14 rokov SDĽ

14 rokov zodpovednej, ľudskej a ľavicovej politiky
Počet zobrazení: 3449

„Z času na čas je potrebné obzrieť sa späť, aby sme zistili, či dopredu kráčame po správnej ceste.“
 

Pohľad späť

Ale ten čas beží. A niekedy sa mi zdá, ako by to bolo len včera. A pritom sa to všetko odohrávalo pred tridsiatimi rokmi. Áno priatelia, verím, že 26.januára si mnohí pripomenieme 30 rokov od vzniku novej slovenskej ľavice – Strany demokratickej ľavice. Nie, neosobujem si právo hodnotiť toto obdobie. Určite každý z tých tisícov členov na to spomína po svojom. Svoj pohľad majú tí, čo stáli v čele strany, svoj pohľad majú regionálni predstavitelia a, samozrejme, svoj názor na SDĽ majú aj radoví členovia. Ja sa pokúsim vysloviť len svoj subjektívny názor z pohľadu okresného predstaviteľa.

Tie začiatky neboli jednoduché, ani ľahké. Nie každý z našich členov sa vedel stotožniť s tým, že z dvojičkového názvu KSS-SDĽ, sa vypustilo KSS. Hlavne tí starší mali s tým veľký problém. Boli to nekonečne dlhé rozhovory, debaty, lebo nám išlo o každého člena. Mnohí to však zobrali ako dôvod na odchod zo strany. Tým, čo sa rozhodli pokračovať ďalej v ľavicovej politike a presadzovať jej hodnoty, bolo treba praktickou politikou dokázať, že sa rozhodli správne. Bolo nesmierne dôležité, že každý okres mal právnu subjektivitu, čo mu umožňovalo robiť svoju politiku, síce v rámci stanov strany a v súlade s krokmi vedenia, no nezasahovaním vedenia strany do personálnych otázok a vlastných aktivít. Pre dobu vzniku SDĽ to bolo nesmierne dôležité, až kľúčové. Každý okres mal takto možnosť zapojiť do politickej i spoločenskej činnosti takmer každého člena SDĽ. Bolo to dôležité aj preto, že na členov SDĽ sa v spoločnosti vyvíjal  určitý nátlak a mnohí boli tŕňom v oku našich spoluobčanov. No a práve svojimi politickými a spoločenskými aktivitami sme dodávali členom odhodlanie i presvedčenie, že sa rozhodli správne, že nie sú so svojimi názormi na ľavicové hodnoty osamotení. V rokoch 1991 – 2004 bolo v našom okrese 34 základných organizácií a v tých pracovalo vyše 500 členov. No a s tými bolo treba spolupracovať, stretať sa a spoločne robiť ľavicovú politiku v regióne.

k_14_rokov_sdl.jpg
Snímka z futbalového turnaja v Nedožeroch Brezanoch v roku 2001, zľava Ľubo Dzurák,
futbalová legenda Laco Pavlovič, Jozef Migaš, Štefan Rusnák.
Foto: Archív Ľ. Dz.

Stretávať sa však len pri politickej činnosti by nestačilo. Rovnako dôležitou časťou našej činnosti bolo organizovanie spoločenských podujatí prakticky v celom regióne. Každoročné organizovanie osláv 1. mája v Handlovej a v Prievidzi, regionálne oslavy SNP, partizánske vatry mestách a obciach. Dokonca „Biela stopa SNP“ v Cigli a oslavy SNP na Sekaninách v Lehote pod Vtáčnikom sa stali celoslovensky známe. Ako ľavicová strana sme nezabúdali ani na okresné či miestne oslavy MDŽ. Neboli síce megalomanské, no možno o to úprimnejšie. Futbalové turnaje, plesy a množstvo ďalších akcií dotváralo túto širokú paletu našich aktivít. Nič z toho by sa však nerealizovalo, keby SDĽ nemala veľké množstvo organizačne schopných a pre ľavicovú politiku oduševnených a srdiečkových členov. Tu všade bola príležitosť a možnosť navzájom stretať sa, spoznávať množstvo fantastických ľudí a získavať nových priateľov. Tu, ako sa hovorí, kalila sa tá pravá ľavicová oceľ. Pre samotných členov v okrese však bola rozhodujúca politická činnosť. Nie okres, ale samotné základné organizácie rozhodovali o svojom predsedovi. Ich členovia rozhodovali, kto bude kandidovať za primátora, starostu či komunálnych poslancov. Oni prostredníctvom delegátov na okresnej konferencii rozhodovali, kto bude predsedom okresnej organizácie, kto členom okresného, krajského či republikového výboru, kto bude delegátom zjazdu, kto bude za región kandidovať do NR SR. Teda žiadny kraj, ani Bratislava, ale členovia v regióne rozhodovali, kto a na akej úrovni ich bude zastupovať.

To bola naša právna subjektivita, ktorou sme do priamej okresnej politiky zapájali pravidelne všetkých členov. Okrem toho, sme 4 až 5-krát do roka vydávali vlastný Okresný spravodajský bulletin, kde sme členov nielen informovali o svojej činnosti o pripravovaných aktivitách, ale svoje názory v ňom uverejňovali aj členovia okresnej organizácie. Samozrejme, dalo by sa toho o našej politickej činnosti v tomto období popísať ešte veľa, preveľa. Veď 14 rokov v politike nie je zanedbateľná doba.
 

Ľavica dnes

Možno teraz mnohí, čo čítajú tieto riadky, sa nad tým, čo som napísal iba pousmejú. Áno dnes sa robí politika úplne inak. Sociálne siete, Facebook, známe tváre, politický marketing tvrdo riadený z centra, to sú nástroje dnešnej politiky. Pred tridsiatimi rokmi sa však musela robiť a presadzovať ľavicová politika spôsobom, ako sme to robili my. Bolo totiž potrebné, aby ľudia, ktorí do KSS vstupovali z presvedčenia a s ľavicovými hodnotami, to svoje presvedčenie mali možnosť uplatňovať a realizovať aj v SDĽ. Tým ľuďom bolo treba dodať odvahy i ukázať svetlo na konci tunela. Dnes, aj keď sa politika robí modernejším spôsobom, hlavne cez anonymné sociálne siete, chýba jej to základné. Stretnutia s ľuďmi. Internet a sociálne siete nielenže nenahradia osobný kontakt, ale vzďaľujú dnešných politikov, žiaľ, aj tých ľavicových, od svojich členov a ľudí. Aj keď politici sem tam zavítajú do regiónov, tak ich kontakt s ľuďmi je viac-menej len prostredníctvom rečníckeho pultu na tribúne. Potom rýchlo nasadnú do áut a už sa ponáhľajú niekde inde. Politika sa aj dobou i jej vymoženosťami neustále vzďaľuje od ľudí. Nie je akosi čas posedieť si s ľuďmi pri káve, pohári vínka či piva. Boli sme vtedy jednoznačne bližšie k ľuďom ako dnešní politici. Navyše mám pocit, že dnes strany ani veľmi nepotrebujú členskú základňu. O všetkom dôležitom vrátane straníckych funkcionárov rozhoduje úzke vedenie strany. Členská základňa je iba „křoví“, resp. strany ju využívajú len pri slávnostných snemoch, aby demonštrovali svoju stranícku silu. Dovolím si však tvrdiť, že po politickom prevrate v roku 1989 by takýto štýl politiky nemal úspech a SDĽ by nemala šancu prežiť ani päť rokov. My sme však vydržali 14 rokov. Napriek chybám, omylom i následnému zániku sme vybudovali spoľahlivé základy hodnotovej, sociálnej, ľavicovej a dovolím si povedať aj ľudskej a srdiečkovej politiky. Aj preto je dnes na škodu, že Smer-SD ako zjednotiteľ ľavice nevyužil tie dobré veci z SDĽ a dal sa na cestu marketingovej politiky a zavedenia manažérskeho systému, ktorý viac svedčí výrobnej sfére, kde je všetko podriadené zisku. Dnes sa síce ukazuje, že je to efektné, no ničí to podstatu politickej práce a trvá to vždy len určité obdobie – keď sa darí. Takýto štýl politiky predovšetkým ľavici jednoducho nesvedčí a ničí ju.

Myslím si, že práve dnešná doba len potvrdzuje moju úvahu, lebo sme zrejme opäť niekde na začiatku slovenskej ľavice. Netreba to brať ako sklamanie. Práve naopak, treba sa poučiť z chýb a dobré veci využiť na pokus o reštart či revitalizáciu ľavice. To však už nie je úloha pre moju generáciu. My sme v rámci našich možností, schopností i vedomostí urobili pred tridsiatimi rokmi, dovolím si tvrdiť maximum pre oživenie ľavice a zachovanie ľavicových hodnôt na Slovensku. Na túto dobu zostali v nás nielen krásne spomienky, ale i priateľstvá na celý život. To je to, čo ma aj dnes utvrdzuje v tom, že to nebolo ani márne, ani zbytočné. Aj preto pri mnohých stretnutiach s bývalými kolegami z SDĽ, ktorí niekedy nostalgicky spomínajú na politiku spred tridsiatich rokov, sa ich snažím presvedčiť, že nič nebolo zbytočné. Život totiž nie je len o výhrach a úspechoch, aj keď by sme si to všetci veľmi želali. Jednoducho netreba byť znechutený či sklamaný z niečoho čo bolo, no už pominulo. Naopak, treba v dobrom a úsmevom na tvári spomínať na to, že to bolo a my sme mali to šťastie, byť toho súčasťou.

Samozrejme aj SDĽ bola stranou, kde sa urobili aj chybné kroky a rozhodnutia, ktorým som sa ,žiaľ, a nie malým, nevyhol ani ja. Rozhodol som sa však dnes pri tomto výročí pripomenúť hlavne tie dobré chvíle a predovšetkým z pohľadu zdola. Pripomenúť tie roky, keď sa tvorili základy novej ľavice na Slovensku. Určite moji priatelia z vtedajšieho vedenia SDĽ Peter Weiss, Pavol Kanis, Milan Ftáčnik, Ľubomír Fogaš, či neskorší predsedovia Jozef Migaš, Pavel Koncoš a mnohí ďalší, majú svoj pohľad na vznik a činnosti novej ľavice na Slovensku. V jednom sa však spolu určite zhodneme. Robili sme politiku s jasnými ľavicovými hodnotami. Politiku s ľuďmi a pre ľudí. Verím však, že niektorý z týchto ľavicových politikov vydá publikáciu o začiatkoch ľavicovej politiky a význame SDĽ po roku 1989. Som presvedčený, že to bude zaujímavé čítanie pre tých, ktorí boli toho súčasťou, a poučné pre súčasných či budúcich ľavicových politikov. Dnes však využívam toto jubileum nielen na spomienku, ale hlavne na poďakovanie všetkým, predovšetkým však ľavičiarom z môjho regiónu, za pomoc a spoluprácu, za česť robiť túto politiku s nimi. Aj keď v decembri 2004 SDĽ oficiálne ukončila svoju činnosť, neupadla do zabudnutia. Totiž to, čo robíme s láskou a z presvedčenia, zostáva navždy v nás, aj keď len v spomienkach. No a keby nebolo spomienok, ani by sme nevedeli, aké krásne a zmysluplné chvíle sme spoločne v živote zažili.


P. S. Nechcel som týmto svojím príspevkom vyzdvihnúť jedinečnosť, resp. výnimočnosť činnosti SDĽ na slovenskej politickej scéne po roku 1989. Chcem však práve na stránke Slova, ktoré pred tými 30 rokmi zohralo dôležitú úlohu pri zrode novej ľavice, zachovania a presadzovania ľavicových hodnôt i politiky, pripomenúť toto pre mnohých ľavičiarov významné obdobie. Obdobie, keď slovo ľavica a ľavičiari znelo ako nadávka. My sme však svojou činnosťou, postojmi a politickou prácou tento názor rýchlo vyvrátili. SDĽ zohrala významnú úlohu pri vzniku samostatného Slovenska a svojou politikou prinavrátila patričnú úctu k sviatkom, hodnotám a tradíciám, ktoré mám boli vždy blízke a tvorili našu históriu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984