Za Kľak a Ostrý Grúň sú zodpovední aj civilisti

Za vypálenie obcí Kľak a Ostrý Grúň sú nepriamo zodpovední civilisti. Je všeobecne známe, že genocídu na tamojších obyvateľoch vykonala špeciálna jednotka nemeckej armády. Už menej sa však vie, že ju tam privolali ľudia z neďalekých dedín Píla a Veľké Pole. Išlo o Nemcov, ktorí sa počas druhej svetovej vojny pridali k nacistickým organizáciám. Najskôr niekoľko chlapov z Kľaku zastrelili v lese, neskôr zavolali na pomoc profesionálnych zabijakov.

Dlhý smútočný sprievod. Desiatky vencov alebo „len“ kytíc. Z prezidentskej kancelárie, niektorých politických strán od odbojárov z miestnych inštitúcií, ale aj od obyčajných ľudí. Členovia slovenskej vlády chýbali. Pre Dzurindov kabinet desiatky mŕtvych slovenských starcov, žien a malých detí nič neznamená. Na čele sprievodu už tradične kráčajú deti. V Ostrom Grúni to bol Miško Števkov a Dominika Bulíková za miestnu školu, ktorú navštevujú žiaci prvého stupňa. Na čele spolužiakov zo ZŠ Župkov, ktorú navštevujú o čosi starší Kľačania i Ostrogrúnčania vo veku 10 až 14 rokov, šli Mário Debnár a Lydka Supeková. Takto vyzerala 22. januára 2005 spomienka na tragédiu, ktorá sa na východnom sklone pohoria Vtáčnik odohrala pred 60 rokmi.
 

Vrahov zavolali susedia
 

Pred 60 rokmi bola Kľakovská dolina celá pod snehom. Aj 21. januára 1945. V to ráno vtrhla špeciálna jednotka Edelweiss do Ostrého Grúňa a Kľaku a zavraždila tam 148 občanov. Najmä starcov, ženy a deti. Chlapi v produktívnom veku boli zväčša v horách. Zverstvá tej krutej nedele boli odplatou práve za to, že obyvatelia obcí podporovali partizánov.

Po roku 1989 sa z udalostí v týchto dvoch horehronských dedinách stávala zabudnutá história. Miestni ľudia to niesli veľmi ťažko. Jeden z posledných žijúcich obyvateľov Kľaku, ktorí vraždenie prežili – Frantšek Debnár –, to dokonca niesol tak ťažko, že po infarkte skončil v nemocnici. Dnes ho obletujú novinári, spravili z neho div nie „mediálnu hviezdu“, ale obdobie po roku 1990 bolo preňho nočnou morou. Nedokázal pochopiť, ako niekto môže zabudnúť na zverstvá, na hromadné vraždenie, na ubíjanie malých nevinných detí zaživa. Desiatky mŕtvych tiel a malých telíčok, deti, z ktorých niektoré ešte nemali ani rok, ďalšie ešte nestihli chodiť do školy. Plač, rev, zvíjanie sa od bolesti, srdcervúce prosby matiek na kolenách, aby aspoň deti nechali vojaci na žive. A do toho všetkého streľba a všadeprítomný oheň, ktorým vojaci ničili jeden dom za druhým.

Bolo to hrôzostrašné, oveľa strašnejšie, než o tom možno rozpovedať, než o tom možno napísať. Desiatky starcov, žien a detí, z ktorých minimálne dospelí vedeli, že idú na smrť. Dnes už nikto nevie presne povedať, či sa medzi vojakov priplietli aj civilisti – susedia z neďalekých dedín Píla a Veľké Pole. Prišli sa tie zvery v ľudskej koži na vlastné oči pozrieť, čo spôsobili? Dokázali sa dívať na svojich známych, kamarátov, ľudí, s ktorými sa roky poznali, vo chvíli, keď ich nemilosrdne jedného po druhom vraždili?
 

Deti tu nie sú na parádu
 

Deti boli najbezbrannejšími obeťami tohto zabíjania. Je preto symbolické, že práve miestne deti, ale aj desiatky detí zo susedných obcí, ako aj zo vzdialenejších chotárov, ktorých rodičia pochádzajú z Kľakovskej doliny, nechodia na túto spomienku z povinnosti. A keď chce Deniska Bieliková do igelitom obalených mikrofónov prečítať vyhlásenie mladých a technika zlyháva, ako v tej rozprávke o nahom kráľovi sa ozve výkrik chlapčaťa: „Nepočuť, nepočuť!“ A vzápätí už chór miestnych školákov: Nič nepočujeme! Tak veru, oni tu nie sú „na parádu“ ani do počtu.

„My mladí účastníci tohto zhromaždenia skláňame sa s úctou nad obeťami nezmyselného vraždenia v obciach Ostrý Grúň a Kľak. Ctíme si pamiatku nevinných obetí januárovej masakry. Krviprelievanie v Kľaku a Ostrom Grúni by malo byť večne živou výstrahou pre nasledujúce generácie. Žiaľ, dnešný svet je plný násilia a v mnohých krajinách sa opäť dostali k slovu zbrane. Umierajú matky, deti, z mnohých krajín sa ozýva plač, nárek, veľa ľudí stratilo svoj domov, trpí hladom.

