14. marec a slovenský štát vo vedomí spoločnosti
Slovenský štát z rokov 1939 – 1945 je už 65 rokov predmetom vášnivých historických, politických i celospoločenských diskusií a diametrálne rozdielnych hodnotení. Tie neraz vyvierajú nie z poznania príslušných faktov, ale sú skôr determinované aktuálnymi politickými či ideologickými záujmami zainteresovaných stránok a odrážajú aj isté romantické predstavy, resp. neschopnosť kriticky reflektovať vlastné národné či štátne dejiny. Takýto stav vytvára priam ideálnu pôdu pre vznik najrôznejších oslavných, no aj démonizujúcich legiend, mýtov a antimýtov. Myslím, že kľúčom k poznaniu dejín Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945 je jej samotný vznik, ktorý v danej situácii nebol žiadnym vyvrcholením predchádzajúcich národno-emancipačných snáh či štátoprávnych ašpirácií slovenského národa, ale vedľajším produktom nacistickej agresie voči Česko-Slovensku.
Štát vznikol pod surovým Hitlerovým diktátom, čo poznamenalo nielen jeho vlastný zrod, ale aj jeho charakter a nakoniec časovo limitovalo aj jeho trvanie. Štát sa zrodil v znamení hlbokej európskej politickej i morálnej krízy. Nejestvovali istoty, preto bolo treba hľadať romantizujúce či účelové zdôvodnenia vlastnej existencie. Slovenský štát bol totiž aj po svojom vzniku ešte niekoľko mesiacov akýmsi výmenným tovarom v rukách nacistov v ich rokovaniach s Poľskom a Maďarskom. Nakoniec mu síce bola určená kuriózna úloha satelitného „vzorového“ štátu, ale v prípade nemeckého víťazstva vo vojne sa nepočítalo s jeho ďalším trvaním. Vysvetlenia, že „štát sa zrodil z politickej vôle slovenského národa vládnuť si sám nad sebou“ mali účelový, vo svojej dobe síce pochopiteľný propagandistický charakter, no sú úplne neakceptovateľné pre triezve historické interpretácie.
Omnoho závažnejšia je otázka, či v danej kritickej dobe bola nejaká reálnejšia alternatíva ako voľba „menšieho zla“ a podriadenie sa nacistickému diktátu. Asi nie, ale problém je v tom, že kapitulácia pred nátlakom sa vzápätí mení na hrdinský čin a víťazstvo. Napokon, sám autor vyššie citovaných slov, J. Tiso ich na jeseň 1942 až prekvapujúco otvorene spochybnil: „Nefalšujme históriu. Za bývalej Česko-Slovenskej republiky nikdy Slováci o štátnej samostatnosti nehovorili, ani za ňu nebojovali. V minulosti bol poctivý Slovák ten, ktorý za samostatný slovenský štát nepracoval, lebo každý bol presvedčený, že by takto národ prišiel do nešťastia.“ Satelitné postavenie štátu ho priviedlo do vojnových konfliktov po boku nemeckých armád, k nastoleniu totalitného systému s výraznými fašistickými črtami, k páchaniu zločinov proti vlastným občanom, čo sa týkalo najmä tzv. riešenia židovskej otázky, končiaceho vysťahovaním 70 tisíc osôb do nacistických vyhladzovacích táborov. Tieto a im podobné fakty priviedli slovenský štát do čoraz viditeľnejšej medzinárodnej izolácie a celkom vylúčili (i tak pochybné) možnosti jeho preplávania do povojnovej Európy. Z tohto aspektu neobstojí ani mýtus, že zánik spôsobilo SNP v roku 1944.
Na druhej strane treba odmietnuť aj démonizujúci mýtus o slovenskom štáte, ktorý napriek svojmu totalitnému režimu nesporne posilnil národné a štátne sebavedomie slovenského obyvateľstva, istý čas vytváral ilúziu hospodárskych a sociálnych istôt vo víre vojny, ktorá sa slovenského územia začala vážnejšie dotýkať až v lete 1944. Slovenská republika z rokov 1939 – 1945 tvorí organickú súčasť moderných slovenských dejín, lebo v nich zanechala výraznú stopu, čo sa podnes odráža vo vedomí spoločnosti. Jej dejiny však treba v prvom rade racionálne poznávať a nie ich politicky účelovo mytologizovať. Len tak sa zbavíme ich traumy.
Autor je historik
