Miro dal Slovu kúsok svojho ja
Tak to je teda smrť krok vpred a nemôcť spiatky nájsť pravý chodník sna gordický uzol z prekliatej križovatky...
Keď sme v Slove koncom júla 2001 pri veľkej čokoládovej torte oslavovali Mirove osemdesiatiny, pripíjali sme na ,,povinných“ sto a ďalšie dobrovoľné roky. Pritom sme to nepovažovali až za takú nadsádzku. Veď on nás všetkým vo svojom požehnanom veku v práci doslova uhnal. Od septembra 2000 do mája 2001 bol zástupcom riaditeľa spoločnosti Nové slovo, potom členom redakčného kolektívu. A vďaka nemu zarezonoval tento týždenník aj v kruhoch, kde o ňom dovtedy nechyrovali. Medzi hercami, literátmi, športovcami i v zahraničí.
Už pred naším zoznámením som vedel, že Miro Procházka (narodený 1. augusta 1921 v Žiline) bol básnik (zbierky Vejárom tvojich mihalníc, Storočie malomocných, Palas Aténa, Povstanie, Májová pieseň, Skice do vetra), autor reportážnych kníh so športovou tematikou (Arrivederci Roma, Most cez rieku Inn), rozhlasových (Kráľovstvo za šesták, Dvanásť ľudských životov, Príbeh o svetle a temnotách, Podjazd) a divadelných hier (Dnes večer predstavenie odpadá, Slávik a ruža, Aj tak sa môže), prekladateľ diel z viacerých cudzích jazykov, filmový, divadelný a literárny kritik. Prekvapil ma skôr svojím citom pre výtvarné umenie. Pre Slovo napísal brilatné recenzie výstav svetovo známych umelcov, ktoré usporiadali vo Viedni, Prahe, vo Švajčiarsku či v Nemecku, ale aj state o významných slovenských výtvarníkoch.
Človek mohol žasnúť nad jeho cezhraničnými kontaktami a schopnosťou zúčastniť sa na rozličných medzinárodných filmových festivaloch. Vždy, keď nám z takejto podarenej reportážnej cesty doniesol účet iba za cestu vlakom, uľahčene sme si vydýchli. Na sklonku roku 2000 nás presvedčil, že pri novoročnej ankete nesmieme byť trochári. Sám získal odpovede od všetkých najvyšších ústavných činiteľov Slovenska, významných umelcov a športovcov. Urobil vynikajúci nadčasový rozhovor s dnes už zosnulým českým ministrom kultúry Pavlom Dostálom, s autorom Satanových veršov Salamanom Rushdiem, s viedenským primátorom Helmutom Zilkom, s vtedajším predsedom parlamentu, teraz rakúskym prezidentom Hansom Fischerom, so spisovateľmi Goreom Vidalom, Arnoštom Lustigom či Ladislavom Ballekom. Dvere mu doširoka otvoril aj vtedajší slovenský prezident Rudolf Schuster, manželky predsedov vlád ČR a SR. Dokonca na základe viacnásobných osobných stretnutí si dovolil pripraviť aj fiktívne interview s tragicky zosnulým Bohumilom Hrabalom.
Osobitnú kapitolu predstavujú Kluby Nového slova, ktoré pomáhal usporiadať a viaceré z nich moderoval (so slovenskými olympijskými víťazmi, s Antonom Rašlom a Alojzom Lorencom). Vrcholom bola začiatkom roka 2002 beseda s Jánom Čarnogurským. Niekoľkokrát sme si mysleli, že vzhľadom na osadenstvo klubu kontroverzný minister spravodlivosti pre Mirov sarkazmus vstane a odíde. Ale náš kolega sa naň tak perfektne pripravil, že bývalý predseda KDH s rešpektom ostal až do konca. K spokojnosti oboch strán.
Absolvent Vysokej školy obchodnej v Bratislave Miro Procházka bol mimoriadne skúsený organizátor. Dnes sa tomu hovorí manažér. Začal ako dramaturg Československého filmu, pokračoval ako redaktor odbojárskeho časopisu Bojovník, vo veku 28 rokov sa stal riaditeľom armádneho vydavateľstva Dukla. Potom postupne pracoval v Kultúrnom živote, na povereníctve kultúry, v Divadelnom ústave a po roku 1980 (to si už pamätám) ako šéfredaktor výrazne zmodernizoval dvojtýždenník Film a divadlo. Preto boli veľmi užitočné jeho rady ako profesionálne robiť noviny, osobitne kultúrne a spoločenské rubriky, ktoré potrebujú aj vzduchu, veľa pekných fotografíí a kresieb. Rady do života mi pravidelne dávkoval v kancelárii, v kaviarni pri poháriku džúsu (aj pri oslave svojej osemdesiatky čašu so šampanským iba symbolicky priložil k perám), alebo len tak v jeho takmer storočnom, ale stále zachovalom bielom žiguláku. Iste, v návale práce som sa niekedy musel pozerať na hodinky, aby som stihol redakčnú poradu či dohodnuté stretnutie s niekým iným. Teraz však dodatočne ľutujem, že som si tieto zaujímavé posedenia s Mirom viac nevychutnal. Aj nedávno mi volal, že sa iste musíme zísť, lebo mi má toho ešte veľa povedať. Vôbec nedával najavo, že bojuje s ťažkou chorobou, ktorej v ranných hodinách 18. októbra doma, medzi svojimi najbližšími podľahol. Hoci som to očakával, priznám sa, že ma to zaskočilo. Svet bude ďalej pre mňa bez Mira o čosi prázdnejší.
Autor bol v rokoch 2000 až 2002 šéfredaktor Slova
