Reklama
Reklama

Globalizácia na spôsob jedinej superveľmoci

Egon Matzner: Budem rozprávať o téme, o ktorej zrejme na základe vašej politickej a historickej skúsenosti viete viac ako ja. Analyzoval som bipolárny svet, aby som dokázal podať jeho teóriu a rozumieť mu. Pomocou tejto teórie som mohol vysvetliť aj rozličné udalosti a usiloval som sa pochopiť ho v dnešnej novej konštelácii.
Počet zobrazení: 2809

Popredný rakúsky ekonóm EGON MATZNER, narodený roku 1938 v Klagenfurte, pracoval v rokoch 1972 až 1998 ako profesor finančných vied na Technickej univerzite vo Viedni. V súčasnosti je členom Kolégia Maxa Webera na univerzite v Erfurte a pôsobí vo výskumných ústavoch svetového hospodárstva vo Viedni a Berlíne. Ako hosťujúci profesor prednáša hospodársku teóriu svetového poriadku na univerzite v kanadskom Vencouveri.

Na stretnutí Klubu nového SLOVA 19. decembra 2001 vystúpil profesor Matzner s prednáškou, ktorá vychádzala tematicky z jeho úspešnej monografie Monopolárny svetový poriadok. O sociálno-hospodárskej dominancii Spojených štatov. Kniha vyšla v nemeckej a anglickej mutácii v roku 2000. Potom mu účastníci podujatia položili viacero otázok a mohli si vypočuť aj stanoviská k predloženej problematike prezidenta Inštitútu pre solidárnu spoločnosť EDUARDA CHMELÁRA a profesora, filozofa FRANTIŠKA NOVOSÁDA, ktorý si od prítomných vyslúžil potlesk za pohotové zvládnutie náročného prekladu svojho rakúskeho kolegu.

Egon Matzner: Budem rozprávať o téme, o ktorej zrejme na základe vašej politickej a historickej skúsenosti viete viac ako ja. Analyzoval som bipolárny svet, aby som dokázal podať jeho teóriu a rozumieť mu. Pomocou tejto teórie som mohol vysvetliť aj rozličné udalosti a usiloval som sa pochopiť ho v dnešnej novej konštelácii. Pretože je jasné, že ak z dvoch svetových mocenských centier jedno vypadne z hry, mení sa celkový stav a logika situácie. V posledných rokoch sme mohli počuť od politikov a publicistov názor, že dnes je všetko iné. Mňa však zaujímalo, či sa dá dnešná situácia pochopiť tak, aby toto pochopenie mohlo slúžiť ako vysvetľujúca a objasňujúca schéma. Aj keď som sa touto témou zaoberal dlhší čas, musel som si priznať, že istý slovenský vtip ma v mnohom predbehol.

Po páde komunizmu diskutuje starší manželský pár o novej situácii. Muž hovorí: „Rusi sú preč.“ Žena sa pýta: „Kto je tu teraz?“ „Nikto,“ odvetí manžel. „To predsa nie je možné,“ zvolá jeho životná družka, „veď vždy tu niekto bol!“

Tri nosné základy
Na základe tejto skúsenosti som si položil otázku: Čo tvorí mocenskú základňu na uplatňovanie sily jedinej superveľmoci, ktorá tu zostala? Dospel som k záveru, že moc americkej dominancie v dnešnom svete spočíva na troch nosných základoch. Ide o tri oblasti, v ktorých Spojené štáty nemajú vo svete konkurenta. Prvou je vojensko-technologická oblasť. Svetová veľmoc sa vyznačuje vysokou technologickou a vojenskou úrovňou a prevahou v každej, opakujem, v každej spornej oblasti. Americká dominancia sa neprejavuje iba v tom, že dokáže zasiahnuť každý ľubovoľný bod na zemeguli, ale i v tom, že Spojené štáty môžu viesť aj tri vojny naraz.

Druhú sféru predstavuje monetárno-priemyselná oblasť. Spojene štáty disponujú najdôležitejšími svetovými finančnými prostriedkami a dokážu emitovať vlastnú národnú menu tak, že ovplyvňujú medzinárodné zúčtovacie operácie. Američania sú vpredu, aj pokiaľ ide o priemyselnú produkciu, ktorá sa zakladá na technologickej a militaristickej prevahe. Treťou oblasťou je ideologicko-mediálna oblasť. To znamená, že vo vedách o politike, v spoločenských a ekonomických vedách základný tón a impulzy na vývoj hospodárskej teórie svetového poriadku určujú práve americké časopisy a nadácie.

Americká spoločnosť ako vzor
Táto informačná prevaha sa opiera o mediálnu infraštruktúru, ktorá umožňuje celosvetovo prezentovať všetky americké idey, počnúc symbolikou Walta Disneya cez hollywoodsku filmovú produkciu až po najnáročnejšie vedecké výtvory. K tejto ideologickej dominancii patrí i to, že americká predstava o dobrej spoločnosti má platiť za jedine smerodajnú v globálnom zmysle slova. Odkedy sa stratil vplyv marxizmu-leninizmu, ktorý si kládol podobný nárok, nemajú Američania ani v tejto oblasti konkurenciu.

Toto sú teda v skratke tri jadrá a oporné stĺpy, na ktorých sa však, a to je dôležité, výlučne nezakladá americká dominacia. Patrí k nej aj sieť rozličných aliancií a spojenectiev, ktoré sa okolo nich vytvárajú. Bez nich by moc USA nemohla prakticky fungovať. Za všetky spomeniem NATO, dnes už so svetovým dosahom, Partnerstvo za mier a spoluprácu. Potom sú tam aliancie, ktoré sa vzťahujú na isté konkrétne úlohy: aliancia na základe operácie Púštna líška, antidrogová aliancia. K nim dnes treba pripočítať antiteroristickú alianciu, ktorá je drastickým príkladom mojej tézy. Na posledne menovanom príklade sa dá ukázať, že ani tá najväčšia veľmoc sa nemôže presadiť, pokiaľ nemá dostatočný počet spojencov. Bez lokálnych partnerov globálne monitorovacie techniky priveľa nedosiahnu. To vidno aj na tom, že špionážny systém Eschelon dokáže monitorovať každú myšaciu dieru vo svete, ale bez väzby na lokálne poznanie nie je schopný zistiť, kde sa nachádza Usáma bin Ládin.

Washingtonský konsenzus a jeho prikázania
Američania hrajú určujúcu úlohu v inštitúciách ako je Svetová banka alebo Medzinárodný menový fond. V MMF sa nedajú meniť štatutárne veci bez súhlasu Američanov a s nimi asociovaných krajín. Prvým spojencom USA s osobitným významom je Veľká Británia. V tejto oblasti majú svoj nezanedbateľný vplyv aj americké nadnárodné koncerny, napríklad Microsoft. Nebolo ťažké dôjsť k záveru, že Microsoft nerozdelia, pretože má mimoriadne veľký geopolitický dopad.

Rozhodujúcou udalosťou v tejto oblasti je tzv. washingtonský konsenzus, ktorý sa presadil v západných industriálnych krajinách počas vlády konzervatívcov na začiatku 80. rokov. To sú takpovediac príkazy, niečo na spôsob Desatora globálneho svetového hospodárstva. Uvediem tri z nich:

Prvé - absolútna priorita monetárnej stability. V tomto zmysle spoznáte konzervatívnu politiku tak, že vždy minie konkrétne ciele a namiesto nich dosadzuje monetárne kritériá. Druhým prikázaním je deregulácia a regulácia. To nejde o protiklad, obe stránky sa navzájom dopĺňajú. To podstatné pritom spočíva v požiadavke otvorenia trhov, napríklad zrušenia štátnych monopolov v energetickej oblasti alebo v železničnej doprave. Tento krok znamená dereguláciu.

V tomto procese existuje aj regulácia, ktorá má vytvárať nové trhy. Príkladom otvorenia nového trhu je patentovanie génov. Pokiaľ sa v tejto oblasti nevytvoria vlastnícke práva, nemožno ani v nej obchodovať. Pritom ide o skutočné nóvum, o zavedenie vlastníckych práv v inteligenčnej oblasti. Je to kvalitatívne významný krok, pretože prvýkrát v dejinách prírodovedeckých vied ich poznatky, ktoré boli dosiaľ voľne dostupné, budú podliehať vlastníckym právam. Deregulácia ako otváranie národných trhov je jedným spôsobom expandovania svetového trhu a regulácia tvorby nových vlastníckych práv jeho druhou podobou.

Tretím prikázaním globálneho hospodárstva je privatizácia. Táto požiadavka sa zakladá na predpoklade, že privátna a trhová sféra má mať vždy prevahu. Táto požiadavka sa ukazuje byť mimoriadne zaujímavá z hľadiska Britskej Kolumbie v Kanade, kde štátne elektrické podniky museli prežiť bankrot súkromných elektrických firiem v Kalifornii, keď nedostali zaplatené dodávky elektriny.

Neurčitosť pojmu „globalizácia“
Prevažná väčšina odborníkov v spoločensko-vedných disciplínach podobne ako po rozpade Sovietskeho zväzu hovorí v súvislosti s globalizáciou, že je všetko ináč. Ale o tom, čo je základom tejto inakosti, sa už nediskutuje. Výraz „globalizácia“ sa používa tak neurčito, že už takmer nemá vypovednú hodnotu, hoci ide o významný reálny fenomén.

Obyčajne sa používa tento pojem na označenie situácie, v ktorej rastie svetový obchod, objem finančných trasakcií sa zväčšuje a stúpa aj príliv zahraničných investícií. S tým, že celosvetová komunikácia už nie je problémom, pretože ktorýkoľvek bod na zemeguli je dosiahnuteľný internetom. Tieto prúdy financií, tovarov a investícií tvoria takpovediac iba fenomén, ktorý osebe nedáva odpovede. Skutočný problém sa začína pri otázke, kto je za tým, lepšie povedané, kto určuje pravidlá týchto tokov. Najdôležitejšia oblasť globalizácie sa ešte explicitne netematizovala. Touto oblasťou je stanovovanie pravidiel.

Otázka, kto určuje a vytvára normy, podľa ktorých globálne toky financií prebiehajú, predstavuje rozhodujúci problém. Jedno z najdôležitejších a zároveň najúčinnejších pravidiel sa týka podmienok, na základe ktorých sa deficitným krajinám udeľujú kredity. Tieto podmienky spočívajú v asymetrickom delení. Podľa neho dostávajú kredity krajiny v transformačnom procese, ďalej štáty v predindustriálnom štádiu v Afrike a Ázii. Tieto krajiny sú teda zároveň ovládané prostredníctvom podmienok udeľovania kreditov. Kto vlastne určuje podmienky MMF? To sú ľudia, ktorí koncom 70. a začiatkom 80. rokov vypracovali to, čo sa označuje ako washingtonský konsenzus. Podľa týchto pravidiel hry si musia deficitné krajiny uťahovať opasok.

Stiglitzova alternatíva
Je možné si predstaviť situáciu, že štáty prebytku, ktoré dávajú kredity, samy expandovali, a tým zvýšili importnú kvótu pre deficitné krajiny. Dnes môžeme právom hovoriť o prípade šikmej roviny, na ktorej sú tí, čo sa nachádzajú dole, donútení ešte viac sa obmedzovať a klesajú pritom čoraz nižšie. Namiesto toho by sa mala robiť symetrická politika. To navrhoval napríklad John Maynard Keynes v čase, keď vznikol Medzinárodný menový fond. To je tiež návrh nositeľa Nobelovej ceny Josepha Stiglitza, ktorý ho v roku 2000 znova zopakoval. Bolo by to rozumné riešenie, ale tiež také, ktoré vyčleňuje minimálny priestor pre realizáciu mocenskej politiky.

Ešte jeden príklad: Svetová banka poskytuje kredity pre deficitné krajiny, hoci súčasne vytvára programy na potlačovanie chudoby, za podmienky, že bude akceptovaný tzv. Program štrukturálnych zmien. Jeho súčasťou je privatizácia vodného hospodárstva a teda také ceny vody, ktoré majú pokryť výrobné náklady. Aj v tomto prípade ide o silné zásahy do kultúrnych kontextov.

Burzy a chudoba podľa pravidiel
Dôležitým bodom globalizáce je určenie pravidiel, podľa ktorých fungujú burzy, teda pravidlá transparencie (prehľadnosti) jednoznačne ovplyvňovanej newyorskou burzou. To, čo sa nazýva podielnická hodnota. Veľmi úspešný nemecký hospodársky model sa neopiera o burzu, ale o domáce banky. Dnes sa tiež transformuje na model, ktorý je určovaný chodom burzy. To má dlhodobý a silný vplyv na priemyselné elity, finančný svet a napokon aj svet práce.

Posledným príkladom globálneho stanovovania pravidiel je norma, ktorú neviem správne preložiť do nemčiny, ale znamená asi toľko: právna regulácia chudobných krajín. Ide o to, že ak sú v hocakej medzinárodnej transakcii zahrnuté americké záujmy alebo pôsobia v nej firmy z USA, môžu americké súdy vždy povedať, že majú jurisdikciu aj nad týmto prípadom. Keď sa daná krajina nepodriadi uvedeným pravidlám, nasleduje ekonomická sankcia zo strany Spojených štátov. A to si nemôže žiadna väčšia firma dovoliť.

Okrem týchto príkladov som si dovolil malú intelektuálnu hru, v rámci ktorej navrhujem nasledujúcu tabuľku dôležitosti jednotlivých krajín. Keď zoberieme ako príklad futbalovú ligu, potom existuje dnešná prvá liga len s jedným hráčom - Spojenými štátmi. V druhej lige hrajú veľmoci, ktoré majú čiastočný globálny vplyv: Rusko, Francúzsko, Nemecko, Čína, Japonsko a Brazília. Existuje aj tretia liga štátov s medzinárodným vplyvom v špeciálnych oblastiach. Napríklad Fínsko patrí do tejto skupiny. Tento štát do pádu železnej opony nebol priveľmi vážený, pokladali ho za krajinu, čiastočne závislú od Sovietskeho zväzu. Veď 30 percent vývozu šlo na sovietsky trh. Existoval aj výraz finlandizácia, ktorý v politickom žargóne znamenal podriaďovanie sa záujmom Moskvy.

Rozličné osudy Fínska a Rakúska
V 90. rokoch mali Fíni ešte 20-percentnú nezamestnanosť. V posledných desiatich rokoch zaznamenali enormný hospodársky pokrok. S ním súvisí i koncern Noria, ktorý vo svojej oblasti určuje trendy a pravidlá hry. Preto majú aj Američana záujem o technologickú kooperáciu s Fínmi, v dôsledku čoho určuje táto severská krajina proporcie a miery ďalšieho vývoja aj na európskej úrovni. Predtým, ako prevzali prezidentstvo v Európskej únii, si dobre pozreli, ako to robia iní, a využili svoju šancu. Pracujú veľmi efektívne a nenápadne. Fíni už viedli rôzne komisie, napríklad aj tú, ktorá vypracovala sankcie voči Rakúsku pred dvoma rokmi. So studeným pohľadom a chladným rozumom, ktorý je pre nich charakteristický, sa pohybujú v poskytnutom priestore. Vyhýbajú sa konfliktom s Bruselom. Aj Nórsko patrí k tomuto typu krajín, podobne Švajčiarsko so svojimi peňažnými ústavmi. Kritériami tohto druhu štátov sú ich geopolitická situovanosť, hospodárske priority alebo umiestenie strategicky dôležitých politických inštitúcií. Krajiny v tretej lige majú komparatívne výhody, ktoré im umožňujú konať i v globálnom rozsahu vo vymedzených oblastiach.

Do štvrtej ligy sa radia štáty, ktoré tento vplyv nemajú alebo ho stratili. Napríklad v 60. a 70. rokoch Rakúsko určite patrilo do tretej ligy. Z dôvodov, ktoré tu nemôžem z časových príčin vysvetľovať - napísal som o tom osobitnú knihu - ide pod svoje možnosti. V piatej lige sa ocitli štáty, ktoré sú už zdrojom ťažkostí a problémov. V americkom politickom žargóne sa označujú za „darebácke“. Cesta do tohto prepadliska je veľmi rýchla. Ako v prípade Juhoslávie, ktorá bola kedysi veľmi váženou krajinou.

Som za globalizáciu, ale podľa iných pravidiel hry. Všetky globalizačné procesy sa v súčasnosti odohrávajú výlučne podľa tých amerických. A tie znamenajú napríklad neakceptovanie protokolov z Koyto. Ale takto to môže fungovať len dočasne. Zmeny vzídu z konfliktov a ťažkostí, v ktorých sa ocitá dnešná americká spoločnosť. Tak ako som presvedčený, že Sovietsky zväz nebol porazený zvonku, ale svojimi vlastnými nedostatkami a systémovými chybami, niečo podobné sa stane so Spojenými štátmi. Vznikne mnohopolárny svet s inými pravidlami hry a rozličnými inštitúciami. Inštitucionálnou strechou tohto sveta by mohlo byť čosi, čo by sa dalo nazvať globálnym riadením. To by sa zaoberalo problémami, ktoré sa už nedajú riešiť na národnej úrovni. To je vízia globálnej „res publica“.

Z DISKUSIE:

Akú úlohu môže hrať proces európskej integrácie v globálne monopolárnom svete?
- Európska únia vzbudila očakávanie, že dokáže vytvoriť zásadnú politickú silu, že bude mať aj politickú váhu v medzinárodnom meradle. Zatiaľ sa táto váha pri určovaní pravidiel neprejavila. Na mojej domácej stránke možno nájsť článok Globalizácia a chýbajúca európska integrácia. To nie je len moje hodnotenie. Bývalý nemecký kancelár Helmut Schmidt pred rokom vydal knihu, v ktorej sa mimochodom veľmi zle vyjadril o Slovensku. Vo svojej predstave 21. storočia požaduje, aby EÚ vytvorila externú finančnú politku, ktorá by sa nebála konfliktov s USA v rámci MMF. Dnes však možno ešte stále citovať bývalého poradcu amerického prezidenta Zbygniewa Brzezinského, že Európa je „americkým protektorátom“. Na toto tvrdenie reagoval odmietavo poľský politológ Adam Michnik vyjadreniami, ktoré sa však dajú označiť skôr za jeho želania.

Nechcem pôsobiť zbytočne skepticky, ale vyslovím otázku, ktorú si kladú aj mnohí iní: Prečo neexistuje európska zahraničná, bezpečnostná a finančná politika? Samozrejme, že Američania chcú zachovať asymetriu. Prečo však nedochádza k pokusu sústrediť európske bohatstvo a postaviť ho spoločne proti iným globálnym záujmom? Odpoveď spočíva v tom, že európske národy si navzájom nedôverujú. Táto nedôvera rastie, keďže niet spoločnej vízie budúcnosti. Je v záujme EÚ, aby túto naklonenú rovinu medzi Spojenými štátmi a Európou redukovala. Žiaľ, nik sa to neodváži nahlas povedať, čo súvisí zrejme s hegemoniálnou situáciou.

Naozaj nik?
- Jediný muž, ktorý to chcel, bol nemecký sociálny demokrat Oskar Lafontaine. Ako minister financií nadviazal kontakty s Japonskom, treťou alebo štvrtou hospodárskou veľmocou sveta, a dohodol sa na politike, ktorá by regulovala výmenné kurzy medzi dolárom, jenom a európskymi menami. Za krátky čas sa stal fackovacím panákom médií a v istých britských novinách sa objavilo: Lafontaine, najnebezpečnejší Nemec v súčasnosti. Okrem toho, v čase tvorby súčasnej nemeckej vlády boli plány, ktoré dovoľujú zasahovanie Severoatlantickej aliancie mimo územia členských štátov, už giganticky rozbehnuté. Lafontaine bol aj proti takejto koncepcii, pretože je v rozpore s nemeckou ústavou i štatútom NATO. Potom musel odstúpiť. Jeho útok bol namierený proti prvému jadru globálnej politiky USA - proti aliancii západných spojencov v Kosove, ktorej súčasťou bol aj bin Ládin a Taliban. Lafontaine sa neúspešne pokúsil o dereguláciu monopolárneho sveta.

Nevytvorili udalosti späté s 11. septembrom 2001 nové možnosti pre spravodlivejší svetový poriadok?
- Je jasné, že ak ktosi má niečo proti dnešnej dominancii USA, povedzme bin Ládin, je zrejmé, že ich nemôže poraziť v uvedených troch oblastiach dominancie. Preto to boli nevojenské prostriedky, civilná technológia, ktorými sa zasiahli nechránené, nevojenské objekty. Že v tomto prípade ide o masovú vraždu a zločin, o tom niet pochýb. Ide však aj o to, že pre tento druh ľudí je to zároveň logická stratégia. Často počuť názor, že po 11. septembri sa všetko zmenilo. Vôbec nič sa nezmenilo. Naopak, uvádzané tri oporné jadrá sa posilnili. Zriadil sa otvorený rozpočet pre monitorovaciu techniku, pre fotografické systémy, ktoré nezachytia len myšacie, ale aj blšie diery.

To, čo bolo najväčším mankom sveta pred 11. septembrom, boli investície do ľudského faktora. V tom sa nemení nič. Podarilo sa však dosiahnuť mediálny konsenzus, ktorý znemožnil politickú diskusiu o tomto probléme. Všetci boli vyzvaní, aby sa zúčastnili na tomto konsenze. Na konsenze o tom, že to bol zločin a že zločincov musia chytiť. Skutočnosť, že sa bojuje proti hnutiu, ktoré samo nevie bombardovať a že aliancia sa obracia zbraňami proti neozbrojeným civilistom, ma núti nebyť účastníkom tohto konsenzu. V čase, keď by všetci mali hovoriť: „Ja som tiež Američan!“, sa mi zdá dnešná situácia v perspektíve troch jadier moci monopolárneho sveta ešte horšia ako pred 11. septembrom.


Šance a slepé uličky globalizácie

František Novosád Keď hovoríme o dnešku, o základných trendoch súčasného sveta, tak sa zrejme už bez termínu „globalizácia“ nezaobídeme. Označuje celý komplex ekonomických, sociálnych, politických a ideologických procesov, ktorými sa svet definitívne stáva aj nielen ekonomicky, ale aj politicky jedným celkom. Ide však o zvláštny celok, o celok, ktorý akoby sa nachádzal v procese stáleho rozpadu. Globalizácia totiž znamená aj urýchlenie procesov sociálnej, kultúrnej a regionálnej diferenciácie. Žijeme vo svete rozdielov, divergencií, nie vo svete zbližovania, konvergencií.

Procesy globalizácie sú - tak ako všetky dejinné procesy - mnohoznačným procesom: dávajú i berú, jedným otvárajú nové možnosti a iných usmerňujú do slepých uličiek dejinného vývoja. Takto mnohoznačne sa globalizácia prejavuje voči všetkému, čo vťahuje do svojho víru: jednotlivci i kolektívne subjekty sa dostávajú do úplne nových problémových situácií, pre ktoré nemajú nijaké vzory.

Vari najvýraznejšie globalizácia poznačila spôsob existencie štátu, tohto centrálneho hráča novoveku. Siaha na základný nerv existencie moderného štátu, na koncept suverenity. Nech už definujeme novoveký štát akokoľvek, medzi jeho znaky bude patriť suverenita, teda schopnosť získať legitímny monopol na výkon moci na určitom území. Moderný štát sa tak definuje prostredníctvom pojmu suverenita. Nie bez dôvodov už filozofi 17. storočia - tí jasne videli, že pre ich očami vzniká niečo nové - prirovnávali štát k pozemskému božstvu. Odvtedy prirovnávanie moderného štátu k Bohu sa stáva jednou z kľúčových figúr novovekého sociálneho myslenia. Keď Carl Schmitt, jeden z najpremýšľavejších teoretikov práva, napísal, všetky pojmy, ktorými dnes hovoríme o štáte a politike, boli pôvodne teologickými pojmami, tak presne vystihol „status“ novovekého štátu.

Samozrejme, novoveké sociálne myslenie má i svojich „ateistov“, ktorí vidia štát ako umelý subjekt, ktorý si uzurpoval oveľa viac práv, ako mu spravodlivo prináleží. Preto si nezaslúži nijakú reálny rešpekt. K takýmto „ateistom“ patrili anarchisti, liberáli a akokoľvek to dnes paradoxne znie - aj socialisti. Tí sa radili k hnutiu, ktoré v štáte ako takom videlo produkt odcudzenia. Keď sa však pozrieme bližšie na novoveké kritiky štátu, tak zistíme, že aj kritici štátu sú viazaní predmetom svojej kritiky a myslenie teoretických anarchistov je práve tak fascinované štátom ako myslenie nadšených etatistov. Už je to raz tak, fanatický ateista myslí na Boha práve tak často a intenzívne ako náboženský fanatik.

Erózia suverenity
Keď chceme pochopiť povahu súčasnosti, tak zrejme musíme prekonať fascináciu pojmom štát. Globalizácia vedie k oslabeniu váhy štátu v dejinnom procese. Pojem suverenity sa čoraz viac vyprázdňuje, štát je oslabovaný „zhora“ i „zdola“. Zhora oslabujú štát nadnárodné korporácie, ako aj medzinárodné a nadnárodné politické inštitúcie. Toto oslabovanie „zhora“ prebieha stále ešte predovšetkým vo faktickej rovine a len čiastočne alebo nepriamo nadobúda normatívny, právny charakter. „Zdola“ je štát oslabovaný procesmi individualizácie a „etnizácie“, teda oslabovaním spontánnych väzieb medzi jednotlivcami alebo vytváraním spoločenstiev, ktorých tmelom sú hodnotové väzby.

Oslabovanie „zhora“, ako aj oslabovanie „zdola“, je komplikovaným dejom. Spoločnou črtou týchto procesov je rozmazávanie deliacich čiar najrozličnejšieho druhu. Oslabujú sa nielen reálne hranice medzi štátmi, do pohybu sa dostali aj hranice vnútri jednotlivých spoločností, oslabuje sa väzba výkonu moci na konkrétny priestor. Globalizácia vytvára nové možnosti tým, že oslabuje pojem hranice: neodstraňuje ich celkom, možno ich len premiestňuje, robí ich nenápadnejším. V každom prípade sa však mení povaha hraníc medzi štátmi, kultúrami a sociálnymi vrstvami. A to spôsobom, ktorý umožňuje ľahší pohyb kapitálu, zručností, umožňuje preskakovať jednotlivé etapy vývoja.

Spravovanie síl súdržnosti
Ideologickým sprievodom tejto „demontáže“ štátu sa stal neoliberalizmus. Ten sa svojou kritikou usiluje uprieť štátu legitimitu, predstaviť ho ako parazita, ktorý žije na účet reálnych subjektov spoločenského diania, teda na účet jednotlivca.

Teraz netreba určovať klady a zápory štátu, čo moderný štát umožnil, čo priniesol a čím jednotlivca zaťažil. Nakoniec, ukázalo by sa, že formovanie moderného štátu a moderného individualizmu sú vzájomne sa zrkadliacimi procesmi. „Parazit“ historicky umožnil kritiku svojej „parazitnej“ existencie. Neoliberalizmus má zmysel iba v spoločnostiach funkčných štátov. V spoločnostiach, kde štát nefunguje, neoliberalizmus je veľmi často len návodom na urýchlenie celospoločenského bankrotu. Je zrejme naozaj rozdiel, či ma zruinuje zdivočený štát alebo zdivočený trh. Tento rozdiel si však dokážu vychutnať iba dobre platení teoretici, nie tí, ktorých sa to priamo týka.

Je však fakt, že štát v 20. storočí naozaj vzal na seba viac ako dokáže reálne previesť, prekročil svoje možnosti a stal sa prekážkou spoločenskej dynamiky. Avšak stále ešte nevieme, do akej miery je dynamika moderných spoločností viazaná na výkony moderného štátu, do akej miery sa dnes dokážeme bez neho zaobísť. „Globálny“ útok na štát môže byť totiž práve tak kontraproduktívny ako jeho globálna ochrana.

Pre pochopenie možností, ktoré nám otvára proces globalizácie musíme znovu definovať úlohy štátu, vedieť, kde môže byť pomocou a kde prekážkou. Nič nie je dnes potrebnejšie ako pozitívna teória štátu. Toto je mimoriadne dôležité pre menšie krajiny, teda tie, ktoré vari najviditeľnejšie strháva vír modernizácie. V tomto víre sa ukazuje, že monopolizácia výkonu moci bola len jednou z foriem prejavu dôležitejšieho výkonu štátu. Moderný štát je totiž predovšetkým správcom síl súdržnosti spoločnosti. Súdržnosť nemusí znamenať vždy solidaritu, „držať pospolu“ nás môže aj konflikt. Práve štát ako správca týchto síl súdržnosti však zabezpečuje, aby konflikt bol produktívnou silou, aby v ňom jeho účastníci vcelku a dlhodobo získavali. Príkladom takto „spravovaného sváru“ môže byť konflikt práce a kapitálu v posledných dvoch storočiach. Najrýchlejšie a najtrvalejšie sa rozvíjali tie spoločnosti, v ktorých bol - prostredníctvom štátu - tento konflikt „spravovaný“ tak, že dlhodobo získavala práca, aj kapitál. Nakoniec i asistenčný, tak ohováraný sociálny štát nie je ničím iným ako jednou z foriem spravovania konfliktu medzi prácou a kapitálom.

Nové formy diferenciácie
Moderný štát ako správca síl súdržnosti spoločnosti bol silou, ktorá prinajmenšom vytvárala šance zapojiť sa do civilizačného procesu aj marginalizovaným vrstvám a skupinám. Štát sa staral o vyrovnávanie rozdielov, o to, aby nepresiahli istú znesiteľnú hranicu. Robil to predovšetkým z pragmatických dôvodov. Represia je nakoniec vždy drahšia ako sociálne programy, respektívne vytváranie „lacných pracovných miest“. Zároveň v politike vyrovnávania bola aj istá hodnotová stratégia: vedomie spolupatričnosti na báze kresťanstva, osvietenského univerzalizmu, národného povedomia, či sociálnej solidarity.

Proces globalizácie spustil aj nový typ procesov diferenciácie: regionálnej, sociálnej a kultúrnej, politickej. Diferenciácia prináša aj nové spôsoby vyraďovania z civilizačného procesu, nové spôsoby odoberania šancí. Aj dnes potrebujeme „správcu síl súdržnosti“, správcu šancí pre marginalizovaných, subjekt regulácie nových konfliktov. Pre túto úlohu si zatiaľ nevieme predstaviť nič lepšieho ako štát. Či túto úlohu dokáže hrať vo svojej dnešnej podobe, je otázne. Avšak dá sa ukázať, že štáty, ktoré dobre spravujú sily svojej súdržnosti, sú stále ešte úspešnejšie ako tie, ktoré vsadili na „individualizáciu“. Profesor Matzner pripomenul príklad Fínska. Proces globalizácie vytvára pre jednotlivcov, spoločenstvá a aj štáty nové príležitosti. No tým, že oslabuje štát, zároveň oslabuje schopnosti ich využívania. V súťaži o presadenie sa v globalizačnej tlačenici sú na tom lepšie spoločnosti, ktoré dokážu produktívnejšie využívať sily svojej súdržnosti a dokážu vyťažiť ešte aj zo svojich napätí a konfliktov. Dúfajme, že aj Slovensko sa stáva takouto spoločnosťou.

Hodená rukavica pre ľavicu?

Eduard Chmelár: Teoreticky je model profesora Matznera veľmi zaujímavý, no obávam sa, že bez akceptovania iných súvislostí problému aj trošku konšpiratívny. Iste, Spojené štáty sú dnes symbolom moci a hegemónie, ale to nie je nový jav v dejinách. Rozširovanie vplyvu bolo pre silné štáty vždy neodolateľným pokušením. Súčasnosť sa však oproti historickým skúsenostiam predsa len v čomsi zásadne líši. Dominantnými vládnucimi inštitúciami našej planéty dnes nie sú štátne orgány USA, ale nadnárodné obchodné korporácie. Aj Biely dom koná často pod tlakom záujmov, ktoré nedokáže reálne ovplyvniť. Táto globálna moc, ktorej štruktúru poriadne ani nepoznáme, si šafári v exteritoriálnom priestore, zatiaľ čo všetky demokratické a kontrolné mechanizmy dosahujú nanajvýš národnú úroveň. Skutočná moc je teda mimo ich možností a právomocí.

A či môže ľavica tento proces dajako reálne ovplyvniť a jej politika by pritom neviedla k izolacionizmu? To by jej veľmi nepomohlo a navyše je to podľa môjho názoru v rozpore so základnými historickými princípmi socialistického hnutia. Spravodlivosť je buď univerzálna, alebo jej niet. Z tohto hľadiska by globalizácia mohla byť pre ľavicu hodenou rukavicou. No treba si uvedomiť, že globalizácia nie je ľavicový koncept. Keby sme trošku pozornejšie čítali Karola Marxa, prišli by sme už oveľa skôr na to, že kapitalizmus je systém, ktorý skôr či neskôr musel prerásť do ambície vytvorenia globálneho trhu. Kapitál nemá inú možnosť - iba expandovať. S tým mala ľavica rátať už poldruha storočia. Globalizácia ju však zastihla nepripravenú a dnes iba lapá po vzduchu. To, čo predkladá, nie je projekcia, ale korekcia, aj to bezvýznamná.

Stačí sa pozrieť na toľkokrát vyzdvihované vládnutie sociálnej demokracie v štátoch EÚ, ktoré sa ukazuje byť bohapustým chvastúnstvom. Nič sa nezmenilo. Svet je čoraz horší. Prioritnou ambíciou ľavice by nemalo byť riadenie globálneho kapitalizmu, ale uchopenie tohto procesu zvyšovania vzájomnej závislosti po svojom. Ak bolo historickým cieľom socialistov zospoločenštenie ľudstva, potom treba sledovať primárne tieto úlohy a usilovať sa, aby ekonomickú globalizáciu dobehla politická globalizácia. Treba zásadným spôsobom preorientovať jej ciele na globalizáciu ľudských práv, sociálnej spravodlivosti a udržateľného rozvoja. Nástroje globálneho politického riadenia potrebujeme ako soľ už len preto, že nadnárodné korporácie nie sú sociálne ústavy a výkon ľudských práv sa dá zabezpečiť iba politickými prostriedkami.

Globálna vláda, globálna správa
Neuvažujem o systéme svetového vládnutia, ale o svetovom riadení, čo je podstatný rozdiel. Angličania na to majú takú slovnú hračku: global government (globálna vláda) - global governance (globálna správa). Rozdiel spočíva práve v tom, či sústredíte moc do vertikálnej pyramídy alebo ju rozložíte do horizontálnej siete. Ohrozenie demokracie nehľadajme na globálnej úrovni. Boj o demokraciu prebieha vnútri našej civilizácie, nie medzi nimi. V každom prípade existujú desiatky problémov, ktoré dnes nemôžete riešiť na inej ako globálnej úrovni - a ich počet neustále narastá. To si skôr či neskôr vyžiada zvyšovanie politickej koordinácie na ich zvládnutie.

O globálne záležitosti zatiaľ prejavuje záujem len nepatrné množstvo ľudí. Stanú sa politickou témou až vtedy, keď vznikne globálna verejnosť. Globalizácia trpí na ten istý problém ako európska integrácia. Je takmer výlučnou záležitosťou elít. Britský historik Arnold Toynbee popísal príčiny neúspechu ruskej revolúcie z roku 1917. Uskutočnili ju príslušníci inteligencie, z ktorých mnohí žili dlhý čas v západnom exile. Ich programom bola rforma ruského spôsobu života podľa tzv. pokrokových západných pravidiel. Lenže ruskí revoluční intelektuáli a domáce masy si navzájom nerozumeli. Preto revolucionári násilne vnucovali cudziu ideológiu svojmu národu, a to prostriedkami autokratického režimu, ktorí sami zvrhli.

Bola to ako scéna vystrihnutá z Tolstého románu Anna Kareninová. Statkár Levin, vyznávajúci západný liberalizmus, zvolal svojich nevoľníkov a oznámil, že im prepíše podiely na svojich pozemkoch. Sedliaci sú nedôverčiví, šokovaní, nechápu motiváciu svojho pána a neveria mu. Levin je urazený a rozhnevaný a napokon sa nič nezmení. Keď sa intelektuáli odcudzia masám, vystavujú sa nebezpečenstvu, že stratia kontakt so všeobecne platnými skutočnosťami ľudského života. Masám zasa hrozí, že budú pripravené o kultúru ducha, ktorá by mala byť prístupná každému človeku do tej miery, do akej ju dokáže prijať.

S našou planétou sa čosi deje
Ľudia sa nemusia globálnymi procesmi vážne zaoberať. Bežný človek potrebuje najmä správny životný kompas, potrebuje porozumieť veciam okolo seba v širších súvislostiach. Žijeme naozaj v zlomovom období ľudstva a mnohé veci, ktoré sa nám zatiaľ javia ako náhodné, majú hlbokú súvislosť. Žiaľ, je to stále iba hŕstka zasvätených ľudí, ktorá si uvedomuje, že záplavy v Číne, sucho vo východnej Európe a tornáda na americkom pobreží už nepredstavujú izolované meteorologické javy, ale desivý klimatický trend, ktorý mení klímu Zeme.

Len skúsení pozorovatelia vedia, že vojna v Afganistane, násilie v Izraeli a napätie medzi Indiou a Pakistanom nie sú lokálne konflikty, ale súčasť narastajúceho globálneho konfliktu. Iba málokto zistil, že rast nezamestnanosti v jeho krajine nie je prechodný jav, ktorý zmení budúca šikovnejšia vláda, no dôsledok globálnej krízy pracovných miest, ktoré miznú rýchlejšie ako kedykoľvek v histórii. S touto planétou sa čosi deje a my nemáme šancu pochopiť nastávajúce procesy, ak sa nevymaníme z roviny národného vnímania problémov. Paradigma civilizácie sa mení, a čím skôr to ľudia pochopia, tým majú väčšiu šancu na adaptáciu v nových podmienkach.

Civilizácia sa nerodí z vôle jednotlivca alebo úzkej skupiny ľudí. To by bol iba nový režim. Nerodí sa ani z nového ekonomického poriadku. Takáto radikálna zmena vo vývoji celých spoločenstiev si vyžaduje čosi viac. Prinajmenšom vznik novej kultúry. V minulosti sa civilizácie rodili spravidla na podhubí náboženstva, čo malo takisto svoje sociálne príčiny. Moderná globálna civilizácia si nevyžaduje zmenu náboženstva v klasickom zmysle slova, ale zmenu spôsobu života. Planetárny spôsob života si vyžaduje úplne nový hodnotový prístup k prírode, odlišným kultúram, konzumným návykom. Globálna civilizácia je civilizáciou prežitia. Nevytvára sa umelo, doženú nás k nej okolnosti. Po prvý raz v dejinách nám mravný zákon a pud sebazáchovy velia to isté.

Jedenásteho septembra 2001 sa skončila éra civilizačného egoizmu. Rímsku ríšu neochránila pred barbarmi Limes Romanus práve tak, ako Veľký čínsky múr nevydržal nájazdy divých kmeňov a severoatlantický val neodradil teroristov od útokov na New York a Washington. Ani oceán, ani najlepšia technika a ani nový protiraketový systém NMD neochráni Američanov pred blížiacou sa globálnou katastrofou, ktorej príčiny sú oveľa zložitejšie na to, aby mohli byť redukované do zaklínadla, že najväčšou hrozbou pre súčasnosť je terorizmus. A práve tak sa ani EÚ nedokáže donekonečna brániť prílevu utečencov schengenskou hranicou, najkrikľavejším popretím všetkých jej hodnôt. Hlasy volajúce po globálnej spolupráci a rovnakých podmienkach pre všetkých silnejú. A tak prvou politickou úlohou globálnej verejnosti bude dosiahnutie globálneho občianstva. Nie v zmysle štátno-politickom, ale morálno-sociálnom. Bude to právo na rovnaké podmienky života kdekoľvek na Zemi, naplnenie ideálu, ktorý žiadal už Diogenes zo Sinopy. Podľa môjho presvedčenia niet dôležitejšej politickej úlohy, ako je táto.

Pripravil a moderoval Martin Muránsky

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama