Hitlerovu ponuku vyhlásiť slovenskú samostatnosť odmietol. Napriek predchádzajúcim udalostiam na Tisa zrejme zapôsobil Hitlerov argument, že ak samostatnosť nevyhlási, nebude brániť Maďarom v okupácii Slovenska. Treba však pripomenúť, že Maďarsko predsa len zaútočilo. Okrem šarvátok na hraniciach bombardovali Spišskú Novú Ves, no neboli úspešní. Ale nie iba na Slovensku. Tvrdý odpor kládli aj československé jednotky na Zakarpatskej Ukrajine. Tie skončili boje až potom, keď sa dozvedeli, že Praha je obsadená nemeckými vojskami. Nakoniec Slovensko muselo aj tak odstúpiť Maďarsku pruh územia na východe krajiny.

Hitlerove plány
Územie českých krajín, Slovenska, Poľska a ďalej na východ považoval Hitler za budúci nemecký „životný priestor“. V knihe Mein Kampf napísal, že Nemecko nechce germanizovať ľudí, ale pôdu. A ako sa ukázalo, malo to jediný možný výklad – vyhubenie slovanských národov žijúcich na tomto území. Lenže vojna sa ešte nezačala a Hitler potreboval istý čas. Vyhlásenie samostatného slovenského štátu malo pred svetovou verejnou mienkou zamaskovať okolnosť, že o samostatnosť prišiel český národ a povzbudiť štátotvorné snahy Chorvátov či Ukrajincov. Hitler svojim spolupracovníkom povedal, že Slovensko má byť akousi vizitkou, ktorú bude ukazovať národom v spomínanom regióne. Treba však pripomenúť, že zakrátko, 23. marca, muselo Slovensko uzavrieť s nacistickým Nemeckom tzv. ochrannú zmluvu. Tá ho zaväzovala, že svoju zahraničnú politiku a organizáciu ozbrojených síl bude uskutočňovať podľa pokynov z Berlína a znamenala aj súhlas s okupáciou časti západného Slovenska. Ak dnes niekto argumentuje tým, že ústupky Hitlerovi znamenali záchranu slovenského národa, tak sa mýli. Slovenský štát mal existovať dočasne. Mimochodom, český minister propagandy E. Moravec v jednom zo svojich prejavov povedal, že ak Čechov znepokojuje, že nemajú samostatnosť a iné národy ju dostali, je to iba dočasné. Platné len kým bude trvať vojna, potom sa pomery môžu zásadne zmeniť. Ale autonómia Čechov v rámci Veľkonemeckej ríše by mala byť trvalá, pravda, ak budú Česi poslušní. Jeden z bývalých Hitlerových spolupracovníkov, ktorému sa podarilo emigrovať, H. Rauschning napísal, že führer Maďarov nazýval podunajskými Cigánmi. Navyše Horthymu sa Hitlera ešte v roku 1938 podarilo rozzúriť, pretože žiadal od neho vrátenie Burgenlandu, pohraničného územia, ktoré po Prvej svetovej vojne muselo Maďarsko odstúpiť Rakúsku. Napriek rôznym sľubom na adresu Maďarska si Hitler neželal obnovenie Veľkého Uhorska. Jeho časti by totiž boli zasahovali do ním plánovaného nemeckého „životného priestoru“ a neželal si ani mať na východnej hranici pomerne silný štát. Jeho politika bola zrejmá a nie ani veľmi originálna, chcel maximálne rozoštvať národy východnej Európy a Balkánu, čo sa mu do značnej miery aj darilo. Dozvuky tejto politiky cítiť ešte aj dnes, napríklad v krajinách Pobaltia.

Môže existovať liberálny fašizmus?
Dnes sa slovo fašistický používa ako charakteristika režimov, ktoré boli síce totalitné a krajne nacionalistické, no mali aj isté špecifiká. Napríklad ideológia talianskeho fašizmu (z ktorého potom pochádza názov ďalších hnutí) sa od nemeckého nacionálneho socializmu (nacizmu) líšila tým, že nekládla dôraz na čistotu rasy a spočiatku dokonca nebola ani antisemitská. Je však zaujímavé, že značná časť týchto režimov spájala totalitarizmus a klerikalizmus. Bolo to Salazarovo Portugalsko, Francovo Španielsko, ale isté podobné črty nájdeme aj v Petainovom Francúzsku či Pavelićovom Chorvátsku. Navyše v krajinách, ktoré boli pod jeho vplyvom, pripustil Hitler k vláde zdanlivo umiernenejšie krídla týchto hnutí, či dokonca strpel aj nefašistických politikov. Napríklad v Protektoráte Čechy a Morava zostal prezidentom Emil Hácha a predsedom vlády bol istý čas generál Eliáš, ktorých ostro kritizovali českí fašisti napríklad z organizácie Vlajka. Podobne v Maďarsku podporoval Horthyho, a Szálasiho Šípové kríže si ponechával v zálohe. Vo Francúzsku bol na čele krajiny hrdina z Prvej svetovej vojny Pétain a francúzski fašisti boli odsúvaní do roly náhradníkov. Cieľom tejto politiky bolo, aby na čele nacistami kontrolovaných krajín boli politické osobnosti, ktoré mali kredit u značnej časti verejnosti, no zároveň sa na nich robil nátlak, že ak nebudú poslušní, dostanú príležitosť tí radikálnejší. Podobne to bolo aj v prípade Slovenska. Tiso bol skôr predstaviteľom umiernenejšej politiky. Radikálmi boli Tuka a Mach. Tuku, ktorého už československé orgány usvedčili zo spolupráce s maďarskou tajnou službou a ocitol sa vo väzení, nazývali niektorí už na počiatku 20. rokov prvým slovenským fašistom. Zdá sa však, že po prepustení zmenil pánov – namiesto Budapešti ho riadil Berlín. Mach pred vojnou koketoval s niektorými ľavicovými názormi, no neskôr dával najavo, že je mu sympatický nemecký nacizmus. Zdá sa, že pre samotného Tisa bol skôr vzorom Salazarov režim v Portugalsku. Napríklad ústava slovenského štátu prijatá po jeho vyhlásení, sa veľmi podobala portugalskej. Dnes už nežijúci historik Ľ. Lipták ešte koncom 60. rokov napísal knihu Slovensko v 20.storočí. V nej položil otázku, nakoľko možno považovať režim vojnového slovenského štátu za liberálny. Treba pripomenúť, že v júli 1940 v Salzburgu rokovali poprední predstavitelia nemeckej a slovenskej vlády a okrem iného sa pri nich nadiktovalo, že oficiálnou ideológiou Slovenska musí byť národný socializmus. Jeho ideológom sa potom stal Š. Polakovič. Je však zaujímavé, že jeho snaha bola ocenená iba vedecko-pedagogickou hodnosťou docenta, nič viac. Polakovič tvrdil, že katolícka viera má byť akousi slovenskou zvláštnosťou v rámci všeobecne platných zásad národného socializmu. Lipták vo svojej knihe napísal, že počas vojnového slovenského štátu sa politické prečiny súdili podľa československého zákona na ochranu republiky, občas bolo možné obísť cenzúru atď.

Jedna okolnosť je však neoddiskutovateľná. Už sme na stránkach Slova písali, že väčšina Hitlerových vazalov sa snažila vyhnúť napĺňaniu protižidovskej politiky. Napríklad, keď nacisti okupovali Dánsko, ponechali tam pôvodnú vládu (samozrejme, že tiež uplatňovali hru s kartou „máme k dispozícii aj poslušnejších a radikálnejších“). Keď vydali nariadenie, že tamojší Židia majú nosiť žlté Dávidove hviezdy, pripol si takúto hviezdu aj dánsky kráľ. A tamojšiemu odboju sa nakoniec podarilo prepraviť väčšinu Židov do neutrálneho Švédska. Musím však pripomenúť Hitlerov výrok, že od kňaza Tisa nečakal takú horlivosť pri „riešení“ židovskej otázky. Veď slovenské zákony boli pri definícii pojmu Žid dokonca prísnejšie ako povestné nacistické Norimberské zákony. Často sa argumentuje, že sa na Slovensku niektorým Židom poskytovali výnimky. Lenže tie sa udeľovali aj v nacistickom Nemecku. Je známe, že Slovensko nacistickému Nemecku dokonca za transport Židov poskytovalo príspevok 500 mariek. Na Slovensko sa však dostali správy, že osud odtransportovaných Židov je strašný. Keď slovenská vláda vyslovila požiadavku, či by vysídlených Židov nemohla navštíviť slovenská komisia, Nemci dovolili len to, aby slovenský Nemec Fiala napísal reportáže, ako sa Židom dobre žije. Ako vyzerala jeho reportáž, o tom sme už svojho času v Slove písali. Hoci boli deportácie Židov na konci roku 1942 zastavené, väčšina z už deportovaných 57 000 Židov zahynula. A po obnovení deportácií v roku 1944, keď počas Povstania nacisti Slovensko okupovali, deportovali ďalších asi 15 000 Židov.

Po vojne
Na základe našich historických skúseností pojem politický proces nadobudol pejoratívny význam, pretože sa automaticky spája s pojmom inscenovaný proces. Povojnový proces s poprednými predstaviteľmi vojnového štátu nemožno nazvať inak ako politický, lenže to, za čo jeho obžalovaných súdili, boli historické fakty, nie vykonštruované výmysly. Diskutovať by sa však dalo nanajvýš o tom, aké mali byť tresty, nie o tom, či mali byť obvinení odsúdení.
Autor je vysokoškolský pedagóg

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama