Reklama
Reklama

14. marec 1939

Keď vznikol vojnový slovenský štát, mal som trinásť rokov. Pamätám sa na jeho vyhlásenie v rozhlase a na radosť, ktorá sa nás zmocnila. Kto by nechcel byť samostatný a slobodný? Môj otec však poznamenal: Netešte sa, uvidíte, čo príde.
Počet zobrazení: 944

Keď vznikol vojnový slovenský štát, mal som trinásť rokov. Pamätám sa na jeho vyhlásenie v rozhlase a na radosť, ktorá sa nás zmocnila. Kto by nechcel byť samostatný a slobodný? Môj otec však poznamenal: Netešte sa, uvidíte, čo príde. A prišlo. Prepadnutie Poľska, postupné zapojenie sa do nemeckej vojnovej mašinérie, znepriatelenie sa so štátmi, ktoré prepadlo Nemecko, dokonca vyhlásenie vojny Amerike, likvidácia domácej demokracie, nastolenie „kresťanského totalitarizmu“ a vodcovského princípu, nacionalizmus, vyháňanie Čechov, antisemitizmus, deportácie Židov. To všetko je už preč.

S odstupom času som sa s tým vyrovnával, úplne som sa však nevyrovnal. Bolo to veľmi chaotické, protirečivé a spoločného menovateľa bolo ťažko nájsť. Dívajúc sa na to z psychologického hľadiska, chápem dnes mnoho. Po tisícročí feudalizmu a spolužití s Čechmi za prvej republiky, v ktorej sa mnohí cítili utláčaní, chceli mať Slováci vlastný štát. Dostali ho do daru skôr, než čakali, a to od Hitlera, Antikrista, s ktorého ideológiou sa nemohli, až na malé výnimky, ako kresťania stotožniť. Bola protikresťanská, nacizmus bol ešte horší než nacionalizmus, lebo bol rasistický a mal svetovládne chúťky, spojené s plánom ovládnuť a zotročiť „menejcenných“ Slovanov. Slováci a ich kresťanstvo tu nemali žiadnu perspektívu. To bol jeden z najväčších morálnych rozporov tohto nešťastného vazalského štátu. Aj pre svoj „kresťanský“ postoj vyháňal „slobodomurárov“, „husitov“ a „bezvercov“ Čechov, hoci prvá republika zachránila národno-politickú existenciu Slovákov, aj preto posielal Židov do koncentračných táborov, čo niektorí cirkevní hodnostári zdôvodňovali tým, že je to trest Boží za ukrižovanie Krista Židmi. Možno si predstaviť, že by sa Boh bol za to takto pomstil po dvoch tisícročiach ich praprapotomkom? Takí dôslední rasisti neboli ani nacisti, ktorí sa pomstili len do piateho kolena. Pláštikom Božieho trestu sa kryl súčasný domáci antisemitizmus, ktorý mal určité reálne korene, no vo víre vtedajšieho nacionalistického a nacizujúceho ošiaľu a poklonkovania Hitlerovi zašiel ďaleko, ďalej než kdekoľvek inde.

Z psychologického hľadiska chápem aj tých ľudí, čo stále za týmto štátom banujú, hoci mnohí z nich ho už nezažili. Veď nejedni banujú aj za komunizmom! Dodnes je u nás mnohým ľuďom jedno, kto im vládne, len keď sa oni majú dobre. A slovenský štát hospodársky relatívne prosperoval, nehladovalo sa ako inde, hoci bola vojna, a bola plná zamestnanosť. Nebol to žiaden zázrak, zostali tu obrovské majetky po prvej republike a po Židoch. Za šesť rokov svojej existencie nemohol tento vojnový štát dokázať, či je schopný stáť hospodársky na vlastných nohách.

Z psychologického hľadiska sa dá pochopiť, vysvetliť a ospravedlniť všetko. Sú tu však aj vyššie, morálne a ideové hľadiská, ktoré sú prísnejšie. Z oboch hľadísk tento štát zlyhal. Veď jeho popredný ideológ Štefan Polakovič napísal, že historickým poslaním slovenského štátu je vybudovať „vzor kresťanského nacionalizmu“ a že „oči celého kultúrneho sveta čakajú na to, ako Slováci budú spojovať svoj živý nacionalizmus s plným programom kresťanstva“. Stal sa však opak. Skutočná kresťanskosť, ktorá u mnohých Slovákov znamenala ľudskosť, vyústila do Slovenského národného povstania, pretože prehmaty tohto štátu proti kresťanskej láske k blížnemu boli už príliš krikľavé. Aj preto, ako si myslím, sa obrátili mnohí Slováci proti vlastnému štátu. Aj!, nie len. A mnohí pomáhali aj mimo Povstania.

Slováci začínať s takýmto štátom nemohli. Polakovič však napísal citované slová na samom jeho začiatku, v roku 1939, ako program, no potom sa situácia vymkla jeho samotným kormidelníkom z rúk. Ktovie, ako by sa bol správal, keby bol vznikol dobrovoľne a v mieri. No Polakovičov program, načrtnutý v knihe K základom Slovenského štátu, neveštil nič dobré: Odsúdenie demokracie a jej „straníckych mlák“, odsúdenie slobody myslenia („najviac zla narobila takzvaná sloboda myšlienky a jej voľného šírenia“), splynutie celého národa do jednej strany („je nepochybné dobro, že celý národ splynul v jednu stranu“, „naša ideológia stmelí nás v železobetónový celok žulovej tvrdosti a odolnosti“ ), vodcovský princíp („princíp vodcovstva, na ktorom sa buduje náš štát“), antisemitizmus a iné, neveštili nič dobré aj bez kolaborantstva s nacizmom. Tento štát nešťastne začínal, nenormálne sa správal a zle skončil. Ak platí, čo napísal Polakovič, ktorý v emigrácii zmenil viaceré svoje názory, že jeho vznik naplánoval pre určité historické obdobie sám Boh, tak treba konštatovať, že on ho aj vzal. Dozaista preto, aby sme mohli raz začínať od čistejšieho stola a na vyššej morálnej a ideovej úrovni.
Autor je filozof

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama