Menej známe okolnosti

Počet zobrazení: 2031

V druhej polovici 19. storočia sa aj v Liptove prudko rozvinul priemysel, najmä garbiarsky a papierenský. Postavenie robotníkov nebolo práve najľahšie, takže sa postupne začali združovať a svoju nespokojnosť vyjadrovali protestnými akciami.

Liptovskomikulášske robotníctvo sa regrutovalo z tovarišov, drobných majstrov a dedinského proletariátu. Spočiatku dochádzalo len k živelným vystúpeniam za skrátenie pracovného času a zvýšenie miezd. Neskôr sem prenikla myšlienka robotníckej svojpomoci. Roku 1883 si kožiarski robotníci založili garbiarsky podporný spolok. Robotníci pri vstupe do spolku platili zápisné jeden zlatý a týždenne prispievali po desať grajciarov. Za tie mali nárok na bezplatné lekárske ošetrenie, finančnú podporu počas choroby a na uhradenie pohrebných trov.

Prvá ukážka sily robotníctva


Už prvého mája 1890 vstúpilo vyše tristo kožiarov v Liptovskom Svätom Mikuláši do štrajku. V zhode s požiadavkou svetového robotníctva žiadali skrátiť pracovný čas a zrušiť nedeľné predpoludňajšie smeny. Národné noviny z 3. mája napísali: „Robotníctvo tamojších garbiarní došlo k takým nepokojom, ktoré muselo potlačiť vojsko z Ružomberka.“ Bola to pravda. Predvečer l. mája v meste sústredili asi sto vojakov a žandárov, ktorí boli v pohotovosti päť dní . Napriek tomu robotníci dosiahli splnenie svojich požiadaviek – pracovný čas sa skrátil z dvanásť na desať hodín denne.

V Liptovskom Mikuláši založili sociálnodemokratickú stranu a odborovú organizáciu kožiarskych robotníkov 17. decembra 1905. To už bolo organizované robotníctvo, ktoré sa stávalo pre miestnych podnikateľov tvrdým orieškom. Neskoršie sa k nim pridali i organizovaní stavební robotníci.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny doľahli na pracujúcich ďalšie bremená. Zásobovanie bolo nedostatočné, chýbali potraviny a ďalšie tovary každodennej spotreby. Ku koncu vojny sa situácia ešte viac vyhrotila. Už v apríli 1918 štrajkovali mikulášski kožiari proti zlej zásobovacej situácii, žiadali všeobecné volebné právo a ukončenie vojny. Po tomto aprílovom štrajku sa začalo s aktívnymi prípravami na slávny Prvý máj v Liptovskom Mikuláši.

Hlavný rečník Vavro Šrobár


Predstavme si trocha bližšie ľudí, ktorí sa aktívne podieľali na organizovaní tohto historického dňa. Hlavným rečníkom bol doktor Vavro Šrobár. Tento lekár nebol robotníkom neznámy, i keď politicky stál viac pri Slovenskej národnej strane. Vieme však, že patril k tzv. hlasistom - mladým členom SNS, ktorí nesúhlasili s konzervatívnym vedením v Turčianskom Svätom Martine.

Práve hlasisti sa začali zaujímať o robotníkov ako o organizovanú silu. Sám Šrobár o tom napísal Pavlovi Blahovi: „Musíme si všímať sociálne otázky, lebo nám sociálna demokracia organizuje ľud za chrbtom a mohli by ho postaviť do šíku proti našim národným právam a ideálom.“ Tieto obavy boli neopodstatnené, nasledujúce udalosti ho o tom mohli presvedčiť.

Kto bol vlastne Vavro Šrobár? Narodil sa 9. augusta 1867 v Liskovej neďaleko Ružomberka. Tesne pred maturitou ho pre národné zmýšľanie vylúčili zo všetkých stredných škôl v Uhorsku. Vzdelanie potom získal v Čechách, maturoval v Přerove a lekársku fakultu dokončil v Prahe. Stal sa obdivovateľom a prívržencom politických názorov Tomáša G. Masaryka. Roku 1898 spoluzakladal časopis Hlas, ktorý sa na Slovensku usiloval vychádzať z Masarykovej koncepcie drobnej práce a propagoval moderné politické myslenie.

Už v roku 1901 zvolili Šrobára do výboru Liptovskej stolice. Roku 1906 kandidoval do Uhorského snemu. Neuspel a dostával sa do väzenia. V politickom živote bol významnou osobnosťou a to sa usilovali využiť organizátori Prvého mája v Liptovskom Mikuláši. Šrobár bol preto vhodným hlavným rečníkom.

Zabudnuté osobnosti


Málo sa píše o ďalšej osobnosti z Liptova, o spoluautorovi rezolúcie z tohto zhromaždenia - redaktorovi Karolovi Hušekovi. Narodil sa 2. júna 1891 v Ružomberku. Podobne ako Šrobára aj jeho vylúčili za „panslavizmus“ z tamojšieho gymnázia. Potom študoval na právnickej fakulte v Budapešti, neskôr na Českoslovanskej obchodnej akadémii v Prahe. Od roku 1913 pracoval ako redaktor, najskôr v časopise Prúdy, potom v Slovenskom týždenníku. Bol tiež redaktorom ľudových kalendárov a Šrobárovým priateľom, ktorý ako ,,človek od pera“ po dohode so Šrobárom skoncipoval Mikulášsku rezolúciu. O tomto človeku sa pred rokom 1989 málo písalo, pretože po druhej svetovej vojne bol nielen redaktorom Času, orgánu Demokratickej strany, ale aj poslancom za túto stranu v Národnom zhromaždení. Politicky preto bolo nežiaduce, aby sa spomínal v súvislosti s vystúpením slovenského robotníctva 1. mája 1918.

Málo sa vie aj o sociálnodemokratických a odborových organizátoroch 1. mája 1918. V odborných publikáciách nachádzame iba skúpe údaje. Za predsedu zhromaždenia zvolili Jána Kusendu. Narodil sa 9. augusta 1879 v Bošáci. Vyučil sa za garbiara v Liptovskom Mikuláši, kde pracoval v továrni Lacko a synovia. Roku 1906 sa stal organizátorom štrajku garbiarov a zároveň dôverníkom sociálnodemokratickej strany. Roku 1913 založil v meste Robotnícku telovýchovnú jednotu a bol jej dlhoročným starostom. Pracoval tiež v kultúrnych organizáciách sociálnodemokratickej strany. Zomrel 29. mája 1942 v Liptovskom Mikuláši.

Ako rečník na zhromaždení vystúpil i Ján Maršalko. Narodil sa 27. januára 1878 v Liptovskej Sienici. Zo začiatku pracoval ako nádenník a pomocný robotník, neskôr ako kožiarsky robotník v Liptovskom Mikuláši. Stal sa spoluzakladateľom a funkcionárom odborového združenia mikulášskych robotníkov. Stál pri vzniku ČSR. V roku 1918 sa stal členom Slovenskej národnej rady za sociálnodemokratickú stranu, bol tiež poslancom Národného zhromaždenia, členom výkonného výboru Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej na Slovensku. Zastával rozličné funkcie v Sociálnej poisťovni. Zomrel 16. októbra 1951 v Liptovskom Mikuláši.

Pokúsili sme sa priblížiť postavy Prvého mája 1918. Boli to ľudia rôzneho politického razenia, napriek tomu našli spoločnú reč pri riešení závažných spoločenských problémov. Dnes môžeme o takejto spolupráci ľudí rozličného politického zamerania iba snívať.

Priebeh robotníckeho zhromaždenia


Hlavné heslo prvomájového podujatia roku 1918 znelo: SVETOVÝ MIER A VŠEOBECNÉ VOLEBNÉ PRÁVO! Sprievod sa začal o 8. hodine ráno a trval asi hodinu. Samotné zhromaždenie otvorili o pol desiatej vo dvore hostinca U čierneho orla. Na rozkaz liptovského slúžneho Jóba zo zástupu odstránili vojakov a zajatých Srbov a Rusov. Predrečníkom bol Ján Maršalko, ktorý prehovoril o význame Prvého mája. Po ňom sa slova ujal Vavro Šrobár, ktorý v poldruhahodinovom prejave, často prerušovanom potleskom a volaním na slávu, rozoberal stav vnútornej i zahraničnej politiky. Zmienil sa o príčinách vojny, poukázal na ciele jednotlivých štátov, ozrejmil aj jej finančné, hospodárske a iné dôsledky. Obšírne hovoril o zmenách v názoroch na práva jednotlivcov a národov. Vyslovil názor, že sebaurčenie národov bolo v tom čase myšlienkou, ktorá hýbala svetom.

Na príklade udalostí v Rusku Šrobár vyvodil poučenie, že silu ríše netvorí žalár, násilie, bajonet, policajt, hlúposť ľudu a jeho povera, ale najsilnejšou oporou štátu je sloboda jednotlivca i národov. Nastolil otázku cenzúry a protestoval proti silnejúcej maďarizácii. Robotnícke noviny 8. mája napísali: „Za búrlivého potlesku zakončil reč požadovaním sebaurčenia národov, všeobecného a tajného volebného práva, osemhodinového pracovného času a protestom proti utlačovaniu slovenského ľudu, ktorý za štyri roky priniesol neslýchané obete na krvi a majetku za slobodu a práva svoje.“

Rezolúcia proti vojne


Potom vystúpil Ján Kusenda, ktorý prečítal text: ,,My robotníci, organizovaní v Slovenskej sociálnodemokratickej strane, a slovenskí občania na verejnom ľudovom zhromaždení v Liptovskom Svätom Mikuláši dňa 1. mája 1918 po vypočutí rečníkov prijímame túto rezolúciu:

Už štyri roky zúriaca svetová vojna vyžiadala si od všetkých národov sveta, medzi nimi aj uhorskej vetvy československého kmeňa, dosiaľ neslýchaných obetí na majetkoch, krvi i životoch. Tieto nesmierne obete sme znášali a znášame v tom povedomí, že bojujeme za vec spravodlivú a svätú, za najvyššie majetky ľudstva, za rovnakú slobodu všetkých bojujúcich tried i národov rakúsko-uhorskej monarchie.
Avšak s ľútosťou konštatujeme, že sme sa v týchto nádejach sklamali, lebo smer politiky úradnej, zahraničnej i vnútornej berie sa cestou protidemokratickou a terajšie vlády používajú všetky protiľudové prostriedky spred vojny, aby najväčšiu ťarchu tejto svetovej vojny znášajúce široké masy ľudové o zaslúžené práva a slobody pripravili. Proti tomuto zavádzaniu a úskočnému pokračovaniu terajších vlád dôrazne protestujeme a žiadame:
1. aby sa vlády chytili každej príležitosti uzavrieť mier spravodlivý a trvalý,
2. bezpodmienečné uznanie práva na samourčenie všetkých národov i národov Rakúsko-Uhorska, teda i vetvy československého kmeňa,
3. aby vplyv v zákonodarstve bol zabezpečený každému dospelému občanovi Uhorska, bez rozdielu na národnosť a triedu rovným a všeobecným volebným právom. Hlasovania musí byť tajné,
4. úplnú slobodu slova tlače a protestujeme proti tomu, aby verejná mienka pomocou cenzúry bola umlčovaná,
5. aby sa vláda postarala o to, žeby svetovú vojnu nepokladalo niekoľko ľudí za dobrý obchod na úkor nemajetných tried, 6. aby osemhodinový pracovný čas bol zákonom zabezpečený.
Žiadame rovnosť vo všetkom, nielen na bojištiach, kde ide o život, ale i za bojišťami.
Nech žije všeobecné volebné právo! Nech žije svetový mier! Nech žije rovnosť a sloboda národov!“


Rezolúciu potom prítomní schválili a zhromaždenie sa skončilo.

Predzvesť konca monarchie


Ohlas prvomájového zhromaždenia ako i prijatú rezolúciu vtedajšie vládnuce sily pociťovali s veľkými obavami. Štátnu moc naľakala najmä požiadavka práva na sebaurčenie slovenského národa a jeho prihlásenie sa k českému národu. Pochopi1i, že je to vlastne začiatok konca ich nadvlády.

Za najväčšieho vinníka považovali MUDr. Šrobára, ktorého trestne stíhali a 14. augusta 1918 uväznili v Cegléde. Na slobodu ho prepustili 12. októbra, takmer dva týždne pred vznikom ČSR. Zhodou okolností sa ocitol v Prahe práve v deň vyhlásenia československého štátu. Preto ako jediný významný slovenský politik patril k mužom 28. októbra. Za prvej ČSR zastával rozličné politické funkcie. Po dodnes neobjasnenej smrti Jana Masaryka bol jediným významným činiteľom predvojnového Československa, ktorý bol ministrom v Gottwaldovej vláde po 25. februári 1948.

Vyšetrovali tiež Maršalka, Kusendu i zapisovateľa zhromaždenia Michala Kormana. Zaujímavé bolo, že sa vyšetrovaniu nevyhli ani miestni národovci, bývalý poslanec Uhorského snemu za SNS, pravotár Ján Ružiak, učiteľ Pavol Gallo a ďalší národovec Matej Škorík, ktorých poslali na front.

Niet pochýb, že 1iptovskomikulášski robotníci sa už l. mája 1918 prostredníctvom rezolúcie prihlásili k tomu, čo neskôr 30. októbra deklarovali v Martine predstavitelia slovenského národa.

V Liptovskom Mikuláši na túto historickú udalosť nezabúdajú. Každoročne, aj po roku 1989, sa koná prvomájový sprievod mestom a rezolúcie z týchto zhromaždení sa vyjadrujú k horúcim témam súčasnosti. Hlas mikulášskych robotníkov je rovnako silný ako pred 84 rokmi. Lenže nie sú uši, ktoré by ho boli ochotné vypočuť.
 
Autor (1964) je publicista

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984