Reklama
Reklama

Slovákom svet vždy otvoril oči

V Pezinku ste vybudovali firmu, ktorá zamestnáva vyše dvesto ľudí. Čo viedlo profesionálneho fotografa k podnikaniu so strojárskymi súčiastkami? - Po šiestich rokoch som sa vrátil z Ameriky, aby som robil marketing pivovaru Šariš. To bol prvý krok. Založil som svoju akciovú spoločnosť Logan Investment a reprografické štúdio Spinner, ktoré fungujú dodnes.
Počet zobrazení: 1311

Tibor Huszár, fotograf

Tibora Huszára skutočne nik neprehliadne. Mohutnou postavou a nekonvenčným správaním budí pozornosť i rešpekt svojho okolia, čiernobielymi fotografiami, zachytávajúcimi s dokumentárnou presnosťou reálny, často však úmyselne nevidený svet okolo nás, zase rešpekt umeleckej verejnosti. Absolvent umeleckej fotografie na pražskej FAMU pracoval celý život ako fotograf v slobodnom povolaní. Po Novembri 89 vedel, že otvorením hraníc dôjde aj k svetovej konfrontácii a on chcel vedieť, kde je jeho miesto, akú má cenu. I to bol dôvod, prečo odišiel do New Yorku. Jeho fotografickým objektom sa stalo nielen vysnívané mesto, ale aj výtvarník svetového mena Koloman Sokol. Takmer tri desaťročia stoja pred jeho objektívom Cigáni, ako on sám bez akéhokoľvek pejoratívneho podtónu nazýva Rómov. Na jednej strane ho fascinuje ich sloboda a nepoddajnosť, na druhej strane je ostrým kritikom štátnej sociálnej politiky. Hovorí, že umenie sa dá robiť len vtedy, keď máte peniaze. Preto sa usiluje robiť taký biznis, ktorý mu umožní byť nezávislosť. I preto sa náš rozhovor nemohol začať inak ako otázkou o podnikaní, o to viac, že známy fotograf na stretnutie chvíľu meškal. Zdržali ho pracovné povinnosti v súvislosti s „biznisom“.

V Pezinku ste vybudovali firmu, ktorá zamestnáva vyše dvesto ľudí. Čo viedlo profesionálneho fotografa k podnikaniu so strojárskymi súčiastkami?
- Po šiestich rokoch som sa vrátil z Ameriky, aby som robil marketing pivovaru Šariš. To bol prvý krok. Založil som svoju akciovú spoločnosť Logan Investment a reprografické štúdio Spinner, ktoré fungujú dodnes. Sprivatizovali sme jednu fabriku v Pezinku, ale s partnermi sme sa, ako to už na Slovensku býva zvykom, rozišli. Mne zostala na krku strojárska výroba. Sme však mladý kolektív a, môžem povedať, darí sa nám. No darilo by sa nám ešte väčšmi, keby štát podporoval podnikanie. Štát je totiž v tomto systéme najväčší výpalník voči podnikateľom, lebo zoberie peniaze, na ktoré nemá právo. Vo forme sociálnych a zdravotných odvodov odvádzam obrovské peniaze, ktoré by sme potrebovali na rozvoj firmy. Tieto peniaze rozhajdákajú samozvaní politici a všetci tí, ktorí robia v štátnej sfére. Štátni úradníci si vôbec nevedia predstaviť, že tie peniaze musí niekto aj vyrobiť. Nemajú k nim vzťah, lebo za socializmu sa to nemali kedy naučiť, vtedy brali všetci zo všetkého. Existujú obrovské rezervy, ktoré by mali politici urobiť. Mali by napríklad začať od sociálnej politiky – nerozdávať peniaze ľuďom, ktorí nepracujú. Je amorálne, dávať peniaze zdravým ľuďom, ktorí nepracujú.

A chudoba nie je amorálna?
- Chudoba? Čo je to chudoba? Ja som človek, ktorý chodil za socializmu do roboty každý deň. Ak štvorčlenná rodina dostáva mesačne dvanásťtisíc korún, tých už v živote nenaučíte chodiť do roboty. Prečo? Lebo taký človek vám ráno nevstane, bude spať do desiatej, potom bude pozerať telenovely, kúpi si fľašku borovičky, načierno porobí nejaké práce a prežije. Dovolím si tvrdiť, že ak tento národ nezmení niečo aj v edukácii, bude o tridsať rokov národom debilov. Vôbec sa totiž nedávajú peniaze na školstvo, na zdravotníctvo. Potom je voči starým ľuďom, ktorí tu robili celý život, amorálne, že nedostávajú dostatok peňazí na to, aby prežili. Ako majiteľ fabriky si viem predstaviť, že by som peniaze, ktoré odvediem štátu, odvádzal ľuďom na ich účty. A keď pôjdu do dôchodku, dostanú odo mňa tieto peniaze. Od štátu ich nedostanú.

Pravdepodobne ste len jeden z mála výnimiek. Kto však bude garantovať, že to vyjde v každom podnikateľskom zámere?
- A garantuje to štát?

Stále viac ako podnikatelia.
- Na Slovensku je dnes päťsto firiem, ktoré boli sprivatizované a sú v exekúcii alebo likvidácii.

Kto iný ako štát sa potom na staré kolená postará o tých ľudí?
- Bol to egoizmus tých ľudí, ktorí prišli podnikať. Nedá sa zbohatnúť rýchlo. Zbohatnúť sa dá veľmi pomalým spôsobom a nerobíte to pre peniaze, ale preto, že máte k tomu vzťah. Mám priateľa, ktorý štyridsaťšesť rokov budoval v Nemecku jednu firmu, má päť tovární a točí 800 miliónov eur ročne. Ale začal v jednej garáži a jeho najlacnejším podporovateľom boli banky.

Ale dnes už banky nemajú záujem o ľudí, ktorí chcú začať v garáži. Oplatí sa im investovať do cenných papierov s rýchlou návratnosťou. Tradičný zodpovedný vlastnícky vzťah sa vytratil.
- V Amerike padajú všetky burzy, lebo to boli nadsadené veci. Žil som tam a nikde som nevidel peniaze, len šeky. Od zamestnávateľa ste dostávali šeky, platili ste šekmi v obchode. Keď videli stodolárovku, tak ju hneď overovali, či je pravá.

Je potrebné, aby sa vybudovala stredná vrstva, s bankovými úvermi, garanciami, ale aj s motiváciou, ktorá ľuďom umožní niečo také prakticky zrealizovať. Dnes sú však investori postavení proti týmto ľuďom.
- Existujú dva svety – jeden je Amerika a druhý západná Európa. Poviem takú kacírsku vec. Celý moderný západný svet sa socializuje. V nemalej miere štát podporuje ľudí, ktorí sú tvoriví, ale aj chorí, mladí, tým všetkým vychádza v ústrety. Ale len preto, lebo je veľmi bohatý. Čo si myslíte, prečo sem dnes prichádzajú západní investori? Lebo peniaze, ktoré dostávajú na úrokoch, dávajú sem. Pretože vo výrobe zarobia viac percent ako doma. To je však problém politikov, nie mňa. Hovorím o tom však ako človek z praxe, ktorý to prežíva. Koniec koncov som viac umelec ako biznisman. K biznisu som sa dostal v podstate náhodou. Celý život som však bol na voľnej nohe, nikdy som nebol zamestnaný a všetko som robil cez Slovenský fond výtvarných umení. To znamená, že ja som bol na tento prechod ku kapitalizmu pripravený, lebo som nikdy nedostával plat.

Ste fotografom, ktorý sa niekoľko desaťročí zaujímal o rómske osady a bol veľmi úzko zviazaný s touto témou.
- Cigánov som začal fotiť už v roku 1975.

Čím vás tento svet priťahoval?
- Fascinoval ma. Socializmus som vnímal ako úžasnú vec, lebo sa postaral o všetkých ľudí. Na druhej strane som ho videl ako brzdu rozvoja ľudstva ako takého. Pretože keď sú všetci rovnakí, nikto nemôže vyniknúť. A keď aj nejakým spôsobom niekto vynikol, tak bol na to paragraf o tzv. nedovolenom podnikaní. Vnímal som Cigánov ako vrstvu, ktorá nejakým spôsobom absolútne kašle na zákony, ktoré tu vládnu, a žije si svoj život vnútornej a fyzickej slobody. Tým ma fascinovali. Ale aj tým, že žijú medzi nami a neaklimatizovali sa, dokázali si udržať svoju identitu. A to v celej sociálnej sfére, od tých najchudobnejších až po tých najbohatších. Pochádzam z Rece, kde medzi nami žili Cigáni. Vnímal som ich ako normálnych ľudí. Na východnom Slovensku som však videl aj osady, ktoré boli pod ľudskú úroveň a dôstojnosť. Tento rok som v Poprade viedol workshop a opäť som prešiel cigánske kolónie, v ktorých som bol pred dvadsiatimi rokmi. Situácia v nich je dnes príšerná. Cigáni v nich sú tí ľudia na kraji spoločnosti, ktorých najviac zasiahla ekonomická zmena.

Na jednej strane ste proti sociálnym dávkam pre tých, ktorí nepracujú, ale môžu, na druhej strane vás poburuje fakt zdrvujúcej chudoby v cigánskych osadách?
- Áno, je to určitá moja schizofrénia. Lebo na jednej strane som biznisman a viem, aké je to nespravodlivé, keď vám zoberú vaše peniaze a dajú ich iným ľuďom, na druhej strane mi tu chýba motivácia štátu pre ľudí. V New Yorku som učil na škole, kde študovali deti, ktoré vyšli z väznice. Vláda štátu New York dáva peniaze na to, aby pedagógovia u týchto detí našli tie schopnosti, ktoré sú im vlastné, teda pohybové, hudobné, vizuálne. Existovala tu snaha priviesť tieto deti k maturite. Boli gangstri a dnes sú to hviezdy americkej pop-music. Tým chcem povedať, že aj u nás treba pri edukácii Cigánov hľadať špecifické spôsoby, ako ich motivovať. Najmä v tých oblastiach, kde je chudoba skutočne veľmi viditeľná, treba pomôcť, vyjsť im v ústrety. Viesť ich k tomu, aby boli sami schopní sa uživiť. Cigáni sú zruční v umeleckých remeslách, vynikajúci muzikanti.

Svet Rómov, ich slobody a nepoddajnosti vás sprevádzal celé roky a ako umelec ste ho dokázali s dokumentárnou presnosťou a obrazovou sugestívnosťou aj stvárniť. Poznáte ten svet aj jeho vnútorné možnosti. V akej perspektíve vidíte celú rómsku tému z hľadiska najbližších pätnástich-dvadsiatich rokov?
- Rozhodne nie tak, ako to robí súčasná vládna garnitúra, že si Cigánov hádže ako horúci zemiak medzi ministerstvom kultúry a podpredsedom vlády. K týmto veciam treba pristupovať veľmi vážne. Neváhal by som buldozérom zbúrať už spomínané osady a požiadal by som EÚ o podporu. Usporiadal by som súťaže architektov, aby navrhli nové druhy osád. V kruhovom systéme niekde v strede bude žiť vajda, vybuduje sa tam aj ohnisko, ktoré je im vlastné a bude aj estetické. Baraky sa dajú pre týchto ľudí postaviť naozaj lacno. Zaúveroval by som ich tou formou, že by to Cigáni odpracovali. Na jednej strane by som rozhodne ako predstaviteľ štátu nezniesol, aby keď k nám prídu zo zahraničia, niečo takéto videli. Na druhej strane by som motivoval týchto ľudí k nejakej činnosti. Najväčší problém však na Slovensku vidím v tom, že nie je vybudovaná infraštruktúra. Všetci sa hromadia okolo Bratislavy, Trnavy, na Záhorie, lebo tu je diaľnica. Aj Banská Bystrica je odpísaná. Nikto tam nepôjde podnikať, čo už potom východ Slovenska.

Čiže Rómom by veľmi pomohla motivujúca politika, ktorá by ich nepodplácala, nechcela nikde rozpustiť...
- Samozrejme. Potom plánované rodičovstvo. Deti treba nielen robiť, ale ich aj vychovávať. Už pri výchove detí treba robiť obrovskú osvetovú činnosť. Za socializmu ich totiž naučili, že tú fúru detí im bude štát platiť. V lete som bol medzi kočovnými Cigánmi v Rumunsku. Oni majú len jedno decko. Pýtam sa ich, prečo máte len jedno? Lebo by sa mi viac nezmestilo na koč, znela ich odpoveď. Lebo na tom koči bolo všetko – psy, sliepky. Cigáni boli kočovný národ a tým, že ich domestikovali, zobrali im ich vlastnú identitu. A čo robia? Rozmnožujú sa. A ešte ich aj štát podporil v rámci rodinných prídavkov. Bolo to pre nich výhodné.

Z rómskeho sveta slobody ste sa dostali do iného sveta slobody – do New Yorku. Prečo práve New York?
- V roku 1982 som získal spolu s Ľubošom Juríkom štipendium americkej vlády na portréty amerických spisovateľov. Ľuboš mal s nimi robiť rozhovory, ja ich fotografovať. Ale zobrali mi pas. Ľuboš odišiel do Ameriky, ja nie. Dostal som odpoveď, že nie je v záujme Československej socialistickej republiky, aby som vycestoval. Odvtedy som bol fascinovaný Amerikou, New Yorkom, stále ma to mátalo. Potom som vyhral Svetové trienále divadelnej fotografie a do Československa prišiel riaditeľ Actor´s Studia v New Yorku. Navštívil vtedajšieho predsedu vlády, ktorý ho prijal. Povedal mu, že on objavil Paula Newmana, že u neho v divadle hrá Dustin Hoffman, že bol osobným priateľom Samuela Becketta, ktorému robil premiéry po celom svete. Vo Viedni mal vtedy premiéru a chcel, aby som mu nafotil to predstavenie. Za dvadsaťštyri hodín som dostal služobný pas zo Slovartu. Ani som netušil, do akého divadla to idem. Dostal som sa do najlepšieho nemecky hovoriaceho divadla vo Viedni k Georgovi Táborymu. Chodil som tam dve sezóny, rok pred revolúciou a rok po nej. Potom, aby som poukázal na absurditu toho beckettovského systému, v ktorom sme žili, keďže som každý deň chodil do Viedne, požiadal som o vydanie osobného pasu. Dostal som odpoveď, že nie je v záujme Československej republiky, aby som vycestoval.

Ako umelec ste už boli jednou nohou na Západe. Ako ste vnímali November 89?
- Keď vypukla revolúcia, boli v nej ľudia, ktorí pociťovali voči socializmu nejaký bôľ. Ja som za socializmu vyštudoval, tvoril som, jediný môj bôľ bol, že zo mňa robili idiota. Preto som aj prišiel do Verejnosti proti násiliu, kde som v začiatkoch pôsobil. Ako fotograf som chodil s Havlom po celom svete. Ale vždy som sa vyhýbal priamemu vstupu do politiky.

Prečo ste do nej nechceli ísť?
- Skôr som bol vnímateľ tých situácií, fotil som veci okolo. Bol som prvý, kto prišiel do väznice v Leopoldove po vzbure väzňov. Nafotil som prvé stretnutie ľudí, ktorí vytvárali novú vládu. Venoval som sa skôr týmto veciam.

Aký máte k týmto udalostiam vzťah s desaťročným odstupom?
- Bolo nesmierne úžasné vidieť ten obrovský dav. Keď akýsi mladomanželia v dave stratili mladomanželskú pôžičku, vyhlásili sme zbierku. Prišlo tristotisíc korún za dvadsať minút. Povedal som, bože, to je holubičí národ, aká je tu potencia. Vtedy som ešte netušil, čo všetko sa tu stane – rozbitie Československa, vznik nového štátu. Myslím si, že do politiky vstupuje veľa zakomplexovaných ľudí, ktorí nič nevedia. Zistili totiž, že je to dobrý džob a biznis. A pomáhajú tomu aj médiá. Časopisy ukazujú, ako niekto zbohatol za štyri roky. To predsa musí motivovať ľudí, ktorí nič nevedia a bývajú v paneláku. Takto vnímam slovenskú politiku a slovenský parlament. Ukážte mi jedného človeka, ktorý zbohatol zo svojej práce a ide do politiky galantne s cigárkou...

Napríklad Pavol Rusko.
- Áno, Pavol Rusko. Len dodnes som nepochopil jeho motív, prečo do politiky išiel. Či chce napodobniť pána Berlusconiho? Keď to myslí úprimne, tak musí vedieť, že nie je dosť silný nato, aby tých ostatných, ktorí sú tam, prevalcoval.

A keď to myslí neúprimne?
- Chlapi hovoria, že keď už mám všetko, tak by som mal ísť do politiky. To je otázka moci, vnútorný pocit moci. Zažil som to vo VPN-ke. Je to droga. Keď vás to chytí, ste iný človek ako ostatní. To som si všimol u svojich priateľov. Takému človeku treba dať raz za pol roka jednu facku, aby sa prebral. Lebo takíto ľudia stratia kontakt s realitou. Myslím si, že je práve na novinároch, aby politikov kontrolovali. Lebo všade majú politici pri tej moci, ktorú majú, snahu presahovať kompetencie.

O New Yorku ste teda snívali ešte v osemdesiatych rokoch. Ako ste sa tam však dostali prakticky?
- V roku 1990 som bol vo vojne v Perzskom zálive ako spravodajca rakúskej Woche Press. Keď som sa vrátil, v Štiavnici som stretol starého priateľa, ktorý žil v Amerike. On mi hovorí, poď do New Yorku. Ja, že kedy? Budúci týždeň. Dobre. Hneď na počkanie som vybavil v Prahe vízum a na druhý týždeň som letel. To bolo v roku 1991 na jeseň.

S akou predstavou, na ako dlho?
- Nemal som predstavu. Zobral som si kufor svojich fotografií s vedomím, že musím niečo urobiť, zmeniť. Tento priestor sa mi zdal priúzky a primalý. Za socializmu boli umelci výnimočná skupina ľudí, ktorí nemuseli chodiť do roboty, mali rôzne výnimky. Vedel som jednu vec. Ak sa zmenia hranice, musí dôjsť k svetovej konfrontácii a ja musím vedieť, kde je moje miesto, akú mám cenu. Preto som išiel do New Yorku. A samozrejme naučiť sa po anglicky. Mal som so sebou kufor prác a slušný obnos peňazí. Nešiel som so šesťdesiatimi dolármi, ako mnohí hovoria, mal som niekoľko tisíc dolárov, ktoré som zarobil u Táboryho vo Viedni. Nešiel som tam preto, aby som robil na nejakej stavbe, ale aby som fotografoval. V jednom klube som sa zoznámil s veľmi bohatým pánom, ktorý sa potom, ako som mu ukázal svoje portfóliá, spýtal, či viem fotiť aj domy. Samozrejme. On mi nato, že ak mu nafotím jeho domy a továrne, dá mi jeden svoj apartmán na jeden rok grátis. V New Yorku som si dal cieľ, že sa naučím po anglicky, nafotím knihu o New Yorku a urobím nejakú výstavu. Nakoniec som tam urobil tri knihy. Vznikli tu Portréty, New York, Koloman Sokol. Kolomana Sokola, ktorého som navštívil hneď po príchode do Ameriky, ma prijal a spriatelili sme sa. Tak sa začala s Kolomanom Sokolom veľmi úzka osemročná spolupráca.

O New Yorku ste sa vyjadrili, že ste si ho privlastnili pohľadom. Kedy ste začali mať pocit, že toto je moje mesto?
- Okamžite. New York buď niekoho nabije energiou, alebo vyšťaví. Úvodný predslov v mojej knihe o New Yorku napísal vtedajší starosta David Dickins. Veľmi mi pomohol Miloš Forman, s ktorým som sa spriatelil ešte cez Václava Havla, Vojta Jasný, Ivan Tássler. Miloš Forman, keď robil Larry Flinta, ma pozval, aby som mu fotograficky zdokumentoval nakrúcanie filmu. Po všetkých tých veciach a skúsenostiach, potom, čo som splnil všetky svoje predsavzatia, som začínal mať v New Yorku pocit akejsi prázdnoty, že som Európan a patrím do Európy. Vtedy som bol veľmi šťastný, že som za socializmu neemigroval a mal som sa kde vrátiť.

Akú ste mali motiváciu vrátiť sa z Ameriky práve na Slovensko? Mohli ste predsa ísť do Viedne...
- Vedel som jednu vec, že tu na Slovensku nastupuje trhové hospodárstvo a umenie sa dá robiť len vtedy, keď máte peniaze. Keď máte peniaze, ste nezávislý. Snažil som sa vymyslieť a robiť taký biznis, ktorý by ma urobil nezávislým. Knihu o New Yorku som sám vymyslel, nafotil, aj zaplatil jej vydanie. Koloman Sokol stál 5,5 milióna.

Nežiadali ste o podporu napríklad z Pro Slovakia?
- Pro Slovakia mi nedala ani korunu. Pomohol mi Ján Ducký, Alexander Rezeš, Július Binder. Neboli to oficiálne orgány štátu, napriek tomu, že Sokola mal urobiť štát, nie ja. Dnes sa na tom už všetci priživujú. Veľmi mi pomohol Štefan Markuš z Matice slovenskej, ktorá mi celú knihu v Neografii vytlačila na úver bez jednej koruny.

Fotograf Oliviero Toscani sa raz vyjadril, že „iba hlúpi ľudia vidia krásu len v nádherných veciach“.
- Sú veci, ktoré ma nejakým spôsobom emocionálne chytia za srdce, alebo sú veci, ktoré sú výtvarne krásne. Buď ma oslovujú srdcom, alebo zrakom. To sú hranice emocionálnej a výtvarnej fotografie. Dokument je v podstate srdcová záležitosť, vnímanie iného sveta. Ja sa ho usilujem cez mozog pretransportovať prostredníctvom môjho predĺženého oka, niekedy ho volám telesubjektív, do fotografie. Za dobrú fotografiu považujem tú, ku ktorej nemusíte nič napísať. Ja väčšinou píšem iba rok a kde to bolo. Usilujem sa o to, aby ten, kto sa na fotografiu pozrie, mal z nej nejaký pocit.

Máte nejakú svoju fotografiu, ktorú považujete za najlepšiu alebo ju máte najradšej?
- Mám veľa takých fotografií. Jedna z nich je Mulo z expedície s Cigánmi. Je to výtvarne veľmi silná fotografia. Ale takých je veľa. Už druhý rok pracujem na svojej retrospektíve. Mám tridsaťročný archív a robím z neho výber. Momentálne dokončujem aj príbeh o veriacom človeku. Od Istebného po Ruský Potok fotografujem ľudí v kostoloch v rámci rôznych religióznych slávností, na pohreboch, krstinách, svadbách. Usilujem sa fotiť ľudí, ktorí sa v intímnej sfére modlia k Bohu.

Máte teda potrebu rekapitulovať posledných tridsať rokov?
- Mám niekoľko svojich kníh, ale chcel by som mať jednu takú, prostredníctvom ktorej každý, keď mu ju dám, získa predstavu o mne. Budú tam väčšinou fotografie, ktoré som nepublikoval, veď som prešiel celý svet.

