Pripraviť sa, pozor, štart!
„Volebná kampaň sa začína na druhý deň po uzatvorení volebných miestností,“ túto poučku ovládajú odborníci na politický marketing veľmi dobre.
Niežeby sa na Slovensku strany v období medzi voľbami neusilovali získavať voličov, no často to pôsobí nesúrodým dojmom. Na začiatku roka 2002 si vari už aj tí najväčší politickí „profesionáli“ uvedomili, že parlamentné voľby sú predo dvermi, a tak budeme môcť sledovať, aké sú skutočné schopnosti straníckych manažérov.
V zajatí sklamania
Vládnou stranou, ktorá sa začala „tváriť“ volebne najskôr, je KDH. Medzi témy, ktoré prináša na mediálny trh, patrí ťaženie proti prostitútkam, homosexuálom, interrupciám, liberalizmu ako takému, ale aj antikomunizmus a aktuálna národná agenda. Z toho vidieť, že hnutie, povzbudené výsledkami vlaňajšieho sčítania ľudu, sa zameriava na kresťansko-konzervatívnu časť spoločnosti.
SDKÚ by sa v podstate mohlo KDH poďakovať za to, že pre ňu svojou tvrdou profiláciou uvoľňuje pravý stred. No tu sa Dzurindova únia zase tlačí s inými stranami, a tým sa jej problémy zďaleka nekončia. V istých chvíľach musí prísť človeku premiéra ľúto, keď sleduje, ako sa usiluje usmerniť päť či desaťhlavého koaličného draka do istej integrácie a pritom vyťažiť z toho pre svoju stranu čo najviac. Pozícia Mikuláša Dzurindu je neporovnateľne horšia ako v roku 1998, keďže ho čoraz častejšie doháňajú nesplnené sľuby o dvojnásobných platoch a desaťpercentnej nezamestnanosti. Navyše spojencov mu neustále ubúda, ani médiá mu nie sú už také naklonené. Rozčarovanie prichádza z jednej i z druhej strany - či pre nedotiahnuté reformy, alebo pre neuspokojujúcu životnú úroveň. Týmto tempom sa SDKÚ bude musieť pomaly, ale isto dopracovať k rozhodnutiu, ako tvár, ktorá všetky tieto sklamania a spochybnenia zosobňuje, vymeniť za novú. Do úvahy prichádza miláčik pravicových novinárov vicepremiér Ivan Mikloš, najúspešnejší minister Eduard Kukan, prípadne i hlavný „ideológ“ SDKÚ Ivan Šimko. No minulý piatok pred televíznymi kamerami všetci traja potvrdili, že nemajú ambície uchádzať sa o líderstvo, ktoré údajne jednoznačne patrí Dzurindovi.
Tri cesty pre ľavicu
SDĽ podobne ako KDH, ale nie cielene, počas trojročného vládneho pôsobenia stratila zase ľavý stred. Preto sa musí sústrediť na svoje voličské jadro. Z krokov a vyjadrení nového predsedu Pavla Koncoša sa dá vyčítať stratégia zblíženia s Konfederáciou odborových zväzov SR. Bezpochyby to nie je scestná predvolebná taktika, pretože voličský potenciál SDĽ sa dostatočne prekrýva s členskou základňou odborov. Keď SDĽ postupne strácala ľavý stred, spokojne sa usmievali v SOP a SDSS. No ich vývoj ukazuje, že hovoriť o samostatnej perspektíve týchto strán bude prehnané. Možný je pokus vytvoriť koalíciu s ešte stále hlavnou silou ľavice - SDĽ, obsadiť miesta na jej kandidátke alebo odísť z politiky a uvoľniť priestor pre niekoho, kto sa pokúsi sociálnu demokraciu na Slovensku vybudovať úplne nanovo.
SMK je vďaka stabilnej voličskej základni taká odolná voči výkyvom politickej scény, že je pre komentátorov v podstate neatraktívnym „materiálom“. Jej hlavná úloha spočíva v mobilizácii desiatich „etnických“ percent. Do volebného roku však nevyštartovala práve najlepšie. Až neuveriteľná téma zákona o zahraničných Maďaroch môže spôsobiť, že príde o tých slovenských pravicových voličov, ktorí v SMK vidia jedinú stranu nepoškvrnenú korupčnými škandálmi a dodržujúcu dohody.
Bezproblémový Pavol Rusko
SNS dostala od SMK na Nový rok do daru stále účinnú maďarskú kartu, a tak by mala z nej profitovať. No to by nemohla byť zamestnaná bratovražedným bojom medzi „pravými“ a „nepravými“ národniarmi, ktorý už pomaly tvorí klasiku nášho politického folklóru. Prekvapivo práve Ján Slota preukázal zmysel pre politický realizmus a vyslal signál, že mu je parlamentný osud nacionálneho hnutia na Slovensku vzácnejší ako funkcia predsedu strany. Ale Anna Malíková má už za sebou iné súboje, aby sa teraz pred voľbami len tak vzdala. Tak sa môže pokojne stať, že sa vzájomne vyfaulujú a budúca NR SR ostane bez „neochvejných obhajcov“ slovenského národa. Hádam to prežije...
HZDS-ĽS by sa so svojou predvolebnou pozíciou mohlo dostať do knihy svetových politických paradoxov. Nestáva sa často, aby hlavným cieľom strany pred voľbami nebola maximalizácia voličskej podpory. To, že Mečiarovo hnutie dosiahne výsledok niekde medzi 25 až 30 percentami, vedia na Tomášikovej ulici už dnes. No jeho základný problém nespočíva vo voličoch, ale v koaličnom potenciáli a ten sa u mečiarovcov odvodzuje od zahraničnopolitickej akceptovateľnosti predsedu.
Najväčší problém Roberta Fica je zase ten, že voľby sú ešte relatívne ďaleko. Niekdajší preferenčný zázrak akoby strácal iskru, to sympatické, dravé a neošúchané pomaly vyprcháva a dobre znejúce frázy sa začínajú opakovať. Celý uplynulý rok preferencie Smeru stagnovali alebo ľahko klesali. Vynára sa otázka, či Fico svoju stranu nových tvárí nezaložil priskoro. Z desiatich percent sa veru ťažko stavia silný predseda vlády.
Vrásky na čele robí stratégom zo Smeru určite nástup predsedu rady majiteľov zo Záhorskej Bystrice. Pavol Rusko nám už stihol dokázať, že si z výhrad o zneužívaní Markízy na agitáciu ANO ťažkú hlavu nerobí. O tom, ako bude obľúbená televízia zapojená do predvolebného súboja, rozhodne asi iba to, koľko mu bude stačiť, aby po voľbách dostatočne zamiešal karty.
Autor (1977) je študent politológie a žurnalistiky na Viedenskej univerzite