Jednou z podmienok prosperujúcej krajiny je i vzdelaná mládež. Trápi nás snaha ministerstva školstva zaviesť školné, na ktoré mnohí naši rodičia nemajú. Možností zamestnať sa je málo, a tým sa znižuje rovnosť šancí študovať na školách. Schopní vyštudovaní mladí ľudia odchádzajú do zahraničia, kde veľakrát pracujú ako obyčajní sluhovia. A to je na škodu, veď práve mladí ľudia sú hnacou silou pokroku a rozvoja mnohých odvetví. Sme za otvorenú diskusiu o pozitívach a negatívach nielen nášho rozvoja, ale aj rozvoja našej krajiny. Chceme, aby sme mohli študovať, zakladať si rodiny a mali možnosť uplatniť svoje vedomosti, skúsenosti, zručnosť a talent pri zlepšovaní a upevňovaní pozícií Slovenska medzi krajinami EÚ, a tak prispieť k rastu životnej úrovne každého občana našej vlasti.“
 

Svedectvo Kľačanov

Obecná kronika o tej tragédii píše toto: „Kľak, tichá, pokojná dedinka drevorubačov. S Kľakom susedia dediny: Píla a Veľké Pole, ktorých obyvatelia vo väčšine sú nemeckej národnosti. Kľačský ľud žil s obyvateľmi týchto susedných obcí vždy svorne, nikdy nebolo medzi nimi škriepok. Až nešťastná druhá svetová vojna, nemecký fašizmus na Píle a Veľkom Poli i týmto ľuďom odobral zmysel pre ľudskosť. Už v jeseni roku 1944 na začiatku Slovenského národného povstania členovia Heimatzschutzu z Veľkého Poľa zastrelili v horách štyroch Kľačanov. Ich nepriateľstvo voči Slovákom sa tým viac stupňovalo, čím viac museli hitlerovské vojská ustupovať. Pobyt účastníkov Slovenského národného povstania v Kľaku a jeho okolí pokladali Nemci z Píly a Veľkého Poľa za strašnú krivdu proti sebe. Sami si však netrúfli napadnúť Kľak, hoci boli ozbrojení. Preto zavolali na pomoc gestapo a esesmanov. Títo znamenali pre Kľak veľkú pohromu...

Bolo to 21. 1. 1945, Píľania a Veľkopolčania v ten istý deň prišli do Kľaku. Išli horami a gestapo s esesmanmi zase po ceste od Žarnovice. Pred Kľakom na okraji obce Ostrý Grúň sa stretli s partizánmi (hliadkou), Nemci preto obkolesili všetky tunajšie domy zvané Štefankovci, všetkých ľudí vohnali do domu a vystrieľali všetko, čo im prišlo pred automaty. Do Kľaku prišli hitlerovci ešte v ten deň okolo 9. hodiny ráno. Už na kraji dediny začali svoju skazonosnú činnosť. Strieľali ľudí v novom Kľaku, zapaľovali domy a rabovali...“ Františkovi Debnárovi preletela guľka čapicou. Hlavu mu, našťastie, nezasiahla, ale on sa zrútil na zem ako mŕtvy. Ostal tak ležať napriek tomu, že naňho začali padať skutočne mŕtve telá. Po hlave, po tvári a po celom tele mu stekala cudzia krv. Naokolo všade mŕtvoly a jemu život zachránilo to, že sa na mŕtvolu „hral“. Až po dlhšom čase sa mu podarilo spomedzi mŕtvych tiel svojich spoluobčanov odplaziť. Anna Boháčová sa zasa zachránila len preto, že vrahovia na nich zabudli v komore, kam babka išla učičíkať najmenšiu vnučku. Tíšili maličký batôžtek, aby ich plač neprezradil. Tak spomínala A. Boháčová ešte pred rokom. Tohto roku už medzi účastníkmi zhromaždenia nebola – v decembri sa s ňou navždy rozlúčili na cintoríne. A jej rovesníčka Anna Nováková so vzdychmi spomína na ostrú bolesť v nohe a najmä v srdci po tom strašnom pohľade, keď v podvečer našli vonku mŕtvu celú dedinu. Mŕtva mama, súrodenci, susedia, mŕtvy mrazivý Ostrý Grúň.
 

Rozkazy smrti
 

Aby sa na toto všetko nikdy nezabudlo, zapojili sa Katka Stredáková zo Župkova a Vlaďka Michňová z Hrabičova do medzinárodnej súťaže Eurostory. Jej súčasťou sú práce o 2. svetovej vojne. K smutnej histórii nemajú ďaleko: Katkin starký Ján Repiský mal vtedy 9 rokov, Vlaďkina starká Emília Michňová dva roky. Ani týmto dvom mladým dievčatám nemohol ujsť obnovený proces s veliteľom jednotky Edelweiss Ladislavom Nižňanským. Pre miestnych svitla po jeho minuloročnom zatknutí nádej, že konečne nastane spravodlivosť. Aspoň morálne víťazstvo, odplata za tých, ktorým už život nikto nenavráti. Lebo dnes už 87-ročný L. Nižňanský riadil v januári 1945 nielen vypálenie obcí Ostrý Grúň a Kľak, ale viedol aj ďalšie zásahy proti partizánom a civilnému obyvateľstvu.

Ľudia z oboch dedín tvrdia, že treba naďalej výskumne a dokumentačne objasňovať spomínané vojnové zverstvá, a tým varovať dnešné i budúce pokolenia pred neľudskými vojnovými a teroristickými akciami. Chcú tiež, aby sa presnejšie preskúmali vecné návrhy, ktoré mníchovskému súdu predložil riaditeľ Múzea SNP Ján Stanislav. Ide im o to, aby súd presne objasnil zodpovednosť nemeckej a slovenskej skupiny, oddielu donských kozákov, kaukazských moslimov i miestnych príslušníkov Heimatschutzu. A hnevajú sa, že naše štátne inštitúcie nevyvinuli doteraz všetko úsilie, aby bol proces s L. Nižňanským podporený adekvátnymi domácimi procesnými úkonmi a podmienkami na zdokumentovanie a vypočutie všetkých možných svedkov.

Všetci síce vravia, že mŕtvym žiaden trest nevráti život, ale prepustenie L. Nižňanského považujú za nespravodlivosť, za výsmech obetiam. „Čo na tom, že možno sám nestrieľal,“ hovorí Katka Stredáková. „Akým ospravedlnením je, že si len pobúchaval rukavicami a dával rozkazy? Rozkazy smrti!“

Siroty
 

Nech to znie akokoľvek sentimentálne, Katka a Vlaďka nielen študujú kroniky, knižky a brožúrky pamätníkov i historikov, nahrávajú, fotografujú, ale neraz i plačú. Ako sa ináč dá napríklad s ujom Ferkom či tetou Ankou, ktorých oči vždy pri stretnutí zvlhnú. Dievčatá poznajú aj príbeh Jána Pilca z Kľaku. Dnes vyše 70-ročný dedko mal 21. januára 1945 iba 11 rokov. Bol priamym svedkom tej katastrofy a dodnes si nevie vysvetliť, ako tú hrôzu vlastne prežil. Jeho otca, obyčajného drevorubača, zabili fašisti už dva mesiace predtým. V novembri 1944 ho zastreli preto, lebo pomáhal partizánom. Pilcovci obývali jeden z okrajových kľačských domov. Vrahovia už pozabíjali takmer 150 ľudí, keď sa priblížili k posledným piatom domom. Keď sa trestné komando chystalo vyvraždiť aj ich obyvateľov, znenazdajky prišiel nový rozkaz: Skončiť so strieľaním. Potom už vrahovia „len“ pálili domy.

Takto sa zachránil aj Rudolf Zubek. V tú nedeľu nemal ani 5 mesiacov, veď sa narodil presne v deň vypuknutia Slovenského národného povstania. Jeho otec v horách pomáhal partizánom. O nič ľahšie než tým, ktorých napokon skosili smrtonosné strely, však nebolo ani deťom, ktoré sa neocitli v masových hroboch. Ostali nažive, pretože ich rodičia v posledný moment poschovávali, no už o krátky čas boli nielen rozplakanými malými deťmi, ale aj sirotami v zasneženej zimnej horskej krajine.

Všetkých prichýlili dobrí ľudia. Príbuzní, ale aj celkom neznámi zblízka či zďaleka. Tak to bolo napríklad s Tonkom, Petrom a Veronikou Štefankovcami, Paľkom Bielikom, Ivanom Maslenom, Milkou a Hankou Truskovou. Niektorí z nich zostali žiť v obnovených dedinách, iní tam každý rok prichádzajú z rôznych koncov Slovenska či až Čiech.

Čoraz zriedkavejšie sme svedkami, že je pospolu celá dedina. Ešte tak pri dožinkách, štefanskej, fašiangovej či veľkonočnej zábave. „Alebo sa ľudia vo svojich rodiskách schádzajú na začiatku novembra, keď si pripomínajú pamiatku zosnulých“, dopĺňajú Katka a Vlaďka. A práve preto nečudo, že v Ostrom Grúni a Kľaku sa najviac ľudí stretáva pri výročí strašnej januárovej udalosti posledného roku druhej svetovej vojny. Nechýbajú príbuzní z okolia, ale aj vzdialenejších kútov Slovenska, nechýbajú občania z celého okresu. A najmä nechýbajú mladí. Aj tamojšie ratolesti predškolského veku vedia, čo sa ich prarodičom, bližším či vzdialenejším príbuzným stalo. Vedia, prečo si tak cenia pokoj, mierové nebo nad hlavou.

Autorka je spolupracovníčka týždenníka SLOVO