Teroristi z Edelweissu a jednotky SS Stíhací zväz Slovenska
Minulý týždeň sme si opäť pripomenuli vypálenie a vyvraždenie horehronských dedín Kľak a Ostrý Grúň. A podobne ako pred rokom vzbudilo väčšiu pozornosť „vďaka“ veliteľovi teroristickej jednotky Edelweiss Ladislavovi Nižňanskému. Nemecká justícia načasovala jeho oslobodenie takmer presne na výročie násilnej smrti desiatok ľudí, na ktorej sa L. Nižňanský podieľal. Edelweiss však nemá na svedomí len dve dediny, preto vám ponúkame „prehľad“ o jeho zločineckej činnosti podľa knihy Fašistické represálie na Slovensku, ktorú v roku 1990 vydal Ústredný výbor Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a Múzeum Slovenského národného povstania.
K najnebezpečnejším fašistickým jednotkám na Slovensku patrila špeciálna teroristická protipartizánska jednotka Edelweiss. Jej úderné jadro tvoril špeciálny oddiel Slovenskej pracovnej služby (SPS), ktorý spolu s ďalšími tromi oddielmi SPS bol koncom októbra 1944 v počte 1 000 mužov nasadený do priestoru Žilina-Čadca na opevňovacie práce. Výnosom ministerstva národnej obrany číslo 477 518 tajné 3a-1944, bol špeciálny oddiel, úderná rota SPS, v počte 200 mužov na čas tvrdého protipartizánskeho teroristického výcviku podriadený štábu nemeckej pionierskej ženijnej jednotky PI. SO. Štáb 115 v Žiline (veliteľ oberstleutnant Pawlitschek). Špeciálny vojenský a spravodajský výcvik, ktorý viedli nemeckí inštruktori, sa zameriaval na organizovanie a uskutočňovanie protipartizánskych akcií, na zvládnutie obsluhy zbraní každého druhu a typu, na zaobchádzanie s výbušninami, na všestrannú sabotáž, obsluhu rádiostaníc atď. Ministerstvo národnej obrany Slovenskej republiky pridelilo k rote Slovenskej pracovnej služby na ideologické dotvárnenie príslušníkov jednotky v duchu nacistických doktrín farára Zelinu.
Dňa 4. novembra 1944 slovenské MNO vyšlo v ústrety veliteľovi nemeckých okupačných vojsk gen. Hoflemu a rotu SPS organizačne podriadilo veliteľovi Abwehrgruppy 218 majorovi grófovi Ervínovi von Thun-Hohenstein. V skutočnosti sa tento špeciálny oddiel SPS stal neoddeliteľnou súčasťou Abwehrgruppy 218 až po absolvovaní výcviku v Žiline a úspešnýchprotipartizánskych a proticivilných akciách v okolí banskoštiavnického Počúvadla a na lokalite Jabloňov-Nová Baňa v dňoch 19. – 26. novembra 1944, keď mjr. Thun usúdil, že jednotka SPS sa osvedčila. Veliteľom slovenskej roty jednotky Edelweiss sa stal zradný povstalecký dôstojník kpt. Ladislav Nižňanský, ktorý k 16. decembru 1944 z 200 bývalých príslušníkov SPS prísnou selekciou zúžil výber kandidátov na janičiarsku službu v nemeckej brannej moci na 130 osôb.
Štáb jednotky Edelweiss tvorili zväčša nemeckí fašistickí vrahovia ukrajinského národa zlovopovestnej špionážnej divízie Brandenburg. Jednotka Edelweiss predstavovala pestrú zmes vlastizradcov rôznych národností, ktorú tvorili rôzne nacionálne živly, deklasovaní zločinci, fašisticky a nábožensky zvrátení jednotlivci a mladí výrastkovia z radov zdemoralizovanej slovenskej mládeže. Zločinci z jednotky Edelweiss, alias Abwehrgruppy 218, požívali práva nemeckých vojakov. Za teroristické, špionážne a perzekučné zásluhy ich fašisti vyznamenávali medailami pre východné národy a navrhovali na vyznamenanie radmi Železného kríža. Mesačný žold vo výške 500 korún slovenských dostávali so zvýšeným prídelom potravín, alkoholu a cigariet. Ich hmotná zainteresovanosť na akciách bola motivovaná i odmeňovaná možnosťou konfiškovať osobné veci zajatých, respektíve zavraždených osôb.
Smery asi 50 teroristických prepadov Abwehrgruppy 218, čiže Edelweissu, zasiahli takmer celé stredné a západné Slovensko. Počas týchto prepadov, ktoré osobne riadil mjr. Ervin Thun-Hohenstein, fašisti zavraždili viac než 300 ľudí a viac ako 600 zajatých osôb odovzdali do rúk bezpečnostnej polície SIPO, bezpečnostnej služby SD a odboru I-s 178. divízie Tatra. Väčšina zaistencov sa už nikdy domov nevrátila. Ohnivká dlhej reťaze teroru a vrážd Abwehrgruppy 218 sa začali spájať počas protipartizánskych prečesávacích akcií do Zázrivej a Hornej Štubne v októbri 1944. V ďalších štyroch mesiacoch represívne opatrenia tejto jednotky zasiahli okolie Banskej Bystrice, Zvolena, Kremnice, Blatnice, Brezna, Banskej Štiavnice, Oslian, Ilavy, Handlovej, obec Podhradie, Prochoť, Dolné Vestenice a okolie Novák.
Časovo naprogramovaný záťah, ktorý 26. decembra 1944 viedli konfidenti – lekár Gender z Brezna a horár Schmidt z Hornej Štubne – do vytipovaných priestorov Nízkych Tatier, sa skončil veľmi úspešne na lokalite Veľký bok, kde fašisti zajali časť americkej a anglickej vojenskej misie na čele s por. Jamesom Holtom Greenom a mjr. Ernestom Sehmerom, čím nadviazali na úspechy teroristických výprav svojich súkmeňovcov z Einsatzkommanda 14 a zbraní SS, ktorí od 6. novembra do 12. decembra 1944 zajali 6 príslušníkov americkej vojenskej misie. Členov oboch misií eskortovali do Brezna, odtiaľ odovzdali štábu SIPO a SD v Banskej Bystrici na výsluch.
Ďalšej sérii sadistických výsluchov boli podrobení po deportácii do vyhladzovacieho tábora Mauthausen, kde ich zobrali do rúk katani z RSHA, ktorí počas výsluchov použili všetky možné spôsoby mučenia, aby od zajatcov vynútili dôležité vojensko-politické informácie. Násilím získané informácie však tvorili nepodstatné a nesúvislé torzá. Na základe telegramu šéfa RSHA Ernsta Kaltenbrunnera 24. januára 1945 zabijaci z koncentračných popravných kománd zavraždili 15 príslušníkov americkej a 3 príslušníkov anglickej vojenskej misie.
Kľak a Ostrý Grúň
Sériu zločinov Edelweissu na strednom Slovensku uzatvárali brutálne vraždy civilného obyvateľstva v Ostrom Grúni a Kľaku v bývalom okrese Sv. Kríž nad Hronom (Žiar nad Hronom). Tieto jednorazové krvavé zločiny pre svoju obludnosť a krutosť nemajú páru v análoch fašistických vrážd na celom Slovensku, lebo ich obeťami sa stali najmä starci, ženy a deti, ktorých fašisti označili za partizánskych pomocníkov. Prepad Ostrého Grúňa a Kľaku naplánoval štáb jednotky Edelweiss na 21. januára 1945. Prepadu predchádzala preverenie vyhliadnutých objektov a zosumarizovanie informácií fašistických spravodajcov bezpečnostnej polície a najdôvernejších správ od miestnych konfidentov DP z Veľkého Poľa a Píly.