Hovoríte o ťažkých osudoch, vaše umenie je vždy pretavené do istej predstavy o živote. Váš osud je tiež veľmi podobný – je to umenie, veľká skúsenosť so životom a veľa hľadania. Aký je váš vzťah k osudu? Existuje pre vás osud?
- Existuje. Bol som vychovávaný v kalvínskej viere. Hlavná filozofia kalvína je predestinácia, čiže predurčenie. To znamená, že každý človek skôr, ako sa narodí, má svoj život predurčený. A ja sa nechávam riadiť týmto osudom, snažím sa ho však ovplyvňovať svojou usilovnosťou a zmyslom pre život.

So svetom Rómov sa úzko spája sloboda, vy veríte v istú predestináciu. To sú veľmi zvláštne spojenia. Na jednej strane to evokuje hĺbkové predurčenie, na druhej strane sa to vymyká predstavám o zaraditeľnosti. Akým spôsobom viete načúvať svojmu osudu?
- Som ovplyvnený svojím osudom, lebo v detstve som bol rok a pol smrteľne chorý a mám pocit, že som neumrel asi preto, lebo mám isté poslanie tu niečo urobiť. V životných križovatkách som bol neraz v situáciách, keď som mal prísť o život. A vždy som sa z toho nejako dostal a vždy som to považoval za osud, že ešte neprišla tá moja chvíľa, že musím urobiť ďalšie veci.

Dozvedeli ste sa prostredníctvom vašich fotografií niečo o sebe?
- Nerozmýšľal som o tých veciach.

Uplynulo desať rokov od vyhlásenia samostatnej Slovenskej republiky. Je to veľmi zvláštny sviatok, pretože dlhé roky to vyzeralo, že bude lepšie radšej nič neoslavovať. Ani jeden z katastrofických scenárov, hovoriacich o neživotaschopnosti tohto projektu, sa nenaplnil. Napriek tomu je Slovensko krajina, ktorá samu seba ešte stále hľadá. Aký je váš vzťah k tejto udalosti? Ako sa pozeráte na tieto témy dnes?
- Dívam sa na to z čisto vecného hľadiska, že boli ľudia, ktorí žili v jednom meste a hoci nevytiahli z toho mesta nohu, žili v niekoľkých štátoch. Je to prechodné obdobie. Skoro príde EÚ, budeme žiť vo veľkej Európe. Európa bude ako Amerika s jednou menou. Desať rokov Slovenska – dúfam, že tie hranice, ktoré teraz prechádzam, jedného dňa zmiznú. Že budeme k sebe lepší, tolerantnejší a budeme sa navzájom chápať. Nesmieme si myslieť, že sme stredom sveta, sme súčasťou sveta. A hoci Koloman Sokol nemá pas, nemá občianstvo, nepatrí nikomu, patrí celému svetu. Je svetový občan, ale nikdy by sa ním nestal, keby neodišiel do sveta. Svet je veľmi dôležitá konfrontácia nato, aby sme zistili, že sme dobrí a niekedy lepší ako tí druhí. Treba to vedieť, ale treba ísť do skúšky, nebáť sa. Myslím si, že Slovensko potrebuje, aby tu žili vzdelaní ľudia, aby popri materskom jazyku hovorili minimálne dvoma ďalšími. Predpokladám zánik nacionalistických strán a fandím demokracii. Demokracii, ktorá bude otvorená svetu. Keď sa mu aj my otvoríme, svet nás pochopí. Slovákom svet vždy otvoril oči. Práve o týchto veciach sme hovorili s Kolomanom Sokolom, čo nám dal svet.

A čo vám svet dal?
- Svet vnímam bez komplexov. Som hrdý, že som odtiaľto a viem fungovať všade, kde prídem. Matuška, keď Sokol odišiel, napísal, že Slováci si svojich veľkých vážia iba ak v hrobe.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Martina Nemethová a Martin Muránsky

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama