Každodenná správa o stave spoločnosti

O spletitosti ľudského života vypovedá množstvo románov. Niektoré sú vydarenejšie, iné - menej kvalitné, zapadajú prachom v policiach knižníc. Hoci ide o otrepanú frázu, tie najlepšie príbehy obyčajne píše sám život. Osudy jednotlivcov sa odohrávajú vždy v určitom priestore a čase.
Počet zobrazení: 1673

O spletitosti ľudského života vypovedá množstvo románov. Niektoré sú vydarenejšie, iné - menej kvalitné, zapadajú prachom v policiach knižníc. Hoci ide o otrepanú frázu, tie najlepšie príbehy obyčajne píše sám život. Osudy jednotlivcov sa odohrávajú vždy v určitom priestore a čase.

Keď občas počúvam príbehy ľudí, tak mám pocit, akoby sa všetky tie veci ani nemohli stať, pripadajú mi ako z iných svetov. Ak aj pripustím, že sa stali tu na Slovensku, tak minimálne v rôznom čase. A tak ako výrazne sa líšia kroje a zvyky v jednotlivých regiónoch, líšia sa i životné postoje a hodnoty ľudí v rozličných končinách Slovenska. Je neuveriteľné, že tu, na tak malom kúsku Zeme, kde sme všetci pri sebe blízko, sme od seba zároveň tak ďaleko. Aby som však len „nešpiritizoval“, ponúknem vám tri malé príbehy, ktoré sa naozaj stali.

Príbeh prvý: Známa, ktorá už dlhé roky pracuje v zdravotníctve, mi rozprávala svoje zážitky z polikliniky. Reč sa zvrtla aj na tamojšiu kuchyňu. Pôvodne v nej robilo dvanásť ľudí. Každý tu považoval za samozrejmé, že si po šichte zobral niečo domov, samozrejmé bolo aj to, že sa tu zadarmo stravovali údržbári, šoféri a upratovačky. Pritom sa kuchyňa topila v dlhoch. Z milosti im na sekeru dával mäsiar, aj zelovocár. Až prišiel nový vedúci. Štyroch kuchárov hneď prepustil a zamestnanci polikliniky si začali kupovať stravné lístky. Spočiatku chodili všetci neveriacky ako obarení. Nevedeli sa zmieriť s tým, že to, čo tu bolo zabehnuté a fungovalo takmer štyridsať rokov, sa má skončiť a tak začali pomaličky intrigovať… Až sa im napokon podarilo nadmieru agilného vedúceho z funkcie vyštvať a všetko sa vrátilo do starých koľají. Aj vám to pripomína takmer tridsať rokov starý film o novom veliteľovi väznice Brubakerovi s Robertom Redfordom v hlavnej úlohe?

Príbeh druhý: V oblasti, kde už hneď po revolúcii prepustili tretinu robotníkov, stojí istá fabrika. V privatizácii ju dostal „dobrý podnikateľ mečiarovec“ za babku. Nevytuneloval ju síce, ale svojich zamestnancov sa usiluje zdrať z kože. Otročina ako v Anglicku za čias Charlesa Dickensa. Desiatová prestávka neexistuje a prechovávanie ponorného variča na kávu sa sankcionuje pokutou. Čistá mzda je čosi vyše šesťtisíc a o trinástom plate môžu robotníci len snívať. Najnovšie im krátia aj odmeny. Dôvod - neprehlásili sa k „odporúčanému lekárovi“, ktorý je zhodou okolností príbuzný majiteľa podniku…

Príbeh tretí: Na internetovej stránke www.profesia.sk som si prečítal inzerát jednej absolventky strednej školy. Chcela by pracovať v reklamnej agentúre a podľa jej predstáv by nástupný plat mal dosahovať 15 až 20 000 korún. To azda nepotrebuje komentár.

A prečo o tom vlastne píšem? Všetky tri príbehy tvoria spolu obraz súčasného Slovenska: neprispôsobivosť a lenivosť zdedená z reálneho socializmu sa tu mieša s aroganciou mocných. K tomu sa pripája absolútne nekritické sebavedomie mladých. Aj toto je jedna z tvárí Slovenska na začiatku roka 2002.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984