2020 – recesia a finančná kríza

Počet zobrazení: 6310

Desiate výročie pádu Lehman Brothers a následnej finančnej krízy je medzníkom, odkedy sa otvorene manifestuje nadvláda globálnej finančnej oligarchie. Svet sa  zmenil, už nikdy nebude takým, akým bol v dôsledku povojnovej konjunktúry, kedy kapitalizmus dočasne predstieral trvalý ekonomický rast a zahalil sa do hávu štátu blahobytu. Nástup globalizácie vyhrocuje Marxom definované protirečenie medzi kapitálom a prácou.

Varovnú prognózu, že kríza sa vráti, lebo neboli urobené žiadne systémové opatrenia na jej odstránenie, mohol vysloviť aj neodborník v ekonómii, napríklad futurológ. Písal som o tom, že vládnuci politici si iba kupujú čas. Tento kúpený čas sa kryje s jedenásťročným Juglarovým cyklom (2008 – 2019). Profesor Nouriel Roubini, ktorý pracoval pre najvýznamnejšie finančné inštitúcie (FED, SB, MMF) a bol poradcom v Bielom dome, sa stal známym, keď ako jeden z mála predpovedal krízu v roku 2008. Aktuálne použil výraz „exemplárna búrka“ (perfect storm) na situáciu, ktorá čoskoro nastane.

Lenže v roku 2020 na rozdiel od situácie v roku 2008 budú mať politici čeliaci budúcej recesii zviazané ruky, pretože úroveň zadlženia je vyššia ako v predchádzajúcej kríze. Budúca kríza a recesia bude krutejšia a dlhšia ako tá predchádzajúca. Keď nastane takto načrtnutá exemplárna búrka, budú nám bolestne chýbať politické nástroje na jej prekonanie. Priestor pre daňové stimuly je limitovaný vzhľadom na masívne štátne zadlženie. Možnosti ďalších nekonvenčných finančno-politických  opatrení vzhľadom na napäté bilancie a malý priestor pre zníženie sadzieb sú obmedzené. A insolventné vlády v krajinách so silnejúcimi populistickými hnutiami nedokážu presadiť opatrenia na záchranu finančného sektoru. Osobitne v USA zákonodarca obmedzil schopnosť FED-u zásobiť nebankové a zahraničné finančné inštitúcie likviditou prostredníctvom na dolár naviazaných dlhových úpisov. Vzostup populistických strán v Európe sťažuje tak reformy na úrovni EÚ ako aj vytvorenie inštitúcií, ktoré sú potrebné na boj proti nastupujúcej finančnej kríze a recesii.

Desať rokov od Veľkej recesie pripomína vo svojom komentári popredná kritická ekonómka Ilona Švihlíková. Rok 2008 bol zrejme predzvesťou toho, čo nastane v roku 2020 a čo bolo možné odvrátiť. Novú „triedu pre seba“ predstavujú dobyvatelia renty, z ktorých sa grupuje vládnuca finančná oligarchia. Títo v snahe zachovať status quo nepripustia progresívne zmeny v monetaristickej politike, ak aj, len neoliberálne škrty na úkor pracujúcich. Švihlíková vo svojich najnovších knihách používa označenie „rentiersky kapitalizmus“, podobne uvažoval aj T. Piketty.

Súčasný svet prekročil hranicu kritickej miery zmien, takže Veľká recesia 2020 sa nedá odvrátiť. Čo ak kríza v roku 2008 bola iba predzvesťou, jednou vlnou globálnej Veľkej recesie, po ktorej budú nasledovať ďalšie? Zhrniem Roubiniho desatoro argumentov:

Politicky nastolené rozpočtové stimuly sa v USA do roku 2020 vyčerpajú, tempo rastu sa zníži pod 2%. Ekonomika USA sa prehrieva a inflácia prekračuje cieľové hodnoty. FED následne zvýši úrokovú mieru v roku 2020 zo súčasných 2% minimálne na 3,5%, čo spustí zvyšovanie krátkodobých i dlhodobých úrokových sadzieb a posilnenie kurzu USD. Inflácia narastá aj v ostatných významných krajinách, pri čom dodatočný inflačný tlak vytvárajú narastajúce ceny ropy. Znamená to, že ďalšie veľké centrálne banky budú nasledovať FED a normalizujú svoju monetárnu politiku, tým sa zníži globálny objem likvidity a úroky budú narastať. Politika uplatňovaná USA vyvolá stagflačné tlaky, čo donúti FED k ďalšiemu zvýšeniu úrokových sadzieb. Administratíva USA obmedzuje zahraničné investície doma, domáce investície v zahraničí, vrátane transferov technológií, čím trpia dodávateľsko-odberateľské reťazce. Vláda obmedzuje migráciu, ktorá je nevyhnutná, aby bolo možné udržať rast ekonomiky v podmienkach starnutia obyvateľstva USA. Administratíva nemá žiadnu politiku na riešenie deficitov v infraštruktúre, ktoré bránia rozširovaniu ponuky tovarov a služieb.

Táto situácia bude mať globálny dopad. Obchodné spory Trumpovej vlády s Čínou, Európou, Mexikom, Kanadou a druhými budú určite eskalovať, čo povedie k nižšiemu rastu a vyššej inflácii. Rast v ostatnom svete sa spomalí. Čína musí znížiť tempo rastu, aby zvládla prebytočné kapacity a nadmerné zadlženie, inak sa nevyhne tvrdému pristátiu. Ostatné rozvojové krajiny, ktoré sa ocitli v nestabilnej situácii, budú naďalej trpieť údermi protekcionizmu a sprísnenia monetárnej politiky USA.

Rast podmienený striktnou monetárnou politikou a prekážkami v obchode sa spomalí aj v Európe. Populistická politika v niektorých krajinách ako Taliansko môže vyvolať neudržateľné dynamiku zadlženia vnútri eurozóny. Doteraz nezvládnuteľný „bludný kruh“ medzi vládami a bankami, ktoré disponujú štátnym dlhom, vyostrí existenčné problémy nedokončenej menovej únie s neadekvátnym rozdelením rizík. Taliansko a iné krajiny môžu za týchto podmienok požadovať odchod z eurozóny.

Roubiniho argumentácia obsahuje aj krízový scenár. Akciové trhy v USA a vo svete sú prehriate. Koeficient vyjadrujúci pomer ceny akcií k zisku je v USA o 50% vyšší v porovnaní s jeho historickou priemernou úrovňou, hodnotenia mimoburzových podnikateľských podielov sú nadsadené; vládne dlhopisy sú príliš drahé pre nízky výnos a negatívne prémie z dlhodobých vkladov. Úvery s vysokým výnosom sa tiež zdražujú, pritom podiel zahraničného kapitálu v amerických podnikoch dosiahol historické maximum. Zadlženosť mnohých rozvojových a niektorých vysoko rozvinutých ekonomík dosiahla extrémne neprimeranú úroveň. Komerčné a obývateľné nehnuteľnosti v mnohých častiach sveta sú príliš drahé. Korektúry nestabilných trhov akcií, surovín a podielov s pevným výnosom budú napredovať ako kumulované búrkové mraky.

Rozhľadenejší investori s ohľadom na budúcnosť začínajú predvídať spomalenie rastu v roku 2020, takže v budúcom roku trhy prehodnotia ceny rizikových aktív. Len čo sa začnú korekcie, prudko narastú riziká nelikvidity, núdzového a stratových výpredajov. Brokeri a díleri znížia objemy svojich aktivít na udržanie trhu a rozsiahle operácie s cennými papiermi. Neprimerané uplatňovanie vysokorýchlostného algoritmického obchodovania akciami zvýši pravdepodobnosť flash crash (bleskový krach). A cenné papiere s pevným výnosom sa budú vo väčších objemoch sústreďovať v špecializovaných obchodných fondoch, ktoré sú otvorené, obchodovateľné na burze.

V krízovej situácii sa ponúka vojna ako možné východisko zo situácie. V doterajších svetových vojnách aktéri, ktorí ich rozpútali, nedosiahli vytýčené ciele, najmä sa im nepodarilo nastoliť svetovú hegemóniu podľa vlastných predstáv. Roubini uvažuje v ekonomických kategóriách, riziko vojny si však uvedomuje. Ako uvádza, Trump zaútočil na FED, už keď miera rastu bola 4%. Predstavme si, ako sa bude správať vo volebnom roku 2020, keď miera rastu pravdepodobne klesne pod 1% a dôjde k stratám pracovných miest.

Trump bude vystavený silnému pokušeniu vyvolať zahraničnopolitickú krízu, toto pokušenie bude naliehavejšie, ak v tohtoročných voľbách demokrati znovu získajú väčšinu v Snemovni reprezentantov. Nakoľko Trump už začal trhovú vojnu s Čínou, na atómovou bombou vyzbrojenú Severnú Kóreu si netrúfne zaútočiť, najvhodnejším cieľom sa stáva Irán. Trump tým, že provokuje vojenskú konfrontáciu s Iránom, vyvoláva podobné stagflačné geopolitické otrasy, ako v časoch zvyšovania cien ropy v rokoch 1973, 1979 a 1990. Roubini správne usudzuje, že sa tým posilní nastupujúca globálna recesia. Riziko je však oveľa hrozivejšie. Vojna s Iránom vzhľadom na prítomnosť atómových zbraní v regióne by po pravdepodobnom zapojení ďalších aktérov ľahko prerástla do svetovej vojny.

Mali by sme sa zbaviť ilúzií o nejakom záchrannom vankúši alebo pomoci spoza oceánu. Podľa Roubiniho ak nastane útek od rizika, nestabilné trhy a finančné sektory v rozvinutých hospodárstvach s masívnymi záväzkami v dolároch nebudú potom mať žiadny prístup k FED ako veriteľovi poslednej inštancie. V dôsledku narastajúcej inflácie a normalizácie monetárnej politiky sa už na centrálne banky nebude dať spoľahnúť ohľadom podpory, ktorú poskytovali v pokrízových rokoch.
Jednoducho z toho vyplýva, že Európa ako jeden zo svetových makroregiónov by mala konečne dospieť, začať sa spoliehať výlučne sama na seba. Predovšetkým precízne postulovať vlastné strategické záujmy a podľa toho upraviť vzťahy s ostatnými makroregiónmi, napríklad ohľadom zúfale presadzovaného fetišizmu rastu, resp. nezmyselného dodržiavania kontraproduktívnych sankcií. Na Slovensku by bolo konečne načase zobrať na vedomie zraniteľnosť dominantného automobilového priemyslu, export totiž závisí od faktorov, ktoré politici naradostení z efemérnych priaznivých bilancií nedokážu ani v najmenšom ovplyvniť.

Máme spracované nejaké alternatívne stratégie pre prípad krízy?!

Zdroj: Nouriel Roubini, Brunello Rosa: The Makings of a 2020 Recession and Financial Crisis©Project Syndicate

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984