Vrahovia z jednotky Edelweiss v súčinnosti so špeciálnou jednotkou SS, vyzbrojenou samohybnými delami a obrnenými vozidlami a so stočlenným oddielom príslušníkov Heimatschutzu z uvedených obcí, prepadli najskôr Ostrý Grúň, kde v dome Izidora Debnára a v ďalších domoch postupne zavraždili 62 osôb. Obeťami fašistickej zvôle sa stali: 7-ročná Margita Trusková, 8-ročná Mária Debnárová, 77-ročná Katarína Štefanova, 69-ročná Anna Štefančová, 70-ročný Ondrej Štefanča, rodina Izidora Debnára (zachránil sa iba 13-ročný Ferko), rodina Nováková (vraždenie prežila dcérka Hanka) a desiatky ďalších statočných obyvateľov Ostrého Grúňa.
Po krvavej masakre v Ostrom Grúni alkoholom opojená banda vrahov vtrhla do Kľaku, kde zavraždila ďalších 84 osôb. Trojmesačnú Jozefínku Haringovú hodil fašistický vrah o stenu domu a jej matku zastrelil. Hrozné výčiny postihli aj zvyšok rodiny Haringovej (sestry Máriu, Magdalénu, Angelu, Margitu, ich matku a brata Alberta), rodinu Zúbekovú, Pavlíkovú, deti Martina Bistu (4-ročnú Editku, 8-ročného Jožka, 9-ročnú Marienku), ich matku Rozáliu, triapolročného Stanka Adamova a ďalšie desiatky nevinných obyvateľov Klaku. Zo zaistených občanov Nového Klaku sa zachránil iba Jozef Adamov.
Neobyčajne sadisticky mučili príslušníci Edelweissu 21-ročného zraneného partizána Martina Herku v Hornom Kľaku. Rozrezali mu chodidlá, na viacerých miestach stiahli kožu z tela, odrezali uši, nos, jazyk, vyklali oči a napokon ho ešte živého hodili do plameňov horiaceho domu. V Hornom Kľaku vrahovia z Edelweissu zastrelili partizána Jakaba a Boroša. Obyvateľov vyhnali z domov do treskúcej zimy a sústredili ich na voľnom priestore pri kaplnke pred ústia guľometov. Z neznámeho dôvodu však po príchode motospojky, ktorá doručila telegram veliteľovi trestnej výpravy, fašisti upustili od ďalších vrážd a obmedzili sa na vyplienenie a vypálenie obce. Obyvateľov potom násilne evakuovali.
Celkove v týchto dvoch obciach zavraždili 146 osôb (z toho 56 žien a 38 detí) a vrátane opakovania útoku 24. januára 1945 vypálili 112 domov a 78 hospodárskych budov v Ostrom Grúni a 132 domov a hospodárskych budov v Kľaku. Fašisti vypálili aj osadu Hrabičov a Župkov i všetky samoty v Kľačianskej doline. V ten deň trestná jednotka Edelweis ešte stihla uskutočniť druhý prepad obce Prochot (prvý už 4. januára). Spolu s neznámou fašistickou jednotkou nacisti 18. marca 1945 slávili svoj ďalší zločinný triumf: 140 domov a 120 hospodárskych budov ľahlo popolom, 15 domov a 100 hospodárskych stavísk vypálili čiastočne.
Koniec Edelweissu
K 29. januáru 1945 mjr. von Thun-Hohenstein z Abwehrgruppy 218 uvoľnil 70 príslušníkov špeciálnej jednotky SPS pre duševnú krízu zo spáchaných zločinov. Vo februári 1945 katom z jednotky Edelweiss nevyšiel plán kamuflovanej provokácie, cieľom ktorej bolo zlikvidovať partizánsky oddiel Hurban kpt. Miloša Uhra z 2. československej partizánskej brigády J. V. Stalina pri Cetuni. „Vynahradili“ si to v nasledujúcom mesiaci vraždami civilného obyvateľstva v Novom Meste nad Váhom, kam na 12 dní sústredili svoj represívny útok, koordinujúc ho s nemeckou vojenskou streleckou rotou. Teror jednotky Edelweiss zasiahol pri jej ústupe na Moravu, spojenom s drancovaním a plienením okolia Žiliny, aj okolie Maková.
Abwehrgruppe 218 prerušila 10. apríla 1945 spojenie so svojím nadriadeným orgánom Frontleitstelle II, Sud-Ost (na jeho pokyn), pretože sa dostal do obkľúčenia sovietskych jednotiek. Od 20. apríla prerušila spojenie aj s odborom I-s štábu veliteľa nemeckých okupačných vojsk na Slovensku. Edelweiss ako ucelená teroristická jednotka zanikla v dôsledku všeobecnej situácie na sovietsko-nemeckom fronte po presune do Vsetína 20. apríla 1945, respektíve počas ústupu s útvarmi nemeckej armády v smere Olomouc-Tábor začiatkom mája 1945, keď sa jej príslušníci snažili prejsť k americkým jednotkám do zajatia.
Ďalšou hybnou pákou Pohotovostnej skupiny H nemeckej bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD bola špeciálna vojenská teroristická a diverzná protipartizánska jednotka SS – Stíhací zväz Slovenska (krycie meno Jozef). Vznikla, podobne ako Edelweiss, na popud Frontleitstelle II, Sud-Ost. Už 10. septembra 1944 prišlo pod velením SS-obersturmfuhrera dr. Wernera Pawlofskeho funkcionárske jadro jednotky Jozef do Bratislavy spolu so šiestimi špecialistami, inštruktormi freiburskej školy, ku ktorým patril aj budúci veliteľ 1. čaty SS-untersturmfuhrer Ferdinand Sonnberger a veliteľ 4. čaty SS-oberscharfuhrer Ing. Werner Tutter.
Príchodom veliteľa jednotky a inštruktorov sa v duchu nacistických direktív rozbehol špeciálny teroristický a diverzný kurz. Jeho frekventanti sa grupovali predovšetkým z radov ideologicky, morálne a propagandistický spracovaných príslušníkov Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže. Sídlo špeciálneho kurzu sa postupne premiestnilo do Ralbochu, odtiaľ do Sekúl, kde sa do konca októbra 1944 sformovali štyri čaty jednotky SS Jozef. Časť absolventov sa koncom októbra 1944 spolu so štábom pod velením SS-obersturmfuhrera Pawlofskeho presunula do Trenčianskych Teplíc, odkiaľ začala organizovať likvidáciu účastníkov SNP, komunistov, rasovo prenasledovaných osôb a podnikať protipartizánske a perzekučné výpravy proti civilným osobám, ktoré vyjadrovali nesúhlas s ľudáckym režimom. Ďalšou významnou úlohou tejto zločinnej jednotky bolo uskutočňovať teroristickú a diverznú činnosť v tyle Sovietskej armády na území Slovenska.
Vyčíňanie Jozefa
Druhá časť absolventov teroristicko-diverzného kurzu sa zrejme v novembri, decembri 1944 a v januári 1945 podrobila pokračujúcemu prehĺbenému výcviku. Pretože velenie jednotky SS Jozef povolilo 31. januára 1945 akciu Schwein juhozápadne od Zvolena, odišla druhá skupina teroristov pod velením SS-untersturmfuhrera Ferdinanda Sonnbergera so zosilnenou čatou (10 poddôstojníkov SS, 6 dobrovoľníkov cudzej národnosti a asi 50 dobrovoľníkov z radov Hlinkovej mládeže a Hlinkovej gardy) zo Sekúl v polovici februára 1945 k Pustému hradu. Tam po nadviazaní spojenia s bezpečnostnou políciou SIPO a službou SD v priestore Banská Bystrica-Zvolen-Kremnica a odovzdaní informácií o svojich zámeroch veleniu 8. nemeckej armády okamžite začali s represívno-diverznou činnosťou.
Z bunkra vybudovaného na Pustom hrade podnikli príslušníci jednotky SS Jozef 18. februára 1945 protipartizánsku výpravu do obce Bacúrov, kde zaistili Štefana Kučeru, Jána Hardíka – príslušníka 2. československej paradesantnej brigády, jedného neznámeho muža, ženu a maloleté dievča. Na spiatočnej ceste do Zvolena zastrelili na úteku Štefana Schneidera. Na Pustom hrade zaistencom pripevnili na krk výbušniny, ktoré po explózii odtrhli obetiam hlavy.
Po týchto sadistických vraždách ušli od fašistickej jednotky dvaja jej príslušníci: Miroslav Dlhoš a Ladislav Klisenbauer (nezúčastnili sa na vraždách). V dôsledku ich úteku sa celá jednotka koncom marca 1945 presunula z Pustého hradu do okresu Považská Bystrica, pričom mala k dispozícii neuveriteľných 900 000 korún a 100 000 rubľov. Jej novým pôsobiskom bola Nimnica pri Púchove. Od 11. do 16. apríla 1945 fašisti zavraždili Pavla Klinčeka, Ľudovíka Holičku, Ľudovíta Zbína, Juraja Lacku a Pavla Kvocera. Vďaka chybnej streľbe sa počas popráv skokom do vĺn Váhu šťastnou náhodou zachránil Štefan Mazan a Emil Guštafík. Zachránil sa aj brat Pavla Kvoceru, ktorého previedol cez most žandár Rudolf Jurisa. Jednotka SS Jozef do svojho definitívneho presunu na Moravu koncom apríla 1945, kde pokračovala vo vraždení, spáchala na Slovensku 44 vrážd, čím sa „pričinila“ o vznik ďalších piatich masových hrobov.
Štatistika zločinov
Okupačnej praxi jednotiek SS, jednotlivých kománd Pohotovostného oddielu H bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby ŠD, protipartizánskych a diverzných abwehrgrupp i frontových jednotiek wehrmachtu na Slovensku definitívny koniec urobili oslobodzovacie vojská, ktoré v rámci jednotlivých operácií postupne oslobodili celé územie Slovenska.
Štatistika zločinov proti ľudskosti, ktorých sa dopustili fašistické okupačné jednotky spolu s jednotkami Pohotovostného oddielu H bezpečnostnej polície SIPO a služby SD, Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, Edelweissu, jednotky Jozef od začiatku Slovenského národného povstania až do oslobodenia Slovenska hovorí o 176 masových hroboch s 3 723 obeťami, z čoho bolo 2 792 mužov, 720 žien a 211 detí. Ďalšie výskumy spresnili počet zavraždených na Slovensku na 3 956 osôb (z nich väčšina bola utýraná, umučená a popravená na strednom Slovensku), ktorí našli smrť vo viac ako 186 masových hroboch.
Po víťazstve národov protihitlerovskej koalície nad nemeckým fašizmom a jeho spojencami boli pred Medzinárodným súdnym tribunálom v Norimbergu od 20. novembra 1945 do 4. októbra 1946 súdení a odsúdení tí, ktorých zločiny sa označovali ako genocída. Absolútna väčšina zločincov rôzneho kalibru však v dôsledku prehlbujúcich sa nezhôd medzi bývalými spojencami protifašistickej koalície v povojnových rokoch, v období studenej vojny, v 60. rokoch, nebola, respektíve ani v súčasnosti nie je potrestaná.
Súdne procesy s pohlavármi slovenského totalitného režimu pred Národným súdom v Bratislave v rokoch 1945 – 1947, procesy z roku 1958 s vrahmi z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ich pomocníkmi a s príslušníkmi špeciálnej protipartizánskej jednotky Edelweiss z roku 1962 v plnom rozsahu odhalili tvár nacistických zločincov i zdroje fašizmu.
